SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 95/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vedenúpod sp. zn. Rvp 15592/2015 a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátska kancelária, Štúrova 20,Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 15593/2015, ktorou namietajú porušenie svojho základnéhopráva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného životapodľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 449/2015 z 25. septembra 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn.Rvp 15592/2015 a sp. zn. Rvp 15593/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 95/2016.
Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. novembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a sťažnosť
, obaja ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajúporušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovanímdo súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 449/2015z 25. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažností, ktoré sú identické, a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia podali9. júna 2015 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadeniepredbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby súd nariadil Dopravnému podniku mestaKošice (ďalej len „odporca“) zdržať sa užívania miestnej komunikácie pred bytovýmdomom na ⬛⬛⬛⬛ ako zastávky autobusov mestskej hromadnej dopravydo právoplatného skončenia konania o ochranu osobnostných práv sťažovateľov.Z ich návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tiež vyplynulo, že sťažovatelia sanávrhom vo veci samej budú domáhať proti správcovi miestnej komunikácie a odporcoviochrany pred neoprávneným zásahom do ich súkromia vrátane náhrady nemajetkovej ujmyza porušenie ich práva na súkromie.
Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn. 17 C 367/2015zo 7. júla 2015 tak, že návrh sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.Sťažovatelia podali proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňapotvrdil.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd dospel k záveru, že„navrhovanú dočasnú úpravu pomerov účastníkov predbežným opatrením v znení, ktorým by súd zakázal odporcovi užívať miestnu komunikáciu na ⬛⬛⬛⬛ ako zastávku (všetkých) autobusov mestskej hromadnej dopravy v Košiciach prevádzkovanej odporcom, však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za primeranú (proporcionálnu) vo vzťahu k osvedčenému porušeniu práv a právom chránených záujmov navrhovateľov. Požadovaná predbežná úprava pomerov účastníkov vo svojich dôsledkoch by viedla k zrušeniu (dočasnej) autobusovej zastávky MHD ako takej, ktorej zriadenie a umiestnenie ako dočasné riešenie a na nevyhnutný čas z dôvodu vykonávania rekonštrukčných prác na električkových tratiach v Košiciach, bolo schválené Mestom Košice a Krajským dopravným inšpektorátom v Košiciach ako orgánmi vykonávajúcimi verejnú správu a odborný dozor v cestnej doprave... Predbežným opatrením s navrhovaným obsahom by bolo neprípustne (nad rozsah nevyhnutne potrebnej miery obmedzenia) zasiahnuté do práv odporcu a jeho prevádzkovej činnosti pri poskytovaní dopravných a prepravných služieb v mestskej doprave, ktoré je odporca v primeranom rozsahu povinný zabezpečiť na území mesta v súlade so zmluvou o dopravných službách vo verejnom záujme a povinnosťami vyplývajúcimi zo zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave... So zreteľom na uvedené skutočnosti... bolo možné vyvodiť len ten záver, že navrhovateľmi navrhovaná dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi neprichádza do úvahy pre prekročenie medzí určených zákonnými predpokladmi predbežného opatrenia.“.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ichoznačené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajskýsúd odmietol poskytnúť ochranu ich porušovaným právam, ústavne konformným spôsobomsa nevysporiadal s ich námietkami. Sťažovatelia tvrdia, že ustanovenia právnych predpisovnedávali súdu žiaden priestor na úvahu o tom, či zásah do súkromia navrhovateľovje primeraný, či je nevyhnutný, či je prípustný z hospodárskych či iných dôvodov, keďžeakýkoľvek z uvedených zásahov by musel byť v súlade so zákonom. Podľa názorusťažovateľov princíp proporcionality je uplatniteľný len v rámci princípu legality, tedazákonom dovoleného zásahu do základných práv.
Na základe uvedených skutočností v závere svojich sťažností sťažovatelia zhodnenavrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základnéhopráva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného života podľačl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uzneseniekrajského súdu zrušil, priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume2 500 € a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 15592/2015 a sp. zn. Rvp 15593/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť napadnutého uzneseniakrajského súdu, identickú argumentáciu použitú v ich sťažnostiach, ako aj identický rozsahnapadnutých práv a totožnosť v osobe krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.
2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie právgarantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil prvostupňovérozhodnutie tak, že nevyhovel návrhu sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia.
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomeryúčastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežnéopatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jehodôsledky a spôsob zániku upravujú § 74 až § 77a OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktoréhoústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobnýchsúvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadnerozhodnutímozrušenínariadenéhopredbežnéhoopatreniavydanýmv rámciobčianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníkasúdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľačl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvomúčinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnýmisúdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miestaa postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkovnápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežnéopatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd jevšak také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecnéhosúdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobneI. ÚS 46/00). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia jegarantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranuposkytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatreniav žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranuprávam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučujeaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutieApis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútupredbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže samaosebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osobyvyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorémusmeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu predprípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počaskonania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnúa jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávaťaj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom(mutatis mutandis II. ÚS 37/00,I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacejčinnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadnevšak išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejtosúvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutímvšeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmispravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,III. ÚS 281/07).
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdutakéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uzneseniasvojprávnyzávero správnostirozhodnutiaprvostupňovéhosúduodôvodnilneprimeranosťou navrhovaného predbežného opatrenia, ktorej relevantnú časť ústavný súdcitoval v prvej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdomprijatý právny záver vychádza z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uzneseniakrajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepriamo vyplýva to, že byodporcovi v konaní hrozila nepomerne väčšia ujma v dôsledku nariadenia predbežnéhoopatrenia než ujma, ktorú osvedčili sťažovatelia vo svojom návrhu. V tejto súvislostikrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dodal, že kompenzácia tvrdenej ujmysťažovateľov spôsobenej nedovoleným zásahom do ich práv bude ešte predmetom konaniavo veci samej. Táto miera úvahy je logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnychosvedčených skutočností. V súvislostiach vyváženosť tejto úvahy spočíva aj v dočasnostiosvedčeného zásahu do práv sťažovateľov, pretože sťažovatelia si boli vedomí dočasnéhonepohodlia v súvislosti s rekonštrukciu električkových tratí. Sťažovatelia napriekuvedenému sa v danej situácii domáhali ochrany svojich práv práve predbežným opatrením,ktoré, ak by súd nariadil, v konečnom dôsledku by tak znamenalo nepomerne väčší zásahdo práv a povinností odporcu, ako aj iných osôbverejnosti. Ústavný súd preto konštatuje,̶že úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať aniza svojvoľné alebo také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom predbežnéhoopatrenia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré bynasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľov rozhodnutím všeobecného súdu došlok takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivéhoprocesu majúci charakter svojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť,že sťažovatelia majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdunesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených právsťažovateľov (obdobne m. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje, že nie jedaná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľov, pretože ochranu ich označenýmprávam ako účastníkom konania poskytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny(všeobecný) súd v dotknutom konaní vo veci samej, a to prostredníctvom účinnéhoa dostupného právneho prostriedku nápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súdo odmietnutí sťažnosti sťažovateľov pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016