znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 96/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2002 prerokoval prijatý návrh S. T., bytom S. N. V., zastúpeného komerčným právnikom JUDr.   M.   T.,   S.   N.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu Humenné vedenom pod sp. zn. 11 C 1541/96 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo S. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Humenné pod sp. zn. 11 C 1541/96   p o r u š e n é   b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bol 12. septembra 2001 doručený návrh S. T., bytom S. N. V. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. M. T., S. N. V., ktorým namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „odporca“) v konaní o jeho pracovnoprávnej veci vedenom pod sp. zn. 11 C 1541/96.

Ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí senátu a po zistení, že návrh obsahuje náležitosti požadované ustanoveniami §   20   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nie sú dôvody na jeho   odmietnutie   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   citovaného   zákona,   návrh   prijal uznesením č. k. III. ÚS 96/01-8 z 11. októbra 2001 na ďalšie konanie.

Na   požiadanie   ústavného   súdu   sa   odporca   listom   sp.   zn.   Spr   805/01 z   24.   októbra   2001   podpísaným   jeho   podpredsedníčkou   vyjadril   k   návrhu navrhovateľa. Podľa názoru odporcu „sudca vo veci nebol nečinný zo subjektívnych dôvodov“. Odporca ďalej uviedol, že „je pravdou, že v období rokov 1997 - 1999 boli pojednávania   odročené   najmä   z dôvodu,   že   k žalobe   i k stanoviskám   žalovaného chýbali listinné dôkazy“. Odporca je toho názoru, že „je predovšetkým povinnosťou účastníkov konania, aby presne vymedzili čoho sa domáhajú, doložili na všetky svoje tvrdenia   dôkazy,   to   sa   však   uskutoční   len   zriedkavo   a naopak   najväčšie   bremeno dokazovania ostáva naďalej na súdoch. Túto okolnosť sťažuje postup súdu najmä ak sudca   má   v senáte   cez   300   občianskoprávnych   vecí   ako   je   to   v prípade   Dr.   K., vybavuje   aj   veci   podľa   exekučného   poriadku,   veci   výkonu   rozhodnutia   a veci všeobecného   registra   ‚Nc‘“.   Podľa   názoru   odporcu   „na   rýchlom   vybavení vecí   sa významne podieľa perfektne napísaná žaloba podpretá tiež dôkazmi, ktoré súd mal potom   viac-menej   vyhodnocovať“.   Či   napadnuté   konanie   naplnilo   pojmové   znaky zbytočných   prieťahov   v konaní   a bolo   spôsobené   subjektívnym   zavinením   sudcu, odporca ponecháva „na rozhodnutie ústavného súdu“.

Odporca listom sp. zn. Spr 805/01 z 15. novembra 2001 súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

Právny   zástupca   navrhovateľa   v stanovisku   sp.   zn.   209/96/Dr.Tl./Je.   zo 17.   decembra   2001   vyslovil   názor,   že   „písomnými   dôkazmi   je   dostatočne preukázateľný skutkový stav“. Ďalej uviedol, že „dohodu o mimosúdnom vysporiadaní zo dňa 9. 7. 2001 uzavrel žalobca so žalovaným práve z dôvodov prieťahov v súdnom konaní   za   účelom   ukončenia   súdneho   sporu,   keď   prieťahy   spôsobujú   žalobcovi problémy   s Úradom   práce,   Sociálnou   poisťovňou   ako   aj   v súvislosti   s jeho zamestnaním (u) ďalšieho zamestnávateľa“. Keďže žalovaný svoje záväzky z vyššie uvedenej dohody nesplnil, nemohol navrhovateľ, ako to tvrdil vo svojom stanovisku, „zobrať späť žalobu a navrhnúť konanie zastaviť“. Navrhovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   vyjadreniami,   ako aj s obsahom   súdneho spisu   Okresného   súdu   Humenné sp. zn. 11 C 1541/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   podnet   navrhovateľa   prerokoval   na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom podnetu boli tvrdenia navrhovateľa, že odporca nedokázal v jeho spore efektívne konať, hoci išlo o spor právne a skutkovo nenáročný a vzhľadom na jeho povahu (pracovnoprávny spor) a sociálne postavenie navrhovateľa (živiteľ rodiny s troma deťmi) o spor naliehavý.

Navrhovateľ žiadal, „aby Ústavný súd SR vydal toto rozhodnutie: Okresný súd Humenné   v konaní   o určenie,   že   pracovný   pomer   trvá,   náhradu   mzdy   a náhradu stravného sp. zn. 11 C 1541/96 porušil právo navrhovateľa priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

II.

Z podnetu   navrhovateľa,   z k nemu   priložených   písomností,   z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu   ústavný súd zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania   v predmetnej   pracovnoprávnej   veci navrhovateľa.

Navrhovateľ 6. decembra 1996 podal u odporcu žalobu „o určenie, že pracovný pomer trvá, náhradu mzdy a náhradu stravného“. Žalovanou stranou bola firma J. S., C., H., zastúpená komerčným právnikom JUDr. J. K. z H. (ďalej len „žalovaný“).

Odporca   27.   decembra   1996   zaslal   účastníkom   konania   predvolanie   na pojednávanie, ktoré stanovil na 17. január 1997, a vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Žalovaný   16.   januára   1997   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní a predložil   odporcovi   písomné   vyjadrenie   k žalobe.   Právny   zástupca   navrhovateľa 17. januára 1997 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.

Odporca   17.   januára   1997   pre   neúčasť   účastníkov   konania   a ich   právnych zástupcov odročil pojednávanie na 17. február 1997.

Pojednávanie   konané   17.   februára   1997   za   účasti   navrhovateľa   a právnych zástupcov účastníkov konania odporca odročil   na neurčito. Dňa 19. februára 1997 odporca   požiadal   Poštu   v Humennom   o oznámenie,   kedy   podal   žalovaný   zásielku adresovanú navrhovateľovi na prepravu a kedy bola táto na pošte uložená.

Dňa   21.   februára   1997   bol   odporcovi   doručený   výpis   z účtu   navrhovateľa potvrdzujúci uhradenie súdneho poplatku.

Pošta 1 v Spišskej Novej Vsi 11. marca 1997 oznámila odporcovi, že zásielku R-8743 z Pošty Humenné dala na doručenie 22. júla 1996 a keďže sa ju nepodarilo doručiť, vrátila ju 6. augusta 1996 späť do Humenného.

Dňa 20. marca 1997 bol odporcovi doručený list právneho zástupcu žalovaného z 18.   marca   1997,   ktorým   predložil   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   návrh   na peňažné vysporiadanie predmetu sporu, a to sumou 24 406,- Sk.

Odporca 2. apríla 1997 zaslal účastníkom predvolanie na pojednávanie, ktoré určil na 18. apríl 1997.

Právny zástupca navrhovateľa 15. apríla 1997 požiadal odporcu   o odročenie pojednávania z dôvodu zamýšľaného stretnutia účastníkov konania na odsúhlasenie vzájomných návrhov na ukončenie (vyriešenie) sporu.

Odporca   pojednávanie   konané   18.   apríla   1997   odročil   na   neurčito   a vyzval navrhovateľa, aby mu písomne oznámil, či došlo k mimosúdnej dohode.

Odporca 6. februára 1998 zaslal účastníkom predvolanie na pojednávanie, ktoré stanovil na 3. marec 1998.

Navrhovateľ   2.   marca   1998   spresnil   svoju   žalobu   o tvrdenia   ohľadne doručovania mu listiny o rozviazaní pracovného pomeru a o popis jeho zahraničných ciest vykonaných v prospech žalovaného.

Dňa 3. marca 1998 sa pojednávanie konalo za účasti navrhovateľa a právnych zástupcov účastníkov konania. Právny zástupca žalovaného oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo a že žalovaný je ochotný zaplatiť navrhovateľovi sumu 24 406,- Sk ako úhradu jeho požiadaviek. Nevedel určiť, kedy sa presne skončil pracovný pomer navrhovateľa u žalovaného. Odporca pojednávanie odročil na neurčito.

Odporca   5.   marca   1998   vyzval   Poštu   Humenné   na oznámenie,   ako   bola písomná   zásielka   doručovaná   navrhovateľovi,   či   išlo   o zásielku   adresovanú   do vlastných rúk adresáta.

Navrhovateľ 10. marca 1998 predložil odporcovi ďalšie návrhy na dokazovanie týkajúce   sa   jeho zahraničných   ciest   a úhrad stravného.   Žiadal   o vytýčenie   termínu pojednávania.

Navrhovateľ   16.   marca   1998   predložil   odporcovi   písomné   doklady o služobných cestách, ktoré vykonal pre žalovaného.

Žalovaný 3. apríla 1998 predložil odporcovi súpis prác navrhovateľa, záznam o prevádzke motorového vozidla, tachografické kotúče a kurzové lístky.

Pojednávanie konané 20. apríla 1999 za prítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov bolo odročené na 18. máj 1999 z dôvodu žiadosti navrhovateľa o oboznámenie sa (preštudovanie) s dokladmi predloženými žalovaným.

Pojednávanie   konané   18.   mája   1999   za   účasti   účastníkov   konania   a ich právnych   zástupcov   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania s uložením povinnosti pre navrhovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil, či trvá na jeho vykonaní.

Dňa 3. júna 1999 žalovaný predložil mzdové listy navrhovateľa za obdobie rokov 1995 - 1996.

Listom   z 3.   novembra   2000   navrhovateľ   žiadal   odporcu   o pokračovanie v súdnom konaní a navrhol ďalší postup konania.

Dňa 21. mája 2001 žalovaný žiadal odporcu, aby nevytyčoval pojednávanie vo veci,   lebo   s navrhovateľom   začal   mimosúdne   jednania.   Predložil   k tomu   listinné dôkazy (návrh navrhovateľa z 9. mája 2000 a protinávrh žalovaného z 15. mája 2000).

Dňa 23. júla 2001 sa k odporcovi osobne dostavil právny zástupca žalovaného a predložil   mu   dohodu   o vzájomnom   mimosúdnom   vysporiadaní   z 9.   júla   2001 podpísanú právnymi zástupcami účastníkov konania a žiadal o nevytýčenie termínu pojednávania, „pretože žalobca vzhľadom na predloženú dohodu zoberie zrejme svoj návrh v celom rozsahu späť“.

Navrhovateľ   v už   vyššie   citovanom   stanovisku   sp.   zn.   209/96/Dr.Tl./Je.   zo 17. decembra 2001 uviedol, že „svoje záväzky a dohody zo dňa 9. 7. 2001 žalovaný opäť nesplnil a nepoukázal žalobcovi ani jednu splátku. Preto nemohol žalobca zobrať späť žalobu a navrhnúť konanie zastaviť“.

Navrhovateľ listom z 3. januára 2002 opätovne potvrdil už vyššie uvedené (list zo 17. decembra 2001) a ako prílohy predložil ústavnému súdu:

-dohodu o mimosúdnom vysporiadaní z 9. júla 2001;

-list odporcu č. k. 11 C 1541/96-66 z 20. decembra 2001 nasledujúceho znenia: „V právnej veci žalobcu S. T., S. N. V. proti žalovanému J. S., H. o určenie, že pracovný pomer trvá a náhradu mzdy Vás týmto žiadam, aby ste súdu oznámili, či trváte na podanej žalobe, pretože právny zástupca žalovaného JUDr. J. K. predložil súdu dohodu o mimosúdnom vysporiadaní. Uvedené oznámte súdu v lehote do 10 dní k horeuvedenému číslu konania;“

-správu k výzve sp. zn. 11 C 1541/96 z 3. januára 2002 adresovanú odporcovi, v ktorej   ho   žiadal,   aby   vo   veci   konal   a o nároku   rozhodol,   lebo   žalovaný nesplnil svoje záväzky z vyššie uvedenej dohody o mimosúdnom vysporiadaní.

Súdny   spis   predložil   odporca   ústavnému   súdu   30.   októbra   2001. Po preštudovaní bol súdny spis doručený odporcovi 15. novembra 2001.

III.

Predmetným   návrhom   na   ústavný   súd   sa   navrhovateľ   domáha   vydania rozhodnutia,   ktorým   bude   konštatované   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá, náhradu mzdy a náhradu stravného vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11 C 1541/96.

Odporca vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení konštatoval, „že sudca vo veci   nebol nečinný zo subjektívnych   dôvodov“   a tiež že „je pravdou, že v období rokov   1997   -   1999   boli   pojednávania   odročené   najmä   z dôvodu,   že   k žalobe i k stanoviskám   žalovaného   chýbali   listinné   dôkazy“.   Tvrdil   ďalej,   že   „bremeno dokazovania   ostáva   naďalej   na   súdoch“   a v danom   prípade   mal   zákonný   sudca „v senáte cez 300 občianskoprávnych vecí“ a vybavuje „aj veci podľa exekučného poriadku, veci výkonu rozhodnutia a veci všeobecného registra ‚Nc‘“, čo tiež „sťažuje postup súdu“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/987).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosti   veci“,   ústavný   súd   aj   v predmetnom prípade   bral   do   úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na Okresnom súde Humenné vo veci vedenej pod sp. zn. 11   C   1541/96   je   rozhodovanie   o neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru (o určenie, že pracovný pomer trvá) a zaviazanie žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy a stravného.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných odporcom a ani z obsahu súdneho spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej a prípadne aj skutkovej (faktickej) zložitosti veci, ktorej dôsledkom by malo byť ospravedlniteľné zdĺhavé konanie v danej pracovnoprávnej veci.

2.   Pokiaľ ide o „správanie“ navrhovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

Úvahy odporcu (vyplývajúce z obsahu jeho už vyššie uvedeného vyjadrenia), že navrhovateľ ako účastník konania v napadnutom pracovnoprávnom spore mohol svojím   konaním   zapríčiniť   zbytočné   prieťahy   (nedostatkami   žaloby   spočívajúcimi v nepresnom vymedzení toho, čoho sa domáha, nedoložením všetkých svojich tvrdení dôkazmi, reagovaním na povinnosť uloženú mu odporcom na pojednávaní konanom 18. mája 1999 až 3. novembra 2000), nepovažuje ústavný súd za presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu odporcom vytýkanými nedostatkami v postupe navrhovateľa pri   obhajovaní   jeho   práv   vyplývajúcich   z pracovného   pomeru   v konaní   pred všeobecným súdom nemožno ospravedlniť celkovú dĺžku konania v predmetnej veci. Práve   naopak,   nižšie   uvedený   postup   odporcu,   ktorý   nedostatočne   a nedôsledne aplikoval   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a príslušné   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku, bol a je príčinou zdĺhavého konania v predmetnej veci.

3.   Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom odporcu   v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä v prípadoch, ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané   podľa   povahy   veci,   alebo   ak   ide   o zbytočný   prieťah   zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v predmetnej   veci   súdne   konanie, ktoré sa na súde odporcu začalo 6. decembra 1996 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia o veci samej, trvá k dnešnému dňu už vyše 5 rokov. Podľa názoru ústavného   súdu   táto   zdĺhavosť   konania   vzhľadom   na   jeho   predmet   môže   byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie   odporcu   takýmto   prípadom   podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je,   o čom nakoniec nepriamo svedčí aj vlastné stanovisko odporcu z 24. októbra 2001, v ktorom sa konštatuje odročovanie pojednávaní v období rokov 1997 až 1999, a to z dôvodov, ktoré ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu.

Obranu odporcu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom   na zmarenie uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   ak   sa   za   tým   účelom   prijali   včas a adekvátne   opatrenia.   Odporca   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Opakované a zdĺhavé zisťovanie dôkazov podporujúcich   tvrdenia   účastníkov návrhom napadnutého konania (napr. spôsobu a doby doručovania listiny o okamžitom zrušení pracovného pomeru, listinných dôkazov o peňažných nárokoch navrhovateľa), nevysporiadanie sa   so   zdĺhavou   dobou   „pokusov“   účastníkov   konania o vyriešenie sporu   mimosúdnou   cestou (od 15. apríla 1997, keď právny zástupca   navrhovateľa požiadal   o odročenie   pojednávania   z dôvodu   stretnutia   účastníkov   na   odsúhlasenie vzájomných návrhov, do 23. júla 2001, keď právny zástupca žalovaného predložil odporcovi dohodu o mimosúdnom vysporiadaní), zisťovanie, či navrhovateľ trvá na podanej   žalobe (v   súvislosti   s predloženou   dohodou   o mimosúdnom   vysporiadaní), až   20.   decembra   2001,   dlhé   lehoty   medzi   jednotlivými   pojednávaniami   (napr. 18. apríla 1997 a 3. marca 1998, ďalšie pojednávanie až 9. apríla 1999, od posledného pojednávania 18. mája 1999 doposiaľ nevytýčený žiadny ďalší termín pojednávania) nemožno hodnotiť ako prejavy postupu (organizácie práce) súdu, ktorý by zodpovedal ústavou   priznanému   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 10 ods. 1, § 114, § 120).

Vyššie   uvedený   postup   odporcu   (majúci   rozhodujúci   vplyv   na   zdĺhavosť namietaného konania) nevykazoval podľa   názoru   ústavného súdu   znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Na   základe   týchto   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   bolo   porušené právo navrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2002