znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 96/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. H., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 174/2011 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2011 doručená v elektronickej forme sťažnosť Ing. B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   Co   174/2011   a   jeho   uznesením z 24. augusta 2011. Sťažnosť bola doplnená faxom 17. decembra 2011 a jej originálom 22. decembra 2011.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ oznámil Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) 19. augusta 2008, že v súvislosti „s konaním 6 C 82/2008…, je dôvodné podozrenie, že došlo k úniku informácií zo súdneho prostredia, porušenie mlčanlivosti sudcu, s výslovným odvolaním sa na ustanovenie § 15 O. s. p.“.

Dňa 18.   septembra   2008   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že «jeho   podanie podľa   §   15   O.   s.   p.   nebolo   postúpené   predsedovi   súdu,   a   bez   dôvodu   bolo   konajúcou sudkyňou   prekvalifíkované   na   „vznesenie   námietky   zaujatosti   voči   konajúcej   sudkyni“ podľa § 15a O. s. p. Týmto podaním zároveň oznámil súdu, že trvá na svojom podaní s opätovným   poukázaním   na   §   15   O.   s.   p.   s   tým,   že   je   na   účastníkovi,   či   využije   svoje oprávnenie vzniesť námietku a kedy tak učiní». Následne okresný súd vyzval sťažovateľa, aby   uviedol,   či   jeho   podania „nie   sú   námietkou   zaujatosti   voči   konajúcej   sudkyni“, a oznámil mu, že na postup podľa § 15 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie sú dané zákonné podmienky, a preto sa vec nepredkladá predsedovi súdu.

Sťažovateľ 10. októbra 2008 oznámil, že skutočnosti, ktoré oznamoval podľa § 15 OSP predsedovi okresného súdu, „mu predložené neboli“. Ani v tomto podaní nevzniesol sťažovateľ námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni, ale duplikoval, že z jeho strany ide o oznámenie predsedovi súdu podľa § 15 OSP.

Krajský súd uznesením č. k. 5 NcC/27/2008-36 z 30. októbra 2008 rozhodol, že sudkyňa JUDr. A. N. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci.

Okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 82/2008 z 23. júna 2011 uložil sťažovateľovi „povinnosť uhradiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66,38 eur do troch dní od doručenia“.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   odôvodnil   tým,   že „v   uznesení   nie   je   špecifikované,   za   ktorú   údajnú   námietku   zaujatosti   má   byť   súdny poplatok   vyrubený,   pretože   konaní   on   sám   námietku   nepodal,   v   súvislosti   s   údajnou námietkou nebol pred konaním o námietke vyzvaný na úhradu súdneho poplatku a následky jeho nezaplatenia, a preto súd nemal poplatkový úkon pri nezaplatení poplatku vykonať alebo konanie zastaviť“. Krajský súd uznesením sp. zn.   z 24. augusta 2011 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil, pretože súdny poplatok bol určený v súlade s právnymi predpismi.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd «porušil jeho základné práva a slobody, pretože ako vyplýva z jeho písomných podaní, ale aj z reakcií súdu prvého stupňa („nie je dôvod na predloženie veci predsedovi súdu“, „upresnite, že Vaše podanie nie je námietkou zaujatosti“ a pod.), sťažovateľ v predmetnom konaní nikdy nevzniesol námietku zaujatostí, svoje podania jednoznačne odôvodňoval odvolaním sa na znenie § 15 O. s. p. a položil jasnú hranicu v tom, že nevznáša námietku zaujatosti podľa § 15a O. s. p., pričom v jednom podaní výslovne zdôrazňuje, že z jeho strany ide o oznámenie skutočností predsedovi súdu v zmysle § 15 o existencii zákonných dôvodov na vylúčenie sudkyne.

V   tomto   smere   svoj   názor   a   vyjadrenia   navrhovateľ   nikdy   nezmenil.   Preto,   ak prvostupňový súd predložil jeho podania súdu nadriadenému na rozhodnutie o námietkach zaujatosti, toto konanie rozhodne nezačalo na návrh sťažovateľa ako účastníka konania.».

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že v   zmysle „zákona   o   súdnych   poplatkoch   je poplatníkom navrhovateľ“, a keďže „nikdy námietku zaujatostí nepodal, nemôže byť ani poplatníkom   súdneho   poplatku...   V   súvislosti   s   námietkou   zaujatosti   nebol   sťažovateľ vyzvaný na úhradu súdneho poplatku ani pred postúpením veci nadriadenému súdu, ani pred rozhodnutím veci odvolacím súdom, ani v meritórnom rozhodnutí. Sťažovateľ má teda zato, že okrem už vytýkaných námietok (prekvalifikovanie upozornenia predsedu súdu na splnenie podmienok podľa § 15 O. s. p. na námietku zaujatosti podľa § 15a O. s. p.), a s prihliadnutím na prechodné ustanovenia v § 18a ods. 3 Zákona o súdnych poplatkoch (a contrario) mal súd tento úkon nevykonať.

Pokiaľ   súd   bez   podnetu   a   návrhu   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   konal o námietke zaujatosti, odňal mu tým možnosť disponovať návrhom a porušil jeho procesné práva v tom zmysle, že len účastník konania má právo rozhodnúť sa, či námietku zaujatosti (aj keď sú splnené zákonné podmienky) podá, nepodá alebo po výzve na úhradu súdneho poplatku   svoj   návrh   vezme   späť   alebo   poplatok   nezaplatí   -   v   prípade,   že   by   námietku zaujatosti konajúceho sudcu podľa § 15a aj skutočne podal. Ani preukázateľná existencia zákonných   dôvodov   zaujatosti   sudcu,   bez   podania   námietky   účastníka   konania,   nie   je dôvodom ani na predloženie veci nadriadenému súdu, ani na rozhodovanie o námietke, a ani skutočnosťou, s ktorou zákon viaže vznik poplatkovej povinnosti účastníka konania. V danom prípade a súvislostiach nie je daný ani dôvod na postup podľa § 10 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch, pretože neboli splnené definované zákonné predpoklady na nezastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších   predpisov,   platných   k   31.12.2008,   sú   od   platenia   súdneho   poplatku   vecne oslobodené konania vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom... Na takéto zákonné oslobodenie je súd povinný prihliadať ex offo, z úradnej povinnosti, bez výslovnej akcentácie účastníka konania.   Pokiaľ   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   v   konaní,   ktoré   je   vecne oslobodené (vo všetkých štádiách konania) od platenia súdneho poplatku, ide o rozhodnutie nezákonné. Zo znenia zákona o súdnych poplatkoch nevyplýva, že by sa vecné oslobodenie (priznané pre celé konanie až do štádia dovolacieho konania) nevzťahovalo na akékoľvek z procesných rozhodnutí v tomto konaní, vrátane námietky zaujatosti.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   nálezom   takto rozhodol:

„... Krajský súd v Nitre rozhodnutím - uznesením spisová značka 25 Co 174/2011 z 24. augusta 2011 porušil

...   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces   garantované v čl. 46 Ústavy..., právo... na to, aby mu povinnosti boli ukladané zákonom, na základe zákona a v jeho medziach, pri zachovaní základných práv a slobôd,

... ústavné právo... zaručené v čl. 13 ods. 1 Ústavy..., že povinnosti možno ukladať zákonom, na základe zákona a v jeho medziach, pri zachovaní základných práv a slobôd... právo na spravodlivé prejednanie veci nezávislým súdom garantované článkom 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru...

...   Ústavný   súd...   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   spisová   značka 25 Co 174/2011 zo dňa 24. augusta 2011.

... Ústavný súd... ukladá Krajskému súdu v Nitre povinnosť nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti...“.

Sťažovateľ tiež žiada o odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 25 Co 174/2011 z 24. augusta 2011 a o anonymizáciu osobných údajov.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd namietaným uznesením z 24. augusta 2011 sp. zn. 25 Co 174/2011, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti, „porušil jeho základné práva a slobody, pretože ako vyplýva z jeho písomných podaní, v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp.   zn.   6   C/82/2008   nikdy   nevzniesol   námietku   zaujatostí,   svoje   podania   jednoznačne odôvodňoval   odvolaním   sa   na   znenie   §   15   O.   s.   p.   a   položil   jasnú   hranicu   v   tom,   že nevznáša   námietku   zaujatosti   podľa   §   15a   O.   s.   p.,   pričom   v jednom   podaní   výslovne zdôrazňuje, že z jeho strany ide o oznámenie skutočností predsedovi súdu v zmysle § 15 o existencii zákonných dôvodov na vylúčenie sudkyne“.

Tvrdí, že konanie rozhodne nezačalo na jeho návrh, a domnieva sa, že „v zmysle zákona o súdnych poplatkoch... nemal byť poplatníkom súdneho poplatku a v súvislosti s tým sťažovateľ nikdy nebol vyzvaný na úhradu súdneho poplatku ani pred postúpením veci nadriadenému   súdu,   ani   pred   rozhodnutím   veci   odvolacím   súdom,   ani   v   meritórnom rozhodnutí“.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

V súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou ústavný súd vychádzajúc z obsahu už citovaného textu čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatoval, že medzi ich obsahom a tvrdeniami sťažovateľa zjavne neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prijatí   sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie.

Vo   vzťahu   k   ďalším   právam   označeným   sťažovateľom,   ktoré   majú   prevažne procesný charakter, považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj právny názor, podľa   ktorého   za   iné   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nepochybne považovať   aj   konkrétne   okolnosti   danej   veci,   intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer, vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo pochybeniam alebo nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť   z   hľadiska   požiadaviek   na   ochranu   práv,   ktorého   porušenie   sa   namieta (IV. ÚS 62/08).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým ustálil obsah základného práva na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy v spojení s čl. 13 ústavy a spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne   zisťoval,   či   namietaným   uznesením   krajského   súdu   v   spojení   s   postupom okresného súdu mohlo vôbec dôjsť k jeho ich porušeniu.

Po   uplatnení námietok sťažovateľa   si   ústavný   súd vyžiadal   spis   okresného   súdu, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

Dňa 23. mája 2008 sťažovateľ podal na okresnom súde žalobu „na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom“.

V podaní z 18. augusta 2008 (č. l. 22) sťažovateľ uviedol, že „s pravdepodobnosťou hraničiacou so skutočnosťou došlo k úniku čiastkových informácií zo súdneho prostredia, ktoré   inak   žalovanej   strane   nemohli   byť   známe   a…   z   uvedeného   vyplýva,   dôvodné podozrenie, že bola porušená povinnosť mlčanlivosti, resp., že konajúca sudkyňa môže mať záujem na výsledku tohto konania...

V   súvislosti   s   uvedeným   poukazujem   na   par.   15   OSP   a   žiadam   o   dôsledné dodržiavanie mojich základných práv zaručených čl. 46 Ústavy…“.

Podaním   z   8.   septembra   2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   nech   oznámi,   či vznesená   námietka   zaujatosti   proti   konajúcej   sudkyni   sa   vzťahuje   na   ostatných   sudcov okresného súdu, na ktorú reagoval sťažovateľ v odpovedi zo 16. septembra 2008 (č. l. 30) tým, že jeho podanie z 18. augusta 2008 na oznámené skutočnosti podľa § 15 OSP nebolo predložené   predsedovi   okresného   súdu,   ale   naopak, «...   bola   zákonnou   sudkyňou prekvalifikovaná „na vznesenie námietky zaujatosti, voči konajúcej sudkyni“, čo je však obsahom práv účastníka konania podľa § 15a OSP...».

V tomto podaní uviedol, že trvá na svojom podaní z 18. augusta 2008 „s opätovným poukazom na par. 15 OSP“ a zastáva názor, že „podľa oznámeného stavu ako aj stavu, ktorý súdu musí byť známy z vlastnej činnosti konajúca sudkyňa JUDr. A. N. z konania a rozhodovania vyššie uvedenej veci je zo zákona vylúčená...“.

Na   základe   tohto   vyjadrenia   sťažovateľa   okresný   súd   23.   septembra   2008   vydal uznesenie č. k. 6 C 82/2008-31, ktorým ho vyzval, aby „v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia   doplnil   svoje   podanie   doručené   súdu   dňa   19.   8.   2008   a   18.   9.   2008,   a   to písomným   oznámením   o   tom,   že   tieto   jeho   podania   nie   sú   námietkou   zaujatosti   voči konajúcej sudkyni.

Inak súd bude postupovať podľa § 16 ods. 1 OSP...“.

Oznámením   z   23.   septembra   2008   (č.   l.   33)   okresný   súd   na   podanie   doručené sťažovateľom   18.   septembra   2008   oznámil,   že   na   postup   podľa   §   15   OSP   zákonom stanovené podmienky v tejto veci dané nie sú, preto sa vec nepredkladá predsedovi súdu.

Sťažovateľ   reagujúc   na   uznesenie   a   oznámenie   okresného   súdu   z   23.   septembra 2008,   ktoré mu boli doručené 2. októbra   2008, podaním z 10. októbra 2008 (č.   l. 34) okresnému súdu oznámil, že ten nepostupoval pri posudzovaní jeho oznámení v súlade so zákonom, keď nepredložil oznámené skutočnosti podľa § 15 OSP predsedovi okresného súdu a jeho uznesenie z 23. septembra 2008 je len možnosťou ako „vykľučkovať sa so vzniknutej situácii... a to bez privolania predsedu okresného súdu“.

Podaním z 24. októbra 2008 (č. l. 35) zákonná sudkyňa okresného súdu predložila vec   na   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti   krajskému   súdu,   opierajúc   sa   o   podanie sťažovateľa z 18. augusta 2008. Vo vyjadrení uviedla, že «Na výsledku sporu žiadny záujem nemám.   Navrhovateľa   poznám   len   z   vybavovania   jeho   veci...   Nie   je   mi   známa   žiadna skutočnosť, pre ktorú by mohla vzniknúť dôvodná pochybnosť o „mojej nezaujatosti v tejto veci.“».

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 NcC/27/2008 z 30. októbra 2008 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania veci.   Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 12. decembra 2008, kedy nadobudlo aj právoplatnosť.

Na pojednávaní 24. marca 2009 sťažovateľ uviedol, že trvá na tom, že súdu oznámil skutočnosti, na základe ktorých je konajúca sudkyňa zo zákona vylúčená z veci, a že on námietku   zaujatosti   podľa   §   15a   OSP   nepodal   a   z   tohto   dôvodu   nemal   krajský   súd o námietke rozhodovať (č. l. 63).

Uznesením z 23. júna 2011 (č. l. 117) okresný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66,38 € podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych   poplatkov   účinného   do   31.   decembra   2008“.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažovateľ odvolanie 26. júla 2011, v ktorom poukazuje na to, že je zmätočné, nejasné a nezrozumiteľné, pretože v tomto konaní námietku zaujatosti nepodal, a preto ho žiadal zrušiť v celom rozsahu.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   25   Co/174/2011   z   24.   augusta   2011   uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľ svoju sťažnosť založil v podstatnom najmä na skutočnosti, ktorá nastala ešte v roku 2008, a to, že okresný súd nesprávne posúdil jeho oznámenie podľa § 15 OSP platného   v   čase   rozhodovania,   pričom   on   nikdy   námietku   zaujatosti   nepodal.   K   tomu ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa na preskúmanie týchto námietok je v tejto časti podaná jednak zjavne oneskorene, pretože už 12. decembra 2008 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne a až na základe tohto právoplatného uznesenia neskôr v roku 2011 všeobecné súdy vyrubili súdny poplatok za podanú námietku zaujatosti, ale na druhej strane však súčasne konštatoval, že okresný súd postupoval v súlade s vtedy platným procesným kódexom, keď uznesením sp. zn. 6 C 82/2008 z 23. septembra 2008 ho vyzval na doplnenie jeho podaní z 18. augusta 2008 a 16.   septembra   2008,   ktoré   považoval   podľa   ich   obsahu   za   námietku   zaujatosti   proti konajúcej   sudkyni,   a   súčasne   ho   poučil,   že   ak   tieto   podania   riadne   nedoplní,   bude postupovať v zmysle vtedy platného § 16 ods. 1 OSP.

Podľa   §   14   ods.   1   OSP   platného   v   relevantnom   čase   sudcovia   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP platného v relevantnom čase ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP platného v relevantnom čase účastníci majú právo z dôvodov podľa   §   14   ods.   1   uplatniť   námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec   prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania...

Vychádzajúc   u   uvedených   vyjadrení   sťažovateľa,   ktorý   sa   opieral   pri   svojich podaniach o ustanovenie § 15 OSP a tvrdil, že „konajúca sudkyňa JUDr. A. N. z konania a rozhodovania   vyššie   uvedenej   veci   je   zo   zákona   vylúčená“,   ústavný   súd   konštatuje,   že okresný   súd   postupoval   v   súlade   s   procesným   kódexom,   ak   sťažovateľovi   v súlade   s platným právnym stavom oznámil, že na namietaný postup podľa § 15 OSP nie sú dané zákonné podmienky. Na postup podľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je oprávnený   zákonný   sudca,   a nie   účastník   konania.   Z   tohto   dôvodu   jeho   podanie   preto postúpil na rozhodnutie nadriadenému súdu podľa § 16 ods. 1 OSP, o čom ho aj riadne poučil v uznesení a výzve z 23. septembra 2008. Z uvedeného dôvodu ústavný súd jeho námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

Čo sa týka namietaného rozhodnutia sp. zn. 25 Co/174/2011 z 24. augusta 2011, ústavný súd po jeho preskúmaní konštatuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí primerane reagoval   na námietky   sťažovateľa   uvedené   v   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu uvedeným na s. 2 a 3, podľa ktorého okresný   súd   určil   výšku   súdneho   poplatku   podľa   položky   č.   17a   Sadzobníka   súdnych poplatkov a tiež vec správne právne posúdil, keď citoval tie ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ktoré platili v čase rozhodovania súdu o námietke zaujatosti. Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok   sťažovateľa,   ktoré   súvisia   s   tým,   že   nemal   byť vyrubený   súdny   poplatok   za námietku   zaujatosti   v   tomto   konaní,   pretože   vecné   oslobodenie   občianskeho   súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jeho zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 25 Co   174/2011   z   24.   augusta   2011   je   ústavne   akceptovateľné   a   jeho   odôvodnenie   je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru.   To, že sťažovateľ sa   s názorom   krajského súdu   nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru. Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z   tohto   dôvodu   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012