znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 97/04-47

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Ľubomíra   Dobríka   na   verejnom   zasadnutí   8.   júna   2004 o sťažnosti   J.   V.,   maloletého   R.   S.   a maloletej   E.   S.,   oboch   maloletých   zastúpených zákonnými   zástupcami   J.   V.   a E.   S.,   všetci   bytom   B.,   právne   zastúpených   advokátkou Mgr. Z. N., B., vo veci porušenia ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/95 takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. V., maloletého R. S. a maloletej E. S., oboch maloletých zastúpených zákonnými zástupcami J. V. a E. S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 9 C 95/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000   Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré je Okresný   súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Maloletému R. S., zastúpenému zákonnými zástupcami J. V. a E. S., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Maloletej E.   S.,   zastúpenej   zákonnými zástupcami J. V.   a E.   S., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   Bratislava   I   je p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke   Mgr.   Z.   N.,   B.,   vo   výške   26   910   Sk   (slovom   dvadsaťšesťtisícdeväťstodesať slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   J.   V.,   maloletého   R.   S.   a maloletej   E.   S. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2004 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), maloletého R. S. (ďalej len „sťažovateľ v druhom rade“) a maloletej E. S. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“), oboch maloletých zastúpených zákonnými zástupcami J. V. a E. S., všetci bytom B. (ďalej aj „sťažovatelia“), právne zastúpených advokátkou Mgr. Z. N., B., ktorou namietajú porušenie ich   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/95.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval 17. marca 2004 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a prijal ju na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 97/04.

Z obsahu vyjadrenia právnej zástupkyne sťažovateľov z 23. apríla 2004 vyplýva, že sťažovatelia trvajú na ústnom prejednaní veci pred ústavným súdom.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   listom   doručeným ústavnému súdu   22. apríla 2004. Oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti.

Vo   vyjadrení   po   podrobnom   opísaní   skutkového   stavu   vo   veci   sa   dotkla   aj skutočností   uvádzaných   sťažovateľmi   v sťažnosti,   pričom   konštatovala,   že   vzniknuté prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/95 boli zapríčinené potrebou vykonania dokazovania   výsluchom   veľkého   počtu   svedkov,   zabezpečením   listinných   dokladov a znaleckého   posudku,   ako   i kontrolného   znaleckého   posudku   na   základe   žiadosti sťažovateľov. Poukázala na tú skutočnosť, že samotné termíny pojednávaní boli odročované z dôvodu neprítomnosti účastníkov alebo za účelom navrhovaného ďalšieho dokazovanie zo strany účastníkov konania, čím zdôraznila vplyv účastníkov konania na konanie súdu v predmetnej veci. Dĺžku jednotlivých časových úsekov medzi úkonmi vo veci konajúcich sudcov   odôvodnila aj nedostatočným personálnym obsadením   okresného súdu, čo   malo vplyv   i na   počet   sudcov,   ktorí   vybavovali   predmetnú   vec.   Z uvedených   dôvodov podpredsedníčka okresného súdu žiada, aby ústavný súd vzal uvedené skutočnosti do úvahy a nepriznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie, lebo k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcich sudcov okresného súdu podľa jej názoru nedošlo.

II.

Zo   spisovej   dokumentácie   predloženej   ústavnému   súdu   sťažovateľmi,   vyjadrenia podpredsedníčky   okresného   súdu   a hlavne   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   95/95 vyplynulo nasledovné:

Dňa 7. apríla 1995 podali sťažovatelia v tom čase ešte Obvodnému súdu Bratislava 1 (ďalej len „obvodný súd“; v súčasnosti okresný súd) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri poskytovaní zdravotníckych služieb proti Fakultnej nemocnici Bratislava, Mickiewiczova 13, Bratislava (žalovaný v prvom rade), a Nemocnici s poliklinikou Staré Mesto, Bezručova 5, Bratislava (žalovaný v druhom rade). Predmetná vec bola zaevidovaná na tomto súde pod sp. zn. 9 C 95/95.

Uvedenou   žalobou   žiadal   sťažovateľ   v prvom   rade   náhradu   škody   z dôvodu   jeho nakazenia   a následne   v príčinnej   súvislosti   aj   jeho   detí,   sťažovateľa   v druhom   rade a sťažovateľa   v treťom   rade,   hepatitídou   typu   C   v dôsledku   nedodržania   hygienických a preventívnych   opatrení   pri   plazmaferéze   na   Klinike   hematológie   a transfuziológie, Partizánska ulica 4, Bratislava (ďalej len „klinika hematológie a transfuziológie“), v roku 1977.

Listom   z 19.   júla   1995   obvodný   súd   vyzval   sťažovateľov,   aby mu   oznámili,   na základe akých skutočností si uplatňujú nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 000 Sk, a taktiež vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe.

Sťažovatelia   písomným   podaním   zo   16.   augusta   1995   špecifikovali   právnu kvalifikáciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Svoje vyjadrenie k žalobe doložené stanoviskom   kliniky   hematológie   a   transfuziológie   žalovaný   v prvom   rade   zaslal obvodnému súdu 18. augusta 1995. Zároveň uviedol, že celý prípad riešila aj znalecká komisia   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „znalecká   komisia“ a „ministerstvo   zdravotníctva“),   ktorá   konštatovala   správnosť   postupu   poskytnutia zdravotníckej starostlivosti z jeho strany. Dňa 27. septembra 1995 sa k žalobe vyjadril aj žalovaný v druhom rade.

Až 18. októbra 1996 obvodný súd nariadil vo veci pojednávanie na 14. november 1996 a za tým účelom predvolal účastníkov konania. V období od 14. novembra 1996 až do 22. júna 2000 obvodný súd a neskôr už okresný súd (od decembra 1996) vykonával úkony nevyhnutné   pre   rozhodnutie   o žalobe   sťažovateľov.   Tieto   spočívali   v   zabezpečovaní listinných   dôkazov   do   spisu,   a to   súhlasu   sťažovateľa   v prvom   rade   s vyžiadaním   jeho zdravotnej   dokumentácie   od   žalovaného   v prvom   rade   (listom   z   18.   novembra   1996), v samotnom   vyžiadaní   jeho   zdravotnej   dokumentácie   z   kliniky   hematológie a transfuziológie (listom z 3. decembra 1996), v zisťovaní dôležitých skutočností týkajúcich sa krvných konzerv použitých pri transfúzii krvi sťažovateľom v druhom a v treťom rade a potvrdení   o pôvode   týchto   krvných   konzerv,   vo   vyžiadaní   posudku   znaleckej   komisie listom z 28. januára 1997 a opätovne listom zo 14. februára 1997, v zabezpečovaní adries osôb, ktoré boli darcami krvnej plazmy v rozhodnom období, v ktorom došlo k infikovaniu sťažovateľa v prvom   rade,   ako aj zoznamu darcov   krvnej plazmy z roku   1977, ktorým klinika   hematológie   a transfuziológie   poškodila   zdravie   hepatitídami   „B“   a   „C“, vo vyžiadaní adries ústavov, resp. iných pracovísk špecializovaných na znaleckú činnosť v odbore   zdravotníctvo   so   sídlom   mimo   Bratislavy   od Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) - listom z 30. januára 1998. Počas tohto obdobia okresný súd vo veci nariaďoval pojednávania a vo veci pojednával (14. novembra 1996, 28. januára 1997, 11. marca 1997, 23. mája 1997, 16. septembra 1997, 21. októbra 1997, 2. decembra 1997, 27. januára 1998, 24. februára 1998, 7. apríla 1998, 28. mája 1998, 24. júna 1999, 28. októbra 1999, 22. júna 2000). Na pojednávaniach okresný súd   vykonával   dokazovanie   výsluchom   veľkého   počtu   svedkov   (25)   navrhovaných účastníkmi   konania   (poškodených,   ako   aj   lekárov,   zamestnancov   žalovaných,   ako   aj odborníkov na transfúzne lekárstvo), posudzoval namietanú pasívnu legitimáciu žalovaného v druhom rade, ktorý na základe rozhodnutia ministerstva zdravotníctva z 25. júna 1997 zanikol   rozdelením   na   viaceré   právne   subjekty.   Preto   sťažovateľ   v prvom   rade   listom z 3. marca   1999   upresnil   okresnému   súdu   žalovaných,   ktorými   zostávajú   Fakultná nemocnica   Bratislava,   Nemocnica   s poliklinikou   Staré   Mesto   Bratislava   a jej   právni nástupcovia   Nemocnica   Petržalka,   Dérerova   nemocnica   s poliklinikou   a Fakultná nemocnica Bratislava.

Od   pojednávania   konaného   22.   júna   2000,   na   ktorom   okresný   súd   vykonal dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania   a navrhovaných   svedkov   po   7-mesačnej nečinnosti na návrh sťažovateľa v prvom rade žiadajúceho vypočuť ďalších svedkov, súd až 18. mája 2001 nariadil pojednávanie na 19. jún 2001, keď medzitým len 2. februára 2001 uznesením rozhodol o svedočnom.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 9 C 95/95 v období od 19. júna 2001, keď sa uskutočnilo už v poradí 15. pojednávanie vo veci, do 9. septembra 2002, keď sťažovateľ v prvom   rade   zaslal   pripomienky   k znaleckému   posudku,   počas   ktorého   okresný   súd vykonal   listinné   dokazovanie   (o   odberoch   krvnej   plazmy   a vyšetreniach   sťažovateľa v prvom   rade   od   12.   februára   1972,   vyžiadanie   podkladov   o   pôvode   krvnej   konzervy č. 3873,   ktorej   odber   bol   uskutočnený 25.   septembra   1986,   z   kliniky   hematológie a transfuziológie,   podkladov   o pôvode   krvnej   konzervy   č.   3982,   ktorej   odber   bol uskutočnený 30. septembra 1986, z Dérerovej nemocnice, vyžiadanie kompletnej zdravotnej dokumentácie maloletých sťažovateľov v druhom a v treťom rade, ktorí boli hospitalizovaní na   II.   Detskej   klinike   Fakultnej   nemocnice   v   Bratislave   v   dňoch   18.   augusta   1986   až 7. októbra   1986,   z Nemocnice   Petržalka, vyžiadanie zoznamu znalcov   z Krajského súdu v Bratislave),   vo   veci   pojednával   6.   septembra   2001,   nariadil   znalecké   dokazovanie uznesením   z 21.   novembra   2001   a za   tým   účelom   ustanovil   súdneho   znalca   z odboru zdravotníctvo – hematológia a transfuziológia - Lekársku fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (ďalej len „LF UPJŠ“) a nariadil mu vyhotoviť znalecký posudok, uznesením z 11. februára 2002 na návrh sťažovateľa opravil a doplnil uznesenie o nariadení znaleckého   dokazovania,   doručoval   vyhotovený   (15.   júla   2002)   znalecký   posudok sťažovateľom   k pripomienkovaniu,   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľov (rozhodnutiu vo veci).

Dňa 7. februára 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. marec 2003, na ktoré predvolal   aj   znalca.   Z dôvodu   aktívnej   služobnej   cesty   znalca   –   prednostky   Kliniky hematológie a onkohematológie LF UPJŠ bolo pojednávanie z 27. marca 2003 odročené na 17. apríl 2003.

Na   pojednávaní   konanom   17.   apríla   2003   sťažovateľ   v prvom   rade   namietal neobjektívnosť   vypracovaného   znaleckého   posudku   a žiadal   nariadiť   kontrolné znalecké dokazovanie.

Za   tým   účelom   sťažovateľ   v prvom   rade   30.   mája   2003   oznámil   súdu   zoznam znalcov,   ktorí   by   mohli   vypracovať   znalecký   posudok,   pričom   navrhol,   aby   tento vypracoval Znalecký ústav Jeseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine (ďalej len „Jeseniova lekárska fakulta“). Listami z 28. augusta 2003 a 23. októbra 2003 sa dožadoval nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania vo veci.

Až   listom   z 18.   decembra 2003 okresný   súd   požiadal ministerstvo   spravodlivosti o informáciu,   či   navrhovaný   znalecký   ústav   je   vedený   v zozname   znalcov,   a súčasne požiadal o oznámenie iných znalcov v odbore zdravotníctvo. Po urgencii okresného súdu zo 4. februára 2004 ministerstvo spravodlivosti 25. februára 2004 podalo informáciu, že Jeseniova   lekárska   fakulta   nie   je   vedená   v zozname   ústavov   a iných   pracovísk kvalifikovaných na znaleckú činnosť.

Sťažovateľ   v prvom   rade   1.   marca   2004   doplnil   žalobu   a doložil   dôkazy,   že uznesením   Okresného   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Košice   II   sp.   zn. ČVS: OUJP-710/10-K2-2003 z 18. júla 2003 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku.

Ostatným úkonom okresného súdu vo veci bolo ustanovenie Martinskej fakultnej nemocnice v Martine ako znalca na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, a to uznesením z 23. apríla 2004.

Listom   z   1.   decembra   2003   sťažovateľ   v prvom   rade   podal   sťažnosť   predsedovi okresného súdu   na prieťahy v predmetnom   súdnom   konaní. Podpredsedníčka   okresného súdu   sa   k sťažnosti   vyjadrila   listom   zo 7.   januára   2004,   v ktorom   potvrdila   existenciu prieťahov v predmetnom súdnom konaní. Uviedla, že vo veci nebolo rozhodnuté z dôvodu, že pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania vzhľadom   na   vznesené   námietky   voči   vypracovanému   znaleckému   posudku   LF   UPJŠ. Zároveň   poukázala   na   veľký   počet   vybavovaných   vecí   v súdnom   oddelení   sudkyne rozhodujúcej   v tomto   konaní   brániaci   vykonávaniu   úkonov   a rozhodovaniu   vecí v zákonných lehotách.

Podaním   sťažnosti   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   pred   podaním   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu sťažovatelia vyčerpali iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich práv poskytuje, tak ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v tejto súvislosti žiadajú, aby ústavný súd

- deklaroval   porušenie ich   základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/95,

- prikázal   okresnému   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   95/95   konať   bez zbytočných prieťahov,

- priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 100 000 Sk,   ktoré   je   okresný   súd   povinný   im   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   nadobudnutia právoplatnosti nálezu.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú tým, že sú nevyliečiteľne chorí následkom konania žalovaných, ktoré je dôvodom, pre ktorý si uplatňujú svoje nároky v súdnom konaní a toto konanie na prvom stupni prebieha už od roku 1995, pričom prognóza zdravotnej indikácie je u nich neistá. Z toho pramení aj trvajúci pocit právnej neistoty, psychické napätie a obavy, či konanie bude ukončené počas života sťažovateľov.

III.

Ústavný   súd   nariadil   na   8.   jún   2004   verejné   ústne   pojednávanie,   na   ktorom   sa zúčastnil sťažovateľ v prvom rade a jeho právna zástupkyňa Mgr. Z. N.

Okresný   súd   ako   odporca   sa   ústneho   pojednávania   nezúčastnil.   Svoju   neúčasť ospravedlnil listom z 24. mája 2004 z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti.

Na   ústnom   pojednávaní   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   predniesla   nesúhlasné stanovisko   k vyjadreniu   podpredsedníčky   okresného   súdu,   ktorým   odôvodnila   prieťahy v predmetnom   súdnom   konaní.   Pridržiavajúc   sa   písomného   znenia   sťažnosti   poukázala najmä   na   zdĺhavosť   procesu   znaleckého   dokazovania   vo   veci.   V nadväznosti   na   to   aj sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   taktiež   výsluch   svedkov   navrhovaných   účastníkmi konania vykonával v dlhom časovom období.

IV.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   ich   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   okolností   prípadu   konštatuje,   že   spor   o náhradu škody spôsobenej pri poskytovaní zdravotníckych služieb možno považovať za zložitý skôr skutkovo   ako   právne,   kladúci   predovšetkým   značné   nároky   na   dokazovanie   vedúce k objektívnemu zisťovaniu skutkového stavu veci.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v prvom   rade   ako   účastníka   konania v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   pripúšťa,   že   sťažovateľom   opakovane   dopĺňané požiadavky   na   vypočutie   svedkov   na   pojednávaniach   (cca   25),   postupné   označovanie dôkazov   na   svoje   tvrdenia   a z tohto   dôvodu   požiadanie   súdu   o odročenie   viacerých pojednávaní,   návrh   sťažovateľa   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   znalcom   mimo Bratislavy, jeho žiadosť o opravu znaleckého posudku, o nariadenie kontrolného znaleckého posudku, ako aj námietky objektívnosti a pravdivosti vypracovaného posudku vyúsťujúce do návrhu na začatie trestného stíhania voči príslušnému znalcovi mohli vplývať na priebeh a dĺžku   predmetného   konania.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného v skorších   rozhodnutiach využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva v občianskom   súdnom   konaní spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľov, je správanie (postup) samotného súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/00, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

V tomto kontexte sa napriek už deväť rokov trvajúcemu súdnemu konaniu vedenému na okresnom súde obdobia medzi jednotlivými jeho úkonmi (až na tie, počas ktorých bol súd úplne nečinný) nejavia ústavnému súdu ako zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v priebehu konania účastníci jednotlivé dôkazy na svoje tvrdenia označovali postupne   a   bolo   nevyhnutné   pojednávania   odročovať   za   účelom   vykonania   novo označovaných dôkazov, hlavne výsluchom svedkov. Za nečinnosť nemožno považovať ani skutočnosť,   že   súd   bol   nútený   viackrát   pojednávanie   odročiť   bez   prejednania   veci   pre neprítomnosť   (aj   keď   ospravedlnenú)   sťažovateľa   v prvom   rade,   žalovaných   a svedkov. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   judikoval:   „Dĺžku   trvania   súdneho   konania,   ktorá   je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02).

Rozsah a dĺžka dokazovania boli pritom nepochybne ovplyvnené tým, že žaloba bola podaná po dlhšom časovom odstupe od „infekčného nakazenia“ sťažovateľov. Okresný súd sa tak musel vysporiadať so zvýšenou náročnosťou získavania jednak listinných dôkazov vo veci (zdravotná dokumentácia sťažovateľov, informácie o krvných odberoch a konzervách), ako aj svedkov (poškodených, lekárov, odborníkov na transfuziológiu). Nie v malej miere k tomu prispeli aj organizačné zmeny, ktorými prešiel na základe rozhodnutia ministerstva zdravotníctva žalovaný v druhom rade, čím sa dokazovanie stalo ešte náročnejším o otázku pasívnej legitimácie v spore.

Sťažovateľ   v prvom   rade   namieta,   že   okresný   súd   pristúpil   k znaleckému dokazovaniu vo veci až takmer po siedmich   rokoch   od   začatia konania. Z konkrétnych okolností   daného   prípadu   však   vyplýva,   že   okresný   súd   musel   v predmetnom   konaní vykonať potrebné listinné dôkazy a zabezpečiť výsluch svedkov, a tým ustáliť skutkový a právny stav tak, aby z neho znalec mohol pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzať. Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že „záujem na hospodárnosti a rýchlosti konania nemožno presadzovať na úkor zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia“ (III. ÚS 111/01).

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam ústavný súd zistil v postupe okresného súdu v konaní sp. zn. 9 C 95/95 obdobia poznamenané úplnou nečinnosťou. Práve tie obhajovala a odôvodňovala podpredsedníčka okresného súdu sťaženými organizačnými a personálnymi dôvodmi.   Išlo   o   obdobia   od   27.   septembra   1995   do   18.   októbra   1996   (v   rozsahu   12 mesiacov), od 22. júna 2000 do 2. februára 2001 (v rozsahu 7 mesiacov) a od 30. mája 2003 do 18. decembra 2003 (v rozsahu 7 mesiacov), počas ktorých bol okresný súd v uvedenej veci   úplne nečinný   a ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   považovať za   zbytočný prieťah spolu v trvaní 26 mesiacov, ktorým došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný   prieťah   v   konaní   (napr.   II.   ÚS   3/00). V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   taktiež   konštatoval,   že   otázka   množstva   vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

V.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 95/95 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia   žiadajú   primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   každý   vo   výške 100 000 Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujú tým, že prieťahy v konaní im spôsobujú psychickú ujmu, pocity neistoty a obáv, či bude konanie ukončené   počas   ich   života,   ako   aj   predlžujú   ich   zvýšené   zaťaženie   ako   osôb s nevyliečiteľnou chorobou súvisiace s liečebnými procedúrami a liečebným režimom.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, zohľadňujúc   tiež   charakter   súdneho   konania   a mimoriadne   citlivú   povahu   sporu možno   sumu   30   000   Sk   pre   každého   sťažovateľa   považovať   za   primerané   finančné zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľmi   požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

VI.

Ústavný   súd   napokon   rozhodoval   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré vznikli   ich   právnej   zástupkyni   Mgr.   Z.   N.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   listom doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2004 a návrhom predloženým na ústnom pojednávaní vyčíslila trovy konania za tri úkony právnej pomoci, a to príprava a prevzatie právneho zastúpenia,   písomné   podanie   ústavnému   súdu   a účasť   na   ústnom   pojednávaní,   spolu vo výške 13 602 Sk, 3-krát režijný paušál vo výške 408 Sk a náhradu za stratu času na cestu do a z miesta pojednávania vo výške 10 201,50 Sk a hotové výdavky vo výške 2 698 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   boli   vo   veci   úspešní,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľov priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 26 910 Sk (odmena za 3 úkony spolu s náhradou výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné,   náhradou   za   stratu   času a hotových   výdavkov).   Požadovaná   výška   trov   neprekračuje   sumu   stanovenú   citovanou vyhláškou pre odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2004