znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 95/06-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   H.,   bytom   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 403/04 z 31. októbra 2005 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2006 doručená sťažnosť (zo 7. januára 2006) I. H., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   Co   403/04   z 31.   októbra   2005   v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh,   ktoré   k nej   sťažovateľ   pripojil   (vrátane   napádaných rozsudkov okresného súdu a krajského súdu) vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom   súde   4.   apríla   2003   v predmetnej   veci   domáhal   proti   žalovanému   zaplatenia náhrady mzdy. Sťažovateľ sa ako žalobca domáhal náhrady mzdy za obdobie od 30. januára 1998 tvrdiac, že 2. augusta 1997 mu vznikol nový pracovný pomer k žalovanému. Žalovaný mu totiž   listom   zo   4.   augusta   1997   oznámil   skončenie   pracovného   pomeru   na základe výpovede z 24. júna 1996 a to k 2. augustu 1997. Sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade výpovedná   trojmesačná   doba   začala   plynúť   1.   septembra   1996.   Počas   jej   plynutia   bol opakovane práceneschopný. Pretože trojmesačná výpovedná doba trvá 90 dní, jej posledný deň pripadol vzhľadom na opakovanú práceneschopnosť sťažovateľa na 1. august 1997 (v uvedený deň uplynulo 90 dní). Žalovaný mu však listom zo 4. augusta 1997 oznámil, že jeho pracovný pomer skončil až 2. augusta 1997, išlo „... o 91. deň...“, týmto dňom mu vznikol nový pracovný pomer. V tento deň začal vykonávať prácu pre žalovaného s jeho súhlasom, a preto mu vznikol nový pracovný pomer. Fakticky síce prácu pre žalovaného 2. augusta   1997   nevykonával   (bola   sobota)   a   nenastúpil   do   práce   ani   v nasledujúci pondelok,   no to   iba kvôli   tomu, že   žalovaný ako zamestnávateľ mu prácu   už predtým neprideľoval ani cez pracovné dni, lebo z vážnych dôvodov ju pre svojich zamestnancov nemal. Listom zo 4. augusta 1997 však žalovaný sťažovateľa upovedomil o tom, že je jeho zamestnancom aj k 2. augustu 1997. Náhrady mzdy sa sťažovateľ domáhal od okamihu, keď žalovanému ako zamestnávateľovi oznámil, že mu pracovný pomer trvá.

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004 žalobu v celom rozsahu   zamietol.   Sťažovateľ   napadol   tento   rozsudok   odvolaním,   na   základe   ktorého krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   403/04   z 31.   októbra   2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ sa preto obrátil na ústavný súd namietajúc porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu tvrdiac, že: „... Súdy nebrali na vedomie, ignorovali právny stav tejto veci a preukázaný skutkový stav veci:

- bolo preukázané, že pri napočítavaní dní 3 mesačnej výpovednej lehoty je 90 dní, lebo pol mesiaca sa rozumie (OZ § 122 ods. l a ZP § 266 ods. 2 platný v 1997 roku) 15 dní, potom mesiac je 30 dní,

-   bolo   preukázané,   že   pracovný   pomer   po   uplynutí   výpovednej   lehoty   3   mesiacov napočítavaním dní skončil dňom 1. 8. 1997,

- bolo preukázané, že dňom 2. 8. 1997, t. j. deň po uplynutí výpovednej lehoty o skončení pracovného pomeru som zamestnávateľom vedený ako jeho zamestnanec, poukazujem na list zo 4. 8. 1997,

- bolo preukázané, že zamestnávateľ ma v tento deň vedie ako zamestnanca s nárokom na vyplácanie 60 % zo mzdy z dôvodu pokračovania stavu v predošlom pracovnom pomere, keď z jeho dôvodov nemá pre mňa prácu,

-   bolo   preukázané,   že   2.   8.   1997   bola   sobota,   zamestnanec   je   zamestnancom   aj   keď nepracuje, teda soboty, nedele a sviatky je v pracovnom pomere, kedy neprideľuje prácu, zamestnancovi,

- bolo preukázané, že som zamestnávateľa upovedomil na neplatné skončenie pracovného pomeru písomne a trval na ďalšom zamestnávaní,

- bolo preukázané, že dňom 2. 8. 1997 mi vznikol nový pracovný pomer tzv. faktický pracovný pomer, keď ma vedie v tento deň ako svojho zamestnanca, aj keď súd vedel, že je sobota a v sobotu sa nepracuje, bral tento deň špekulatívne, vedome s tým, že mi nebola prideľovaná práca v tento deň, a preto mi nevznikol pracovný pomer, ako keby sa jednalo o pracovný   deň   (...)“ Podľa   sťažovateľa   sa   súdy   vedome „...   nezaoberali  ...   meritom prejednávanej veci, zistiť, kedy vlastne uplynula lehota 3 mesiacov, kedy skončil vlastne pracovný   pomer,   práve   naopak   tvrdia,   že   pre   skončenie   pracovného   pomeru   nie   je rozhodujúce, ktorý deň zamestnávateľ označí za skončenie pracovného pomeru, ale kedy skutočne pracovný pomer skončil, nie je podľa súdov podstatné, či zamestnávateľ označí 90. či   92.   deň,   a   nie   je   podstatné,   či   pri   počítaní   času   3   mesiacov   výpovednej   lehoty zodpovedá 90 dňom či 92 dňom... ! ? (...)“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zrušil   rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004 ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 403/04 z 31. októbra 2005, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu škody ako aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

2.1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť toto   základné právo v rozpore   s jeho podstatou   a zmyslom.   Z tohto hľadiska   musí   všeobecný   súd   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (obdobne napr. III. ÚS 271/05).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04).

2.2. Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata   ním namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie v namietanej   nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   okresného   súdu   a následne krajského súdu, obsiahnutých v napádaných rozhodnutiach (v rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004 a v rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 403/04 z 31. októbra 2005).

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004 žalobu sťažovateľa zamietol dôvodiac: „... Výpoveď z pracovného pomeru bola daná žalobcovi dňa 24. 6. 1996 s tým, že výpovedná lehota končí dňa 30. 9. 1996.

Žalobca bol práceneschopný v čase od 26. 6. 1996 do 30. 11. 1996, od 6. 12. 1996 do 2. 3. 1997, od 12. 5. 1997 do 15. 6. 1997 a 30. 6. 1997 do 31. 7. 1997.

Listom zo dňa 4. 8. 1997 oznámil zamestnávateľ žalobcovi, že mu pracovný pomer končí dňa 2. 8. 1997.

Podľa § 45 ods. 2 Zákonníka práce platného v čase podania výpovede, výpovedná lehota sa začína prvým dňom kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po doručení výpovede a končí   sa   uplynutím   posledného   dňa   príslušného   kalendárneho   mesiaca   s   výnimkami vyplývajúcimi z § 47 ods. 2, § 48 ods. 2, § 49 písm. b) a § 70b ods. 1.

Podľa § 48 ods. 2 Zákonníka práce platného v čase podania výpovede žalobcovi, ak zamestnancovi bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba   mala uplynúť   v tejto dobe,   ochranná   doba sa do   výpovednej   doby   nezapočítava; pracovný   pomer   sa   skončí   až   uplynutím   zvyšnej   časti   výpovednej   doby   po   skončení ochrannej   doby,   okrem,   ak   zamestnanec   vyhlási,   že   na   predĺžení   pracovného   pomeru netrvá.

Po prevedenom dokazovaní súd dospel k tomuto záveru: V   danom   prípade   bola   žalobcovi   daná   výpoveď   pred   začiatkom   ochrannej   doby a žalobca nevyhlásil, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá. Z toho dôvodu pracovný pomer žalobcu skončil uplynutím zvyšnej časti výpovednej doby po skončení ochrannej doby. Pre   skončenie   pracovného   pomeru   nie   je   rozhodujúce,   ktorý   deň   označí zamestnávateľ za deň skončenia pracovného pomeru, ale kedy skutočne pracovný pomer skončil. Preto nie je podstatné, či podľa zamestnávateľa to bol 92. deň a nie je podstatné, či pri počítaní času, v danom prípade 3 - mesačnej výpovednej lehote zodpovedá 90 dní alebo 92   dní.   Žalobca   po   skončení   pracovného   pomeru   uplynutím   výpovednej   lehoty   pri zohľadnení   ochrannej   doby   neuzatvoril   so   žalovaným   novú   pracovnú   zmluvu,   a   to   ani písomnou,   ani   konkludentnou   formou.   Pre   žalovaného   nezačal   vykonávať   prácu. Skutočnosť, že počas výpovednej lehoty mu zamestnávateľom nebola prideľovaná práca, teda   z tohto   dôvodu   nezačal   vykonávať   prácu,   nič   nemení   na   fakte,   že   po   skončení pracovného   pomeru   na   základe   výpovede   zamestnávateľa   mu   nevznikol   nový   pracovný pomer.

Začiatok výpovednej doby u žalobcu pripadol na deň 1. 7. 1996. Tým, že žalobca po doručení výpovede dňa 24. 6. 1996 sa stal dňa 26. 6. 1996 práceneschopným, výpovedná doba začala plynúť po skončení práceneschopnosti dňom 31. 11. 1996. Žalobca sa stal opäť práceneschopným dňa 6. 12. 1996, teda opätovne došlo k prerušeniu plynutia výpovednej doby a pokračovaniu jej plynutia dňa 3. 3. 1997. V čase od 12. 5. 1997 do 15. 6. 1997 došlo opätovne   k   prerušeniu   plynutia   výpovednej   doby   z   dôvodu   práceneschopnosti   žalobcu. Výpovedná doba začala po prerušení plynúť dňa 16. 6. 1997 až do 29. 6. 1997, lebo dňa 30. 6. 1997 sa stal žalobca opäť práceneschopným až do 31. 7. 1997.

Zamestnávateľ   oznámil   žalobcovi   pre   upresnenie   dátum   skončenia   pracovného pomeru   dňom   2.   8.   1997.   V   zákone   sa   presne   neuvádza   akému   počtu   dní   zodpovedá trojmesačná výpovedná doba. Zamestnávateľ žalobcu pri výpočte dní vychádzal z toho, že v prípade riadneho plynutia výpovednej doby u žalobcu by trojmesačná výpovedná doba pripadla na mesiace júl, august, september 1996, a tieto mesiace mali spolu 92 dní. Súd sa stotožňuje s takýmto výpočtom dní výpovednej doby u žalobcu na základe výpovede zo dňa 24. 6. 1996, aj keď táto skutočnosť nemá vplyv na samotné rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol...“

Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 4 Co 403/04 z 31. októbra 2005 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného uviedol: „... Správne a presvedčivé sú dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Skutkový   stav   veci   sa   nezmenil   ani   v   priebehu   odvolacieho   konania.   Preto   na   zistenia uvedené v odôvodnení rozsudku a na právne normy, ktoré použil z citovaných ustanovení, poukazuje odvolací súd.

Podľa ustálenej súdnej praxe za faktický pracovný pomer sa považuje vzťah, ktorý vzniká   medzi   zamestnávateľom   a   zamestnancom,   ktorý   začne   s jeho   vedomím   preňho vykonávať prácu, ako keby bol v pracovnom pomere, hoci k jeho vzniku vôbec nedošlo. Ak   teda   súd   prvého   stupňa   po   vykonanom   dokazovaní   zistil,   že   žalobca   pre žalovaného nezačal vykonávať prácu, nemohlo k vzniku tzv. faktického pracovného pomeru dôjsť.

K odvolacím námietkam žalobcu treba uviesť, že vznik tzv. faktického pracovného pomeru   nemožno   odvodiť   od   iných   než už skôr   uvádzaných   právnych   skutočností,   a to výkonu práce pre zamestnávateľa s jeho vedomím.

Za tohto stavu je treba sa stotožniť so záverom vysloveným súdom prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, že výpočet dní 3-mesačnej výpovednej doby (90 dní alebo 92 dní) nemá vplyv na samotné rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne (§ 219 O. s. p.) Odvolací   súd   z   uvedených   dôvodov   potvrdil   podľa   citovaného   ustanovenia napadnutý rozsudok v celom rozsahu...“

2.3. Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach   (vrátane   sporov   vyplývajúcich   z pracovných   vzťahov)   patrí   do   právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásadne preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   o namietaných   porušeniach základných   práv   a slobôd   sťažovateľov   garantovaných   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou   je podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy daná v prípade,   ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k napádanému rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004 mohol podľa zákona účinne domáhať a aj sa domáhal   využitím   opravných   prostriedkov   (odvolania)   v občianskom   súdnom   konaní. V tomto kontexte bol krajský súd súdom oprávneným poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa   porušenie   ktorého   namieta   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu.   Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozsudku okresného súdu vylúčená.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s   jeho rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa (rozsudkom sp. zn. 4 Co 403/04 z 31. októbra 2005) sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy. V rámci tohto posúdenia však ústavný súd prihliadal na dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 79/2003 – 46 zo 14. októbra 2004, pretože odvolací súd sa s nimi stotožnil a poukázal na ne.

2.4.   Po   oboznámení sa   s obsahom rozsudku   krajského   súdu sp.   zn.   4   Co   403/04 z 31. októbra 2005 (s prihliadnutím na obsah rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 79/2003-46 zo 14. októbra 2004, ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že   zo záverov   krajského súdu,   nevyplýva jednostrannosť alebo taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí je zrejmé, že oba súdy záver, podľa ktorého „... Pre skončenie pracovného pomeru nie je rozhodujúce, ktorý deň označí zamestnávateľ za   deň   skončenia   pracovného   pomeru,   ale   kedy   skutočne   pracovný   pomer   skončil...“, založili na výklade § 45 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom v rozhodnom období (zákon   č. 65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v znení   neskorších   predpisov   platný   a účinný do 31. marca 2002, ďalej len „Zákonník práce“).

Podľa § 45 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce ak bola daná výpoveď, skončí sa pracovný pomer uplynutím výpovednej doby.

Súdy   rozhodujúce   v právnej   veci   sťažovateľa   aplikovali   toto   ustanovenie   tak,   že právne účinky spočívajúce v skončení pracovného pomeru sťažovateľa po tom, čo mu bola doručená výpoveď zo strany zamestnávateľa, zákon spájal s objektívnou právnou udalosťou (uplynutím   výpovednej   doby),   ktorá   nemohla   byť   ovplyvnená   listom   zamestnávateľa (žalovaného) zo 4. augusta 1997, v ktorom sťažovateľovi oznámil, kedy podľa jeho názoru táto právna udalosť nastala.

Otázku prípadného vzniku nového (tzv. faktického) pracovného pomeru sťažovateľa k žalovanému posúdili   súdy   podľa   svojej   ustálenej praxe,   v zmysle ktorej   sa   pre   vznik takéhoto právneho vzťahu vyžaduje splnenie dvoch podmienok, a to, že zamestnanec začne de facto pre zamestnávateľa vykonávať prácu a že sa tak stane s vedomím zamestnávateľa. Súdy   konštatovali,   že   k naplneniu   týchto   podmienok,   a tým   ani   k vzniku   nového pracovného   pomeru   medzi   sťažovateľom   a žalovaným   konkludentnou   dohodou   nedošlo, preto nemohlo vzniknúť ani žalobou uplatňované právo na náhradu mzdy.

Nakoniec sa súdy vyjadrili aj k počítaniu výpovednej doby reagujúc na argumentáciu sťažovateľa,   že   jej   dĺžka   (tri   mesiace)   zodpovedá   deväťdesiatim   dňom.   Sťažovateľ vychádzal zo znenia § 266 ods. 2 druhej vety Zákonníka práce upravujúcej počítanie lehoty určenej ako „polovica mesiaca“ s tým, že sa ňou rozumie 15 dní. Podľa jeho názoru preto dĺžke lehoty určenej podľa mesiacov zodpovedá príslušný násobok 30 dní. Odhliadnuc od skutočnosti, že počítanie lehôt určených podľa mesiacov výslovne upravovala prvá veta § 266 ods. 2 Zákonníka práce, súdy rozhodujúce v právnej veci sťažovateľa založili svoje závery   na   výklade   osobitnej   právnej   úpravy   plynutia   výpovednej   doby   §   45   ods.   2 Zákonníka   práce   [podľa   ktorého   výpovedná   doba   sa   začína   prvým   dňom   kalendárneho mesiaca   nasledujúceho   po   doručení   výpovede   a   končí   sa   uplynutím   posledného   dňa príslušného kalendárneho mesiaca s výnimkami vyplývajúcimi z § 47 ods. 2, § 48 ods. 2, § 49 písm. b) a § 70b ods. 1] v spojení s § 48 ods. 2 Zákonníka práce (podľa ktorého ak zamestnancovi bola daná výpoveď pred začiatkom ochrannej doby tak, že by výpovedná doba   mala   uplynúť   v tejto   dobe,   ochranná   doba   sa   do   výpovednej   doby   nezapočítava; pracovný   pomer   sa   skončí   len   uplynutím   zvyšnej   časti   výpovednej   doby   po   skončení ochrannej doby, okrem ak pracovník vyhlási, že na predĺžení pracovného pomeru netrvá).

Podľa výkladu, ktorý si oba súdy osvojili, ustanovenie § 45 ods. 2 Zákonníka práce stanovením   začiatku   aj konca   výpovednej   doby   stanovuje aj jej dĺžku   určiteľnú   taktiež z hľadiska počtu dní v konkrétnom prípade, pričom vznik práceneschopnosti zamestnanca počas jej plynutia má za následok iba jej spočívanie, nie však zmenu jej dĺžky („... ochranná doba sa do výpovednej doby nezapočítava; pracovný pomer sa skončí len uplynutím zvyšnej časti výpovednej doby po skončení ochrannej doby...“).

Označené   závery   krajského   súdu   (ktorý   sa   v podstate   stotožnil   so   závermi   súdu prvého   stupňa)   možno   považovať   z ústavného   hľadiska   za   dostatočné   a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom ústavy.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.5.   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   rozhodovanie   o procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci - o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom v konaní, stratilo opodstatnenie, preto sa ňou ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006