znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 97/03-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   júna   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a   Ľubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   M.,   bytom   Č.,   zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 43/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 43/93   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 C 43/93   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80   000   Sk   (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v   Košiciach   p   o v   i   n   n   ý   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd v Košiciach   je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. J. M. advokátovi JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K., vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti JUDr. J. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2003 doručená sťažnosť JUDr. J. M., bytom Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní o tlačovú opravu a ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 20 C 43/93.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že je navrhovateľom v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 20 C 43/93 na základe žaloby z 10. augusta 1993 proti žalovanému v 1. rade, ktorým je šéfredaktor nezávislého týždenníka okresu T., N. Z., a proti žalovanému v 2. rade, ktorým je vydavateľ tohto týždenníka, predmetom ktorej je tlačová oprava, ochrana osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v konaní   vedenom   na   krajskom   súde   dochádza k prieťahom. Po sťažnosti adresovanej predsedovi krajského súdu bol vytýčený termín pojednávania   na   18.   december   1996.   Po   ďalšej   sťažnosti   bol   vytýčený   termín pojednávania na 14. september 2000. Týmto nekonaním krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Od podania žaloby uplynulo takmer 10 rokov a krajskému súdu nič nebránilo vo veci konať pružnejšie. Skutkový stav je jednoznačný, nenáročný na dokazovanie,   ktoré   by   malo   vplyv   na   dĺžku   konania.   Ani   správanie   sťažovateľa nijakým   spôsobom   neprispelo   k týmto   prieťahom.   Ani   po   právnej   stránke   nejde o zložitú vec, je len vecou úvahy súdu, v akom rozsahu by mal sťažovateľovi priznať alebo nepriznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Sťažovateľ považuje za primerané, aby mu v tejto veci bolo priznané finančné zadosťučinenie   vo   výške   150   000   Sk,   a   to   vzhľadom   na dĺžku   prieťahov,   ich neodôvodnenosť,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   pasivitou   súdu   sa   zrejme   značne skomplikuje vymáhanie žalovanej čiastky od žalovaného vydavateľstva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 43/93 porušené bolo.

Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 43/93 konal bez zbytočných prieťahov.

JUDr. J. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk...,   ktoré   je   Krajský   súd   v Košiciach   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

JUDr. J. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, výška ktorých bude vyčíslená v rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi JUDr. P. K., Advokátska kancelária, K.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu 5. mája 2003, ktorý vo vyjadrení uviedol, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní považuje za opodstatnenú. V konaní došlo k neodôvodneným prieťahom, keď medzi jednotlivými úkonmi krajského súdu uplynul značne dlhý čas. Na druhej strane však z obsahu spisu vyplýva, že firma N.-B. označená ako žalovaný v 2. rade nemá spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   lebo   nie   je   zapísaná   v obchodnom   registri. O tejto skutočnosti bol 3. apríla 2003 informovaný právny zástupca sťažovateľa, ktorý mal do 2 týždňov pod následkom zastavenia konania označiť správneho žalovaného, čo sa dosiaľ nestalo.

Predseda krajského súdu oznámil v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 19. mája 2003 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ   využil   právne   prostriedky,   ktorých   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a   24.   októbra   1996, 22. augusta 2000 a 20. februára 2003 podal sťažnosť predsedovi krajského súdu na zbytočné prieťahy v konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, čo však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa obrátil na krajský súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o tlačovú opravu a ochranu osobnosti nie je možné   hodnotiť   v tomto   prípade   ako   zložitú   vec.   V danom   prípade   ide   o   vec nenáročnú na dokazovanie.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa takým správaním, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach.

Dňa 10. augusta 1993 bola krajskému súdu doručená žaloba.Dňa 30. augusta 1993 krajský súd vyzval žalobcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa) na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 9. septembra 1993 bol zaplatený súdny poplatok.Dňa   22.   septembra   1993   krajský   súd   vyzval   žalobcu   na   zaslanie   ďalšieho rovnopisu žaloby.

Dňa 18. decembra 1996 sa vo veci konalo pojednávanie (žalobca a jeho právny zástupca boli prítomní, žalovaní v 1. a 2. rade boli neprítomní).

Dňa 21. marca 1997 sa konalo pojednávanie (žalobca a právny zástupca boli prítomní, žalovaný bol neprítomný).

Dňa 4. novembra 1997 sa konalo tretie pojednávanie (žalobca bol prítomný, žalovaní boli neprítomní).

Dňa   10.   novembra   1997   žalobca   podal   návrh   na   ustanovenie   opatrovníka žalovanému.

Dňa   15.   decembra   1999   bolo   krajskému   súdu   doručené   oznámenie   žalobcu o adrese trvalého pobytu žalovaného v 1. rade.

Dňa   14.   septembra   2000   sa   konalo   pojednávanie   (žalobca   bol   prítomný, žalovaní neboli prítomní).

Dňa   3.   apríla   2003   bol   právny   zástupca   žalovaného   vyzvaný   na   správne označenie žalovaného pod následkom zastavenia konania.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ krajského súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu ohľadom obdobia, keď malo dôjsť k prieťahom, ale ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa 10. augusta 1993 bola krajskému súdu doručená žaloba.Dňa   30.   augusta   1993   krajský   súd   vyzval   žalobcu   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 9. septembra 1993 bol zaplatený súdny poplatok.Dňa 22. septembra 1993 krajský súd vyzval žalovaných na vyjadrenie k žalobe.Dňa   22.   septembra   1993   krajský   súd   vyzval   žalobcu   na   zaslanie   ďalšieho rovnopisu žaloby.

Dňa 29. septembra 1993 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 2. rade k žalobe.

Dňa   1.   októbra   1993   krajský   súd   vyzval   žalovaného   v   2.   rade   na   zaslanie ďalšieho rovnopisu vyjadrenia k žalobe.

Dňa   8.   októbra   1993   bol   zaslaný   ďalší   rovnopis   vyjadrenia   žalovaného v 2. rade.

Dňa 30. októbra 1996 bol nariadený termín pojednávania na 2. december 1996.Dňa 27. novembra 1996 bolo zaslané upovedomenie o odročení pojednávania z dôvodu, že nebolo vykázané doručenie u všetkých účastníkov.

Dňa   4.   decembra   1996   bol   vytýčený   určený   termín   pojednávania   na 18. december 1996.

Dňa 18. decembra 1996 sa konalo pojednávanie

Dňa 12. februára 1997 bol určený termín pojednávania na 21. marec 1997. Predvolanie   bolo   žalovanému   v   2.   rade   doručované   cestou   Okresného   oddelenia Policajného zboru Trebišov.

Daň 27. februára 1997 bolo krajskému súdu zaslané oznámenie Obvodného oddelenia Policajného zboru Trebišov, že zásielku sa nepodarilo doručiť.

Dňa   10.   marca   1997   krajský   súd   požiadal   o   doručenie   predvolania   na pojednávanie cestou Obvodného oddelenia Policajného zboru Trebišov.

Dňa 21. marca 1997 sa vo veci konalo pojednávanie. Dňa 24. marca 1997 bola Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Trebišov zaslaná žiadosť o zistenie adresy žalovaného v 1. a 2. rade.

Dňa   9.   apríla   1997   bola   krajskému   súdu   doručená   odpoveď   Obvodného oddelenia Policajného zboru Trebišov na jeho žiadosť.

Dňa 5. augusta 1997 bol vytýčený termín pojednávania na 4. november 1997. Krajský   súd   požiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Trebišov   o   doručenie predvolania pre žalovaného v 1. rade.

Dňa 19. septembra 1997 bol vytýčený termín pojednávania na 4. november 1997.   Krajský   súd   požiadal   o   doručenie   predvolania   cestou   Obvodného   oddelenia Policajného zboru Trebišov.

Dňa   9.   októbra   1997   bola   krajskému   súdu   doručená   odpoveď   Obvodného oddelenia Policajného zboru Trebišov na jeho žiadosť (adresa žalovaného v 1. rade nie je známa).

Dňa 16. októbra 1997 krajský súd požiadal Obchodný register Okresného súdu Košice I o výpis týkajúci sa žalovaného v 2. rade.

Dňa   22.   novembra   1997   bola   krajskému   súdu   doručená   odpoveď   na   jeho dožiadanie (žalovaný v 2. rade nie je zapísaný v obchodnom registri).

Dňa 4. novembra 1997 sa vo veci konalo pojednávanie.Dňa   10.   novembra   1997   žalobca   podal   návrh   na   ustanovenie   opatrovníka žalovanému.

Dňa   15.   decembra   1999   bolo   krajskému   súdu   zaslané   oznámenie   žalobcu o adrese trvalého pobytu žalovaného v 1. rade.

Dňa   28.   augusta   2000   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   14.   september 2000.   Krajský   súd   požiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   Trebišov   o spoluprácu pri doručení predvolania žalovanému v 1. rade na pojednávanie.

Dňa   7.   septembra   2000   bola   krajskému   súdu   doručená   odpoveď   na   jeho dožiadanie.

Dňa 14. septembra 2000 sa konalo pojednávanie. Dňa 14. septembra 2000 krajský súd vydal uznesenie o zastavení konania proti žalovanému v 1. rade. Nárok žalobcu proti žalovanému v 2. rade bol vylúčený na samostatné konanie.

Dňa 12. februára 2001 krajský súd požiadal evidenciu obyvateľstva o adresu trvalého pobytu žalovaného v 1. rade.

Dňa   19.   februára   2001   bola   krajskému   súdu   doručená   odpoveď   na   jeho dožiadanie.

Dňa 1. marca 2001 krajský súd požiadal Okresné oddelenie Policajného zboru Trebišov   o   spoluprácu   pri   doručení   uznesenia   o   zastavení   konania   žalovanému v 1. rade.

Dňa   28.   marca   2001   bola   krajskému   súdu   doručená   odpoveď   na   jeho dožiadanie.

Dňa 5. marca 2003 krajský súd požiadal o výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného v 2. rade.

Dňa 6. marca 2003 bola krajskému súdu doručená odpoveď na jeho žiadosť o výpis z obchodného registra (žalovaný v 2. rade nie je zapísaný do   obchodného registra).

Dňa 24. marca 2003 bol vytýčený termín pojednávania na 3. apríl 2003.Dňa   3.   apríla   2003   bol   právny   zástupca   žalovaného   vyzvaný   na   správne označenie žalovaného pod následkom zastavenia konania.

Dňa 25. apríla 2003 bol vytýčený termín pojednávania na 29. máj 2003.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v období od 1. októbra 1993 (výzva žalovanému v 2. rade na zaslanie   ďalšieho   rovnopisu   vyjadrenia   k žalobe)   do   30.   októbra   1996   (nariadený termín   pojednávania   na   2.   december   1996)   sa   nekonalo   37   mesiacov,   v období od 4. novembra 1997 (pojednávanie) do 28. augusta 2000 (dožiadanie Obvodnému oddeleniu   Policajného   zboru   Trebišov   o   spoluprácu   pri   doručení   predvolania žalovaného   v   1.   rade   na   pojednávanie)   sa   nekonalo   33   mesiacov   a v   období od   1.   marca   2001   (dožiadanie   Obvodnému   oddeleniu   Policajného   zboru   Trebišov o   spoluprácu   pri   doručení   uznesenia   o   zastavení   konania   žalovanému   v   1.   rade) do 5. marca 2003 (žiadosť o výpis z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného v 2. rade) sa nekonalo 24 mesiacov. Celkové prieťahy v konaní pred krajským súdom sú 7 rokov a 10 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C 46/93, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľ   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 150 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil dĺžkou prieťahov a spôsobením nemajetkovej ujmy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   prikázal krajskému súdu, ktorý jeho právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Dovŕšením opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo   i priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a správanie   účastníkov   a   postup   súdu. Výšku   zadosťučinenia   stanovil   ústavný   súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti krajského súdu a na vyššie uvedené kritériá   riešenia   zisteného   porušenia   základných   práv,   pričom   vychádzal   zo   spisu krajského súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Právny zástupca žiadal ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia   §   13   ods.   1   a   §   16   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, vypracovanie sťažnosti) a dva režijné paušály.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupom sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v peniazoch   a   je   nezameniteľná   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a   to   prevzatie a prípravu zastúpenia a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal krajský súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003