znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 96/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. D., P., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 3 K/11/2010-200 zo 14. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. S. D., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 K/11/2010-200 zo 14. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ   bol   Uznesením   Okresného   súdu   Prešov   zo   dňa   11.   10.   2010,   č.   k. 3K/11/2010-98 ustanovený za správcu majetku úpadkyne G. P., bytom K.

Uvedeným uznesením súd zároveň na majetok úpadkyne vyhlásil konkurz, a to na podklade návrhu navrhovateľky - dlžníčky G. P., predtým podnikajúcej pod obchodným menom G. P., súkromný podnik K., s miestom podnikania K., ako to aj vyplýva z úvodnej časti uznesenia. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19. 10. 2010...

Po konaní prvej schôdze veriteľov sťažovateľ v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZKR“) v spojení s ustanovením § 12 ods. 2, písm. a/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov doručil odporcovi návrh zo dňa 04. 01. 2001 na priznanie paušálnej odmeny správcu za výkon činnosti do konania prvej schôdze veriteľov, a to vo výške 2.323,57 €.

Výšku paušálnej odmeny, o ktorú sťažovateľ žiadal (2.323,57 €), odvodil odporca z ustanovenia § 12 ods. 2, písm. a/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 665/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov v iných veciach (t. j. v iných veciach ako je vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby - nepodnikateľa) patrí správcovi paušálna odmena v sume 2 323,57 eura, ak hodnota majetku uvedená v súpise majetku podstát (ďalej len „súpisová hodnota majetku“) zapísaného do súpisu majetku podstát (ďalej len „súpis“) bez poznámky v čase konania prvej schôdze veriteľov nepresahuje 33 193, 92 eura. Hodnota majetku, zverejnená v súpise majetku úpadcu bez poznámky nepresahovala 33.193,92 €.

Sťažovateľ   poukazoval   pri   podaní   žiadosti   o   priznanie   paušálnej   odmeny   na   to, že síce   enunciát   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   znie   tak,   že   konkurz   bol   vyhlásený na majetok úpadkyne G. P., bytom K., teda ako keby bol konkurz vyhlásený na majetok fyzickej   osoby   -   nepodnikateľa,   avšak   de   facto   sa v   uvedenom   konkurznom   konaní vyporiadavajú iba záväzky úpadkyne, ktoré jej vznikli pri výkone podnikateľskej činnosti ako fyzickej osobe - podnikateľovi, podnikajúcej pod obchodným menom G. P., súkromný podnik K., s miestom podnikania: K. Uvedené vyplýva aj z doručených prihlášok veriteľov, ktorými sú orgány verejnej moci a banky.

Odporca   sťažovateľovi   priznal   paušálnu   odmenu   pri   aplikácii   ustanovenia   §   12 ods. 1   Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   665/2005   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov, v zmysle ktorej za výkon funkcie do konania prvej schôdze veriteľov vo veci vyhlásenia konkurzu na majetok fyzickej osoby - nepodnikateľa patrí správcovi paušálna odmena 663,88 eura...

Sťažovateľ má preto za to, že zákonodarca pri zakotvení rozdielnej výšky paušálnej odmeny v ustanovení § 12 Vyhl. č. 665/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov prejavil pri určení vyššej paušálnej odmeny správcovi pri výkone činnosti v konkurznom konaní voči fyzickým osobám - podnikateľom ako pri správe majetku fyzických osôb - nepodnikateľoch vôľu odmeniť správcu proporcionálne podľa vynaloženého úsilia a námahy, ktorej väčšia miera sa predpokladá pri správe majetku fyzickej osobe - podnikateľa ako pri fyzickej osobe

- nepodnikateľa. Sťažovateľ pri doterajšom výkone činnosti správcu musel s poukazom na to, že veritelia si do konkurzu prihlásili pohľadávky, ktoré vznikli úpadkyni pri výkone podnikateľskej činnosti, spracovať veľké množstvo prihlášok a spracovať konečný zoznam pohľadávok v rozsahu 148 strán.

V konečnom dôsledku sa výkon činnosti sťažovateľa ako správcu rovná úsiliu, ktoré by sťažovateľ   musel   rovnako vynaložiť,   ak   by   konkurz   bol vyhlásený na   úpadkyňu   ako fyzickú osobu - podnikateľa. Preto sťažovateľ v súlade s princípom materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, materiálnym obsahom a duchom právneho predpisu žiadal súd o priznanie paušálnej odmeny vo výške 2.323,57 €.

Odporca   však   Uznesením   zo   dňa   14.   01.   2011,   č.   k.   3K/11/2010-200   (ďalej   aj „napádané   uznesenie“)   sťažovateľovi   priznal   paušálnu   odmenu   iba   vo   výške   663,88   € a v prevyšujúcej   časti   návrh   správcu   zamietol.   Uvedené   Uznesenie   bolo   zverejnené v Obchodnom vestníku č. 14/11 dňa 21. 1. 2011 pod č. K000661. Právne účinky doručenia tohto uznesenia nastali pri aplikácii ustanovenia § 199 ods. 9 ZKR dňom 22. 1. 2011. Uvedeným dňom sa napádané uznesenia stalo právoplatným a vykonateľným.

Proti uvedenému uzneseniu nie je prípustné podanie odvolania; v zmysle ustanovenia § 198 ods. 1 ZKR nie je dovolanie proti predmetnému uzneseniu prípustné...

Sťažovateľ je toho názoru, že ak mu súd napádaným uznesením ako správcovi priznal paušálnu odmenu vo výške 663,88 € a nie 2.323,57 €, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok,   zakotvené   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR,   zakotvené   taktiež   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11. Sťažovateľ   je   taktiež   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   a   rozhodnutím   súdu odporca odňal a porušil právo sťažovateľa podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, zakotvenú   v   čl.   35   ods.   1   Ústavy   SR   a   v   čl.   36   písmeno   a/   Ústavy   SR   a   tiež   právo sťažovateľa   na   odmenu   za   vykonanú   prácu,   keďže   sťažovateľovi   nebola   priznaná spravodlivá odmena za výkon činnosti správcu, čo môže v konečnom dôsledku spôsobiť zánik vykonávania činnosti sťažovateľa ako správcu pre konkurz a reštrukturalizáciu pre ekonomickú nevýhodnosť, spočívajúcu v tom, že sťažovateľ musel na spracovanie prihlášok a konečného zoznamu pohľadávok vynaložiť pomerne vysoké náklady, ktoré boli správcom vynaložené bez ohľadu na to, že enunciát uznesenia o vyhlásení konkurzu znel tak, že sa konkurz   vyhlasuje   na   majetok   úpadkyne   ako   fyzickej   osoby   -   nepodnikateľky.   Rovnaké paušálne   náklady   (napr.   náklady   na   kúpu   papiera,   toner   do   tlačiarne,   strata   času)   by správca vynaložil aj keby bol konkurz vyhlásený na majetok úpadkyne ako fyzickej osoby - podnikateľky, akurát by tieto náklady boli v rozumnej miere kompenzované odmenou, ktorú sťažovateľ požadoval v tomto prípade priznať.

Uvedený   postup   odporcu   taktiež   porušil   právo   sťažovateľa   na   rovnaké zaobchádzanie, zakotvené v čl. 13 ods. 3 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže sťažovateľovi ako správcovi majetku úpadcu pri vyporiadavaní záväzkov úpadcu, ktorému vznikli počas výkonu jeho podnikateľskej činnosti, odporca priznal paušálnu odmenu vo výške 663,88 € a nie 2.323,57 €, a to iba z dôvodu, že úpadca ukončil svoju podnikateľskú činnosť ohlásením na príslušnom obvodnom úrade, odbore živnostenského podnikania, pričom inému kolegovi

- správcovi majetku by odporca za výkon tej istej činnosti a rovnaký rozsah práce priznal za tú istú vykonanú prácu naopak paušálnu odmenu vo výške 2.323,57 € a nie 663,88 €, ako priznal   sťažovateľovi,   prihliadajúc   formálne   iba   na   enunciát   uznesenia   o   vyhlásení konkurzu...»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu č. k. 3 K/11/2010-200 zo 14. januára 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. a) ústavy a právo podľa čl. 14 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. a) ústavy a práva podľa čl. 14 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 3 K/11/2010-200 zo 14. januára 2011, ktorý v relevantnej časti napádaného uznesenia uviedol: „... nie je ponechané na úvahe súdu, v akom rozsahu prizná odmenu správcovi. Súd je   viazaný   výlučne   výrokom   uznesenia,   ktorým   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok dlžníka. Keďže v tomto konaní bol konkurz vyhlásený na majetok dlžníka, ktorý je fyzickou osobou – nepodnikateľom, priznal súd správcovi odmenu v zmysle § 12 ods. 1 vyhlášky č. 655/2005 Z. z. vo výške 663,88 eura a v prevyšujúcej časti návrh správcu na priznanie odmeny zamietol.“

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ námietku porušenia označených práv nespájal s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Ústavný   súd   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   III. ÚS   376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a napádaným uznesením   okresného súdu,   preto   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   zároveň   upozorňuje   sťažovateľa,   že   ním   predložená   sťažnosť neobsahovala   jednu   zo   všeobecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   vyplývajúcu z § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, čo   by taktiež mohlo viesť k odmietnutiu   jeho sťažnosti   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, a to bez ohľadu na to, že sám má právnické vzdelanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011