znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 96/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.,   občianske   združenie,   B.,   zastúpeného   advokátom Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 26 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 190/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E., občianske združenie, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2009   doručená   sťažnosť   E.,   občianske   združenie,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“   alebo „žalobca“), v ktorej namieta porušenie základného práva na informácie zaručeného čl. 26 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na súdne   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 190/2008.

Z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene a   doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) obrátil na Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“) so žiadosťou o sprístupnenie informácií.

Ministerstvo   školstva   rozhodnutím   č.   169/2007-PKV   z   20.   apríla   2007   žiadosti sťažovateľa   nevyhovelo „s   odôvodnením,   že   informácie   nemá   v   požadovanej   forme k dispozícii, pretože predmetom žiadosti nie sú existujúce informácie, ale by bolo nutné vypracovanie nových informácií“.

Sťažovateľ rozhodnutie ministerstva školstva napadol rozkladom, ktorý ministerstvo školstva   rozhodnutím   č.   CD-2007-9843-20145-1:sekr.   z   22.   mája   2007   zamietlo. V odôvodnení   rozhodnutia   o   podanom   rozklade   ministerstvo   školstva   uviedlo,   že požadované informácie „môžu byť súčasťou konkrétneho spisu, avšak skutočnosť, že sa jedná o konkrétny prípad podľa žiadateľom zadaných kritérií, nie je nijakým osobitným spôsobom evidovaná v akomkoľvek automatizovanom informačnom systéme alebo v inej (písomnej)   evidencii“.   Podľa   sťažovateľa   však „v   ďalšej   časti   rozhodnutia...   žalovaný pripúšťa, že požadované informácie by bolo možné vyhľadať, avšak vzhľadom na množstvo spisov, ktoré by bolo potrebné preskúmať, považuje vybavenie žiadosti žalobcu v zákonnej lehote   za   technicky   nemožné“.   Ministerstvo   školstva   neakceptovalo   ani   požiadavku sťažovateľa na nariadenie ústneho pojednávania, pretože „žiaden právny predpis explicitne neukladá   správnemu   orgánu   povinnosť   nariadiť   ústne   pojednávanie   vo   veciach sprístupňovania   informácií...   Takéto   nariaďovanie   by   napokon   bolo   kontraproduktívne, pretože by podstatne sťažilo naplnenie účelu zákona o slobode informácií, ktorým je najmä rýchle a účinné informovanie verejnosti.“.

Druhostupňové   rozhodnutie   ministerstva   školstva   napadol   sťažovateľ   žalobou podanou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 S 192/07-30 zo 4. júna 2008 vyhovel a prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie ministerstva školstva zrušil.

Krajský   súd   bol   toho   názoru,   že „skutočnosť,   že   žalobca   žiadal   o   poskytnutie informácií, ktoré žalovaný neevidoval v požadovanom členení, prípadne, že tieto informácie žiadal zoradiť k určitému dňu, si nepochybne vyžaduje tvorivé spracovanie relevantných dát, jeho výsledkom však nevzniká nová informácia“. Zdôraznil tiež povinnosť ministerstva školstva poskytnúť sťažovateľovi „požadované informácie napriek tomu, že sprístupnenie informácií by si zrejme vyžiadalo okamžité prechodné navýšenie existujúcich personálnych a technických kapacít príslušného organizačného útvaru žalovaného“, a nakoniec uviedol, že „ťažkosti   súvisiace   s   vyhľadaním   a   spracovaním   požadovaných   informácií,   najmä vyhľadávanie   a   zber   väčšieho   počtu   oddelených   alebo   odlišných   informácií,   prípadne technické či personálne problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaním informácií, mohli byť v zmysle § 17 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám... dôvodom pre predĺženie lehoty na vybavenie žalobcovej žiadosti, nezbavili však žalovaného povinnosti informácie sprístupniť“.

Ministerstvo   školstva   napadlo   rozsudok   krajského   súdu   odvolaním,   v   ktorom argumentovalo   náročnosťou   zberu   a   následného   spracovania   informácií   do   podoby požadovanej   sťažovateľom.   V   tejto   súvislosti   poukázalo   na   obmedzenosť   vlastných možností,   ktoré   vyplývajú   zo   zavedenia   Informačného   a   monitorovacieho   systému pre štrukturálne fondy a Kohézny fond (ďalej len „ITMS“) ako automatizovaného systému slúžiaceho   na   uchovávanie   informácií   o   poskytovaní   finančných   prostriedkov zo štrukturálnych fondov Európskej únie konkrétnym žiadateľom. ITMS podľa ministerstva školstva   informáciu   o   presnom   počte   žiadostí   ku   konkrétnemu   termínu   neobsahuje a nedisponuje funkciami, pomocou ktorých by bolo možné selektovať v ňom obsiahnuté údaje   tak,   aby   bolo   možné   získať   štatistický   prehľad   podľa   ľubovoľného   zadania. Ministerstvo školstva bolo tiež toho názoru, že žiadosť sťažovateľa smerovala k vytváraniu nových informácií.

Na základe odvolania ministerstva školstva najvyšší súd rozsudkom z 27. mája 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 190/2008 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že sťažovateľovu žalobu zamietol.

Najvyšší súd sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu dôvodiac, že „zo zákona o informáciách však nemožno vyvodzovať, že informáciou je aj poskytovanie obsahu spisov, prípadne že informáciou by malo byť (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada“. Podľa najvyššieho   súdu   tiež   zo   zákona   o   slobode   informácií „nevyplýva   povinnosť,   ktorá   by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú. Rovnako zo zákona o informáciách nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia,   či   kontrolnú   alebo   vyhodnocovaciu   činnosť   na   požiadanie   na   požiadanie oprávnených   osôb.   Oprávnené   osoby   môžu   požadovať   len   informácie   o   takých   im neznámych   skutočnostiach,   ktoré   má   povinná   osoba   k   dispozícii,   a   ktoré   je   povinná na žiadosť   poskytnúť.   Rozširujúci   výklad,   podľa   ktorého   by   povinná   osoba   musela spracovávať   údaje   do   inej   formy,   ako   je   tá,   v   ktorej   sa   nachádzajú,   alebo   poskytovať oprávnenej   osobe   kompletné   podklady,   ktoré   má   k   dispozícii,   by   žiadosť   o   poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách.   Žiadosť   o   poskytnutie   informácie   má   za   cieľ   sprístupniť   verejnosti   jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia   nadriadených,   kontrolných   alebo   dozor   vykonávajúcich   orgánov   a   do   výkonu verejnej   správy   by   zasahovali   subjekty,   ktoré   za   jej   činnosť   nezodpovedajú   a   ani   ju nevykonávajú.“.

V   závere   odôvodnenia   svojho   zmeňujúceho   rozhodnutia   najvyšší   súd   dodal,   že „nemožno považovať za žiadosť o poskytnutie informácie žiadosť o poskytnutie celého spisu žalovaného,   Právo   na   takéto   poskytnutie   spisov   patrí   len   osobám,   v   zákone   presne uvedeným (napr. nadriadený orgán, súd a pod.). Pokiaľ žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uvádza,   že   môže   požiadať   o   nahliadnutie   do   všetkých   úradných   spisov,   v   ktorých   sa nachádzajú   žiadosti   o   platbu   a   príslušné   projekty,   je   potrebné   uviesť,   že   nahliadnutie do úradných spisov nepodlieha úprave zákona o slobode informácií, ale sa riadi pomerne prísnym režimom ustanovenia § 23 ods. 1 až 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (správny poriadok). Takáto žalobcova žiadosť by preto musela byť   posúdená   zo   všetkých   hľadísk   uvedeného   zákonného   ustanovenia,   aby   nedošlo k porušeniu zákonom chránených práv iných subjektov.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   spochybnil   argumentáciu najvyššieho   súdu   i   ministerstva   školstva,   podľa   ktorej   vyhovenie   jeho   žiadosti   by znamenalo   vytváranie   novej   informácie   zo   strany   povinnej   osoby.   K   tomu   uviedol,   že „vybavenie skoro každej žiadosti o informácie...   vyžaduje určitú tvorivú činnosť, keďže požadované informácie je potrebné vyhľadať, posúdiť, zanalyzovať a následne upraviť do určitej formy (minimálne napísať na jeden list papiera, ktorý bude žiadateľovi zaslaný ako odpoveď).   V súlade   s   výkladom   NS   SR   by   teda   bolo   možné   zamietnuť   prakticky   každú žiadosť o informácie, ktorá vyžaduje čo i len minimálnu tvorivú činnosť povinnej osoby. Sťažovateľ v danom prípade žiadal oznámenie počtu projektov a žiadostí o platbu podľa určitého kritéria. MŠ SR tvrdí, že takouto informáciou nedisponuje a tvrdí, že pre jej získanie by muselo nahliadnuť do veľkého počtu úradných spisov a vykonať triviálny súčet. Disponuje teda MŠ SR požadovanou informáciou alebo nie? Z hľadiska vecného určite áno. Disponuje touto informáciou aj z pohľadu ZSI? Hlavným argumentom MŠ SR aj NS SR je veľký počet spisov, do ktorých by muselo MŠ SR nahliadnuť, aby informáciu zhromaždilo. Táto skutočnosť je však úplne irelevantná pre posúdenie, či MŠ SR informáciou disponuje. Pokiaľ by sťažovateľ žiadal iba informáciu o počte omeškaných žiadostí o platbu v jedinom projekte, bola by jednoduchosť získania tejto informácie (púhym nahliadnutím do spisu) rozhodujúca pre posúdenie, či ide o vytvorenie novej informácie? A čo ak by žiadateľ požiadal o sprístupnenie kópie prvej listiny z každého úradného spisu MŠ SR od roku 1993 do súčasnosti? Obtiažnosť poskytnutia takejto informácie by bola obrovská, napriek tomu by   MŠ   SR   muselo   žiadosť   vybaviť   kladne,   keďže   by   nad   akúkoľvek   pochybnosť   nešlo o vytvorenie novej informácie. Kritérium obtiažnosti, či počtu dotknutých úradných spisov teda   určite   nemôže   byť   rozhodujúcim   pre   posúdenie,   či   ide   o   novú   alebo   existujúcu informáciu.“.

Ďalej sťažovateľ k odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho súdu namietol, že „žiadosť o informácie už zo svojej podstaty nemôže byť ‚pokynom na výkon určitých činností‘, ale iba ‚pokynom‘ na sprístupnenie informácií (alebo iný zákonný spôsob jeho vybavenia). Je preto neopodstatnená   obava   NS   SR,   že   by   žiadatelia   o   informácie   dávali   povinným   osobám ‚pokyny‘.

Účelom práva na informácie je najmä umožniť verejnosti vykonávať kontrolu správy vecí   verejných,   čím   sa   naozaj   dopĺňa   činnosť   kontrolných   orgánov.   Nevysvetlený   však zostáva záver NS SR, že by sa tým marila činnosť nadriadených, dozorových a kontrolných orgánov.“.

K   argumentácii   najvyššieho   súdu   týkajúcej   sa   potreby   prechodného   navýšenia personálnych   a   technických   kapacít   ministerstva   školstva   pre   účely   vybavenia   podanej žiadosti o poskytnutie informácie sťažovateľ uviedol, že toto kritérium „opäť nemá ani najmenšiu oporu ani v ZSI, ani v Ústave SR. Ust. § 17 ods. 2 písm. b) ZSI totiž priamo počíta s technickými ťažkosťami pri vyhľadávaní požadovaných informácií a pre takýto prípad pripúšťa predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti. Nielenže teda z uvedeného dôvodu nemôže ísť o žiadosť neoprávnenú, ale naopak, zákon s ňou priamo ráta a určuje postup pri jej vybavovaní.“.

K analýze najvyššieho súdu o vzťahu zákona o slobode informácií ustanovení zákona č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov upravujúcich nahliadanie do spisov správneho orgánu sťažovateľ namietal, že „nežiadal o poskytnutie celého spisu MŠ SR, ale žiadal o sprístupnenie informácií, ktoré bolo možné získať zo spisov. Prakticky každá informácia sa pritom nachádza v úradnom spise, pokiaľ nie je evidovaná iba v elektronickej forme. Pri dôslednej aplikácii výkladu NS SR by sa teda ZSI stal obsoletným.

NS   SR   však   zároveň   uniklo,   že   sťažovateľ   nepožadoval   informácie   týkajúce   sa správnych   konaní,   ale   verejných   financií.   Je   preto   irelevantné,   čo   hovorí   o   nahliadaní do spisu správny poriadok, o čo sťažovateľ ani nežiadal.“.

Napokon sťažovateľ podrobil kritike aj kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a navrhol, aby ústavný súd o podanej sťažnosti takto rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd SR   rozsudkom   zo   dňa 27.05.2009,   č.   k.   2Sžo   190/2008 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 26 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.05.2009, č. k. 2Sžo 190/2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu a verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa   čl.   26   ods.   5   ústavy   orgány   verejnej   moci   majú   povinnosť   primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Charakter zásadnej sťažovateľovej   námietky   predurčuje prieskum   ústavného súdu v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   na   posúdenie   ústavnej   konformity   výkladu zákona o slobode informácií najvyšším súdom v okolnostiach predmetného prípadu. Takto ústavný súd môže zaujať stanovisko nielen k problému prípadného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ale aj jeho základného práva na prístup k informáciám (čl. 26 ods. 1, 4 a 5 ústavy). Sťažovateľ totiž tvrdil, že práve ústavne   nekonformný   výklad   ustanovení   zákona   o   slobode   informácií   mal   za   následok porušenie   všetkých   ním   označených   základných   práv.   Preto   ústavný   súd   posudzoval tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu a základného práva   zaručeného   čl.   26   ústavy   spoločne.   Napokon,   ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (čo je aj základné právo zaručené čl. 26 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Podľa   stabilizovaných   právnych   názorov   ústavného   súdu   prostredníctvom   práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju   potrebu   i   potrebu   iných,   keďže   v   súlade   s   ústavou   k   nemu   patrí   aj   právo informáciu ďalej rozširovať (II. ÚS 28/96, I. ÚS 7/00, IV. ÚS 256/07).

K uplatňovaniu ustanovenia čl. 26 ods. 4 ústavy pritom ústavný súd zaujal právny názor, podľa ktorého vo verejnom záujme sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a   rozširovať   informácie   môžu   obmedziť   len   zákonom.   Termínom   „zákon“   sa   pritom neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (mutatis mutandis II. ÚS 28/96).

V   kontexte   citovanej   judikatúry   tak   ústavný   súd   konštatuje,   že   zákon   o   slobode informácií nepokrýva všetky aspekty základného práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 ústavy. Inými slovami, existujú aj iné právne predpisy sily zákona, ktoré majú význam z hľadiska realizácie základného práva na informácie. Tieto môžu pri napĺňaní svojho účelu taktiež   predurčiť   obmedzenie   práva   na   prístup   k   informáciám,   avšak   len   v   prípadoch ustanovených čl. 26 ods. 4 ústavy, teda ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Vo všeobecnej rovine preto ústavný súd uzatvára, že pre obmedzenie základného práva na prístup k informáciám nie sú relevantné len ustanovenia § 8 až § 11 zákona o slobode informácií explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale aj ustanovenia   iných   zákonných   právnych   predpisov   chrániace   práva   a   slobody   iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť.

Ústavný súd sa tak stotožňuje s názorom sťažovateľa, že zákon o slobode informácií je výrazom zásady „čo nie je tajné, je verejné“, avšak rozsah toho, čo je „tajné“, nemusí nevyhnutne vyplývať len zo zákona o slobode   informácií. Dokazuje to práve aj prípad sťažovateľa.

Zákon   o   slobode   informácií   charakterizuje   ústavný   súd   ako   právny   predpis obsahujúci právne normy, ktoré vykazujú známky vysokého stupňa všeobecnosti, neraz aj nekonkrétnosti (napr. absencia legálnej definície pojmu informácia, problém určenia, čo možno považovať za informáciu, ktorú má povinná osoba k dispozícii, a pod.). Aj keď zmyslom a účelom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je kritika zákonov, ústavný súd považoval   za   potrebné   poukázať   na   veľmi   všeobecný   charakter   zákona   o   slobode informácií,   pretože   naznačená všeobecnosť   vyvoláva   vysoké   nároky   na   kvalitu   činnosti orgánov   verejnej   moci   pri   aplikácii   ustanovení   tohto   zákona,   ale   v   širšom   meradle   aj pri rešpektovaní   základného   práva   na   informácie   zaručeného   čl.   26   ústavy   v   procese poskytovania informácií.

Jedným   z   negatívnych   prejavov   popísaných   charakteristík   zákona   o   slobode informácií   môže   byť   aj   jav,   na   ktorý   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku v sťažovateľovej   veci   poukázal,   keď   uviedol,   že „väčšie   množstvo   žiadostí,   podobných žalobcovej, adresovaných viacerým žalovaným by mohli ochromiť chod týchto úradov“. Zákon   o   slobode   informácií   výslovne   nezakotvuje   žiaden   právny   prostriedok   ochrany pred „zaplavením“ orgánov verejnej správy alebo iných orgánov verejnej moci neúmerne veľkým počtom žiadostí zo strany oprávnených subjektov. Následkom takéhoto javu by bezpochyby mohlo byť značné sťaženie alebo aj úplné ochromenie povinných subjektov pri plnení   ich   verejných   úloh.   Kompetencie   orgánov   verejnej   moci   sú   totiž   zamerané na ochranu verejného záujmu v jeho rôznych podobách, ktoré naznačuje aj čl. 26 ods. 4 ústavy.

Z uvedeného teda vyplýva, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákonné právne predpisy. Práve tieto predpisy sa tak stávajú dôležitými faktormi obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli čl. 26 ods. 4 ústavy, ale aj čl. 26 ods. 5 ústavy, keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií.

Správnosť   prezentovaných   právnych   záverov   ústavného   súdu   potvrdzuje   aj   jeho judikatúra,   podľa   ktorej   ústava   predstavuje   právny   celok,   ktorý   treba   aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95), a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Všetky základné práva a slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného   a   súkromného   záujmu   je   dôležitým   kritériom   na   určovanie   primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96).

Konkretizáciou citovaných postulátov pre úroveň základného práva na informácie je okrem iného aj právny názor ústavného súdu, podľa ktorého obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   nie   je   právo   dostávať   informácie   podľa   predstáv a očakávaní sťažovateľa (II. ÚS 184/03).

Právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorý   nepriamo   poukázal   na   nebezpečenstvo zneužitia   na   prvý   pohľad   široko   formulovanej   zásady,   na   ktorej   je   založená   koncepcia zákona o slobode informácií, zodpovedá podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, že každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

Účelom zákona o slobode informácií nie je paralyzovať činnosť orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“. Tento účel najvyšší súd zohľadnil v sťažovateľovej kauze tak, že jeho žiadosť o poskytnutie informácií v štruktúre, v akej ich ministerstvo školstva nemalo v originálnej podobe   k   dispozícii,   vyvoláva   (aj   keď   zrejme   nie   sama   osebe)   vzhľadom   na   rozsah požadovaných informácií nebezpečenstvo narušenia schopnosti ministerstva školstva reálne vykonávať   svoje   kompetencie   pre   prípad,   že   by   podobné   žiadosti   boli   tomuto   orgánu verejnej správy doručené vo väčšom množstve.

Ústavný súd preto uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, a preto nie je spôsobilý viesť pri meritórnom prerokovaní sťažnosti k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Ústavný súd si je tiež vedomý, že určiť mieru   požiadaviek   na   poskytnutie   informácií,   ktoré   ešte   nevyvolávajú   nebezpečenstvo znefunkčnenia   konkrétnej   povinnej   osoby,   nie   je   možné   všeobecne   aplikovateľným spôsobom.   Preto,   keďže   zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   vyplýva primárna   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   (I.   ÚS   4/00),   možno   o   ústavne relevantnej   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

V tomto prípade najvyšší súd svojím právnym záverom podľa názoru ústavného súdu nepoprel podstatu sťažovateľovho práva na informácie, keď uzavrel, že pri štruktúre, v akej sťažovateľ informácie požadoval, nebolo povinnosťou ministerstva školstva jeho žiadosti vyhovieť. Niet totiž pochýb (a to v podstate nepoprel ani sám sťažovateľ), že vybavenie sťažovateľovej   žiadosti   spôsobom   v   nej   požadovaným,   by   prinášalo   pre   ministerstvo školstva personálne a technické   problémy, čo   v spojitosti   s primárnou zodpovednosťou všeobecných   súdov   za   rešpektovanie   sťažovateľovho   základného   práva   na   informácie vylučuje reálnosť konštatovania porušenia jeho označených základných práv po prípadnom prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie. V časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1, 4 a 5 ústavy tak ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy úzku spätosť tvrdení sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech záveru o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy   na jednej   strane a základného práva na súdny   prieskum   zákonnosti   rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy   na   strane   druhej,   ústavný   súd konštatuje,   že   ústavne   požadovaná   kvalita   poskytovanej   súdnej   ochrany   bola v sťažovateľovom prípade konkretizovaná práve požiadavkou na ústavne konformný prístup najvyššieho súdu pri preskúmavaní napadnutého administratívneho rozhodnutia vyžadujúci dôsledné   rešpektovanie   ustanovení   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Takýto prístup   potvrdzuje   aj   ustálená   judikatúra   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   46/04).   Preto,   keďže ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti k záveru o vylúčení akejkoľvek   možnosti   konštatovania   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, rovnaký záver platí aj o možnosti zistenia porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 46 ods. 2 ústavy pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti. Aj v tejto časti tak ústavný súd sťažnosť hodnotí ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010