znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 95/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   P.,   Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 8 Co 42/2007-198 z 31. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. J. J., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 42/2007-198 z 31. marca 2008.

Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   žalovaným účastníkom   konania   o zaplatenie   sumy   196   591,50   Sk   na   základe   žaloby   podanej Okresnému   súdu   Humenné. Rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné sp.   zn. 6 C 151/04 z 10. februára 2005 bol sťažovateľ zaviazaný uhradiť žalobcovi vymáhanú sumu.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   sa sťažovateľ   odvolal   a o podanom   odvolaní   rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co   226/05-138   z 9.   februára   2006,   ktorým   napadnutý rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol, že „Žalovaný v podanom odvolaní okrem iných skutočností namietal, že neboli splnené podmienky konania pre rozhodovanie, keďže žalobca   napriek   námietkam   žalovaného   nepreukázal,   že   za   žalobcu   konal   poverený pracovník, oprávnený podať žalobu zo dňa 11.11.2003 tak ako stanovuje ust. § 21 ods. 1 O.s.p.“. Krajský súd konštatoval, že prvostupňový súd rozhodol napriek tomu, že nebola splnená   podmienka   konania,   ktorou   je   preukázanie,   že   pracovník   je   oprávnený   konať za právnickú osobu. Poznamenal, že prvostupňový súd síce dospel k záveru, že námietka sťažovateľa   bola   vyvrátená   predložením   interných   predpisov   žalobcu,   tento   záver   však podľa názoru krajského súdu nemal v predložených interných predpisoch oporu, pretože z nich   nebolo   možné   vyvodiť   pracovnoprávne   postavenie   konajúcej   osoby.   V závere vyslovil názor, že prvostupňový súd urobí opatrenia na odstránenie uvedeného nedostatku podmienky konania a v prípade, že sa nedostatok nepodarí odstrániť, konanie zastaví.

Uznesením   sp.   zn.   6   C   151/04   z 27.   marca   2006   Okresný   súd   Humenné vyzval žalobcu, aby svoju žalobu doplnil tak, že preukáže, že pracovník, ktorý podpísal žalobu – JUDr. A. C., bol oprávnený konať za žalobcu v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Na výzvu reagoval žalobca tak, že predložil opäť „Poverenie – Splnomocnenie č. 1 pre JUDr. A. C. z 1.8.2003, podpísané Ing. R. V., generálnym riaditeľom“.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 NcC 39/06 z 21. júna 2006 bola vec sťažovateľa prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“). Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C/177/2006 zo 14. augusta 2006 vyzval žalobcu, aby doplnil svoju žalobu tak, že preukáže existenciu a obsah pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a JUDr. A. C., ktorý podpísal žalobu z 11. novembra 2003. Žalobca na výzvu nereagoval   a až   na   základe   výzvy   okresného   súdu   z 3.   novembra   2006   oznámil   súdu písomnosťou   doručenou   29.   novembra   2006, «že   potvrdzuje,   že   JUDr.   A.   C.,   ako zamestanec Ž. „poverený vedením odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania“ mal oprávnenie v inkriminovanom období 11.11.2003 podpisovať žalobné návrhy na Ž. na základe   poverenia   generálneho   riaditeľa   Ing.   R.   V.,   o čom   svedčí   „Poverenie   – Splnomocnenie č. 1“ zo dňa 1.8.2003».

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   16   C/177/2006   z 2.   februára   2007   rozhodol o zastavení konania a konštatoval v ňom, že žalobca nedostatok podmienky konania napriek výzvam okresného súdu   (vychádzajúcim   z pokynu   krajskému   súdu)   neodstránil, pretože tým, že opätovne predložil „Poverenie – splnomocnenie č. 1 pre JUDr. C. z 1.8.2003“ a potvrdil   existenciu   tohto   poverenia,   nepreukázal,   že   JUDr.   C.   bol   u žalobcu   v takom pracovnoprávnom   postavení,   ktoré   by   ho   v zmysle   vnútorného   predpisu   žalobcu oprávňovalo k podpísaniu žaloby.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Co/42/2007   z 31.   marca   2008,   ktorým   napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto: „Potvrdenie žalobcu doručené súdu 29.11.2006 podľa názoru odvolacieho súdu postačuje na preukázanie, že JUDr. A. C. bol oprávnený konať v tejto veci za žalobcu. Nedostatok podmienky konania bol týmto odstránený.“

Sťažovateľ v podanej sťažnosti argumentoval takto: «Ja   sa   nestotožňujem   s   hore   uvedeným   názorom   KS   o   odstránení   nedostatku podmienky konania, čo odôvodňujem tým, že žalovaný k listu z 29.novembra 2006 nepripojil na preukázanie pracovnoprávneho postavenia JUDr. A. C. žiadny právne relevantný doklad akým je napr. pracovná zmluva, resp. menovací dekrét, prípadne poverenie vedením odboru právnych vzťahov( a nie ako je to uvedené v žalobnom návrhu zo dňa 11.11.2003 poverenie vedením neexistujúceho odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania).

Chcem   zdôrazniť   aj   tú   právne   relevantnú   skutočnosť,   ktorú   žalobca   nepoprel v konaní   na   OS,   resp.   KS   a   to,   že   ku   dňu   podpísania   žaloby   odbor   právnych   vzťahov a verejného obstarávania de jure u žalobcu neexistoval.

Ak JUDr. A. C. podpísal uvedenú žalobu, tak nebol oprávnený k takému to podpisu. V   čase   podpisu   žaloby   11.novembra   2003,   bol   na   podpísanie   žaloby   oprávnený   podľa interného predpisu žalobcu „Nariadenie č. 10 bod č. 15.1. z 24. januára 2002 (ďalej len Nariadenie) len v ňom uvedený pracovník a to riaditeľ odboru právneho GR, príp. riaditeľ odboru hospodárenia s majetkom GR, príp. riaditeľ organizačnej jednotky žalobcu. Žalobu   teda   nepodpísal   pracovník   uvedený   v   záväznom   internom   predpise   žalobcu- „Nariadeníe",   ale   JUDr.A.   C.   pracovník   žalobcu   bez   predloženie   akéhokoľvek pracovnoprávneho   zaradenia   u   žalobcu   naviac   len   poverený   vedením   neexistujúceho odboru právnych vzťahov a verejného obstarávania.

Dôkaz:   fotokópia   uznesenia   KS   zo   dňa   1.   marca   2008   sp.zn.   8Co   42/2007, „Nariadenie" v súdnom spise OS.

Na základe uvedeného je zrejmé, že OS a tiež KS pri skúmaní splnenia podmienky konania   (zisťovanie   oprávnenosti   JUDr.   A.   C.   k   podpisu   žalobného   návrhu   zo   dňa 11.11.2003 ) zisťovali skutkový stav, ktorý právne vyhodnotili rozdielne, pričom KS podľa môjho   názoru   v   podstate   odstúpil   od   svojho   pôvodného   právneho   názoru   uvedenom v právoplatnom uznesení č. k. 4Co 226/05-138 zo dňa 9.2.2006, čo považujem za narušenie právnej istoty a teda za zásadné porušenie mojich práv na súdnu ochranu.

Ako som už poukázal, KS v rozpore s preukázaným skutkovým stavom (listinným dôkazom) všeobecnej časti interného predpisu žalobcu „ Nariadenia č. 10 z 24 januára 2002" rozhodol podľa môjho názoru nesprávne (nesprávne právne posúdenie tohto dôkazu majúceho   zásadný   význam   pre   rozhodnutie,   či   za   žalobcu   podpísala   žalobný   návrh kompetentná osoba).

Naviac   v   konaní   žalobcom   predložené   poverenie-   splnomocnenie   č.1   zo   dňa 01.08.2003 notársky overené dňa 3.decembra 2003 znie na inú osobu a to na JUDr. C., a nie na JUDr. C.!»

Sťažovateľ pripojil ďalšie argumenty a uviedol: „ Za zásadné porušenie mojich práv na súdnu ochranu považujem tú skutočnosť, že OS Humenné po právoplatnom uznesení KS zo dňa 9.2.2005 č.k. 4Co 226/05-138 svojím uznesením zo dňa 27.3.2006 č.k. 6C 151/04-113 vyzval žalobcu, aby v lehote do 15 dní doplnil svoje podanie z 18.11.2003 tak, že preukáže,že pracovník,ktorý podpísal žalobu- JUDr.A. C., bol oprávnený konať za žalobcu, v súlade s ust. § 21 ods.l O.s.p. pod sankciou odmietnutia žaloby, a napriek tomuto právoplatnému uzneseniu sa žalobca vôbec nevyjadril v uvedenej lehote 15 dní a OS Humenné a OS a KS vo veci konali ďalej !

Za ďalšie zásadné porušenie mojich ústavných práv považujem duplicitne uznesenie OS zo dňa 14.8.2006 č.k. 16C/177/2006-158, aby opätovne žalobca doplnil svoje podanie do   15 dní   na ktoré   žalobca   opäť vôbec   nereagoval a   až   na základe   výzvy OS   zo   dňa 3.11.2006 žalobca písomnosťou zo dňa 23.11.2006 „potvrdil", že JUDr. A. C. bol údajne oprávnený   konať   za   žalobcu   pri   podpise   žaloby   bez   toho,   aby   preukázal   jeho pracovnoprávne postavenie! “

Na   základe   uvedených   skutočností   v závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„ 1. Právo Ing. J. J. na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl.6 ods. 1Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení protokolu č. 11 rozhodnutím Krajského súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 8Co 42/2007-198 zo dňa 31. marca 2008 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k.8 Co/42/2007-198 zo dňa 31. marca 2008 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Ing.   J.   J.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   v   sume   6.732.-Sk   (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva Slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť   na   účet advokáta   JUDr.   Š.   P.,   H.   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

V prvom rade sa ústavný súd (bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na opravu podania) vysporiadal so zrejmou nesprávnosťou uvedenou v petite sťažnosti, v ktorom sťažovateľ citoval pri uvedení namietaného porušenia práva na súdnu ochranu aj čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý obsahovo toto právo negarantuje. Z odôvodnenia sťažnosti, ako aj z petitu sťažnosti je zrejmé,   že   obsahom   námietok sťažovateľa je len porušenie základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto na označený čl. 48 ods. 2 ústavy pri posudzovaní sťažnosti neprihliadal.

Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 42/2007-198 z 31. marca 2008 nadobudlo právoplatnosť 6. mája 2008. Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti uplynula najneskôr 7. júla 2008, a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí stanovenej lehoty (19. decembra 2008).

Na   základe   toho   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009