znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 96/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Vladimíra Šupu, P., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod   sp.   zn.   10   C   227/01   a Krajského   súdu   v Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 48/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Vladimíra Šupu   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2005   doručená   sťažnosť   Vladimíra   Šupu,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 227/01 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 48/2004.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti:

Sťažovateľ žalobou zo 7. marca 2000 podanou na okresnom súde sa domáhal určenia existencie   a   trvania   pracovného   pomeru   u zamestnávateľa   -   Rímskokatolíckej   cirkvi Biskupstva Nitra (na základe pracovnej zmluvy – dekrétov o ustanovení sťažovateľa do funkcie kaplána, správcu fary a farára). Okrem iného uviedol, že predtým už súd rozhodoval vo veci jeho mzdových nárokov.

Argumentujúc hmotnou núdzou a chudobou sťažovateľ zdôvodňoval, že si v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 227/01 nemohol dovoliť byť zastúpený advokátom a túto právnu službu mu nemohli poskytnúť ani humanitné organizácie.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že 15. novembra 2001 splnomocnil JUDr. L. R., aby ho bezplatne zastupoval ako splnomocnený zástupca v celom konaní v jeho veci na okresnom súde.   Napriek   tomu   však   žiadal   okresný   súd   a po   jeho   prvostupňovom   rozhodnutí   aj odvolací krajský súd, aby všetky ich písomnosti boli doručované priamo sťažovateľovi. Túto   požiadavku   vzhľadom   na   zdravotný   stav   splnomocneného   zástupcu   (jeho   možná hospitalizácia   a liečenie)   sťažovateľ   predniesol   aj   osobne   na   pojednávaní   o odvolaní   na krajskom súde 24. marca 2004.

Podľa   vyjadrenia sťažovateľa odvolací   súd   tak nepostupoval, rozsudok   a opravné uznesenie   doručoval   jeho   právnemu   zástupcovi,   pričom   jemu   boli   tieto   rozhodnutia doručené prostredníctvom okresného súdu až na jeho výslovnú žiadosť 14. decembra 2004.

Sťažovateľ   namietal,   že   nedoručením   rozsudku   odvolacieho   súdu   bol   zavádzaný a zmätený,   keď   predtým   súdy   konali   opačne.   Napriek   tomu,   že   v priebehu   konania   sa vyskytli problémy s doručovaním písomností jeho zástupcovi, na ostatných pojednávaniach bol   bez   právnej   pomoci,   súdy   vo   veci   doručovania   listín   napriek   jeho   žiadostiam   mu neposkytli   adekvátnu   odpoveď,   prípadne   poučenia.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   týmto postupom okresný súd aj krajský súd zasiahli do jeho označených základných práv.Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 227/01 a krajského súdu v konaní o odvolaní vedenom pod sp.   zn. 7 Co 48/2004 a súčasne mu umožnil podať sťažnosť podľa   čl. 127 ústavy v lehote šesťdesiatich dní od doručenia rozsudku sp. zn. 7 Co 48/2004, t. j. od 14. decembra 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy označeným postupom okresného súdu a krajského súdu v súvislosti s doručovaním rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 7 Co 48/2004 z 26. mája 2004, ktorým bol   vo   veci   určenia   trvania   pracovného   pomeru   sťažovateľa   potvrdený   rozsudok   súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 227/01 z 27. novembra 2003 (zamietnutie žaloby sťažovateľa). Tým, že súdy neodpovedali na žiadosti sťažovateľa (vo veci doručovania písomností do jeho rúk), prípadne ho nepoučili a tiež okresný súd nezaujal stanovisko vo veci jeho žiadosti o odpustenie lehoty, podľa sťažovateľa mu upreli právo na súdnu ochranu.

Pre   overenie   dôvodnosti   tohto   tvrdenia   sťažovateľa   si   ústavný   súd   vyžiadal   od krajského   súdu   spis   vedený   vo   veci   sp.   zn.   10   C   227/01.   Zo   spisovej   dokumentácie predloženej ústavnému súdu sťažovateľom a uvedeného súdneho spisu vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 227/01, na krajskom súde v odvolacom konaní vedenej pod sp. zn. 7 Co 48/2004 ústavný súd zistil tieto právne významné skutočnosti:

Sťažovateľ   splnomocnil   svojím   zastúpením   v celom   konaní   o určenie   existencie a trvania pracovného pomeru vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 227/01 právneho zástupcu (plná moc z 15. novembra 2001).

Podľa   §   24   Občianskeho   súdneho   poriadku   účastník   sa   môže   dať   v konaní pred súdom zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Oprávnenie zvoliť si zástupcu je právom zaručené   (čl.   37   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd,   čl.   47   ods.   2   ústavy)   a jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a povinnostiam účastníka kvalifikovanú ochranu. Zástupca účastníka vybavený plnomocenstvom pre celé konanie je oprávnený na všetky právne úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa   §   49   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   má   účastník   zástupcu s plnomocenstvom   pre   celé   konanie,   doručuje   sa   písomnosť   len   tomuto   zástupcovi. Aj účastníkovi sa doručuje písomnosť vtedy, ak má v konaní niečo osobne vykonať.

Podľa § 225 Občianskeho súdneho poriadku súd prvého stupňa doručí rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ ho nedoručil odvolací súd priamo.

V   okolnostiach   prípadu   potvrdzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 7 Co 48/2004 z 26. mája 2004 doručoval okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý tento rozsudok prevzal 14. júna 2004. Týmto dňom sa stal právoplatným rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 227/01 z 27. novembra 2003 vo veci samej a vo výroku o trovách   konania,   okrem   výroku   o trovách   štátu,   v ktorej   časti   odvolací   súd   opravným uznesením sp. zn. 7 Co 48/2004 zo 7. júla 2004 opravil svoj rozsudok sp. zn. 7 Co 48/2004 z 26.   mája   2004   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v tejto   časti   jeho   výroku   zrušil. Opravné   uznesenie   odvolacieho   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené 27. júla 2004.

Okresný   súd   pri   doručovaní   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   48/2004 postupoval podľa § 49 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože nemal za preukázané vypovedanie   plnej   moci   právnemu   zástupcovi   zo   strany   sťažovateľa   (ani   to   sťažovateľ netvrdil). Doručenie rozsudku sťažovateľovi 14. decembra 2004 na jeho výslovnú žiadosť okresný súd považoval už za právne bezvýznamné z hľadiska plynutia lehôt na uplatňovanie prípadných procesných nárokov.

V spojitosti s tým treba uviesť, že Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho   konania   (osobitne   sporového   konania)   majú rovnaké   procesné   práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú   a plnia   za   rovnakých   procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný.

V okolnostiach   prípadu,   keď   sťažovateľ   bol   v   celom   súdnom   konaní   zastúpený právnym zástupcom (hoci sťažovateľ uvádza, že nie je advokátom, jeho právnické vzdelanie a tým odborná spôsobilosť   zastupovať je zrejmá),   uvedené   procesné postupy   okresného súdu aj krajského súdu zodpovedajú zákonu (Občiansky súdny poriadok) a rešpektujú aj ústavnú zásadu rovnosti. Jej naplnenie vidí ústavný súd v tom, že sťažovateľ využil zákonnú možnosť byť v konaní zastúpený, právnemu zástupcovi bol 14. júna 2004 riadne doručený rozsudok   odvolacieho   súdu   a prostredníctvom   neho   mal   byť   sťažovateľ   informovaný o rozhodnutiach a procesných postupoch súdov bez zbytočného odkladu. Opačný postup zakladá jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu voči zastúpenému.

V konečnom dôsledku mal sťažovateľ doručený predmetný rozsudok odvolacieho súdu (14. decembra 2004). Ak sa teda sťažovateľ domnieval, že súdy nerešpektovaním jeho požiadavky doručovať mu písomností porušili jeho právo na prístup k súdu, najmä ak sa domnieval, že z jeho strany bolo potrebné v predmetnej právnej veci niečo vykonať, mal o tomto svojom názore (odňatie možnosti konať pred súdom) presvedčiť všeobecný súd v zákonnej   lehote   [podaním   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku],   čo   v súlade   s princípom   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ   listom   z 22.   decembra   2004   žiadal   okresný   súd   v konaní   o určenie existencie   a trvania   pracovného   pomeru o   odpustenie   zmeškania   lehoty   len   za   účelom podania   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   neskúmal   oneskorenie   podania sťažovateľa.

Z obsahu   zápisníc   o pojednávaní   pred   prvostupňovým   i   odvolacím   súdom   okrem iného ale vyplýva, že sťažovateľ sa osobne zúčastňoval pojednávaní, navrhoval dôkazy na preukázanie   svojich   tvrdení,   podal   odvolanie   voči   prvostupňovým   rozhodnutiam,   podal námietku zaujatosti vybavujúceho sudcu, čiže plne využíval možnosti mu dané procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatnenie a presadzovanie svojho práva v občianskom súdnom konaní.

Sťažovateľ teda   ničím nepreukázal, že nedoručením rozsudku   boli inak porušené jeho   práva.   Sťažovateľ   mal   právo   a súdy   mu   umožnili,   aby   v každom   konaní   (dvoch prvostupňových i dvoch odvolacích), v ktorom súd vykonal dôkaz, aby sa mohol k nemu vyjadriť.   Oprávnenie   účastníka   však   trvá   len   do   právoplatného   skončenia   konania,   po ktorom už tieto oprávnenia zásadne nemožno uplatniť, pretože ich využitie už nemôže mať žiaden vplyv na rozhodovanie a rozhodnutie súdu vo veci samej (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný súd na základe uvedeného preto navyše konštatoval aj neopodstatnenosť návrhu sťažovateľa z dôvodu absencie príčinnej súvislosti s porušením čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu, ktorý uviedol sťažovateľ.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005