znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 95/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti   K.   D.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. A.   O.,   Advokátska   kancelária,   N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 9/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 9/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 23 C 9/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisíc päťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý uhradiť K. D. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. O., Advokátska kancelária, N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 95/2013-7 z 12. februára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. D.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 9/2003.

Následne ústavný súd 27. februára 2013 vyzval okresný súd na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej   sťažnosti a oznámenie, či   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 28. marca 2013. V jeho prílohe sa nachádzal súdny spis a vyjadrenie predsedníčky okresného súdu s chronológiou úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto podstatné skutočnosti:

„Dňa 28.1.2003 bol podaný na súd návrh na začatie konania. Dňa 30.7.2003 súd doručil výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorú prevzal právny zástupca navrhovateľky dňa 18.8.2003.

Dňa 24.11.2003 súd doručil odporcovi návrh, ktorý prevzal dňa 5.12.2003 a súčasne odpoveď na hore uvedenú žiadosť.

Dňa 23.1.2004 doručil odporca súdu vyjadrenie k návrhu. Dňa 16.4.2004 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 30.4.2004. Dňa 30.4.2004 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 18.6.2004. Dňa   18.6.2004   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   s   tým,   že   právny zástupca navrhovateľky zabezpečí účasť svedkov.

Dňa 8.10.2004 súd právnym zástupcom účastníkov oznámil, že pojednávanie vo veci dňa 8.10.2004 bude odročené z dôvodu neprítomnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 8.10.2004 bolo pojednávanie odročené na termín 14.1.2005. Dňa   26.10.2004   doručila   navrhovateľka   súdu   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia na vyslovenie zákazu nakladania s nehnuteľnosťou.

Dňa 11.1 1.2004 súd uznesením (č.k. 23C 9/2003-173) zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 3.12.2004 podala navrhovateľka súdu odvolanie proti predmetnému uzneseniu. Dňa   6.12.2004   doručil   súd   právnemu   zástupcovi   odporcu   odvolanie   a   súčasne predložil   spis   s   opravným   prostriedkom   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   rozhodnutie o odvolaní. Spis bol doručený odvolaciemu súdu dňa 13.12.2004.

Dňa   28.2.2005   Krajský   súd   v   Bratislave   napadnuté   uznesenie   tunajšieho   súdu potvrdil (uzn. KS v BA, č.k. 3Co 397/04-186).

Dňa 20.4.2005 sa konalo pojednávanie, na ktorom súd vypočul aj svedkov a ktoré bolo odročené na termín 3.6.2005.

Dňa 3.6.2005 sa konalo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastníci konania, ich právni zástupcovia a svedkovia, pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že o nariadení znaleckého dokazovania súd rozhodne.

Dňa 29.7.2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 2.11.2005. Dňa 2.11.2005 sa konalo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastníci konania a ich   právni   zástupcovia   a   taktiež   svedkovia.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   termín 1.2.2006 s tým, že bude predvolaný ďalší svedok.

Dňa   1.2.2006   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   termín   6.2.2006 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Dňa 6.2.2006 sa konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Žiadosťou   zo   dňa   28.2,2006   požiadala   zákonná   sudkyňa   o   predĺženie   lehoty na vyhotovenie rozhodnutia do 8.4.2006, pričom jej žiadosti bolo vyhovené.

Dňa   8.4.2006   súd   doručil   právnym   zástupcom   účastníkov   konania   rozsudok č.k. 23C 9/2003-257   zo   dňa   6.2.2006.   Obaja   právni   zástupcovia   účastníkov   prevzali rozsudok dňa 13.4.2006.

Dňa 26.4.2006 podala voči predmetnému rozsudku odvolanie navrhovateľka. Predkladacou správou zo dňa 26.4.2006 súd predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.

Dňa 28.4.2006 bolo súdu doručené odvolanie odporcu voči predmetnému rozsudku. Dňa 25.7.2006 bol na Krajskom súde v Bratislave vytýčený termín pojednávania na deň 7.3.2007.

Dňa 7.3.2007 sa na Krajskom súde v Bratislave konalo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie (uzn. KS v BA, č.k. 2Co 195/06-28!).

Dňa 3.10.2007 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že nový termín pojednávania vytýči zákonná sudkyňa.

Dňa   19.11.2007   právny   zástupca   navrhovateľky   doručil   súdu   ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 5.12.2007.

Dňa 5.12.2007 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie.

Dňa   22.1.2008,   uznesením   č.k.   23C   9/2003-205   súd   nariadil   vo   veci   znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty nehnuteľností.

Dňa 29.2.2008 bol súdu doručený znalecký posudok č. 14/2008 spolu s vyúčtovaním znaleckej odmeny.

Dňa   21.5.2008   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   súd   odročil   na   neurčilo   s tým,   že znalcovi bude nariadené vypracovanie doplňujúceho znaleckého posudku.

Dňa 2.6.2008 doručil odporca súdu doplňujúce otázky na znalca. Dňa   2.6.2008   súd   uznesením   č.k.   23C   9/2003-330   nariadil   znalcovi   vypracovať doplňujúci znalecký posudok k podanému znaleckému posudku č. 14/2008.

Dňa 26.6.2008 znalec doručil súdu dodatok č. 1 k znaleckému posudku č. 14/2008 spolu s vyúčtovaním znaleckej odmeny.

Dňa   25.9.2008   bolo   účastníkom   konania   a   ich   právnym   zástupcom   doručované upovedomenie o odročení pojednávania z dôvodu pracovných povinností zákonnej sudkyne. Dňa 12.11.2008 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 12.12.2008. Dňa 12.12.2008 sa konalo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastníci a ich právni zástupcovi a ktoré bolo odročené na termín 25.2.2009.

Dňa 25.2.2009 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 22.4.2009 s tým. že bude robený dopyt vo veci zostatku pôžičiek účastníkov.

Dňa 22.4.2009 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 24.6.2009. Dňa   11.5.2009   zaslal   právny   zástupca   navrhovateľky   ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní dňa 24.6.2009.

Dňa 24.6.2009 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 23.9.2009. Dňa 23.9.2009 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 25.11.2009 s tým, že bude opätovne robený dopyt na Štátny fond rozvoja bývania.

Dňa 24.9.2009 písomne ospravedlnila navrhovateľka neúčasť na pojednávaní dňa 23.9.2009 a zároveň oznámila zmenu sídla právneho zástupcu.

Dňa 25.11.2009 bolo pojednávanie odročené na termín 10.2.2010. Dňa 10.2.2010 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 17.3.2010 s tým, že právna zástupkyňa odporcu založí do spisu návrh súdneho zmieru.

Dňa 2.3.2010 právny zástupca odporcu doručil súdu návrh dohody o mimosúdnom vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Dňa 17.3.2010 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 7.4.2010 na vyhlásenie rozsudku.

Dňa   7.4.2010   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok (č.k. 23C 9/2003-447), ktorým súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Dňa 27.4.2010 podala navrhovateľka voči predmetnému rozsudku odvolanie. Dňa 25.5.2010 súd predkladacou správou predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením,   č.k.   2Co   122/2010-485   zo   dňa   15.8.2012 rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 13.9.2012 tunajší súd doručil predmetné rozhodnutie KS v BA spolu s výzvou na doplnenie dokazovania účastníkom konania.

Dňa 28.9.2012 navrhovateľka doručila súdu návrh na doplnenie dokazovania. Dňa 10.10.2012 odporca doručil súdu návrh na vykonanie dokazovania. Dňa   15.11.2012   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu   na   zaslanie   písomných informácií potrebných na doplnenie dokazovania (názov bankového ústavu rodičov odporcu a ich čísla účtov a názov a sídlo ich zamestnávateľa).

Dňa   14.12.2012   právna   zástupkyňa   odporcu   doložila   podklady   pre   doplnenie dokazovania (oznámenie o názve bankového ústavu a vkladných knižkách, názov a sídla zamestnávateľov).

Dňa   10.1.2013   súd   doručil   bývalým   zamestnávateľom   rodičov   odporcu   výzvu na poskytnutie súčinnosti pri doplnení dokazovania, avšak neúspešne, nakoľko sa zásielky súdu vrátili späť s označením adresát neznámy.

Dňa 25.2.2013 súd opätovne vyzval právnu zástupkyňu odporcu na uvedenie novej adresy zamestnávateľov rodičov odporcu, nakoľko sa túto nepodarilo súdu zistiť.

Dňa   18.3.2013   právna   zástupkyňa   odporcu   e-mailom   doložila   podklady pre doplnenie   dokazovania   v   zmysle   výzvy   súdu   (oznámenie   adresy   zamestnávateľov rodičov odporcu).“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 28. marca 2013, zistil aj ústavný súd.

Predsedníčka okresného súdu ďalej vo svojom vyjadrení k veci ďalej uviedla, že „spis tunajšieho súdu bol   za účelom   konania a   rozhodovania o   podaných odvolaniach celkovo   tri   krát   zasielaný   na   Krajský   súd   v   Bratislave.   V   obdobiach   od   13.12.2004   - 18.4.2005, od 28.4.2006 - 5.4.2007 a od 26.5.2010 - 31.9.2012 sa preto spis nachádzal na krajskom súde.

Ako je zrejmé aj z prehľadu procesných úkonov mám za to, že tunajší súd vo veci 23C 9/2003   priebežne   koná.   Jediný   zbytočný   prieťah   zo   strany   tunajšieho   súdu   musím s poľutovaním konštatovať v období od podania návrhu na začatie konania do výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. t.j. od 28.1.2003 do 30.7.2003.

Dĺžka konania bola ovplyvnená potrebou rozsiahleho dokazovania vo veci, pričom k celkovej dĺžke konania prispeli aj samotní účastníci konania. Vo veci bolo nariadených celkom   24   pojednávaní.   Sama   navrhovateľka   (sťažovateľka)   sa   nedostavila   na pojednávania dňa 5.12.2007, 24.6,2009 a 23.9.2009. Z dôvodu neprítomnosti odporcu boli zase odročené pojednávania dňa 30.4.2004 a dňa 22.4.2009.“.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení z 22. mája 2013 oznámil, že netrvá   na   ústnom   pojednávaní   v   uvedenej   veci   a   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka žalobcom (vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov),   ústavný   súd   konštatuje,   že obdobné žaloby možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej náročnosti prerokovávanej veci, hoci ústavný   súd   pripúšťa,   že   rozsiahle   dokazovanie   čiastočne   prispelo   k   doterajšej   dĺžke napadnutého konania.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   k   doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania   prispela čiastočne aj sťažovateľka, respektíve jej právny zástupca, pretože pre ich ospravedlnenú neúčasť   na   pojednávaniach   okresný   súd   celkom   trikrát   odročil   nariadené   pojednávania. Nad rámec uvedeného sťažovateľka v doterajšom priebehu konania poskytovala primeranú súčinnosť   a   na   výzvy   okresného   súdu   reagovala   včas.   Tieto   skutočnosti   ústavný   súd zohľadnil pri stanovení finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   z   predloženého   súdneho   spisu   zistil   a   identifikoval   dve   obdobia neodôvodnenej nečinnosti. Prvým obdobím nečinnosti v trvaní približne štrnásť mesiacov bolo obdobie od doručenia návrhu (28. januára 2003) až do nariadenia prvého pojednávania vo veci (16. apríla 2004). Počas tohto obdobia okresný súd vykonal len dva jednoduché úkony, a to vyzval sťažovateľku na zaplatenia súdneho poplatku (30. júla. 2003, pričom poplatok bol zaplatený 28. augusta 2003) a doručil odporcovi návrh (5. decembra 2003, ku ktorému   sa   odporca   vyjadril   23.   januára   2004).   Druhým   takýmto   obdobím neodôvodnenej   nečinnosti   bolo   obdobie   od   doručenia   zrušujúceho   uznesenia   Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 195/2006 zo 7. marca 2007 (krajský súd   doručil   súdny   spis   spolu   s   uvedeným   uznesením   krajského   súdu   okresnému   súdu) 5. apríla 2007 do pojednávania konaného 5. decembra 2007, teda v trvaní osem mesiacov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v tomto období bol určený termín pojednávania na 3. október 2007, ktorý však z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne bol odročený na 5.   december 2007.   Na základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že v napadnutom konaní okresného súdu identifikoval celkom 20 mesiacov neodôvodnenej nečinnosti.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   vychádzal   aj   zo   svojej konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade by bolo možné akceptovať obranu okresného súdu, pokiaľ poukazuje na objektívny faktor, ktorý prispel k doterajšej dĺžke konania. Ide o   obdobie od 28. apríla 2006 do 5. apríla 2007 a od 26. mája 2010 do 11. septembra 2012 (teda celkovo tri roky a tri mesiace), počas ktorého sa súdny spis nachádzal   na   krajskom   súde   v   rámci   odvolacieho   konania   a   plynulý   postup   konania na okresnom súde bol v tomto období značne obmedzený.   Na druhej strane ústavný súd v tejto súvislosti musí konštatovať, že hoci okresný súd v zásade vo veci aj priebežne konal (okrem   už   uvedených   období   nečinnosti)   a   v   napadnutom   konaní   nariadil   celkom dvadsaťštyri pojednávaní, jeho dva meritórne rozhodnutia boli krajským súdom zrušené pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť, resp. z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo jednak svedčí o neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu a zároveň oslabuje objektivizáciu doterajšej dĺžky trvania napadnutého konania.

Uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   vo   svojom   súhrne   prispeli k stavu, že konanie na prvom stupni trvá už vyše 10 rokov a nie je doteraz právoplatne skončené. Najmä z tohto dôvodu, ale aj na základe ďalších uvedených skutočností ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   v   napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, preto konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré   je   vedené   pod   sp.   zn.   23   C   9/2003,   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).

Na základe toho, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky, v súlade   s   čl.   127   ods.   2   ústavy   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 23 C 9/2003 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neefektívny postup, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2012   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 127,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa vyhlášky vykonané v roku 2012 po 7,63 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 269,58 €.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013