znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 95/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   P.   V.,   pre namietané porušenie jej   základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Sžf/123/2009 z 28. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2011   doručená   sťažnosť spoločnosti   S.,   a. s.,   B.   (ďalej len   „sťažovateľka“),   zastúpenej JUDr. P. V., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 5 Sžf/123/2009 z 28. septembra 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... Rozhodnutím D., B. zo dňa 13. 10. 2006 č. 1/221/12097-72314/2006/990311-r, o odvolaní   sťažovateľa   zo   dňa   17.   5.   2006,   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   a potvrdené   rozhodnutie   D.   pre   vybrané   daňové   subjekty   (ďalej   len   „DÚ   VDS“),   a   to dodatočného platobného výmeru zo dňa 2. 5. 2006, č. k. 500/230/8264/06/Ral, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2002 v sume 17.536.500,- Sk.

Proti týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ v zákonnej lehote žalobu na Krajskom súde v Bratislave. Dňa 6. 8. 2009 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S 469/2006-75, IČS 1006203139, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ) S., a.   s.   proti   žalovanému   D.,   o   preskúmanie   rozhodnutia   žalovaného   č.   I/221/12097- 72314/2006/990311-r zo   dňa 13.   10.   2006.   Krajský súd v   Bratislave v tomto   rozsudku žalobu zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave 2S 469/2006-75, IČS 1006203139 podal sťažovateľ na Najvyšší súd Slovenskej republiky v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 20. 8. 2009. Najvyšší súd rozsudkom č. k. 5Sžf/123/2009 zo dňa 28. 9. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 1. 12. 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 469/2006-75 zo dňa 14. 7. 2009 potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania...

Zásoby SPP zaúčtované v roku 2002 v celkovej sume 18.588.902,77 Sk na účte 582 - manká a škody boli v sume 18.420.377,25 Sk (t. j. okrem zásob fyzicky poškodených, najmä koróziou) preklasifikované sťažovateľom ako daňovníkom na daňový výdavok z dôvodu, že boli vyradené z titulu morálneho opotrebovania. Nepatrná časť zásob bola odpredaná iným podnikateľským subjektom   a zvyšná časť neupotrebiteľných zásob   (ako napr.   armatúry, autosúčiastky, ochranné pomôcky, chémia, ventily atď.) boli z dôvodov: (i) uvedenia nových technológií, (ii) nesplnenia nových kritérií bezpečnosti, (iii) že nevyhovujú STN, (iv) zmeny vozového parku, (v) ich nepoužívania v rozsahu nad 36 mesiacov vyradené a následne na základe   protokolov   spísaných   komisiami   určenými   daňovníkom   zlikvidované,   čím   došlo k definitívnemu zníženiu hodnoty zásob.

Správca   dane   neuznal   sťažovateľovi   výdavky   súvisiace   s   vyradením neupotrebiteľných zásob z majetku daňovníka a zvýšil základ dane za rok 2002 o celú sumu vyradených zásob uplatnených ako daňový výdavok (t. j. 18.420.377,25 Sk), čo malo vplyv na dovyrubenie rozdielu dane z príjmov vo výške 4.605.094 Sk z celkového rozdielu dane z príjmov v rozsahu 17.536.500 Sk. Rozsudok NS SR vo zvyšnej časti ohľadom preskúmania zákonností rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu pri potvrdení rozhodnutia správcu dane   o   dovyrubení   rozdielu   dane   z   príjmov   právnickej   osoby   za   rok   2002   z   titulu   (a) zvýšenia   základu dane z titulu   zmarených investícií   a (b)   neuznania   hodnoty   daru ako odpočítateľnej položky základu dane nie je predmetom tejto ústavnej sťažnosti...

Krajský súd, a následne ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa stotožnil s právnymi názormi Krajského súdu v Bratislave,   sa vôbec nevysporiadali s niektorými závažnými a pre správne posúdenie veci rozhodujúcimi tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia D. ani v odvolaní voči rozsudku Krajského súdu. Odôvodnenie   rozsudku   Krajského   súdu   (s   ktorého   právnymi   závermi   sa   NS   SR stotožnil   a   len   na   ne   odkázal   vo   svojom   odôvodnení),   ani   odôvodnenie   rozsudku Najvyššieho súdu neobsahujú odkaz na príslušnú právnu normu, ktorá by odôvodňovala ich závery o charaktere výdavkov len z toho, že na zaúčtovanie neupotrebiteľných zásob bol použitý účet 582 - manká a škody.   Takisto Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí striktne formalistický   a   v   rozpore   so   zásadou   uvedenou   v   §   2   ods.   6   zákona   č.   511/1992   Zb. konštatuje, že vzhľadom na nutnosť zaúčtovania daňových výdavkov v zmysle § 24 ods. 1 zák. 563/1991 Zb., ak ich sťažovateľ zaúčtoval na účet 582 - manká a škody, nemohol správca dane dospieť k inému záveru ako k tomu, že nejde o daňové výdavky.

Krajský súd, ani správca dane nespochybnil, že zámerom pri obstarávaní bolo využiť zásoby v procese jeho zhodnocovania na zabezpečenie resp. zvýšenie zdaniteľných príjmov žalobcu. Napriek tejto skutočnosti sa týmto argumentom nezaoberal ani Najvyšší súd, iba konštatoval, že žalobca nepreukázal, že výdavky efektívne naplnili cieľ uvedený v § 24 ods. 1, pričom neuviedol, na základe akých úvah dospel k tomuto názoru a čo podľa názoru súd predstavuje „efektívne“ naplnenie cieľa § 24 ods. 1, napr. či za takéto „efektívne“ vynaloženie považuje iba spotrebovanie zásob v procese ich zhodnotenia (ako tvrdí správca dane) alebo za „efektívne“ vynaložený výdavok považuje iba výdavok, ktorý priamo vedie k reálnemu dosiahnutiu zisku. Súd sa teda nevyjadril k principiálnemu tvrdeniu žalobcu, že nie   je   dôležité,   či   došlo   k   spotrebovaniu   zásob   resp.   k   reálnemu   dosiahnutiu   príjmu z nadobudnutých zásob, ale že podstatný je zámer daňovníka pri obstaraní zásob... Toto   porušenie   spočíva   v   nedodržaní   nasledujúcich   ústavnoprávnych   princípov, ktoré sú imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu:

(i) Povinnosť súdu vykonať ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy; (ii) Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia; (iii) Kvalita súdu, čo do jeho nestrannosti a nezávislosti... Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   NS   SR   sa   nesprávne   stotožnil   s   argumentáciou Krajského   súdu   a   zároveň,   nad   rámec   tejto   argumentácie,   nesprávne   dodatočne interpretoval pojem „škoda“, keď v tejto súvislosti poukázal na vlastnú zodpovednosť - podnikateľské riziko - sťažovateľa a označil právny názor sťažovateľa, že likvidácia fyzicky neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej, skutkovej a teda vecnej podstaty škodou, za nesprávny na základe argumentácie, že predmetné zásoby stratili svoju hodnotu vo všeobecnosti, čo mal sťažovateľ - podľa názoru všeobecných súdov - preukázané tým, že hoci sťažovateľ ponúkol zásoby na odpredaj, v obvyklom čase o ich kúpu nikto neprejavil záujem, resp. stratili svoju hodnotu pre sťažovateľa, ktorý pri plnom vedomí zodpovednosti svojich rozhodnutí vzhľadom na zmenu svojich obchodných plánov nemal pre ne ďalšie využitie...

Základnou   námietkou   žalobcu   v   konaní   pred   Krajským   súdom   a   následne   aj v odvolacom konaní bola premisa, že aplikovanie ustanovenia § 24 ods. 1 ZDP nemožno vzťahovať len na spotrebované zásoby v procese ich zhodnocovania alebo ich predaja, ale aj   na   zásoby,   ktoré   mali   slúžiť   na   zabezpečenie   zdaniteľných   príjmov   žalobcu.   Podľa tvrdenia sťažovateľa je podstatný účel výdavku - ktorý zodpovedá zámeru podnikateľského subjektu - a to dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a vynaloženie na tento účel musí   daňovník   aj   preukázateľne   dokázať.   Ako   konštatoval   Krajský   súd,   ani   tento,   ani správca dane nespochybnil, že zámerom pri obstarávaní bolo využiť zásoby v procese jeho zhodnocovania na zabezpečenie resp. zvýšenie zdaniteľných príjmov žalobcu. Najvyšší súd iba konštatoval, že žalobca nepreukázal, že výdavky efektívne naplnili cieľ uvedený v § 24 ods. 1, pričom neuviedol, na základe akých úvah dospel k tomuto názoru a čo podľa názoru súdu   predstavuje   „efektívne“   naplnenie   cieľa   §   24   ods.   1.   Súd   sa   teda   nevyjadril k principiálnemu tvrdeniu žalobcu, že podstatný je zámer daňovníka pri obstaraní zásob, t. j. či typovo takéto zásoby slúžili na prevádzku majetku, ktorý vtom čase žalobca vlastnil a či bolo obvyklé resp. nevyhnutné takýto typ zásob obstarávať. Z uvedeného vyplýva, že súd nepovedal či sa vynaloženie výdavku testuje z hľadiska preukázania zámeru dosiahnuť príjem   alebo   z   hľadiska   preukázania   skutočného   dosiahnutia   príjmu,   ktorý   musí   byť v priamej súvislosti s vynaloženými nákladmi, teda súd sa nevyjadril k podstate námietky žalobcu. Súd zároveň opomenul skutočnosť, že § 24 ods. 1 výslovne neupravuje nutnosť reálneho dosiahnutia zdaniteľných príjmov a ich priraditeľnosť k nákladom...

Porušenie ústavnoprávnych princípov zakotvených v čl. 46 ods. 1 Ústavy konaním Najvyššieho súdu SR zakladá podľa názoru sťažovateľa aj porušenie jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok, pričom nemožno zbaviť majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,   ktoré   ustanovuje.   Táto   zásada   nebráni   štátu   prijímať   zákony,   ktoré   sú nevyhnutné   na   zabezpečenie   platenia   daní.   Na   druhej   strane   však   právo   na   ochranu vlastníctva majetku implikuje v sebe aj nutnosť procesných záruk a garancií v konaní pred orgánmi   verejnej   moci   obsiahnutých   v   práve   na   súdnu   a   inú   ochranu.   Sťažovateľ   sa v súdnom konaní domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správcu dane, ktorým mu tento   uložil   povinnosť   zaplatiť   vyrubený   rozdiel   dane,   čím   uplatnil   záujem   štátu   na zabezpečení   platenia   daní   a   zasiahol   do   majetkovej   sféry   sťažovateľa.   Súd   však sťažovateľovi   neposkytol   súdnu   ochranu   v   ústavne   garantovanej   kvalite,   čím   nepriamo zasiahol do jeho práva vlastniť majetok.»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jej základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy. Porušenie svojich základných práv vidí v tom, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/123/2009 z 28. septembra 2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 469/2006-75 zo 14. júla 2009, ktorým krajský súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250f ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“), žalobu zamietol a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie D. je v súlade so zákonom.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/123/2009 z 28. septembra 2010, aby zrušil tento rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf/123/2009 z 28. septembra 2010 sa uvádza:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku   len   „O.   s.   p.“).   Po   zistení,   že   odvolanie   bolo   podané   oprávnenou   osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O. s. p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O. s. p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo   výroku   vecne   správny,   a   preto   ho   po   preskúmaní   dôležitosti   odvolacích   dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského   súdu   a   vo   vzťahu   k   obsahu   súdneho   a   pripojeného   administratívneho   spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov   spolu   so   správnou   citáciou   dotknutých   právnych   noriem   obsiahnutých   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   právne východiská   pre   vyslovenie   výroku   napadnutého   rozsudku.   Preto   sa   s   ním   stotožňuje   v prevažujúcom   rozsahu   a   aby   nadbytočné   neopakoval   pre   účastníkov   známe   fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení   následne   obmedzí   iba   na   rekapituláciu   niektorých   vybraných   bodov odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   a doplnenia   svojich   odlišných   zistení   a   záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal interpretáciou dvoch základných podmienok vyžadovaných právnym predpisom na uznanie výdavkov za daňové, a to pojmom škoda a pojmom dar.

Nad rámec zdôvodnenia krajského súdu k pojmu škoda Najvyšší súd poukazuje na vlastnú zodpovednosť (inak povedané podnikateľské riziko) žalobcu pri uskutočňovaní jeho predmetu činnosti (podnikania) - viď § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka. Ak žalobca ako daňový   subjekt   nepreukáže,   že   ním   zaobstarané   veci   alebo   výkony   poskytnuté   tretími osobami   (napríklad   vo   forme   projektov)   efektívne   naplnili   cieľ   sledovaný   ods.   1   zák. č. 366/1999 Z. z., tzn. že ide o výdavky (náklady) daňovníkom preukázateľne vynaloženými na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, potom žalobcovi nevzniklo právo na ich odpočítanie od základu dane, inak povedané, v takom prípade ich obstaranie žalobca znáša na ťarchu svojho zisku.

Preto bola právne irelevantná polemika žalobcu s výkladom pojmu škody v zmysle definície uvedenej v čl. I Opatrenie M. o postupoch účtovania. Naopak, ako už raz Najvyšší súd   naznačil   a   krajský   súd   správne   potvrdil,   názor   žalobcu,   že   likvidácia   fyzicky neznehodnotených zásob nie je z hľadiska ekonomickej, skutkovej a teda vecnej podstaty škodou, je právne nesprávny. Predmetné zásoby stratili svoju hodnotu vo všeobecnosti, čo mal žalobca preukázané tým, že hoci ním boli ponúknuté na odpredaj, v obvyklom čase o ich kúpu nikto neprejavil záujem, resp. stratili svoju hodnotu pre žalobcu, ktorý pri plnom vedomí zodpovednosti svojich rozhodnutí vzhľadom na zmenu svojich obchodných plánov nemal pre ne ďalšie využitie.

Ďalej Najvyšší súd poukazuje na ďalšiu náležitosť daňovo uznateľných výdavkov, a to nutnosť ich zaúčtovania v zmysle § 24 ods. 1. Zák. č. 563/1991 Zb. o účtovníctve je založený na určitých zásadách. Jednou z nich je aj zásada správnosti vedenia účtovníctva uvedená v § 7 zák. č. 563/1991 Zb., ktorá sa bez výnimky vzťahuje aj na žalobcu.

Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 563/1991 Zb. účtovné jednotky sú povinné viesť účtovníctvo úplne, preukazným spôsobom a správne tak, aby verne zobrazovalo skutočnosti, ktoré sú jeho predmetom.

Podľa § 7 ods. 4 zák. č. 563/1991 Zb. účtovníctvo účtovnej jednotky je správne, ak účtovná   jednotka   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   účtovného   prípadu   neporušila povinnosti uložené jej týmto zákonom.

Ak žalobca, ako účtovná jednotka svoje náklady vyvolané zaobstaraním vyradeného materiálu ako aj so zaobstaraním projektov, ktoré v čase ich vyradenia boli pre žalobcu nevyužiteľné,   zaúčtoval   na   účet   582   -   Manká   a   škody,   a   to   na   základe   vyraďovacích protokolov   príslušných   komisií   (je   celkom   irelevantné,   ako   sa   tieto   komisie   nazývali   - naopak právna dôležitosť sa musí priložiť ich zisteniam), potom správca dane hodnotiac uvedené účtovné operácie ako aj obsah protokolov v ich jednotlivostiach ako aj v celku (§ 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.) nemohol dospieť k inému záveru ako k tomu, že nejde o daňové výdavky, ako také ich správne vyradil z daňovo uznateľných výdavkov.

Na tomto mieste musí Najvyšší súd vysloviť jasný nesúhlas s argumentom žalobcu, že správca dane ako aj žalovaný si prisvojili oprávnenie záväzne vykladať všeobecne záväzné právne predpisy, čím presiahli rámec svojich oprávnení. Interpretácia všeobecne záväzných právnych predpisov je nutnou súčasťou rozhodovacieho, tzn. vrchnostenského charakteru výkonnej moci, ktorej súčasťou v oblasti správy daní a poplatkov správca dane nepochybne je. Pri výklade právnych noriem žalovaným Najvyšší súd nenadobudol dojem, že by správca dane pochybil naznačeným spôsobom (nejednoznačná analógia legis vo verejnom práve hmotnom tým, že používa na výklad jedného hmotnoprávneho predpisu iný hmotnoprávny predpis, naviac spôsobom, ktorý nezodpovedá skutočnému obsahu daného úkonu žalobcu). Preto   Najvyšší   súd   argumentáciu   žalobcu   týkajúcu   sa   vád   právneho   výkladu   daňového pojmu škoda ako nedôvodnú zamietol...

Na   základe   zisteného   skutkového   stavu,   uvedených   právnych   skutočností,   po vyhodnotení   námietok   žalobcu   a   stanoviska   žalovaného   Najvyšší   súd   s   osvojením   si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku...»

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je to, aby určil, či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej presvedčenie, že najvyšší súd, ktorý vo veci konal a rozhodoval, sa nezaoberal všetkými tvrdeniami sťažovateľky, ktoré   boli podľa   názoru   sťažovateľky   rozhodujúce pre právne posúdenie veci, odôvodnenie predmetného rozsudku neobsahuje odkaz na príslušnú právnu normu, ktorá by odôvodňovala závery o charaktere výdavkov. Najvyšší súd sa nevyjadril k tvrdeniu žalobcu, že nie je dôležité, či došlo k spotrebovaniu zásob, resp. k reálnemu dosiahnutiu   príjmu   z   nadobudnutých   zásob,   ale   že   podstatný   je   zámer   daňovníka   pri obstaraní zásob.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i   náležite   a   obšírne   zhodnotené.   Najvyšší   súd   sa   vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v   odvolaní   sťažovateľky   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného krajským súdom   a   podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   daná   právna   vec spravuje.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120 ods. 1 OSP zosumarizoval skutkové poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf/123/2009 z 28.   septembra 2010 nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôže   viesť   k   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a   slobôd.   Podľa názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   predmetného   rozsudku   riadne a ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   otázkami,   ktoré   pre   jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sžf/123/2009   z   28.   septembra   2010   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   udržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok   porušenie   označených   ústavnoprocesných   práv   sťažovateľky.   Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011