znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 96/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Š.   M.,   bytom   K.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1, čl. 45 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 19761/2005-41 z 2. decembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2006 doručená sťažnosť JUDr. Š. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1, čl. 45 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 19761/2005-41 z 2. decembra 2005 (ďalej aj „rozhodnutie z 2. decembra 2005“ alebo „rozhodnutie ministra“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozhodnutím z 2. decembra 2005 mu bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré je voči nemu vedené Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, odborom boja proti korupcii Stred v B., pod sp. zn. PPZ-61/ BPK-S-2005.

Na návrh sťažovateľa bolo toto rozhodnutie predmetom rozhodovania Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), ktorá uznesením č. 920 z 12. januára 2006 „konštatovala,   že   návrh   sťažovateľa   na   zrušenie   rozhodnutia   o dočasnom   pozastavení výkonu funkcie sudcu nezískal dostatočný počet hlasov“.

Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii, ČVS: PPZ-61/BPK-S-2005 z 1. decembra 2005 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným   činom   podľa   §   158   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona.   Uznesenie   mu   bolo doručené 6. decembra 2005.

Sťažovateľ v ďalšom   texte svojej   sťažnosti   poukázal na zákon č.   575/2001 Z.   z. o organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v znení   neskorších predpisov,   ktorý   vymedzuje   pôsobnosť   jednotlivých   ministerstiev   a iných   ústredných orgánov   štátnej   správy,   ako   aj   na   organizačný   poriadok   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 2717/2003-30 z 1. marca 2003 v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje organizačné členenie ministerstva, rozsah oprávnení a zodpovednosti   vedúcich   zamestnancov,   pôsobnosť   a vzájomné   vzťahy   organizačných útvarov ministerstva.

Následne   uviedol,   že   rozhodnutie   z 2.   decembra   2005   bolo   podpísané   štátnou tajomníčkou   ministerstva,   ktorú   nemožno   považovať   za   člena   vlády   ani   za   ústavného činiteľa.

Podľa   §   22   ods.   2   písm.   b)   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)   o dočasnom   pozastavení   funkcie   sudcu   rozhoduje   minister   s výnimkou prípadov uvedených v § 22 ods. 2 písm. a).

Podľa názoru sťažovateľa zákon o sudcoch umožňuje zo zákonom ustanovených dôvodov pozastaviť výkon funkcie sudcu iba ministrovi ako členovi vlády a ústavnému činiteľovi, pretože sudca   je obdobne ústavný činiteľ. Minister   podľa   neho nemôže túto právomoc delegovať na štátneho tajomníka, ktorý nemá pozíciu ústavného činiteľa, a to ani v prípadoch, keď zastupuje ministra v rozsahu zákonom ustanovených právomocí.

Skutočnosť,   že   rozhodnutie   z 2.   decembra   2005   podpísala   štátna   tajomníčka ministerstva považuje sťažovateľ za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom a je porušením ústavou   zaručeného   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ako   aj   jeho základného práva na slobodný výkon povolania.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľ aj v tom, že rozhodnutie z 2. decembra 2005 mu bolo doručené v čase, keď ešte proti jeho osobe nebolo vznesené   obvinenie   (uznesenie   o vznesení   obvinenia   bolo   sťažovateľovi   doručené   až 6. decembra 2005) a nebol trestne stíhaný, čo podľa neho znamená, že toto rozhodnutie bolo vydané   v čase,   keď   ešte   neboli   splnené   hmotnoprávne   podmienky   pre   jeho   vydanie v zmysle § 22 ods. 1 zákona o sudcoch.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vyniesol rozhodnutie, v ktorom bude konštatovať:

„Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 02. 12. 2005 č. 19761/2005-41 porušil základné práva JUDr. Š. M.   podľa čl. 17 ods. 1, 2, čl. 35 ods. 1, čl. 45 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Rozhodnutie MS SR zo dňa 02. 12. 2005 č. 19761/2005-41 sa zrušuje.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1, čl. 45 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozhodnutím ministra z 2. decembra 2005 o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o sudcoch o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu rozhoduje

a) súdna rada, ak ide o predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd), podpredsedu najvyššieho súdu a sudcu najvyššieho súdu,

b) minister v ostatných prípadoch.

Podľa § 22 ods. 3 zákona o sudcoch rozhodnutie podľa § 22 odseku 2 písm. b) môže súdna rada na návrh dotknutého sudcu zrušiť do 30 dní od oznámenia rozhodnutia.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní,   v ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia porušenia jeho základných práv, sa za prostriedok nápravy rozhodnutia ministra vydaného podľa § 22 písm. b) zákona o sudcoch považuje návrh na zrušenie rozhodnutia ministra podľa   §   22   ods.   3   tohto   zákona,   v rámci   ktorého   mohol   sťažovateľ   uplatniť   aj   svoju argumentáciu uvedenú v ústavnej sťažnosti, pričom rozhodovanie o takomto návrhu patrí do právomoci súdnej rady.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ účinný právny prostriedok ochrany (svojich základných práv) podľa § 22 ods. 3 zákona o sudcoch využil a o jeho návrhu na zrušenie rozhodnutia   ministra   súdna rada   rozhodla 12.   januára 2006. Keďže nezískal dostatočný počet   hlasov,   v   podstate   mu   nevyhovela   a rozhodnutie   ministra   zostalo   naďalej   platné a účinné.

Ťažiskom   ústavného   problému   sťažovateľa   v súčasnosti   potom   nie   je   namietané porušenie jeho základných práv rozhodnutím ministra, ale rozhodnutie súdnej rady, ktorá ponechala rozhodnutie ministra nedotknuté (hoci ho mohla zrušiť).

Keďže sťažovateľ sa na ústavnom súde domáhal ústavnej ochrany voči rozhodnutiu ministra, a nie ohľadne rozhodnutia súdnej rady, jeho sťažnosť bolo potrebné odmietnuť (ako zjavne neopodstatnenú v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006