znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 96/09-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   apríla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. J., H., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 200/2008 z 25. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   J.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 200/2008 z 25. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Ja som sa žalobou doručenou na Okresný súd v Humennom domáhal vyslovenia neplatnosti   odvolania   z funkcie   –   určenia   neplatnosti   výpovede,   žiadal   som,   aby   súd „zaviazal   žalovaného   vyplatiť   žalobcovi   ušlú   mzdu   do   troch   dní   od   nadobudnutia právoplatnosti   rozsudku“   a žiadal   som   nahradiť   trovy   konania.   Súd   o mojich   nárokoch rozhodoval postupne, vylučujúc nárok uplatnený ako ušlá mzda na samostatné konanie. Naposledy,   pred   vynesením   rozsudku   I.   stupňa,   ktorý   dovolaním   navrhujem   zrušiť, rozhodoval Krajský súd v Prešove, ktorý uznesením sp. zn. 4 Co 521/03 – 243 rozsudok Okresného súdu v Humennom sp. zn. 9 C 1195/2001 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení napadnutého rozsudku okrem   iného   uviedol,   že súd I.   stupňa   nerozhodol o mojich   mzdových   nárokoch.   V priebehu   konania   nasledujúceho   po   tomto   rozhodnutí Krajského súdu v Prešove som upresnil svoj nárok označený ako „ušlá mzda“ tak, že som vyčíslil výšku odstupného, ktorú mi má žalovaný uhradiť. Podaním zo dňa 11. 5. 2003 adresovanému Krajskému súdu v Prešove som okrem iného uviedol: „Vzhľadom na znenie rozsudku Okresného súdu v Humennom č. j. 9 C 782/95–106 zo dňa 29. 6. 1998 na strane 3 ods. 1 a 4, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. 4 Co 91/01–161 zo dňa 16.   5.   2001 a skutočnosť,   že ani do dnešného dňa žalovaný – M.   H.   nevyplatil žalobcovi odstupné podľa zákona č. 195/91 Zb., týmto žiadam krajský súd o určenie výšky odstupného vrátane úrokov z omeškania“.

Krajský súd v Prešove už citovaným uznesením zo dňa 13. 9. 2004 uviedol, že týmto podaním   som   si   okrem   iného   uplatnil   voči   žalovanému   aj   nárok   na   odstupné.   S týmto záverom krajského súdu nemôžem z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, súhlasiť. Tento právny názor a to, že podaním zo dňa 11. 5. 2003 som si uplatnil nárok na odstupné, bol prvýkrát uplatnený mojim podaním zo dňa 11. 5. 2003, bol prevzatý ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého I. stupňového rozsudku, aj súdom I. stupňa, aj odvolacím súdom.

Pokiaľ   súd   I.   stupňa,   aj   odvolací   súd   dospeli   k právnemu   názoru,   že   nárok na odstupné som si uplatnil až podaním zo dňa 11. 5. 2003 a že tento nárok nemožno zahrnúť pod neurčitý pojem ušlá mzda, ktorý bol uplatnený v žalobe doručenej súdu dňa 11. 7. 1995, po tom napriek tomu, že „o zmene“ môjho návrhu I. stupňový, ani II. stupňový súd doposiaľ nerozhodol, posúdil môj nárok na odstupné ako taký, ktorý nebol predmetom pôvodnej žaloby. Takýto postup však O. s. p. však neumožňuje ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 95. Je teda nesporné,   že súdy obidvoch stupňov konali o mojom nároku na odstupné a došli k záveru, že nárok na odstupné som si v pôvodnej žalobe neuplatňoval, pričom v konaní nebolo vydané uznesenie, ktorým by takáto zmena bola súdom pripustená. Uvedený   postup   súdu,   teda   konanie   o mojom   návrhu   bez   uznesenia   o pripustení   zmeny návrhu   vylučuje   právny   záver,   ku   ktorému   došli   súdy   obidvoch   stupňov,   že   napadnutý rozsudok je rozsudkom o zmenenom návrhu.

Ako som uviedol už vo svojom odvolaní zo dňa 30. 7. 2007, aj na pojednávaní dňa 25.   1.   2008   pred   odvolacím   súdom,   nárok,   ktorý   je   v súčasnosti   predmetom   konania, som uplatnil v procesne nedokonalej forme už vo svojej žalobe zo dňa 10. 7. 1995. Vyššie citovaný petit tejto žaloby obsahuje nárok na náhradu ušlej mzdy. Takýto nárok však vtedy platný   Zákonník   práce,   ani iné   predpisy   vrátane Zákona   o mzde   1/1992   Zb.   nepoznali. Tento nárok nebol kvantifikovaný.

Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 42 ods. 1 – môj návrh bol neúplným podaním,   keďže   neobsahoval   v citovanej   časti   petitu   určenie,   čo   sledujem...   Predseda senátu   ma   ako   navrhovateľa   mal   vyzvať   na   to,   aby   sa   moje   nesprávne,   resp.   neúplné podanie opravilo. Mal ma zároveň poučiť o tom, ako mám opravu alebo doplnenie urobiť. Je nesporné, že v žiadnom štádiu konania som nebol vyzvaný na odstránenie nedostatkov vád konania.

Pokiaľ   odvolací   súd   zaoberajúci   sa   otázkou   premlčania   posúdil   so   zreteľom na ustanovenie § 4 ods. 2 Zákona č. 1/1992 Zb. o mzde predmetnú časť petitu mojej žaloby tak, že je vylúčené, aby som sa domáhal odstupného, keďže Zákon č. 1/1992 Zb. výslovne stanovuje, že odstupné nemožno považovať za mzdu, v tejto súvislosti poukazujem na to, že ja som sa už so zreteľom na okolnosti, za ktorých bola podaná žaloba, nemohol domáhať mzdy podľa ustanovenia § 4 ods. 2 Zákona č. 1/1992 Zb...

V čase   podania   žaloby   som   však   ja   žiadnu   prácu   pre   žalovaného   nevykonával, ako je to   zrejmé   zo   samotnej   žaloby   a preto   označenie   ušlá   mzda   nevypovedá   nič o charaktere mnou uplatňovaného nároku so zreteľom na odvolacím súdom zdôraznené znenie § 4 ods. 1 Zákona č. 1/1992 Zb...

Výkladom, ktorý si osvojil krajský súd teda nemožno identifikovať, aký nárok som si v skutočnosti v žalobe uplatnil...

Ako už bolo vyššie uvedené, moje tvrdenie o tom, že predmetom môjho návrhu bolo aj odstupné, nie je v rozpore s jazykovým prejavom, keďže jazykový prejav použitý v žalobe je natoľko nezrozumiteľný, že nemôže byť v rozpore s mojim tvrdením o tom, že išlo o nárok na odstupné...

Tým, že súd I. stupňa mi neumožnil ako účastníkovi konania odstrániť vady mojej žaloby a namiesto takéhoto predpísaného postupu vykladal moju žalobu spôsobom, ktorý je v rozpore s mojou vôľou, napriek tomu, že mne ustanovenie § 43 O. s. p. dáva právo nesprávne   alebo   neúplné podanie   opraviť,   odňal   mi možnosť konať pred   súdom,   ktorú mi ustanovenie § 43 O. s. p. priznáva.

Tým, že I. stupňový, aj odvolací súd rozhodovali o mojom nezmenenom nároku ako o odstupnom, nárok na ktoré podľa nich nebol uplatnený v žalobe, pričom zmenu návrhu nepripustili tým, že súd I. stupňa ma nevyzval na odstránenie nedostatkov vád podania, ale spolu so súdom odvolacím vykladali môj právny úkon v rozpore s mojou vôľou, porušili zásady spravodlivého súdneho konania, ako aj moje právo konať pred súdom zákonom ustanoveným   spôsobom,   ktorému   zodpovedá   taký   postup   súdu,   ktorý   rešpektuje   platné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   upravuje   spôsob   a   medze   práva zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v článku   6   ods.   1 Dohovoru   a právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   súde Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 200/2008 z 25. 11. 2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 200/2008 zo dňa 25. 11. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 320 Eur/100 018,32 Skk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný   súd   zistil,   že   podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o porušení základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   z dôvodu,   že   tento   súd   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 32/2006-337 z 10. júna 2008 o zamietnutí   jeho   návrhu „o   náhradu   odstupného“ nerešpektujúc   prejav   jeho   vôle obsiahnutý   ešte   v žalobe   podanej   okresnému   súdu   10.   júla   1995,   jeho   právo   o tom, že mal byť   vyzvaný   na   odstránenie   nedostatkov   označeného   podania,   ako   aj   z dôvodu, že krajský   súd   nerešpektoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku pojednávajúce o tom, že o návrhu na zmenu petitu je potrebné rozhodnúť. Podľa názoru sťažovateľa   krajský   súd   nevyložil   obsah   jeho pôvodnej   žaloby ako nárok   na odstupné, aj keď   podľa   jeho   tvrdenia   to   bolo   prejavom   jeho   vôle,   neprihliadol   na   to,   že   tým, že v priebehu konania nebol vyzvaný na odstránenie tohto nedostatku podania, mu bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   zákonom   ustanoveným   spôsobom   a napokon   podľa názoru sťažovateľa krajský súd sa uspokojil so stavom, že ak podľa skoršieho tvrdenia súdov rozhodujúcich v danej veci nárok na „náhradu odstupného“ uplatnil až podaním z 11. mája 2003, o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa,   že   hoci   okresný   súd   a krajský   súd   tvrdili, že nárok na náhradu odstupného si neuplatnil v pôvodnej žalobe, ale až podaním z 11. mája 2003,   o pripustení   alebo   nepripustení   takejto   zmeny   návrhu   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté, ústavný súd uvádza, že v tejto časti považuje sťažnosť za podanú oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo   zistenie,   čo   napokon   vyplýva   zo   samotných tvrdení   sťažovateľa,   ako   aj   z obsahu   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   9   C   32/2006-337 z 10. júna 2008, že až podaním sťažovateľa z 11. mája 2003 sa vo veci konajúce súdy zaoberali jeho návrhom   ako nárokom   na odstupné.   Táto skutočnosť   bola sťažovateľovi známa   už   z uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   4   Co   521/2003   z 13.   septembra   2004. Pritom túto   námietku   sťažovateľ   predostrel   až v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu smerujúcej proti rozsudku   krajského súdu sp.   zn. 5 Co 200/2008 z 25. novembra 2008, hoci mu nič nebránilo v tom,   aby ju uplatnil v lehote   dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej právnej   skutočnosti,   teda   od doručenia   uznesenia   krajského   súdu   z 13. septembra   2004 presne tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno odpustiť, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné pokladať za sťažnosť, ktorá   nebola   podaná   v zákonom   ustanovenej   lehote,   a preto   ju   už   na   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene (obdobne napr. III. ÚS 143/07, III. ÚS 297/08).

S prihliadnutím   na uvedené   sa   natíska   otázka,   či   v prípade,   ak   by   krajský   súd rozhodol   v súlade   s očakávaniami   sťažovateľa,   by   tento   namietal,   že   o pripustení   alebo nepripustení zmeny jeho návrhu nebolo rozhodnuté. Táto otázka je akiste logická, keďže sťažovateľ námietku spojenú so zmenou jeho návrhu predostrel až v súčasnej dobe, hoci o nerozhodnutí o zmene svojho návrhu vedel už z uznesenia krajského súdu z 13. septembra 2004.   Sťažovateľ   si   bol   teda   vedomý   toho,   že   jeho   nárok   na   odstupné   bol   takto kvalifikovaný až na základe jeho podania z 11. mája 2003. V týchto súvislostiach je zároveň otázne, v akom svetle je potrebné vnímať sťažovateľovo hľadanie spravodlivosti.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ tvrdil, že aj napriek tomu, že súdy nesprávne vykladali prejav jeho vôle vyplývajúci zo žaloby z 10. júla 1995, čo podľa jeho názoru malo byť   odstránené   výzvou   na   odstránenie   nedostatkov   podania,   krajský   súd   potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zmietnutí jeho návrhu „o náhradu odstupného“. Ústavný súd zastáva názor, že sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu totiž vyplýva:

«Keďže zo strany žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu (odstupného) bola vznesená námietka premlčania, odvolací súd mal za to, že v danom konaní je potrebné najprv ujasniť, či žalobca uplatnil nárok na odstupné včas alebo nie. Zaoberal sa aj tým, či možno pod nárok, ktorý žalobca prezentoval v prvotnej žalobe zo dňa 11. 7. 1995 ako nárok na úhradu ušlej mzdy subsidovať aj nárok, ktorý uplatni! neskôr v priebehu konania vo vzťahu k odstupnému.

Podľa ust. § 263 ods. 1 Zákonníka práce, platného v tom čase, ak nie je v tomto zákonníku ustanovené inak, je lehota na uplatnenie peňažných nárokov 3 roky.

Podľa ust. § 1 zákona č. 195/1991 Zb., tento zákon sa vzťahuje na pracovníkov organizácie,   u   ktorých   dochádza   pri   organizačných   zmenách   alebo   racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou organizáciou z dôvodov ustanovených v § 46 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, alebo dohodou z tých istých dôvodov   a   na   ženy,   u   ktorých   dochádza   k   rozviazaniu   pracovného   pomeru   v   dôsledku uplatnenia zákazu niektorých prác pre ženy (ďalej len uvoľňovanie pracovníkov).

Podľa   ust.   §   3   ods.   1,   3 zákona č.   195/1991   Zb.,   - uvoľňovanému   pracovníkovi prislúcha odstupné ako jednorázový príspevok vo výške 2-násobku priemerného zárobku zisteného   u   neho   podľa   pracovnoprávnych   predpisov   na   podklade   pred   skončením pracovného   pomeru.   Odstupné   vypláca   organizácia   po   skončení   pracovného   pomeru v najbližšom   výplatnom   termíne   určenom   organizácií   pre   výplatu   mzdy,   pokiaľ sa organizácia   nedohodne   s   uvoľňovaním   pracovníkov   na   výplate   odstupného   v   deň skončenia pracovného pomeru alebo na neskoršom termíne výplaty.

Poskytovanie odstupného upravoval zákon č. 195/1991 Zb. o odstupnom pri skončení pracovného pomeru. Ten stanovil, že odstupné sa poskytuje zamestnancom, u ktorých došlo pri   organizačných   zmenách   k   rozviazaniu   pracovného   pomeru,   výpoveďou   zo   strany zamestnávateľa z dôvodov uvedených v ust. § 46 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, alebo dohodou o rozviazaní pracovného pomeru uzavretou z tých istých dôvodov a ženám, u ktorých   dochádzalo   k   rozviazaniu   pracovného   pomeru   v   dôsledku   uplatnenia   zákazu niektorých   prác   a   pracovísk   pre   ženy.   Výška   odstupného   tak   bola   stanovená   zákonom o odstupnom, ako finančná satisfakcia pre zamestnanca. Výšku odstupného pri skončení pracovného   pomeru   zákon   stanovoval   na   2-násobok   priemerného   mesačného   zárobku u zamestnanca,   pričom   v kolektívnych zmluvách bolo možné   výšku odstupného   zvýšiť o ďalší 3-násobok priemerného mesačného zárobku zamestnanca.

Pojem mzdy upravoval zákon č. 1/1992 Zb., ktorý v porovnaní s ust. § 111 Zákonníka práce v tom čase platného, bol vymedzený podstatne širšie.

Ustanovenie   §   4   ods.   2   zákona   č   1/1992   Zb.   charakterizuje   mzdu   ako   peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

Toto   ustanovenie   zároveň   výslovne   zakotvuje,   ktoré   plnenia   nemožno   považovať za mzdu. Ide o tzv. negatívne vymedzenie pojmu mzdy. Sú nimi plnenia poskytované podľa osobitných predpisov v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrady mzdy, odstupné, cestovné náhrady, výnosy z kapitálových podielov a odmena za pracovnú pohotovosť. Pritom nejde o taxatívny ale len príkladmo uvedený výpočet.

Z takto ustáleného gramatického výkladu definície mzdy podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že nárok na odstupné nebol súčasťou žaloby o náhradu ušlej mzdy. Zákonník práce,   v   tom   čase   platný,   termín   „ušlá   mzda“   ani   nepoznal.   Poznal   všeobecnú charakteristiku mzdy uvedenú v § 111 Zákonníka práce a definíciu mzdy podľa zákona č. 1/1992 Zb. Preto bolo dôvodné konštatovať, že nárok žalobcu na výplatu odstupného nemohol   byť   súčasťou   žaloby   zo   dňa   11.   7.   1995,   ktorou   sa   okrem   iného   domáhal, aby žalovaný bol zaviazaný mu nahradiť ušlú mzdu ako aj trovy konania.

Ak teda nebol súčasťou tejto žaloby, správne sa prvostupňový súd zaoberal tým, kedy prvýkrát žalobca tento nárok uplatnil. Z vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom vyplýva,   že žalobca   prvýkrát   podaním   zo   dňa   11.   5.   2003   doručeným   Krajskému   súdu v Prešove   dňa   13.   5.   2003   žiadal   o   určenie   -   vyplatenie   odstupného,   vrátane   úrokov z omeškania.

Podľa § 262 ods. 1 Zákonníka práce, v tom čase platného, lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvýkrát.

Právo sa môže po prvýkrát uplatniť vtedy, keď mohlo byť najskôr uplatnené voči druhému účastníkovi. Moment, kedy sa právo mohlo po prvýkrát uplatniť je ustanovený Zákonníkom   práce,   iným   právnym   predpisom,   kolektívnou   zmluvou   alebo   dohodou účastníkov.

Lehota začína plynúť odo dňa keď právo spravidla bolo možné uplatniť na súde. Je to deň, kedy nastala splatnosť dlhu na strane povinného účastníka.

V danom prípade nárok - výplata odstupného, prislúcha uvoľnenému zamestnancovi po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom organizáciou pre výplatu mzdy.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   najbližší   výplatný termín pre žalobcu na výplatu odstupného bol v mesiaci jún 1995 a po uplynutí tohto mesiaca   začala   plynúť   žalobcovi   3-ročná   premlčacia   lehota   na   uplatnenie   nároku odstupného,   ktorá   uplynula   v   mesiaci   jún   1998.   Keďže   žalobca   nárok   na   výplatu odstupného uplatnil až po uplynutí tejto lehoty, bolo dôvodné konštatovať, že uplatnil nárok po uplynutí premlčacej lehoty.

Preto s ohľadom na hospodárnosť konania, už nebolo potrebné, aby odvolací súd sa zaoberal vecou samou.

K   odvolaním   námietkam   odvolateľa,   že   jeho   nárok   bol   uplatnený   včas, ale bol uplatnený   v   nedokonalej   procesnej   forme   a   bolo   povinnosťou   súdu   vyzvať ho na odstránenie nedostatkov jeho podania odvolací súd dodáva. Odstupné je osobitným nárokom uplatňovaným na základe osobitného predpisu a nespadá do nárokov týkajúcich sa   mzdy.   Preto   nemohol   a   nemal   prvostupňový   súd   vyzývať   žalobcu   na   odstránenie nedostatkov jeho podania. Išlo by o poučenie týkajúce sa hmotného práva nie procesného. Žalobcom   bolo   zreteľne   prezentované,   že   si   uplatňuje   iba   nárok   na   náhradu   mzdy a až neskôr v priebehu konania si uplatnil aj nárok na odstupné.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd   v prípadoch,   keď   sa   zaoberal   možným porušením   základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (i   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   vyslovil,   že   právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nemožno   považovať   za porušenie   základného   práva.   Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 59/09).

Ako   vyplýva   z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   odvolací   súd   v ňom   zreteľne prezentoval   svoje   názory   odvolávajúc   sa   na   príslušné   zákonné   ustanovenia   účinné v relevantnom   čase,   teda   Zákonník   práce,   zákon   č.   195/1991   Zb.   o   odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru a zákon č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú   pohotovosť   a   o   priemernom   zárobku.   Sťažovateľovi   ozrejmil,   aké   úvahy ho viedli   k presvedčeniu,   že   súčasťou   jeho   žaloby   z 10.   júla   1995   nemohol   byť   nárok na odstupné, a poukázal na to, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným premlčacia doba na uplatnenie daného nároku uplynula v mesiaci jún 1998. Okrem toho krajský súd reagoval aj na námietku sťažovateľa, že nárok na odstupné bol uplatnený včas, ale v nedokonalej forme, a že bolo povinnosťou okresného súdu vyzvať ho na odstránenie tohto   nedostatku   podania.   V tejto   súvislosti   odvolací   súd   konštatoval,   že charakter odstupného a právna úprava jeho nárokov je odlišná od nárokov týkajúcich sa mzdy, a preto nebolo   potrebné   sťažovateľa   vyzývať   na   doplnenie   podania,   pretože   by   išlo   o výzvu a poučenie   súvisiace   s hmotnoprávnym   nárokom,   a nie   o poučenie,   ako   treba   odstrániť procesné   a formálne   nedostatky   podania.   S uvedenými   tvrdeniami   krajského   súdu sa napokon   stotožnil   aj ústavný   súd,   ktorý   k uvedenému dodáva,   že   nemožno očakávať od všeobecného súdu, aby v istých medzerách suploval požiadavky účastníka konania tým, že výzvou na odstránenie nedostatkov podania by mu odkryl obzor o možnosti uplatnenia aj iného hmotnoprávneho nároku, než aký vyplýva z podaného návrhu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska sťažovateľom nastolených   námietok   je   potrebné   závery   krajského   súdu   považovať   za   ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009