znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 96/04-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka o sťažnosti M. K., bytom B., A. M., bytom P., V. M., bytom B., a Ing. D. M., CSc., bytom   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 138/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 138/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 138/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000   Sk   (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   A.   M.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000   Sk   (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   V.   M.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000   Sk   (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Ing. D. M., CSc.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania vo výške 13 600 Sk (slovom   trinásťtisícšesťsto   slovenských   korún)   advokátovi   JUDr.   P.   K.,   Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. Sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2004 doručená sťažnosť M. K., bytom B., A. M., bytom P., V. M., bytom B., a Ing. D. M., CSc., bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   P.   K.,   Advokátska kancelária, P. Z obsahu podania vyplynulo, že sťažovatelia ním namietajú porušenie ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) vo veci návrhu navrhovateľov – sťažovateľov proti odporcovi v 1. rade O.   M.   a odporcovi   v 2.   rade   J.   M.   na zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   spoločnej nehnuteľnosti vedenej pod sp. zn. 14 C 138/94. Konanie začalo na základe návrhu žalobcov podaného 14. júna 1994 a v čase podania sťažnosti nebolo ešte právoplatne skončené.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   bola   podaná   okresnému   súdu   žaloba   o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti. Sťažovateľom ide v konaní na okresnom súde o to, aby mohli svoje vlastníctvo držať, užívať, požívať jeho plody   a úžitky   a nakladať   s ním,   pretože   odporcovia   im   v tom   protiprávne   bránia. Vlastnícke   právo   sťažovateľov   je   porušované   tým,   že   odporcovia   obsadili   predmetné nehnuteľnosti a bránia tak v ich užívaní sťažovateľom, pričom sťažovatelia spolu vlastnia spoluvlastnícky podiel vo výške 4/5 predmetných nehnuteľností a aj napriek tomu je im bránené vo výkone ich vlastníckeho práva.

Sťažovatelia vidia porušenie svojich základných práv a slobôd v tom, že nečinnosťou a nesústredeným   postupom   zo   strany   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14   C   138/94   dochádza   k porušovaniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   ich sťažnosť na ďalšie konanie a v konaní vo veci samej vydal tento nález:

„1. Základné právo M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M., CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 138/94 bolo porušené.

2.   Okresnému   súdu   v Trnave   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 138/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľom v nižšie uvedených čiastkach, z dôvodu, že porušením základného práva im je znemožnené už desať rokov   vykonávať   vlastnícke   právo   a priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia, je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy a trpenia právnej neistoty: M.   K.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   200   000   Sk,   slovom dvestotisíc slovenských korún, ktoré jej je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

A.   M.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk,   slovom dvestotisíc slovenských korún, ktoré jej je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

V.   M.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   200   000   Sk,   slovom dvestotisíc slovenských korún,   ktoré je jemu Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Ing. D. M., CSc. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, slovom dvestotisíc slovenských korún, ktoré je jemu Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľom do 15 dní od doručenia tohto   nálezu   trovy   právneho   zastúpenia   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb § 13 ods. 8, prvá veta, za tri úkony právnej služby podľa § 16 ods. 1 písm. a), b), c), vo výške 13 602 Sk, slovom trinásťtisícšesťstodva slovenských korún, na účet advokáta JUDr. P. K.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   17.   marca   2004   na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, uznesením č. k. III. ÚS 96/04-18 zo 17. marca 2004 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd obrátil na predsedníčku okresného súdu so žiadosťou o zaslanie spisu sp. zn. 14 C 138/94 a o vyjadrenie k prijatej sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 17. mája 2004 uviedla podrobný prehľad úkonov, ktoré boli urobené v predmetnej veci. Poukazuje   na   to,   že   ide   o konanie   náročné   na   dokazovanie,   ktoré   sa   predlžovalo   aj v dôsledku   podávaných   námietok   účastníkmi,   pričom   medzičasom   došlo   k zmene zákonných   sudcov   vo   veci   vzhľadom   na   odchod   zákonnej   sudkyne   JUDr.   B.   M.   do starobného dôchodku a ďalšej sudkyne JUDr. M. M. na materskú dovolenku.

Predsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní podanej ústavnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľov sa v podanej ústavnej sťažnosti vyjadril, že on ani jeho klienti netrvajú na ústnom prejednaní sťažnosti.

II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   v konaní   okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 138/94 o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju ustálenú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť len právoplatným   súdnym   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu sp. zn. 14 C 138/94 zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je žaloba   o   zrušenie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam.   Ústavný   súd konštatoval,   že   vec   nemožno   považovať   za   právne   zložitú,   pretože   tvorí   bežnú   časť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd   zohľadnil,   že   v konaní   bolo   potrebné   vykonať   znalecké   dokazovanie   z viacerých odborov a po tom, ako účastníci využili svoje procesné práva po preštudovaní znaleckých posudkov, aj kontrolné znalecké dokazovanie, čo ovplyvnilo celkovú dĺžku konania.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pokiaľ   ide o účastníkov konania, ústavný súd zistil, že iba raz sa neuskutočnilo pojednávanie kvôli neprítomnosti   navrhovateľov.   Na doterajšej   dobe   konania sa   podieľali účastníci   tým,   že využívali procesné prostriedky, ktoré im Občiansky súdny poriadok poskytuje, najmä voči úkonom, ktoré podľa nich nesvedčili v ich prospech (podanie námietky zaujatosti sudkyne a všetkých sudcov okresného súdu, namietanie a spochybňovanie objektívnosti znaleckých posudkov, žiadosť   o nariadenie   ďalšieho   znaleckého   dokazovania,   opakované   návrhy   na vydanie predbežného opatrenia, zmeny v právnom zastúpení), čím prispeli k spomaleniu konania, k nesústredenosti znaleckého dokazovania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Konanie vo veci začalo na základe žaloby o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam podanej sťažovateľmi.

V roku   1994   sa   uskutočnili   dve   pojednávania   (23.   septembra   1994,   26.   októbra 1994),   plynulosť v konaní vo veci samej   bola prerušená vznesením   námietky   zaujatosti zo   strany   navrhovateľov,   o ktorej   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave   tak,   že   sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovanie vo veci.

V roku 1995 sa neuskutočnilo pojednávanie vo veci samej. Súd rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (21. apríla 1995 uznesením návrh zamietol), rozhodol o ustanovení   znalcov   z odboru   stavebníctva   a ekonómie   (uznesením   z 20.   apríla   1995) a o výmene   znalca   z odboru   stavebníctva   (uznesením   zo   7.   novembra   1995)   kvôli prieťahom v konaní (nečinnosťou znalca sa doba konania predĺžila o viac ako 5 mesiacov).

V roku   1996   sa   uskutočnilo   odvolacie   konanie   o odvolaní   proti   rozhodnutiu o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   (odvolací   súd   19.   januára   1996 potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu),   súd   rozhodoval   o ustanovení   znalca   z odboru mlynský   a miešarenský   priemysel   (28.   marca   1996)   a po   námietke   zaujatosti   znalca   zo strany   sťažovateľov   o ustanovení   nového   znalca   z toho   istého   odboru   (27.   júna   1996) a uskutočnili   sa   štyri   pojednávania   vo   veci   samej   (15.   marca   1996,   11.   októbra   1996, 16.   októbra   1996,   25.   októbra   1996).   Okresný   súd   rozhodol   25.   októbra   1996   vo   veci rozsudkom,   ktorým   nariadil   predaj   uvedených   nehnuteľností   a ktorým   žalobu   v   časti zamietol.

Začiatkom roku 1997 prebiehalo odvolacie konanie o odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa na základe odvolania sťažovateľov (ako aj žalovaného) zo 17. decembra 1996.   Spis   s opravným   prostriedkom   bol   doručený   odvolaciemu   súdu   14.   mája   1997, v dôsledku   nevykázania   včasnosti   odvolania   bol   vrátený   späť   a opätovne   doručený odvolaciemu súdu 20. augusta 1997 (po 8 mesiacoch od podania odvolania). V tomto roku sa uskutočnilo jedno pojednávanie pred odvolacím súdom (26. novembra 1997). O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave až 18. februára 1998 tak, že zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa   pre   nesprávne   vecné   zistenia   a procesné   pochybenia   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie.

Po rozhodnutí odvolacieho súdu (doručenom okresnému súdu 1. júna 1998) sa na prvom   stupni   v roku   1998   už   neuskutočnilo   žiadne   pojednávanie   (nečinnosť   v trvaní 7 mesiacov).

V roku 1999 rozhodoval okresný súd o ustanovení znalca z odboru stavebníctvo pre vypracovanie znaleckého posudku (14. júla 1999) a uskutočnili sa dve pojednávania vo veci samej (20. januára 1999 a 19. mája 1999). Po doručení oznámenia o neúčasti navrhovateľov na   ohliadke   nehnuteľností   od   znalca   a námietky   zaujatosti   znalca   zo   strany   žalobcov (21. septembra   1999)   súd   uskutočnil   ďalší   úkon   vo   veci   až   17.   marca   2000, t. j. po 6 mesiacoch.

V roku   2000   sa   spis   nachádzal   u znalcov   z odboru   stavebníctvo   (uznesenie o stanovení   znalca   zo   17.   marca   2000)   a potravinárstvo.   Bola   uskutočnená   prehliadka nehnuteľnosti   (26.   septembra   2000).   Znalecké   posudky   boli   okresnému   súdu   doručené 16. januára 2001 (po 10 mesiacoch od ustanovenia znalca).

V roku 2001 sa nekonalo vo veci samej. Dňa 20. februára 2001 bolo okresnému súdu doručené podanie, v ktorom žalovaný Ing. I. M. o. i. žiadal súd, aby pripustil zámenu na strane žalovaného, pretože spornú nehnuteľnosť previedol v roku 1999 darovacou zmluvou na   svojich   synov   O.   M.   a   J.   M.   V spise   sa   nenachádza   záznam   rozhodnutia   o zmene účastníka na strane žalovaného, z ďalších úkonov okresného súdu je však zrejmé, že ten akceptoval faktickú zmenu na strane žalovaného.

Okresnému súdu bolo doručené (17. apríla 2001) odvolanie žalovaných voči výške odmeny znalca. Dňa 28. júna 2001 bola z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne vec prikázaná sudkyni JUDr. M. M.

V roku 2002 bola vec prikázaná sudkyni JUDr. D. M. (25. januára 2002). Vo veci samej sa neuskutočnilo pojednávanie. Okresný súd zabezpečoval listinné dôkazy (doručené súdu 18. marca 2002, založené do spisu 20. júna 2002), ktoré urgoval aj po tom, ako boli súdu zaslané, a zisťoval dátum zaslania odvolania proti uzneseniu o priznaní znalečného (2. októbra 2002).

V roku   2003   bola   vec   predložená   odvolaciemu   súdu   (6.   augusta   2003),   ktorý 28.   novembra   2003   rozhodol   o tom,   že   odvolanie   žalovaných   proti   stanoveniu   výšky odmeny znalca odmieta z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

Celkovo   možno   konštatovať,   že   okresný   súd   v období   po   zrušení   jeho   rozsudku z 25. októbra 1996 odvolacím súdom (18. februára 1998, rozsudok doručený okresnému súdu 1. júna 1998) bol nečinný v období 6 mesiacov v roku 1998 a v roku 1999 (spolu 12   mesiacov).   V roku   2000   nariaďoval   znalecké   dokazovanie,   ktoré   vykazuje   znaky nesústredenosti. Od 28. júna 2001 do 7. marca 2002 (t. j. počas obdobia asi 8 mesiacov) bol okresný súd nečinný (s výnimkou výziev v období od 7. marca 2002 do 12. novembra 2002) a po 12. novembri 2002 po celý rok 2003 (t. j. počas 13 mesiacov).

Na   základe   uvedených   skutočností,   najmä   v dôsledku   neefektívnosti   v   konaní v tomto   období   s prihliadnutím   na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti   (asi   33   mesiacov), na celkovú dĺžku namietaného konania (v čase rozhodovania ústavného súdu takmer desať rokov), ako aj na celkové okolnosti prípadu ústavný súd uzavrel, že okresný súd porušil základné právo   sťažovateľov   na konanie bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods. 2 ústavy.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 138/94 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia   požadovali   primerané   finančné   zadosťučinenie   každý   vo   výške 200 000 Sk, pretože okresný súd podľa ich názoru je nečinný a stále trvá stav právnej neistoty z dôvodu, že ich právna vec nebola do dnešného dňa právoplatne skončená.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   nie   je možné   účinne   odstrániť   len   vyslovením   porušenia   základného   práva,   ale   považoval   za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom v dôsledku tejto skutočnosti vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú   dobu   konania   okresného   súdu,   ktorá   sa   predĺžila   aj   v dôsledku   zbytočných prieťahov vo veci, zohľadňujúc celkové okolnosti prípadu a správanie účastníkov konania, ústavný súd rozhodol priznať každému z nich sumu 10 000 Sk, ktorú považuje za primerané zadosťučinenie.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

3. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Právny   zástupca si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) v sume 13 602 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia boli sčasti vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za   zastupovanie   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   §   17   ods.   2   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Právny zástupca sťažovateľov uplatnil trovy konania vo výške 13 602 Sk, ktorá nie je v rozpore s výškou trov určených podľa vyššie uvedených ustanovení citovanej vyhlášky o trovách konania.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004