znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 95/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. Š., J. L., zastúpeného advokátom Mgr. R. U., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 28. februára 2006 sp. zn. 9 C 154/04 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra 2006 sp. zn. 17 Co 149/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 7. februára 2007 doručená sťažnosť Ing. R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Okresného súdu   Žiar nad Hronom   (ďalej len „okresný   súd“)   z 28.   februára   2006   sp.   zn.   9   C   154/04   a rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 11. októbra 2006 sp. zn. 17 Co 149/06.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd citovaným rozsudkom zamietol jeho žalobu o náhradu škody proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu odvolanie, v ktorom žiadal, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil, pretože pri svojom rozhodovaní neúplne zistil skutkový stav veci a nevykonal sťažovateľom navrhnuté   dôkazy,   a preto,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   vychádza   z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa   sťažovateľa   «Zo   všetkých vykonaných dôkazov,   či už svedeckých výpovedí svedkov (člena dražobnej komisie - p. M. a účastníka dražby p.   JUDr.   B.) vypočutých v súvisiacom konaní sp. zn. 13 C 212/2004 vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom (s   obsahom   ktorých   sa   v   zmysle   sťažovateľovho   dôkazného   návrhu   mal   konajúci   súd oboznámiť),   či   z   listinných   dôkazov   pripojených   k   sťažovateľovmu   písomnému   podaniu doručenému   do   predmetného   spisu   dňa   19. 05. 2005   jednoznačne   vyplýva,   že v rámci predmetnej dražby orgán vykonávajúci túto dražbu -   prostredníctvom členov dražobnej komisie a licitátora (na rozdiel od obdobnej dražby zaznamenanej písomnosťami uvedenými pod bodmi 5, 6 predmetného podania) nielen že účastníkom dražby tvrdil, že draží ale skutočnosti   aj dražil   nehnuteľnosť   -   nebytový priestor,   čoho   jasným   dôkazom je okrem dražobnej   vyhlášky   a   výšky   či   spôsobu   výpočtu   dražobnej   zábezpeky   a   ceny   predmetu dražby najmä skutočnosť, že na základe potvrdenia uvedeného pod bodom 3 uvedeného podania vykonali pracovníci právneho predchodcu odporcu sami právny úkon smerujúci k vkladu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti do príslušnej evidencie nehnuteľností. Sťažovateľ vo svojom odvolaní taktiež uviedol, že táto skutočnosť je v absolútnom logickom rozpore s tvrdením   súdu o „domnienke“,   že predmetom   dražby je i nehnuteľnosť,   veď v prípade,   ak   by   predmetom   dražby   bolo   len   právo   „užívania“   prevádzkovej   jednotky tzv. „dražba   do   nájmu“,   potom   by   pracovníci   právneho   predchodcu   odporcu   v   zmysle príslušných   ust.   zák.   č.   427/1990   Zb.   iniciovali   uzavretie   zmluvy   o užívaní   (nájme prevádzkovej jednotky a v žiadnom prípade by nepodávali návrh na vklad vlastníckeho práva   do   KN   v   prospech   vydražiteľky   (takýto   postup   bol   obvyklý   v   prípade   dražby zdokumentovanej   písomnosťami   uvedenými   pod   bodmi   5,   6   môjho   podania   zo   dňa 19. 05. 2005).   Nakoniec   k   zápisu   vlastníckeho   práva   k   predmetnej   nehnuteľnosti na vydražiteľku   aj   v   skutočnosti   došlo   (...)   R.   F.   bola   zapísaná   ako   výlučná   vlastníčka nehnuteľností (...).»

Okresný súd „nevzal pri rozhodovaní do úvahy ani písomné vyjadrenia právneho predchodcu   odporcu   napr.   predložený   List   Ministerstva   pre   správu   a   privatizáciu národného majetku SR č. 1249/296/OSTM/98/5412 zo dňa 14. 8. 1998 (...).

(...) sa taktiež nevysporiadal s návrhom jeho právneho zástupcu, v zmysle ktorého sa mal   porušovateľ   1   zaoberať   prejudiciálne   otázku   platnosti   resp.   neplatnosti   samotnej dražby a následne spravodlivo rozhodnúť“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je teda vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom   výklad   a   používanie   príslušných   zákonných   ustanovení   musí   v   celom   rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ktorým   je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne   napr.   IV. ÚS 1/02,   II. ÚS 174/04).   Z   tohto   vyplýva   (ako   správne   uvádza sťažovateľ) právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej   právnej   normy,   majúcej   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky, vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré sú súčasťou jej právneho poriadku (IV. ÚS 77/02).

Súčasťou   obsahu základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 271/05).

Na strane druhej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu nie je absolútne, ale v   záujme   zaistenia   najmä   právnej   istoty   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim z príslušných zákonných noriem (obdobne napr. III. ÚS 331/04, III. ÚS 294/05).

Z citovaných   ustanovení   ústavy   okrem   iného   vyplýva,   že   ochrany   svojich   práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy) a v medziach zákonov, ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Z obsahu sťažnosti a najmä z jej petitu vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu z 28. februára 2006 sp. zn. 9 C 154/04 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 11. októbra 2006 sp. zn. 17 Co 149/06.

Sťažovateľ sa   v predmetnom   sporovom   konaní domáhal náhrady škody   z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Tak ako okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni, aj krajský   súd   rozhodujúci   v   odvolacom   konaní   sa   podľa   sťažovateľa   nevysporiadali ústavne   konformným   spôsobom   s jeho   argumentáciou   a navrhnutými   dôkazmi,   ktorými odôvodnil   opodstatnenosť   žalobou   uplatneného   práva,   pričom   dôvody   uvedené   v ich rozhodnutiach   sú   pre   nesúlad   so   zisteným   skutkovým   stavom   z ústavného   hľadiska neakceptovateľné.   Tým   došlo   k porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a   rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd.   Z tohto   dôvodu bolo   potrebné   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k okresnému   súdu)   sťažnosť   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu,   ústavný   súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu, ktorý si osvojil skutkové zistenia a právny názor okresného súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „V odôvodnení rozhodnutia vo veci samej okresný súd konštatoval, že i v prípade uplatnenia   náhrady   škody   podľa   §   18   zák.   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   rozhodnutím   organu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom, základným   predpokladom   vzniku   takejto   zodpovednosti   je   preukázanie   nesprávneho úradného   postupu,   v   danom   prípade   právneho   predchodcu   odporcu,   t.   j.   Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku, preukázanie existencie škody a preukázanie príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom   škody.   V   tomto prípade navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal nesprávny úradný postup právneho predchodcu odporcu v rámci realizácie dražby podľa zák. č. 427/1990 Zb., nepreukázal akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu úradného postupu podľa vyššie citovaného zákona pri   realizácii   predmetnej   dražby   a   taktiež   dostatočným   spôsobom   nepreukázal   vznik samotnej škody, a už vôbec nie príčinnú súvislosť medzi škodou a údajným nesprávnym úradným postupom na strane právneho predchodcu odporcu.   Navrhovateľ odôvodňoval nárok na náhradu škody tým, že škoda mu vznikla v súvislosti so zaplatením úrokov z úveru, ktorý uzavrel na zabezpečenie kúpnej ceny pre nehnuteľnosť, ktorú nadobudol od R. F., ďalej   škodu   odôvodňoval   tým,   že   táto   mu   vznikla   titulom   nájomného,   ku   ktorému   bol zaviazaný prenajímateľovi Závodom SNP a. s. v Ž. H. právoplatnými rozhodnutiami súdov a tiež v dôsledku úhrady dani pre mesto Ž. H. v čase, kedy bol evidovaný na príslušnom liste vlastníctva ako vlastník predmetnej prevádzkovej jednotky, ktorú v minulosti nadobudla jeho právna predchodkyňa R. F. v rámci predmetnej dražby podľa zák. č. 427/1990 Zb. Okresný   súd   ďalej   uviedol,   že   samotná   existencia   príčinnej   súvislosti   medzi   škodou   a nesprávnym   úradným   postupom   musí   byť   v každom   konkrétnom   prípade   bezpečne preukázaná   a   nemožno   ju   len   predpokladať,   pričom   vzťah   medzi   nesprávnym   úradným postupom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Keďže v tomto prípade   navrhovateľ   tento   bezprostredný   vzťah   nepreukázal,   neuniesol   v   tomto   smere dôkazné bremeno a preto súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   zmenil   a   jeho   návrhu   v   celom   rozsahu   vyhovel   (...). V podrobnom odôvodnení uviedol, že nesúhlasí s názorom okresného súdu, pretože podľa jeho   názoru   je   zrejmé,   že odporca,   resp.   pracovníci   právneho   predchodcu   odporcu pri realizácii   predmetnej   dražby   porušili   viaceré   ustanovenia   zák.   č.   427/1990   Zb. (čo v rámci   konania   podrobne   vyargumentoval),   a   to   predovšetkým   tým,   že   postupovali spôsobom, v zmysle ktorého označili a dražili taký predmet dražby, ktorý v súlade s vtedy platným právom dražiť nemohli a nemali. Tým uviedli účastníkov dražby, vydražiteľku R. F., ostatné inštitúcie a v neposlednom rade cez zapísaný údaj v príslušnom liste vlastníctva aj   jeho   do   omylu,   že   predmetom   platnej   dražby   bola   okrem   iného   aj   nehnuteľnosť   - prevádzková jednotka. Tým mu spôsobili škodu, ktorú si uplatnil v tomto konaní, pretože podľa   jeho   názoru   dostatočne   preukázal,   že   sa   jeho   majetok   na   základe   uvedených skutočností zmenšil. V prípade, ak by odporca, resp. jeho právny predchodca bol konal v súlade   s ustanoveniami   zák.   č.   427/1990   Zb.,   predmetný   zápis   ohľadom   vlastníckeho práva vydražiteľky k prevádzkovej jednotke by nebol vykonaný, a on by nebol vstupoval do záväzkovoprávnych   vzťahov   ani   s   vydražiteľkou,   ani   s   bankovou   inštitúciou   a   ani s mestom Ž. H. a Závodom SNP a. s. Ž. H. V tomto vidí bezpečné preukázanie príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom odporcu, resp. jeho právneho predchodcu. (...)

Na   základe   podaného   odvolania   krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   prejednal v medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

V   prejednávanej   veci   sa   navrhovateľ   domáhal   voči   odporcovi   náhrady   (presne špecifikovanej)   škody   podľa   §   18   ods.   1   pôvodne   platného   a   účinného   Zákona o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   (zák.   č.   58/1969   Zb.).   V   zmysle   tohto   ustanovenia   štát   zodpovedá za škodu   spôsobenú   v   rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánov   a   orgánov   spoločenskej organizácie uvedenej v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.   Tejto   zodpovednosti   sa   nemožno   zbaviť   (ide   o   tzv.   absolútnu   objektívnu zodpovednosť). Ako správne uviedol okresný súd, citované ustanovenie predpokladá, že sa jedná   o   prípady   vzniku   škody,   ktoré   boli   vyvolané   inou   než   rozhodovacou   činnosťou štátnych orgánov. I v tomto prípade musí navrhovateľ preukázať existenciu základných predpokladov objektívnej zodpovednosti, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, v tomto prípade   existencia   nesprávneho   úradného   postupu   odporcu,   resp.   jeho   právneho predchodcu,   ďalej   existencia   škody   a   príčinná   súvislosť   medzi   nesprávnym   úradným postupom a škodou. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade jednoznačne   preukázaná   a   nemožno   ju   len   predpokladať.   Vzťah   medzi   nesprávnym úradným postupom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný, t. j. napr. ak v dôsledku už vzniknutej škody dôjde k ďalšej škode, ku ktorej nesprávny úradný postup nesmeroval.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že v prípade uplatňovaného nároku, ktorý   si   navrhovateľ   uplatnil   ako   škodu,   takýto   bezprostredný   (t.   j.   priamy, resp. nesprostredkovaný) vzťah neexistuje. Navrhovateľ totiž nepreukázal (a ani objektívne nemohol   preukázať),   že   mu   uplatňované   náklady   vznikli   v   priamej   príčinnej   súvislosti s podľa jeho názoru nesprávnym úradným postupom odporcu, pretože osobne nebol nikdy v priamom (bezprostrednom) právnom vzťahu s odporcom. Z eventuálneho nesprávneho úradného postupu odporcu mohlo vzniknúť podľa § 18 cit. zákona právo na náhradu škody len vydražiteľke (R. F.). Ako vyplýva z obsahu spisu (ktorého súčasťou sú i iné rozhodnutia súdov,   súvisiace   s   prejednávanou   vecou),   navrhovateľovi   vznikli   uplatnené   náklady   nie v priamom   dôsledku   s   úradným   postupom   odporcu   (ako   to   už   bolo   konštatované),   ale v dôsledku inej skutočnosti - neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú navrhovateľ uzavrel s R. F. dňa 27. 1. 1993. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nie nepodstatnú skutočnosť, že z Rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Cdo 5/02 zo dňa 25. 6. 2002 vyplýva, že uvedená kúpna   zmluva   bola   absolútne   neplatná   i z   dôvodu   formálnych   nedostatkov,   za   ktoré v žiadnom prípade nezodpovedá odporca.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   krajský   súd   na   zásadné   námietky   sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie   sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené a napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť.   Z   jeho   záverov   týkajúcich sa rozhodujúcich   právnych   otázok   nevyplýva   extrémny   nesúlad   so   zisteným   skutkovým stavom, jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľ   uplatnil   v konaní,   ktorého   výsledok   napáda   sťažnosťou   na   ústavnom súde,   žalobu   o náhradu   škody   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   orgánu   štátu, ku ktorému malo dôjsť v čase, na ktorý sa vzťahuje právny režim zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (obdobne III. ÚS 363/06, I. ÚS 276/06).

V každom   prípade   tento   postup   krajského   súdu   pri   posudzovaní   relevantného skutkového stavu a pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za   zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny.   Skutkové   zistenia   súdov   v danom prípade   nie   sú   „v   extrémnom   rozpore   so   zistenými   skutočnosťami“.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by napadnutý právny názor krajského súdu mohol nahradiť   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený,   a teda   ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o porušení   jeho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Sťažovateľovi súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže jeho žalobnému návrhu   v danom   prípade   nevyhoveli.   Ústavou   zaručené základné právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   ústavy   pritom   neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom   účastníka   konania (napr. II. ÚS   4/94,   I.   ÚS   8/96).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.