znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 97/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. B. a M. B., obaja bytom P., zastúpených advokátom JUDr. K. V., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 6/2003 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 104/2008, 7 Co 105/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. B. a M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. I. B. a M. B., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. K. V., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp.   zn. 17 C 6/2003   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 104/2008, 7 Co 105/2008.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   vystupovali   ako   žalobcovia   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 6/2003 a v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 7 Co 104/2008, 7 Co 105/2008. Pretože sa s vlastníkom nehnuteľnosti nedohodli na   kúpnej   cene, domáhali sa žalobou   podanou   okresnému   súdu   17.   januára   2003 proti P., a. s., so sídlom P. (ďalej len „žalovaný“), aby súd vydal rozhodnutie, v ktorom uloží   žalovanému   povinnosť   uzavrieť   s   nimi   kúpnu   zmluvu   o odpredaji   bytu s príslušenstvom, pretože ten si nesplnil svoju zákonnú povinnosť podľa § 29 ods. 8 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Prvostupňový súd   ich   žalobu   zamietol   s odôvodnením,   že „skutkové   zistenia   súdu   nie   sú   v zhode s obsahom kúpnej zmluvy, ku ktorej žiadali žalobcovia nahradenie vôle žalovanej strany“. Krajský súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa sťažovateľov súdy nekonali a nerozhodovali zákonným spôsobom, čím porušili ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Okresný   súd   prekročil   svoju   právomoc,   keď   sám   z vlastnej   iniciatívy   požiadal stavebný   úrad   o vydanie   rozhodnutia   v stavebnom   konaní   a   protiprávne   vykonštruoval neexistujúcu právnu domnienku. Motívom takéhoto konania bola snaha vytvoriť dôkaz o tom, že časť suterénu bytového domu je stavebne určená ako stavba garáže a potom vlastník bytového domu má právo túto časť bytového domu odpredať sťažovateľom ako stavbu garáže za tržnú cenu 150 000 Sk. Tiež nesprávne posúdil pozemky v okolí nehnuteľnosti ako tzv. priľahlé pozemky. Skutkový stav, ktorý okresný súd zistil, nezodpovedá podľa sťažovateľov vykonaným dôkazom a objektívnej pravde. Zistený skutkový stav sa podľa nich   opieral   o klamlivé   výpovede   súdneho   znalca   a zamestnanca   stavebného   úradu a skutková   podstata   bola   deformovaná   aj   nesprávnym   vyhodnotením   skutkového   stavu. Ďalej okresný súd nezákonne konal, keď hrubo porušil „základné aplikačné pravidlo pri rozhodovaní podľa § 3 ods. 1 OZ“, keď „špekulatívne aplikoval zákon č. 182/1993 Z. z. v platnom znení tak, že na jeho špekulatívny výklad prispôsobil vyhodnotenie skutkových okolností“ pri posúdení otázky, či časť obytného domu je nebytovým priestorom – garážou, alebo príslušenstvom, resp. súčasťou bytu. Porušil podľa nich tiež:

„... 2. Hmotné právo podľa osobitného predpisu, zák. č. 182/93 Z. z. najmä vo vzťahu k § 2,   5   a   §   29   tohto   zákona,   zák.   č.   50/76   Zb.   v   platnom   znení (stavebný   zákon), zák. č. 116/90 Zb. (zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov), § 131 ods. 2 OZ.

3. Špeciálnu   kontraktačnú   povinnosť   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy   o prevode vlastníctva bytu podľa špeciálneho zákona.

. Procesné právo pri nesprávnej aplikácii ust. § 161 ods. 3 O. s. p. vo vzťahu k § 153 ods. 2 O. s. p., ako i vo vzťahu k § 80c O. s. p.

5. Procesné pochybenie vo vzťahu k § 142 v spojení s § 150 O. s. p. a platného zákona o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

6. Súdy   svojimi   rozhodnutím   porušil   i   platný   katastrálny   zákon,   zákon   o   dani z nehnuteľnosti, § 119 ods. 2, § 120 ods. 1, § 121 ods. 2 OZ a v konečnom dôsledku čl. 46 Ústavy SR.“

Súdy oboch stupňov konali a rozhodovali neúmerne dlho, viac ako 6 rokov. Tieto prieťahy podľa sťažovateľov deformovali skutkový stav tak, že protistrane sa protiprávne vytváral priestor na to, aby nemala povinnosť podľa zákona č. 182/1993 Z. z. odpredať byt sťažovateľom   i   napriek   tomu,   že   títo   spĺňali   všetky   zákonné   predpoklady   vrátane predkupného práva ako nájomcovia bytu v bytovom dome.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, by ústavný súd prijal tento nález:„1. Právoplatným rozsudkom 17 C 6/2003-410 zo dňa 27. 11. 2007 Okresného súdu v Prešove v znení rozsudku 7 Co 104/2008, 7 Co 105/2008 zo dňa 12. 11. 2008 Krajského súdu v Prešove, bolo porušené základné právo Ing. I. B. a M. B., obaja bytom v P., na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok 17 C 6/2003-410 zo dňa 27. 11. 2007 Okresného súdu v Prešove v znení rozsudku 7 Co 104/2008, 7 Co 105/2008 zo dňa 12. 11. 2008 Krajského súdu v Prešove zrušuje sa a vracia sa vec Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Základné právo Ing. I. B. a M. B., obaja bytom P., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 17 C 6/2003, bolo porušené.

4.   Okresnému   súdu   v   Prešove   prikazuje   sa,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 17 C 6/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

5. Ing. I. B. a M. B., obaja bytom P., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 12.000   €   (slovom:   dvanásťtisíceur),   ktoré   je   súd   povinný   vyplatiť   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

6. Priznáva   trovy   konania   právneho   zastúpenia   vo   výške   431,14   €   (slovom: štyristotridsaťjeden eur a štrnásť centov), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. K. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podstata námietok sťažovateľov týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v ich   nespokojnosti   so   zamietnutím   žaloby,   v ktorej   sa   domáhali   uloženia   povinnosti uzavrieť   zmluvu   určitého   obsahu,   ktorý   sa   podľa   zistenia   okresného   súdu   nezhodoval so skutkovým stavom. Postup okresného súdu pri posúdení skutkových okolností je podľa ich   názoru   arbitrárny   a z ústavného   hľadiska   neudržateľný.   Sťažovatelia   namietali predovšetkým skutkové zistenia všeobecných súdov a v podstate žiadali, aby ústavný súd posúdil vecnú správnosť vykonaného dokazovania uvedeného v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   (porovnaj   čl.   142   ods.   1,   čl.   124   a čl.   127   ods.   1   ústavy) vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   patrí   predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Okresný súd dospel v rozsudku sp. zn. 17 C 6/2003 z 27. novembra 2007 k záveru, že „garáž, ktorá sa nachádza v priestore suterénu je stavebne garážou, pretože takto bola aj naprojektovaná   v   projektovej   dokumentácii,   na   základe   ktorej   bolo   vydané   stavebné povolenie, a takto bola aj skolaudovaná, ako to vyplynulo aj z výsluchu zástupcu Mestského úradu,   Stavebného   úradu   v P.   M.   M.   Takýto   istý   záver   vyslovil   aj   znalec   Ing.   M.   M. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcov, že ide o súčasť veci, t. j. obytného domu v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Potom hodnota garáže nespadá do ocenenia v zmysle zákona 182/1993, a teda nemôže byť ani správna cena tejto garáže č. 2 v suteréne bytového domu, ako to žalobcovia žiadajú vo svojom návrhu 32.185,- Sk ale podlieha režimu trhovej ceny.   V   návrhu   žalobcov   nie   sú   súčasťou   kúpnej   zmluvy   pozemky   4688/46   a   4688/50, pričom súd zistil, že pokiaľ ide o parcelu 4688/46 o výmere 193 m2, táto sa nachádza pred domom. Ide o vyasfaltovanú plochu, ktorá slúži výlučne k prístupu nájomcov do svojich bytov a na parkovanie vozidiel. Nachádza sa na nej vstupné schodište do hlavného vchodu, a teda podľa názoru súdu má charakter priľahlého pozemku tak, ako to aj vyslovil znalec Ing. M. Pokiaľ ide o pozemok 4688/50, tento sa nachádza z východnej, južnej a západnej strany bytového domu. Nachádza sa na ňom z východnej strany plynová prípojka a z južnej strany slúži ako záhradka a zo západnej strany takisto túto plochu výlučne užívajú len nájomcovia bytu a je zo strany východnej i južnej oplotená, oddelená od ostatných parciel. Zo západnej strany od vedľajšieho pozemku ju oddeľuje rigol. Vzhľadom na výmeru tejto plochy 627 m2 by sa javilo vhodné vyčleniť len nevyhnutnú časť parcely, ktorá vytvorila priľahlý pozemok.

Vzhľadom na to, že návrh žalobcov nesprávne určuje cenu garáže a nepojal priľahlé pozemky, súd má za to, že nie je možné takémuto návrhu vyhovieť, nie je možné, aby v rámci eventuálneho alebo alternatívneho petitu súd posudzoval, či garáž je nebytovým priestorom alebo príslušenstvom bytu a o takomto návrhu rozhodol v rámci konania o nahradenie vôle. Súd   tento   návrh   žalobcov   posúdil   ako   neurčitý   a   nejasný.   Žalobcovia   musia   presne uviesť, čoho sa domáhajú. Súd nemôže ísť nad rámec ich návrhu ani nad rámec zákona 182/1993 Z. z., lebo je viazaný len žalobným návrhom a nemôže ho modifikovať ani meniť. O   žalobe   požadujúcej   uloženie   povinnosti   uzavrieť   zmluvou   určitého   obsahu uvedeného   v   návrhu   môže   súd   rozhodnúť   len   tak,   že   návrhu   úplne   vyhovie   alebo ho zamietne, sám nemôže modifikovať obsah zmluvy, a preto ani rozhodovať na základe eventuálneho petitu ako žiadali žalobcovia.

Skutkové zistenia súdu nie sú v zhode s obsahom kúpnej zmluvy, ku ktorej žiadali žalobcovia nahradenie vôle žalovanej strany a aj preto tento návrh bol zamietnutý.“.

Krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne a odvolanie sťažovateľov posúdil ako nedôvodné.

Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   už   citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestných veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný súd nezistil, že by závery krajského súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V oboch rozhodnutiach sú uvedené skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Sťažovatelia vyhodnocovali dôkazy vykonané v rámci súdneho konania zo svojho pohľadu a spochybňovali správnosť vyhodnotenia skutkových zistení   všeobecnými   súdmi.   Z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva, že sa zaoberal zákonnosťou   vykonania   dokazovania,   správnosťou   vyhodnotenia   dôkazov a zisteného   skutkového   stavu   a v konečnom   dôsledku   aj   správnosťou   a zákonnosťou konečného rozhodnutia v danej veci sťažovateľov v rámci konania pred okresným súdom ako súdom prvostupňovým.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s názorom   okresného   súdu   a   krajského   súdu nestotožňujú,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti napadnutého   postupu   a rozhodnutí   všeobecných   súdov   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

Úloha   ústavného   súdu   je   obmedzená   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie a aplikácie   jednoduchého   práva   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, II. ÚS 231/04).

Pri   výkone   skúmania   zlučiteľnosti   rozhodnutia   krajského   súdu   s ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach ústavný súd nezistil takú interpretáciu, ktorá by vyvolala nutnosť jeho zásahu.

2. Sťažovatelia namietali tiež porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní už právoplatne ukončenom, pretože trvalo podľa nich neprimerane dlhú dobu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase   posudzovania   sťažnosti   ústavným súdom   už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, konanie okresného súdu sp. zn. 17 C 6/2003 bolo v spojení   s rozhodnutím   krajského   súdu   skončené 8.   januára 2009 a sťažnosť   bola ústavnému   súdu   doručená   9.   marca   2009,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 55/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009