znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 97/07-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   A.   H.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Mgr. Š.   B.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 665/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. H. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 665/96 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 665/96 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť A. H. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Mgr. Š. B., Ž.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 17. apríla 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. H. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 665/96.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   priebehu   konania podaním sp. zn. 1 SprS 230/2007 z 18. júna 2007.

Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Podanú sťažnosť považuje Okresný súd Žilina za nedôvodnú a účelovo podanú v snahe privodiť si majetkový prospech priznaním náhrady nemajetkovej ujmy. Zo strany konajúceho   súdu   nedošlo   k   žiadnym   prieťahom,   ktoré   by   zakladali   nárok   sťažovateľa na priznanie   peňažnej   náhrady.   Konanie   vo   veci   bolo   prerušené   zo   zákona   v   dôsledku vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu. Počas prerušeného konania teda nemohli byť spôsobené žiadne prieťahy v konaní. Konajúci súd sa ohľadom podanej sťažnosti v celom rozsahu   pridržiava   podrobného   vyjadrenia   konajúceho   sudcu,   ktoré   je   prílohou   tohto stanoviska. V súlade s týmto stanoviskom navrhujem, aby Ústavný súd podanej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   bolo   pripojené   stanovisko   zákonného   sudcu a chronológia úkonov okresného súdu. V stanovisku sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ   podal   návrh   na   súd   dňa   9.   9.   1996.   Pojednávania   vo   veci   dňa 3. 12. 1996,   9. 4. 1998   boli   odročené   bez   prejednania   veci,   vec   bola   prejednaná   dňa 7. 5. 1998 a odročená na neurčito za účelom poskytnutia lehoty na predloženie dôkazov. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 10. 1998 č. k. 27 Cb-24 K 193/96, 27 Cb-24 K 284/96,   27 Cb-24 K 72/97,   27-24 K 224/98   bol   na   majetok   dlžníka Z. spol. s r. o.   P.   vyhlásený   konkurz.   Za správcu   konkurznej   podstaty   súd   ustanovil JUDr. J. B., advokáta, Ž.

Podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zák.   č.   328/1991   Zb.   sa   iné   konania   než   uvedené v písmene   c)   cit.   ust.,   ktorých   výsledkom   môže   byť   nárok   proti   podstate,   sa   prerušujú. V týchto   konaniach   sa   však   pokračuje   na   návrh   správcu,   úpadcovho   odporcu   alebo nerozlučného   účastníka   konania.   Úpadca   môže   tento   návrh   podať,   len   ak   tak   neurobí správca v lehote určenej súdom. Neprerušuje sa však konanie o výživnom maloletých detí a trestné konanie.

Správca   konkurznej   podstaty   na   základe   výzvy   súdu   dal   dňa   7.   6.   2004   súhlas na pokračovanie v konaní na nárok, ktorý presahuje čo do dôvodu a výšky pohľadávku uplatnenú v konkurznom konaní 27 Cb-27 K 193/96 prihláškou dňa 2. 2. 2002.

Navrhovateľovi   bola   v   konkurznom   konaní   uznaná   pohľadávka   vo   výške 26. 849,80 Sk so zaradením do 1. triedy podľa prihlášky navrhovateľa. Prihláška nebola správcom ani iným veriteľom popretá.

Podaním zo dňa 14. 1. 2005 na opätovnú výzvu súdu právna zástupkyňa odporcu uviedla, že navrhovateľ si uplatňuje len to, čo si uplatňoval v pôvodnom návrhu a čo si aj uplatnil   u správcu konkurznej podstaty.   Teda neuviedla,   že by si navrhovateľ návrhom uplatňoval niečo viac alebo z iného dôvodu ako u správcu konkurznej podstaty. Návrhom zo dňa   31. 8. 1996   si   navrhovateľ   uplatnil   sumu   26.120,60   Sk   titulom   náhrady   škody na zdraví a náhradu za dovolenku 729,20 Sk, spolu 26.849,80 Sk bez príslušenstva. Na   pojednávaní   dňa   26. 4. 2005   sa   navrhovateľ   ani   jeho   právna   zástupkyňa nedokázali vzhľadom na stav veci vôbec vyjadriť či chcú v konaní pokračovať a špecifikovať nároky.   Súd   ich   oboznámil   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 27-24 K 193/96 zo dňa 6. 12. 2004, ktorým bol zrušený konkurz na majetok dlžníka - odporcu po splnení rozvrhového uznesenia a oboznámil ich aj s tým, že podaná prihláška má   účinky   právoplatného   rozsudku   a   je   na   základe   nej   možné   viesť   exekučné   konanie na majetok dlžníka (§ 45 zák. 328/1991 Zb.).

Podaním zo dňa 5. 4. 2006 vstúpila do konania na strane vedľajšieho účastníka na strane odporcu S., ktorá podaním spochybnila nárok navrhovateľa, poprela jeho nároky, namietala spoluzavinenie ako aj oznámila súdu, že navrhovateľ je nečinný pri likvidácii nárokov.

Právna zástupkyňa navrhovateľa na výzvu súdu aby uviedla či žiada ďalej v konaní pokračovať   a   o   ktorých   nárokoch,   zostala   nečinná   a   nevyjadrila   sa   ani   k   podaniu vedľajšieho účastníka.

Súd   napriek   tomu   si vyžiadal   rovnopisy rozhodnutí konkurzného   súdu o rozvrhu a splnení nárokov a zistil, že pohľadávka navrhovateľa nebola uspokojená ani v časti, bola zaradená do 1. triedy a že odporcovi nezostal po zrušení konkurzu žiaden majetok. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca do dnešného dňa na výzvy súdu nereagovali, nepredložili   ani   neoznačili   žiadne   dôkazy,   ktorými   chcú   preukázať   uplatnený   nárok, vo vzťahu k súdu sú nečinní.

Spor skutkovo a právne nie je zložitý. Prekážku konania tvorilo prerušenie konania podľa § 14 ods. 1 písm. c) ZKV. Pojednávanie dňa 26. 4. 2005 bolo odročené na žiadosť navrhovateľa.   Následne   navrhovateľ   zostal   na   výzvy   súdu   nečinný.   Ďalšou   prekážkou konania je skutočnosť, že spoločnosť odporcu je podľa § 68 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka po zrušení konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku je zrušená a podľa § 68 ods. 4 Obchodného zákonníka mal byť ex offo vykonaný výmaz. Aj keď spoločnosť odporcu   fakticky   do   výmazu   z   obchodného   registra   existuje,   súd   nemá   s   kým   konať. Problematické je vyriešenie postupu, či súd napriek existencii exekučného titulu, ktorý tvorí uznaná pohľadávka v konkurze, môže vydať rozhodnutie vo veci samej, teda popri sebe by jestvovali dva možno aj rôzne exekučné tituly v tej istej veci. Len existencia exekučného titulu v tej istej veci však nie je vedená pri dôvodoch prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom   na   účinky   uznania   pohľadávky   navrhovateľa   správcom   konkurznej podstaty a nároky uplatnené v konaní, ktoré sú plne zhodné s uznanými nárokmi v prihláške pohľadávok v konkurznom konaní, nemohla vzniknúť činnosťou súdu sťažovateľovi žiadna ujma. Ani prípadné rozhodnutie súdu rozsudkom (napriek spornosti, že vo veci jestvuje exekučný   titul,   ktorý   možno   pokladať   za   právoplatne   rozhodnutú   vec   a   či   je   možné rozhodnúť, teda či môžu popri sebe existovať viaceré vykonateľné exekučné tituly v tej istej veci) nemôže priniesť navrhovateľovi viac práv ako má, tieto práva nemôže ani účinnejšie deklarovať a pod. Preto možné rozhodnutie vo veci buď neprinesie navrhovateľovi žiadne práva alebo mu môže priznať menej ako má na základe uznanej prihlášky. Aj vo vzťahu k prípadnému plneniu poisťovne má rozsudok rovnakú váhu ako uznaná prihláška nárokov v konkurze. Ani prípadný rozsudok v konaní nemôže priamo zaväzovať na plnenie iné osoby ako účastníkov (§ 159 ods. 2 O. s. p.), v tomto prípade vedľajšieho účastníka.

Preto zastávam názor, že sťažnosť sťažovateľa je vyslovene účelová v snahe privodiť majetkový   prospech   sťažovateľa   priznaním   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   však mu nemohla   byť   spôsobená   činnosťou   súdu,   ale   len   jeho   nečinnosťou   a   objektívnymi okolnosťami   (nedostatok   majetku   úpadcu   na   uspokojenie   prihlásených   nárokov).   Podľa môjho názoru nemohlo dôjsť k prieťahom tak ako sa mal vyjadriť predchádzajúci predseda súdu, pretože konanie bolo zo zákona prerušené. Nie je zrejmé aké prieťahy mohli byť počas prerušeného konania spôsobené. Skôr sa jedná o paušálne neodborné vyjadrenie bez znalosti   veci.   Napokon,   vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   výsledok   konania je pre navrhovateľa celkom bezvýznamný, a tvrdenia navrhovateľa o jeho ťaživej životnej situácii   nie   sú   podstatné   pre   toto   konanie   alebo   konanie   o   sťažnosti.   Navrhovateľom požadovaná náhrada za finančné zadosťučinenie je zjavne neprimeraná, nakoľko 7,5 krát presahuje   uplatnený   nárok.   Dovolím   si   poznamenať,   že   nárok   bol   uplatnený bez príslušenstva a môže byť vymáhaný v exekučnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem Ústavnému súdu aby sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

PREHĽAD ÚKONOV 9. 9. 1996 vec napadla na súd 20. 9. 1996 opis návrhu zaslaný odporcovi na vyjadrenie 21. 10. 1996 urgovaný odporca, aby sa k veci vyjadril 12. 11. 1996 vytýčený termín pojednávania na deň 3. 12. 1996 3. 12. 1996 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito 8. 1. 1997 žiadaný výpis z obchodného registra na odporcu 29. 1. 1997 dotaz na Fond národného majetku B. či odporca prešiel pod ich správu 11. 2. 1997 žiadaný výpis z obchodného registra na odporcu 11. 3. 1997 dotaz na obchodný register 17. 9. 1997 dotaz na KS Žilina a Banská Bystrica 6. 10. 1997 urgovaný KS Žilina 20. 10. 1997 žiadaný výpis z obchodného registra na odporcu 24. 11. 1997 dotaz na KS B. Bystrica či bol na odporcu vyhlásený konkurz 17. 3. 1998 vytýčený termín pojednávania na deň 9. 4. 1998 9. 4. 1998 pojednávanie vo veci - odročené na T: 7. 5. 1998 7. 5. 1998 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito 8. 6. 1998 od OO PZ B. žiadaný spis 14. 1. 1999 oznámené PZ N, že bol na odporcu vyhlásený konkurz 14. 10. 2003 dotaz   na   K. S. Banská   Bystrica   v   akom   štádiu   konania   je   vec 27 Cb-24 K 193/96 (konkurz na odporcu) 3. 5. 2004 opätovne urobený dotaz na KS B. Bystrica v akom štádiu konania je konkurz na odporcu 9. 11. 2004 dotaz na PZ N 17. 12. 2004 urgovaný PZN 24. 2. 2005 vytýčený termín pojednávania na deň 26. 4. 2005 26. 4. 2005 pojednávanie vo veci - odročené na neurčito

24. 4. 2006 dotaz na PZ N 5. 6. 2006 žiadosť   na   KS. B. Bystrica   o   zaslanie   rozvrhového   uznesenia 27-24 K 193/96.“

V   zásade   rovnaké   skutočnosti,   týkajúce   sa   chronológie   úkonov   okresného   súdu a účastníkov konania zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a súdneho spisu.

Právny zástupca sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. júla 2007 okrem iného uviedol:

„Dňa 28. 06. 2007 ste mi doručili aj Vyjadrenie sa k sťažnosti zo dňa 14. 06. 2007, ktoré vypracoval sudca Okresného súdu v Žiline JUDr. V. K. Tvrdenia v ňom uvedené sú zavádzajúce, nepravdivé a preto sa týmto k nim vyjadrujem.

V   prvom   rade   poukazujem   na   to,   že   konanie   začalo   9.   9.   1996,   t.   j.   viac   ako pred 10. rokmi a vo veci samej doposiaľ nebolo rozhodnuté. To, že v predmetnej veci boli prieťahy v konaní i napriek viacerým sťažnostiam priznala podpredsedníčka Okresného súdu v Žiline JUDr. U., ale pre sudcu JUDr. V. K. to nič neznamená, je mu to cudzie. Nemôžem súhlasiť, že k prieťahom v konaní nedošlo preto, že zo zákona bolo konanie prerušené pre uvedený konkurz je zavadzajúce, pretože súd v roku 1998 vo veci pojednával a súd konanie neprerušil z dôvodu konkurzu. Tvrdenie uvedeného sudcu, že p. H. bolo v rámci   konkurzného   konania   priznané   odškodnenie   za   pracovný   úraz,   ale   pohľadávka nebola uspokojená ani z časti, bola zaradená do 1. triedy a že odporcovi nezostal po zrušení konkurzu žiaden majetok. To znamená, že z konkurzu p. H. nedostal a ani nedostane nič, preto odškodnenie môže získať od vedľajšieho účastníka konania,   t. j. S.,   ale to nie je úlohou Ústavného súdu aby to riešil za Okresný súd v Žiline. Nie je pravdou, že S. popiera celý záväzok, ale iba jeho časť, ale o výške pohľadávky musí rozhodnúť Okresný súd v Žiline rozsudkom.

Tvrdenie uvedeného sudcu, že sťažnosť na prieťahy v konaní je účelová v snahe privodiť   sťažovateľovi   majetkový   prospech   je   zavadzajúce   a   neprofesionálne,   pretože ak by uvedený sudca pocítil na vlastnej koži to, čo sťažovateľ, potom by hovoril inak. Verím,   že   sudcovia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   náležite   vyhodnotia predmetný spisový materiál a o sťažnosti sťažovateľa rozhodnú spravodlivo a zákonne, za čo im vopred ďakujem.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 665/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Článok   48   ods.   2   ústavy   ustanovuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Priznanie   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu veci a jej význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhrade   škody   spôsobenej   ublížením   na   zdraví   z dôvodu   pracovného   úrazu   v   danom prípade   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   zložitosti   prerokovávanej   veci,   pretože vychádzajúc zo spisu okresného súdu a z okolností prípadu nevyplýva, že ide o právne a skutkovo   zložitú   vec.   Ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázal   na   skutkovú a právnu zložitosť veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   jeho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. V predmetnom   prípade   sťažovateľ   neprispel   podľa   názoru   ústavného súdu   k   predĺženiu súdneho konania. V konaní bol aktívny, zúčastňoval sa nariadených pojednávaní (aj keď bol zastúpený advokátkou), žiadal okresný súd o pokračovanie v konaní a podal aj sťažnosť na zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktorú   adresoval   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky.   Vyjadrenie   okresného   súdu,   že   i   sťažovateľ sa   podieľal   na   prieťahoch   tým, že „Na pojednávaní dňa 26. 4. 2005 sa navrhovateľ ani jeho právna zástupkyňa nedokázali vzhľadom   na   stav   veci   vôbec   vyjadriť   či   chcú   v   konaní   pokračovať   a   špecifikovať nároky (...)“, ústavný súd neakceptoval aj vzhľadom na to, že okresný súd dovtedy o návrhu sťažovateľa riadne nekonal a prakticky počas celého doterajšieho trvania súdneho konania (takmer 11 rokov) vo veci vykonal iba jedno meritórne pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie (7. mája 1998).

V takej citlivej veci, akou je náhrada škody spôsobenej ublížením na zdraví, prípadný podiel sťažovateľa, resp. jeho právnej zástupkyne na vzniknutých prieťahoch, keď žiadali odročiť   pojednávanie   v   apríli   2005   za   účelom „zváženia   ďalšieho   procesného   postupu v súvislosti   s   ukončením   konkurzu   na   odporcu“ a   nereagovali   adekvátne   na   výzvu okresného   súdu   z   24. apríla 2006,   ktorým   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa, či na podanej   žalobe   trvajú,   podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne takmer 11 rokov trvajúce konanie okresného súdu. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že konanie bolo zo zákona prerušené už po štyroch rokoch od začatia konania [(od 27. februára 2001, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   27 Cb-24 K 193/96   z   20. októbra 1998   o   vyhlásení   konkurzu na majetok   žalovaného,   až   do   4. januára 2005,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie krajského súdu zo 6. decembra 2004, ktorým bol konkurz na majetok žalovaného zrušený].

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v   konaní   posudzoval   ako   celok   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je náhrada škody spôsobenej ublížením na zdraví, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená [§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd bol v určitých obdobiach v posudzovanej veci opakovane krátkodobo nečinný. Konkrétne v období od 3. decembra 1996,   keď   odročil   pojednávanie   na   neurčito,   až   do   17.   marca   1998,   keď   určil   termín pojednávania na 9. apríl 1998, t. j. takmer 15 mesiacov - v tomto období okresný súd len zisťoval, či nedošlo k vyhláseniu konkurzu na majetok žalovaného alebo k výmazu žalovaného z obchodného   registra,   a   v   období   od   7.   mája 1998,   keď sa   konalo jediné pojednávanie,   na   ktorom   vykonal   dokazovanie,   až   do   14.   januára   1999,   keď   oznámil právnej   zástupkyni   sťažovateľa,   že   na   majetok   žalovaného   bol   vyhlásený   konkurz, t. j. nečinnosť viac ako 7 mesiacov. Na neprimeranú dĺžku konania malo vplyv to, že v čase od 3. decembra 1996   do   9.   apríla 1998 (viac ako 16 mesiacov) okresný   súd nevykonal žiadne relevantné pojednávanie, na ktorom by bolo vykonané dokazovanie, a dve nariadené pojednávania   iba   odročil   pre   neúčasť   účastníkov   konania.   Preto   toto   obdobie   považuje ústavný súd za obdobie jeho neefektívnej činnosti, ktoré v konečnom dôsledku spôsobilo zbytočné   prieťahy   v   činnosti   všeobecného   súdu.   Jeho   postup   nevykazoval   vždy   znaky plynulého   a   efektívneho   konania;   ani   po   januári   2005,   keď   jeho   úkony   nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ vo veci náhrady škody spôsobenej ublížením na zdraví nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru. Tieto nedostatky plynulosti konania by však samy osebe   neznamenali porušenie základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale kvalitu porušenia týchto práv nadobudli v kontexte celkovej takmer 11-ročnej dĺžky konania (aj keď konanie bolo prerušené). Preto ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že k prieťahom v konaní nedochádzalo.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 665/96   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prikázal okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 14   C 665/96 konal bez   zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   účinne   odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. Vzhľadom na zistenú dobu nečinnosti a neefektívnej činnosti   okresného   súdu   považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o   priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia.   Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predmet   sporu (ide o sumu   cca   26   tisíc   Sk   bez   prísl.,   ktorá   mu   bola   uznaná   aj   správcom   konkurznej podstaty) a tiež to, že i sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa sa o predĺženie tejto doby svojím správaním nepričinili, ako to bolo konštatované pri hodnotení správania sťažovateľa, ústavný   súd   rozhodol,   že   sumu   100   000   Sk   možno   považovať   za   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Vo   zvyšnej   časti   žiadosti sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný   súd   rozhodol   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   Mgr.   Š.   B. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) za každý   úkon   po   2 970 Sk.   K   tomu   mu   ústavný   súd   priznal   režijný   paušál   v   sume 2 x 178 Sk (§ 16 vyhlášky). Úhrada mu bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007