znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 96/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd v spojení s čl.   7   Všeobecnej deklarácie   ľudských   práv   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   20.   januára   2005 č. k. 34 Cb   35/02-110   v   spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 9. novembra 2006 sp. zn. 3 Obo 210/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2007 doručená sťažnosť (z 26. februára 2007) Mgr. M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietal porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“), porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   porušenie   čl.   7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   z   20.   januára   2005   č.   k.   34   Cb   35/02-110   v   spojení   s   rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   9.   novembra   2006 sp. zn. 3 Obo 210/2006.

Z obsahu sťažnosti a z príloh, ktoré k nej sťažovateľ pripojil, vyplýva, že krajský súd ako súd prvého stupňa rozsudkom   z 20.   januára 2005 č.   k. 34 Cb 35/02-110 zamietol sťažovateľovu   žalobu   proti   Fondu   národného   majetku,   B.   (ďalej   len   „Fond   národného majetku“   alebo   „žalovaný“),   o   zaplatenie   84   266,60   Sk   s   prísl.   Uvedenou   žalobou   sa sťažovateľ   proti   žalovanému   okrem   iného   domáhal   zaplatenia   úrokov   z omeškania v súvislosti   s vyplatením hodnoty a výnosov dlhopisov Fondu národného majetku podľa § 24 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   92/1991   Zb.“).   Podľa   sťažovateľa   sa   Fond národného   majetku   dostal   do   omeškania   s plnením   svojho   peňažného   záväzku   vyplatiť sťažovateľovi menovitú hodnotu a výnos uvedených dlhopisov. K vyplateniu došlo až po termíne splatnosti uvedených dlhopisov stanovenej v § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. na 31.   december   2000.   Žalovaný   mal   sťažovateľovi   zaplatiť   sumu   508 380 Sk   zníženú o zrazenú daň 15 %. Žalovaný zaplatil prostredníctvom tretích osôb (RM - S. S., a. s., a S. s., a. s.) sťažovateľovi 18. októbra 2001 sumu 68 211,10 Sk a následne 6. decembra 2001 sumu 437 140,60 Sk. Zostávajúca suma 3 028,30 Sk bola podľa žalovaného zrazená z titulu   poplatkov   za   realizáciu   platby   podľa   cenníka   RM   -   S.   S.,   a.   s.,   a   S.   s.,   a.   s. Sťažovateľ sa domnieval, že žalovaný bol s plnením peňažného záväzku v sume 68 211,10 Sk v omeškaní 291 dní a s plnením peňažného záväzku v sume 437 140,60 Sk v omeškaní 340 dní. Podľa toho vyčíslil sumu žalobou uplatňovaného úroku z omeškania a zároveň si uplatnil právo na zaplatenie zostatku istiny 3 028,30 Sk s prísl. V priebehu konania doplnil sťažovateľ   žalobu,   žiadajúc   pre   prípad   zamietnutia   označených   uplatňovaných   nárokov zaplatenie pomernej časti výnosu dlhopisov stanovenej vo výške podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb.,   a   to   za   obdobie   od   splatnosti   dlhopisov   do   zaplatenia   nárokov   s   nimi spojených Fondom národného majetku.

Vzhľadom   na   zamietnutie   žaloby   súdom   prvého   stupňa   podal   sťažovateľ vo veci odvolanie.   Najvyšší   súd   však   svojím   rozsudkom   z   9.   novembra   2006 sp. zn. 3 Obo 210/2006   prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   z   20.   januára   2005 vo veci samej potvrdil.

Sťažovateľ   namieta,   že: «...podľa   právneho   názoru   súdu   opierajúceho   sa o ustanovenie § 24 ods. 11 zákona 92/1991 Zb., podľa ktorého bol Fond národného majetku povinný splatiť dlhopisy vrátane ich výnosu najneskôr do konca roka 2001, nemá v tomto prípade   pojem   „splatnosť“,   uvedený   v ustanovení   §   24   ods.   6   zákona   č.   92/1991   Zb., z právneho ani ekonomického pohľadu ten význam, ako vo všetkých iných prípadoch, kde sa s týmto pojmom operuje, t. j. že v najneskôr v posledný deň splatnosti dlhu, či pohľadávky treba dlh splatiť, či pohľadávku uspokojiť. To podľa názoru súdu znamená, že ak sa v tomto prípade v ustanovení   § 24   ods.   6   zákona   č.   92/1991   Zb.   uvádza že dlhopis je splatný 31. decembra 2000, tak z hľadiska povinnosti dlhopis splatiť v tu stanovenom termíne je toto ustanovenie irelevantné, na druhej strane je však rozhodujúce z hľadiska úročenia dlhopisu v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. a z tohto hľadiska je zase irelevantné ustanovenie § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb., ktoré (ale iba pri posudzovaní omeškania so splatením dlhopisov, nie pri posudzovaní ich úročenia podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb.) posúva termín splatnosti dlhopisov do 31. decembra 2001. Na   odvolanie   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   dňa 9. novembra 2006, sp. zn. 3 Obo 210/2006, rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a ako vyplýva   z   odvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   tento   sa   s   právnym   názorom prvostupňového súdu stotožnil.

Následne, na prelome rokov 2006 a 2007, vystúpil v médiách zástupca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s informáciou, že podľa právneho názoru jedného z dovolacích senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol Fond národného majetku Slovenskej republiky   v   omeškaní   so   splnením   peňažného   záväzku,   pokiaľ   nevyplatil   dlhopisy   ich majiteľom   dňa   31.   decembra   2000,   resp.   do   tohto   dňa.   Zástupca   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky tu verejnosť informoval, že dovolací senát najvyššieho súdu vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretože   tieto   sa   opierali   o   iné,   teda   nesprávne   právne   posúdenie.   Toto   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemá sťažovateľ k dispozícii, preto navrhuje, aby ho Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   obstaral   od   v   úvode   označených   porušovateľov základného práva, pokiaľ s ním nie je oboznámený, prípadne ho nemá v držbe sám. (...) konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   alebo   inú   právnu   ochranu   (pozri   Ústavný   súd Slovenskej republiky: Zbierka nálezov a uznesení 1993 - 1994. Košice 1995 - str. 49 až 51), v   spojení   so   spomenutou   mediálnou   informáciou   o   rozhodnutí   dovolacieho   senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ konštatuje,   že rozhodnutím Krajského súdu Bratislava č. k. 34 Cb 35/05-110, zo dňa 20. 01. 2005, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 210/2006, zo dňa 9. novembra 2006 bol porušený zákon, čím bolo porušené sťažovateľovo ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj v článku 7 vete prvej Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

Existuje však tiež možnosť, že zákon č. 92/1991 Zb. je napísaný tak, že umožňuje obojaký výklad bez toho, aby došlo k porušeniu jeho vyššie uvádzaných ustanovení. V takom prípade   by   bolo   potom   možné   konštatovať,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   Bratislava č. k. 34 Cb 35/05-110, zo dňa 20. 01. 2005 ani rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 210/2006, zo dňa 9. novembra 2006 k porušeniu zákona nedošlo. Pokiaľ   by   tomu   tak   bolo,   je   namieste   tvrdenie,   že   prijatím   takéhoto   zákona   a   jeho ponechaním v platnosti, došlo a dochádza zo strany Národnej rady Slovenskej republiky k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   (nielen   sťažovateľa)   na   spravodlivé   súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnakú právnu ochranu zakotveného v článku 7 vete prvej Všeobecnej deklarácie   ľudských   práv.   Nemožno   totiž   hovoriť   o   spravodlivom   súdnom   konaní   ani o rovnakej právnej ochrane v prípade, ak zákon umožňuje rozhodnúť súdom v rovnakých kauzách   a   podľa   rovnakých   zákonných   ustanovení   diametrálne   odlišne,   čo   sa   v   tomto prípade, ako vyplýva z vyššie uvedeného, stalo.»

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci „...vydal nález o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7   veta   prvá   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 210/2006, zo dňa 9. novembra 2006, ako aj rozhodnutie Krajského súdu Bratislava č. k. 34 Cb 35/02-110, zo dňa 20. 01. 2005, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

Súčasne   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000,-   Sk,   nakoľko   postup   a   konanie všeobecných súdov, resp. nejednoznačnosť zákona č. 92/1991 Zb. spochybňujú v očiach sťažovateľa   dôveryhodnosť   súdov   Slovenskej   republiky,   ako   aj   dôveru   v   platné   právo Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ   taktiež   požiadal   o odloženie   vykonateľnosti   napadnutých   rozsudkov, pretože „...ich   prípadným   vykonaním   by   sťažovateľ   utrpel   majetkovú   ujmu   zrejme protiprávne“.

II.

Z   príloh,   ktoré   sťažovateľ   k svojej   sťažnosti   pripojil,   vyplýva,   že   krajský   súd rozhodujúci   o   žalobe   sťažovateľa   v   prvom   stupni   založil   výrok   svojho   rozsudku z 20. januára 2005 č. k. 34 Cb 35/02-110, vo vzťahu k nárokom ktorých sa týka ústavná sťažnosť,   na   týchto   podstatných   dôvodoch: „Žalobca   sa   v   žalobe   domáhal   zaplatenia 84.266,60 Sk s príslušenstvom z titulu vlastníctva 37 kusov dlhopisov Fondu národného majetku SR emisie každý v menovitej hodnote 10.000,- Sk spolu s výnosom z dlhopisov keď po úhrade 68.211,10 Sk a 437.140,60 Sk ostala neuhradená čiastka 3.028,30 Sk ako aj úrokov   z omeškania za dobu   od 31.   12.   2000   do doby úhrady čiastok   68.211,10 Sk a 437.140,60 Sk.

Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu je zaknihovaný cenný papier na meno, ktorý oprávňuje majiteľa tohto dlhopisu na výplatu menovitej hodnoty a výnosom tohto   dlhopisu.   Výnos   tohto   dlhopisu   sa   určuje   vo   výške   diskontnej   sadzby   vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej ku koncu bežného roka z jeho menovitej hodnoty. Na tieto   dlhopisy   sa   nevzťahuje   osobitný   zákon.   Podľa   §   24   ods.   6   citovaného   zákona dlhopis fondu vrátane jeho výnosu je splatný 31. decembra 2000. Fond ručí za splatenie dlhopisov podľa odseku 4 svojím majetkom.

Podľa § 24 ods. 11 citovaného zákona Fond národného majetku Slovenskej republiky je povinný dlhopis splatiť osobám uvedeným v odseku 3 a 9, a to najneskôr do konca roku 2001. Podľa § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým sa právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným riadi stanovuje, že dlh musí byť splnený riadne a včas.

Podľa § 517 ods. 1 Obč. zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní. Zákon č. 92/1991 Zb. teda jednak stanovil splatnosť nárokov vyplývajúcich z ustanovenia § 24 ods. 4 zákona. Zároveň poskytol fondu žalovanému lehotu na splatenie osobám, ktoré dlhopis nadobudli a to najneskôr do konca roku 2001. Zo strany žalovaného došlo k splateniu dlhopisov vo výške ich menovitej hodnoty ako aj výnosov spočívajúcich ku dňu ich splatnosti po odpočítaní zrážkovej dane vo výške 15 % po odpočítaní poplatkom spojených s výplatou dlhopisov v dvoch platbách - dňa 18. 10. 2001 sumy 68.553,90 Sk a dňa 6. 12. 2001 sumy 439.337,30 Sk prostredníctvom tretých osôb - RM - S. S., a. s. a S. s. a. s. Súd konštatuje,   že zákon č. 92/91 Zb. v ustanovení § 24 ods. 6 zákona stanovil splatnosť dlhopisov fondu. V ustanovení § 24 ods. 11 ďalej poskytol fondu - žalovanému lehotu na splatenie nárokov podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona. Po dobu plynutia tejto lehoty poskytnutej na splatenie sa preto žalovaný nemohol dostať do omeškania. Preto súd návrh žalobcu ohľadom úrokov z omeškania nemohol považovať za dôvodný. (...)

Súd   nemohol   priznať   žalobcovi   ani   právo   na   zaplatenie   pomernej   časti   výnosov za obdobie od 31. 12. 2000 do zaplatenia sumy 68.211,20 Sk ku ktorému došlo žalovaným dňa 18. 10. 2001 a sumy 437.140,60 Sk ku ktorému došlo dňa 6. 12. 2001 v pobočkách S. s. a. s., celková výška nároku z dlhopisu bola stanovená v § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. k tomuto dátumu - t. j. 31. 12. 2000.“

Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   na   základe   odvolania   žalovaného   rozsudkom z 9. novembra 2006 sp. zn. 3 Obo 210/2006 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil: „Predmetom konania je právo žalobcu na zaplatenie sumy Sk 84 266,60 ako úrokov z omeškania, ktoré malo vzniknúť žalobcovi v dôsledku   omeškania   žalovaného   s   vyplatením   menovitej   hodnoty   a   výnosu   dlhopisov, emitovaných žalovaným.

Podľa § 24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov dlhopis fondu je zaknihovaný cenný papier na meno, ktorý   oprávňuje   majiteľa   tohto   dlhopisu   na   výplatu   menovitej   hodnoty   a   výnosu   tohto dlhopisu. Výnos dlhopisu sa určuje vo výške diskontnej sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej ku koncu bežného roka z jeho menovitej hodnoty. Na tieto dlhopisy sa nevzťahuje osobitný zákon, t. j. zákon č. 530/1990 Zb. o dlhopisoch v znení neskorších predpisov.

Žalobca   má   za   to,   že   žalovaný   sa   dostal   do   omeškania   s   vyplatením   menovitej hodnoty   a   výnosu   dlhopisov   vzhľadom   na   ust.   §   24   ods.   6   uvedeného   zákona,   ktoré stanovuje, že dlhopis podľa odseku 4 vrátane jeho výnosu je splatný 31. decembra 2000. Fond ručí za splatenie dlhopisov podľa odseku 4 svojim majetkom.

Podľa odseku 11 dlhopis podľa odseku 4 vrátane jeho výnosu je fond povinný splatiť osobám uvedeným v odsekoch 3 a 9, a to najneskôr do konca roka 2001. Žalovaný menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov splatil podľa žalobcu až po uplynutí zákonom stanoveného termínu splatnosti v zmysle § 24 ods. 6 uvedeného zákona, čím sa dostal do omeškania, z ktorého dôvodu vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie predmetných úrokov z omeškania. Pre zistenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku je potrebné posúdiť, či sa žalovaný   s   platením   dlhopisov   vrátane   ich   výnosov   po   lehote   uvedenej   v   §   24   ods.   6 uvedeného   zákona,   t.   j.   po   31.   decembri   2001,   ale   v   lehote   stanovenej   v   odseku   11 uvedeného zákona, t. j. do 31. decembra 2001, dostal do omeškania s platením peňažného záväzku.

Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že uvedené ustanovenia zákona je potrebné vykladať v ich vzájomnej súvislosti. V § 24 ods. 6 je stanovená splatnosť dlhopisu, pričom v odseku 11 zákon stanovuje lehotu, v ktorej je žalovaný povinný najneskôr splatiť osobám uvedeným v odsekoch 3 a 9 dlhopis, vrátane jeho výnosu. Keďže žalovaný splnil svoje záväzky pred uplynutím   lehoty,   stanovenej v § 24 ods.   11 zák.   č.   92/1991 Zb.   v znení neskorších predpisov, nemohol sa dostať do omeškania a žalobcovi preto nevzniklo právo na vymáhané úroky z omeškania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa taktiež stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o nedôvodnosti práva žalobcu na zaplatenie pomernej časti výnosov v sume Sk 34 526,40, ktoré právo žalobca uplatňuje alternatívnym petitom. Súd prvého stupňa pri posudzovaní tohto práva žalobcu správne poukázal na ust. § 24 ods. 4 zák. č. 91/1992 Zb., z ktorého v spojení   s   ods.   6   a   ods.   11   je   zrejmé,   že   žalovaný   postupoval   správne,   keď   vyplatil žalobcovi dlhopisy s ich výnosmi určenými ku dňu 31. 12. 2000.“

III.

3.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu je zaknihovaný cenný papier na meno, ktorý oprávňuje majiteľa tohto dlhopisu na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto   dlhopisu.   Výnos tohto   dlhopisu   sa   určuje   vo   výške   diskontnej   sadzby   vyhlásenej Národnou bankou Slovenska a platnej ku koncu bežného roka z jeho menovitej hodnoty. Na tieto dlhopisy sa nevzťahuje osobitný zákon.

Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis podľa odseku 4 vrátane jeho výnosu je splatný 31. decembra 2000. Fond ručí za splatenie dlhopisov podľa odseku 4 svojím majetkom.

Podľa § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis podľa odseku 4 vrátane jeho výnosu je fond povinný splatiť osobám uvedeným v odsekoch 3 a 9, a to najneskôr do konca roka 2001.

3.2   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je   posúdenie   sťažovateľom uplatnenej pohľadávky ako celku, ale námietka sťažovateľa, že právny záver najvyššieho súdu v odvolacom konaní v predmetnej veci týkajúci sa výkladu ustanovení § 24 zákona č. 92/1991 Zb. porušuje sťažovateľom označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.Sťažovateľ   namietal,   že   po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   v jeho   veci   spôsobom uvedeným v II. článku tohto rozhodnutia, mal jeden z jeho dovolacích senátov na základe uplatnenia   mimoriadneho   opravného   prostriedku   -   dovolania   -   dospieť   v obdobnej   veci k opačnému právnemu názoru (teda, že Fond národného majetku bol v omeškaní, pokiaľ nevyplatil majiteľovi dlhopisov podľa § 24 zákona č. 92/1991 Zb. nároky s nimi spojené dňa 31. decembra 2000, resp. do uvedeného dňa), pričom rozsudkom dovolacieho senátu najvyššieho súdu v uvedenej veci malo byť zrušené rozhodnutie prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu „pre nesprávne právne posúdenie“. Sťažovateľ spomínané rozhodnutie dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   bližšie   neoznačuje,   odkazuje   iba   na   bližšie nešpecifikované vystúpenie „zástupcu“ najvyššieho súdu „v médiách“ na prelome rokov 2006 a 2007.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou   je   aj   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95, II. ÚS 80/99).   Uviedol   taktiež,   že   súčasťou   základného   práva   všetkých   vlastníkov na „rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu“   vlastníctva   v   zmysle   čl.   20   ods.   1   ústavy   je požiadavka, aby súdne konanie, v ktorom o ochranu tohto základného práva ide, dôsledne rešpektovalo (s poukazom aj na čl. 152 ods. 4 ústavy) ústavné princípy právnej istoty, rovnosti   a zákazu   diskriminácie.   V prípadoch,   keď   sa   všeobecný   súd   pri   rozhodovaní o majetkových   právach   účastníkov   civilného   konania   dôsledne   označenými   ústavnými princípmi   neriadil,   pretože   sa   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   nevyrovnal s ustáleným odlišným právnym názorom vysloveným v iných rozhodnutiach všeobecných súdov   týkajúcich   sa   skutkovo   a právne   obdobných   prípadov,   vyslovil   ústavný   súd porušenie základného práva   dotknutého účastníka takéhoto   konania podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy,   prípadne   porušenie   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru (napr. III. ÚS 328/05).

V   posudzovanom   prípade   však   nejde   o   prípad,   v   ktorom   by   sa   najvyšší   súd pri rozhodovaní v právnej veci sťažovateľa (v rámci odvolacieho konania) bez uvedenia dostatočných   a   relevantných   dôvodov   odchýlil   od   ustálenej   judikatúry   všeobecných súdov v obdobných   prípadoch.   Práve   naopak,   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu z 20. januára   2005   č.   k.   34   Cb   35/02-110   vyplýva,   že   to   bol   žalovaný   (Fond národného majetku)   a   nie   sťažovateľ,   kto   v   rámci   argumentácie   na   podporu   svojich názorov poukazoval   na „rozhodnutia (...)   vydané   súdmi   v iných   obdobných   prípadoch“ (str. 2 rozsudku). Z tvrdenia právneho zástupcu sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom následne vyplýva, že k vysloveniu odlišného právneho názoru na právne otázky významné aj   v jeho   veci   došlo   až   po   vynesení   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   9.   novembra   2006 sp. zn. 3 Obo 210/2006.

Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a   aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok v prerokúvaných   veciach.   Nemožno   namietať   proti   tomu,   aby   judikatúra   súdov v konkrétnych   prípadoch   upresňovala a   dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu   zákona za podmienky,   že   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne   rozhodnutie,   možno   rozumne zahrnúť pod   zákonné   znaky   právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (obdobne napr. III. ÚS 271/05).

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05, III. ÚS 346/05 - uznesenie o predbežnom prerokovaní zo 7. decembra 2005).

V kontexte   uvedených   ústavných   kritérií   posudzoval   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa a zároveň vychádzal zo skutočnosti, že súdne rozhodnutie je záväzné vždy iba v konkrétnej   veci,   pričom   predmetom   posúdenia   ústavným   súdom   z   hľadiska   ochrany ústavnosti   je   v   danom   prípade   iba   rozsudok   krajského   súdu   z   20.   januára   2005 č. k. 34 Cb 35/02-110   v   spojení   s   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   9.   novembra   2006 sp. zn. 3 Obo 210/2006.

3.3 Argumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   ako zákonodárneho orgánu, resp. možnosti rôznorodého výkladu § 24 zákona č. 92/1991 Zb. a z toho vyplývaúceho možného nesúladu niektorých ustanovení uvedného zákona s čl. 46 ods. 1 ústavy, s čl. 36 ods. 1 listiny a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, by ústavný súd mohol zvažovať in abstracto v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. V prípade individuálnej sťažnosti fyzickej osoby v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy môže   ústavný   súd   posudzovať   iba   ústavnú   konformnosť   konkrétneho   výkladu   právnej normy   použitého   orgánom   verejnej   moci   v sťažovateľovej   veci,   v súvislosti   s ktorou namieta porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

3.4 Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že Všeobecná deklarácia ľudských práv nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy ani podľa § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších predpisov,   nemá   tento   dokument   povahu   prameňa   práva   Slovenskej   republiky,   ale   len povahu politického dokumentu. Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným dokumentom, ktorý nemá povahu prameňa práva (obdobne napr. II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06).

3.5   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   o namietaných   porušeniach základných práv a slobôd sťažovateľa podľa ústavy alebo príslušnej medzinárodnej zmluvy je v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov   rozhodovať   v   konkrétnej   veci   a   poskytnúť   tak   ochranu   označeným   základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k napádanému rozsudku krajského súdu z 20. januára 2005 č. k. 34 Cb 35/02-110 mohol podľa zákona účinne domáhať a aj sa domáhal   využitím   opravných   prostriedkov   (odvolania)   v občianskom   súdnom   konaní. V tomto   kontexte   bol   najvyšší   súd   súdom   oprávneným   poskytnúť   ochranu   základným právam   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu, v dôsledku čoho je právomoc ústavného súdu (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 20. januára 2005 vylúčená.

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či   obsah   odôvodnenia   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   9.   novembra   2006 sp. zn. 3 Obo   210/2006   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru, teda, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé   súdne   konanie.   V   rámci   tohto   posúdenia   však   ústavný   súd   prihliadal   aj na dôvody   uvedené   v odôvodnení rozsudku krajského súdu z 20.   januára 2005,   pretože odvolací súd sa s nimi stotožnil a poukázal na ne.

3.6 Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho   ústavnej   konformity),   alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (čo   je kompetenciou práve najvyššieho súdu pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   9.   novembra   2006 sp. zn. 3   Obo   210/2006   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   závery   najvyššieho   súdu v sťažovateľom napádanom rozhodnutí nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Dlhopisy   Fondu   národného   majetku   vydávané   podľa   štvrtej   časti   zákona č. 92/1991 Zb.   predstavujú   osobitný   druh   cenných   papierov   na   ktoré   sa   nevzťahovala všeobecná   právna   úprava   (zákon   č.   530/1990   Zb.   o   dlhopisoch   v   znení   neskorších predpisov), pričom ich účelom bolo predovšetkým zabezpečiť finančné vyrovnanie nárokov osôb   zaregistrovaných   v rámci   tzv.   druhej   vlny   kupónovej   privatizácie   v   súvislosti so zmenou   jej   koncepcie   a   s   prevodom   majetkových   účastí   fondu   na   iné   osoby   (§   22 ods. 1 a 2 a § 24 ods. 3, 4 a 5 zákona č. 92/1991 Zb.). Išlo teda o osobitné investičné nástroje kapitálového trhu, ktorých právny režim (predovšetkým možnosti nakladania s nimi ako aj práva s nimi spojené) upravovala osobitná právna úprava obsiahnutá v § 24 zákona č. 92/1991 Zb.

So špecifickým účelom a charakterom uvedených cenných papierov súvisí napokon aj veľký objem ich emisie (počet emitovaných dlhopisov), ako aj veľký počet oprávnených osôb, ktorým vznikol nárok na výplatu ich menovitej hodnoty a výnosu.

V danom kontexte interpretoval najvyšší súd text ustanovení § 24 ods. 4, 6 a 11 zákona č. 92/1991 Zb. tak, že stanovenie zákonnej lehoty na vyplatenie nárokov spojených s vlastníctvom dlhopisu (§ 24 ods. 11) obmedzuje právne následky spojené s nastúpením splatnosti dlhopisu (§ 24 ods. 6) pokiaľ ide o okamih vzniku omeškania Fondu národného majetku ako dlžníka tak, že ho odkladá až do uplynutia uvedenej zákonnej lehoty, pričom ostatné následky spojené s nastúpením splatnosti dlhopisu vrátane stanovenia výšky výnosu (§ 24 ods. 4) zostávajú nedotknuté.

Prihliadajúc k už spomenutému špecifickému účelu a charakteru dlhopisov vydaných Fondom národného majetku podľa § 24 ods. 5 zákona č. 92/1991 Zb., k obsahu právnej úpravy obsiahnutej v § 24 zákona č. 92/1991 Zb. a k okolnostiam, v ktorých mala byť táto právna   úprava   aplikovaná,   nemožno   konštatovať,   že   by   interpretácia   a   aplikácia normatívneho textu označených ustanovení najvyšším súdom v posudzovanom rozhodnutí zásadne popierala jeho účel a význam, resp. bola v rozpore s pravidlami formálnej a právnej logiky.

V rámci posúdenia zisteného a ustáleného skutkového stavu najvyšší súd na základe konkrétnych   faktov   zrozumiteľne   a bez   zjavných   logických   protirečení   vysvetlil   svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Jeho   závery   v napádanom   rozsudku   z 9.   novembra   2006   možno   považovať z ústavného hľadiska   za   dostatočné   a   relevantné,   opierajúce sa   o konkrétne skutočnosti vyplývajúce   z   vykonaného   dokazovania.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   nemožno výklad   a   interpretáciu   zákona,   ktorú   najvyšší   súd   v   danom   prípade   zvolil,   považovať za arbitrárnu,   teda   zásadným   spôsobom   popierajúcu   znenie   právnych   noriem aplikovateľných v danej veci.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery najvyššieho   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru, teda, že by z jeho strany nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

3.7 Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci (na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.