znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 95/05-54

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti L. J., bytom B., A. R., bytom B., V. R., bytom P., T. O., bytom S., Z. R., bytom B., a J. K., bytom D., zastúpených advokátom JUDr. M. Ď., N., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/89 na neverejnom zasadnutí 29. júna 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/89 p o r u š i l   základné právo L. J., A. R., V. R., T. O., Z. R. a J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/89 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. J. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Senica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   A.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000   Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Senica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   V.   R. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15   000   Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Senica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   T.   O. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Senica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Z. R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Senica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Senica p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania L. J., A. R., V. R., T. O., Z. R. a J. K. v sume 42 234 Sk (slovom štyridsaťdvatisícdvestotridsaťštyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. Ď., N., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

10.   Sťažnosti   L.   J.,   A.   R.,   V.   R.,   T.   O.,   Z.   R.   a J.   K.   vo   zvyšnej   časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 95/05-17 z 30. marca 2005 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (z 23. februára 2005) L. J., bytom B., A. R., bytom B., V. R., bytom P., T. O., bytom S., Z. R., bytom B., a J. K., bytom D. (spolu ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   Ď.,   N.,   ktorou   namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/89.

Sťažovatelia   uviedli,   že   1.   marca   1989   Ľ.   R.   a L.   R.,   obaja   bytom   S.   (ďalej   aj „žalobcovia“), podali proti žalovaným: R. R., bytom S. (ďalej aj „žalovaná v 1. rade“), A. R.,   bytom   S.   (ďalej   aj   „žalovaná   v 2.   rade“),   Z.   R.,   bytom   B.   (ďalej   aj   „žalovaná v 3. rade“), O. R., bytom S. (ďalej aj „žalovaná v 4. rade“), a T. O., bytom S. (ďalej aj „žalovaná v 5. rade“), žalobu o zrušenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 408 v katastrálnom území S.

Okresný súd vydal 30. apríla 1998 uznesenie č. k. 8 C 64/89-253 o pripustení vstupu dedičov pôvodných žalobcov do konania. Dňa 3. októbra 2003 vydala notárka JUDr. E. D. ako súdny komisár na základe poverenia okresného súdu v dedičskej veci po nebohej R. R. osvedčenie   o dedičstve   sp.   zn.   7   D/59/2003,   D not 45/2003-Do,   podľa   ktorého spoluvlastnícky podiel poručiteľky 1/3 na predmetných nehnuteľnostiach nadobudli V. R., A. R., L. J. a J. K. rovnodielne, t. j. každý podiel ¼ z tohto dedičstva.

Dňa 21. novembra 2003 podala žalobkyňa Ľ. R., bytom S., na okresnom súde návrh na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   v ktorom   žiadala,   aby   súd   zakázal   sťažovateľom scudziť, prenajať a zaťažiť predmetné nehnuteľnosti, a to až do právoplatného skončenia konania sp. zn. 8 C 64/89. Okresný súd nariadil 18. decembra 2003 vo veci predbežné opatrenie   uznesením   č.   k.   8 C 64/89-279   (ďalej len   „uznesenie   z 18. decembra   2003“), ktorým sťažovateľom zakázal disponovať s predmetnými nehnuteľnosťami.

Dňa   12.   januára   2004   podala   L.   J.   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu odvolanie proti uzneseniu z 18. decembra 2003, v ktorom žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a konanie o nariadenie predbežného opatrenia zastaviť.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 10 Co 88/04-301 z 21.   apríla 2004 uznesenie z 18. decembra   2003 zrušil a vec vrátil   okresnému   súdu   na ďalšie   konanie.   Sťažovatelia   zaslali   19.   novembra   2004   okresnému   súdu   sťažnosť   na prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   z 28.   decembra   2005 (správne   malo   byť   z 28.   decembra   2004)   konštatoval,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je neopodstatnená,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   ukončenie   predmetného konania je závislé od právoplatnosti skončenia súvisiacej veci na okresnom súde vedenej pod sp. zn. 11 C 98/90, ako aj tým, že v priebehu konania postupne zomreli viacerí účastníci a bolo potrebné vyčkať skončenie dedičských konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľov   predmetné   konanie „(...)   vzhľadom   na   jeho predmet, skutkovú   a právnu   povahu   sporu   nemožno   hodnotiť   ako   zložitú   vec“. Správanie sťažovateľov nemožno považovať za také, ktoré by „opodstatňovalo zbytočné prieťahy“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd od 1. marca 1989 dosiaľ, t. j. po viac ako 16 rokoch, nerozhodol vo veci samej. Rovnako od 12. januára 2004 je okresný súd v predmetnom konaní opätovne nečinný počas obdobia viac ako 13 mesiacov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 64/89 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   každému   zo   sťažovateľov   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania sťažovateľov na účet ich právneho zástupcu vo výške 42 274,50 Sk.

Sťažovatelia   v sťažnosti   taktiež   uviedli,   že   súhlasia   s tým,   aby   sťažnosť   bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľov prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. Spr. 1629/05 z 27. apríla 2005, v ktorom okrem podrobného popisu priebehu posudzovaného konania uviedol:

„Priebeh   samotného   súdneho   konania   8   C   64/89   bol   skomplikovaný   tým,   že v priebehu tohto konania viacerí jeho účastníci zomreli a to žalobca Ľ. R., pričom dedičské konanie právoplatne skončilo 19. 11. 97, žalobkyňa L. R., zomrela..., pričom dedičské konanie právoplatne skončilo 3. 7. 1999, žalovaná A. R. zomrela... a dedičské konanie právoplatne   skončilo   20.   4.   1996,   žalovaná   O.   R.   zomrela  ...   a dedičské   konanie právoplatne skončilo 6. 6. 96 a žalovaná R. R. zomrela... a dedičské konanie právoplatne skončilo 21. 10. 2003.

Aj pokiaľ súd vychádza z toho, že podľa § 107 ods. 3 O. s. p. za určitých okolností možno   s dedičmi   účastníka   konania   pokračovať   v konaní   aj   skôr,   ako   sa   právoplatne skončilo   dedičské   konanie,   v tomto   prípade   ide   o majetkovú   vec   a pred   právoplatným skončením dedičských konaní nebolo možné v konaní pokračovať. Nebolo totiž zrejmé, ktorý z dedičov pôvodného účastníka prevezme majetok, ktorého sa táto žaloba týka.

Vo veci teda nebolo možné konať v týchto obdobiach : od 22. 7. 92 do 20. 4. 96 pre smrť žalovanej A. R., od 28. 2. 94 do 19. 11. 97 pre smrť žalobcu Ľ. R., od 2. 8. 95 do 6. 6. 96 pre smrť žalovanej O. R., od 8. 5. 98 do 3. 7. 99 pre smrť žalobkyne L. R., od 7. 2. 2003 do 21. 11. 2003 pre smrť žalovanej R. R.“

Predseda   okresného   súdu   poukázal   na   skutočnosť,   že   11.   septembra   1991   bolo okresnému súdu doručené podanie Z. R., v ktorom okrem iného „(...) prosí o prerušenie tohto súdneho sporu (8 C 64/89), pretože na OS Senica (...) nie je dosiaľ ukončený spor pod 11 C 98/90, v ktorom žiadajú zrušenie notárskej zápisnice z 7. 1. 88. (...) obidva súdne spory obsahovo na seba nadväzujú.

Na pojednávaní 11. 9. 91 mal súd k dispozícii spis OS Senica spis. zn. 11 C 98/90 o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, pričom v tomto spore vystupovala, avšak na strane žalobcov A. R. Na pojednávaní OS Senica 11. 9. 91 súd zistil, že je potrebné znalecky skúmať   duševný   stav   p.   A.   R.   (...)   z toho   hľadiska   či   je   spôsobilá   sama   sa   zastupovať v konaní pred súdom alebo potrebuje opatrovníka.

Uznesením vyhláseným na pojednávaní 11. 9. 91 súd prerušil konanie 8 C 64/89 na čas,   kým   bude   vo   veci   11   C 98/90   podaný   ZP   znalcom   z odboru   psychiatrie   (...)   Stav konania sudkyňa sledovala. (...) z toho dôvodu súd nepokračoval v konaní až do 17. 6. 92. Keďže zo ZP MUDr. M. G. z 13. 5. 92 bolo zistené, že A. R. nie je spôsobilá sa sama zastupovať, OS Senica 7. 7. 92 urobil dopyt na Obecný úrad S. a požiadal obecný úrad o oznámenie, kto z príbuzných by mohol vykonávať funkciu opatrovníka tejto žalovanej. Obecný úrad S. 24. 7. 92 súdu oznámil, že A. R. zomrela a súd uznesením z 27. 7. 92 (...) prerušil konanie OS Senica spis. zn. 8 C 64/89 do právoplatného skončenia dedič. konania (...)   sudkyňa stav dedičského konania po   tejto poručiteľke pravidelne   zisťovala.   Ako je uvedené vyššie zomrel aj žalobca Ľ. R., po ktorom dedič. konanie trvalo do 19. 11. 97. (...) V konaní OS Senica spis. zn. 11 C 98/90 je (...) predmetom sporu určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou predávajúci A. R. (...), Z. R., O. R. a T. O. (teda pôvodné žalované v konaní OS Senica 8 C 64/89) predali pôvodným žalobcom v konaní 8 C 64/89 Ľ. R. a L. R. (...)   podiel   spolu   138/168–ín   v pôvodných   PK   parcelách   247/2   a 247/3   k.   ú.   a obce   S. zapísaných v PK vložke 1906 k. ú. S.

Pokiaľ by zmluva posudzovaná v konaní OS Senica 11 C 98/90 bola vyhlásená za neplatnú, stali by sa terajšie žalované Z. R. a T. O. ako aj právne nástupkyne zom. O. R. a A. R. spoluvlastníčkami terajších parc. č. 247/2, 3 a boli by teda všetci spoluvlastníci vystupujúci   v konaní   8   C   64/89   spoluvlastníkmi   pozemkov   väčšieho   rozsahu   ako   je   to v súčasnosti, pokiaľ sa zmluva posudzovaná v konaní 11 C 98/90 považuje za platnú. Zrušiť a vyporiadať podiel. spoluvlastníctvo by potom bolo možné aj iným spôsobom, než je tomu v súčasnosti. (...)

Čo   sa   týka   sťažovateľov   –   právnych   nástupcov   zomrelej   R.   R.,   títo   sami   ani neoznámili súdu, že R. R. zomrela. Túto skutočnosť súd zistil až z návrhu Ľ. R. na vydanie predbežného opatrenia, ktorá žiadosť sa nachádza vo veci 8 C 64/89. (...)

Pokiaľ súd teda nekonal v konaní OS Senica 8 C 64/89 bolo to prevažne buď pre prebiehajúce dedičské konania po zomrelých účast., alebo práve na žiadosť časti terajších sťažovateľov, aby sa v tejto veci nekonalo do právoplat. rozhodnutia OS Senica 11 C 98/90. Oznamujem Vám, že netrváme na verejnom ústnom pojednávaní.“

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Na okresnom súde podali 1. marca 1989 žalobcovia žalobu, ktorou sa proti žalovanej v 1. rade, žalovanej v 2. rade, žalovanej v 3. rade, žalovanej v 4. rade a žalovanej v 5. rade, domáhali   zrušenia   a vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam (rodinnému domu, zastavaným a priľahlým pozemkom) v katastrálnom území S.

Pokynom súdnej   kancelárii zo 6. marca 1989 nechala vo veci konajúca sudkyňa zaslať rovnopis žaloby žalovaným na vyjadrenie. V mene žalovanej v 1. rade sa vyjadril jej syn podaním doručeným okresnému súdu   14. marca 1989. Žalované v 2. až 5. rade sa vyjadrili v podaní doručenom okresnému súdu 17. marca 1989.

Zákonná sudkyňa nariadila 20. marca 1989 pojednávanie na 7. apríl 1989 a uložila predvolať naň účastníkov, ako aj právneho zástupcu žalobcov. Okresný súd pojednával vo veci   7.   apríla   1989.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vypočutia žalovaných v 1. rade a v 2. rade (ktoré sa pre vysoký vek a zdravotný stav na pojednávanie nedostavili) a vykonania ohliadky na mieste samom.

Uznesením   sp.   zn.   8   C   64/89   z 18.   apríla   1989   ustanovil   okresný   súd   v konaní súdneho znalca, aby posúdil a navrhol variant možnej reálnej deľby nehnuteľností, a uložil žalobcom   povinnosť   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   (zaplatený 22. mája   1989).   Dňa   6.   mája   1989   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   M.   S. (vyžiadané   okresným   súdom   20.   marca   1989)   ohľadne   pomerov   účastníkov   konania. Okresný súd urgoval podanie znaleckého posudku 19. júna 1989 a 15. augusta 1989.

Súdny   znalec   doručil   okresnému   súdu   znalecký   posudok   27.   septembra   1989 v ktorom   okrem   iného   uviedol: „Dnešné   domy   sú   vzhľadom   na   zákres   pôvodného spoločného domu v katastrál. mape prestavené (iný pôdorys) (...) Po premeraní terajšej situácie domov, zistil som, že tieto bez značnej prestavby nie je možné meniť, t. j. posúvať hranice   medzi   nimi   (...)   Dnešné   záhrady   sú   v prírode   oplotené   pevnými   plotmi   a sú   to prídomové záhrady, hranice oplotenia sú vedené zarovno domami.

Navrhovateľ sa vyjadril, že nesúhlasí s terajším oplotením a trvá na novom rozdelení (...) Žalovaná v 2. rade (...) trvá na stave, ako je vytvorený v prírode, na terajšom užívacom stave budov, záhrad aj spoločného dvora a hlavne vjazdu, lebo nemá iný príchod do domu. Za žalované v 2. až 5. rade vypovedala Z. R. a to tak, že trvajú na skutočnom stave ako je v prírode (...) nesúhlasia ani so zriadením vecného bremena v ich prospech (...) k účelom prechodu (...) a nesúhlasia ani s žiadnym finančným vyrovnaním podľa ocenenia (...).“ Súdny   znalec   navrhol   v závere   dve   alternatívy   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva,   obe   vychádzajúce   zo   skutočného   stavu   užívania   nehnuteľností spoluvlastníkmi, líšiace sa v otázke usporiadania pomerov medzi účastníkmi ohľadne časti pozemku   užívanej   dosiaľ   na   prechod   a prístup   k jednotlivým   oddeleným   častiam   domu a dvora.   Súdny   znalec   v tejto   súvislosti   konštatoval: „Iné   rozdelenia   by   vyžadovali investičné náklady zriadením príchodov do dvorov a záhrad cez domy a nakoľko sa jedná o staršie osoby s malými dôchodkami, nie je predpoklad že by toto zvládli.“

Zákonná sudkyňa nariadila 27. septembra 1989 pojednávanie na 16. október 1989 a uložila predvolať naň účastníkov, ako aj právneho zástupcu žalobcov a zároveň im doručiť znalecký   posudok.   Následne   boli   okresnému   súdu   doručené   plnomocenstvá,   z ktorých vyplynulo, že žalovaná v 2. rade splnomocnila na zastupovanie v konaní žalovanú v 3. rade a žalovaná v 1. rade splnomocnila na zastupovanie v konaní svojho syna V. R. Okresný súd pojednával vo veci 16. októbra 1989. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom za účasti súdneho znalca (z odboru geodézie),   ktorý   podal   vo   veci   znalecký   posudok,   ako   aj   za   účasti   znalca   z odboru stavebníctva.   Termín   ohliadky   nariadila   zákonná   sudkyňa   25.   októbra   1989 na 14. november 1989.

Uznesením č. k. 8 C 64/89-32 zo 14. novembra 1989 ustanovil okresný súd vo veci súdneho   znalca   z odboru   stavebníctva,   ktorému   uložil   do   14.   decembra   1989   podať znalecký   posudok   ohľadne   možnosti   reálnej   deľby   rodinného   domu,   ktorý   mal   byť predmetom   vyporiadania   spoluvlastníctva,   ako   aj   ohľadne   veľkosti   zastavanej   a obytnej plochy a rozmerov rodinného domu, resp. jeho jednotlivých oddelených častí užívaných spoluvlastníkmi.   Ohliadku,   ako   aj   výsluch   žalovanej   v 1.   rade   a žalovanej   v 2.   rade uskutočnil okresný súd 14. novembra 1989.

Okresnému   súdu   bolo 27.   decembra   1989   doručené podanie žalovanej v 3.   rade, žalovanej v 4. rade a žalovanej v 5. rade, v ktorom sa vyjadrili k predmetu konania.

Ustanovený súdny znalec z odboru stavebníctva predložil okresnému súdu znalecký posudok 13. decembra 1989, v ktorom v závere uviedol: „Nehnuteľnosť je možné rozdeliť tak, ako je užívaná v súčasnej dobe.“

Zákonná   sudkyňa   uložila   13.   decembra   1989   súdnej   kancelárii   doručiť   znalecký posudok stranám na vyjadrenie.

Dňa 2. januára 1990 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie zástupcu žalovanej v 1.   rade,   v ktorom   bolo vyjadrené súhlasné stanovisko   k obsahu a záverom   znaleckého posudku. Zákonná sudkyňa nariadila 15. januára 1990 pojednávanie na 29. január 1990 a súdnej   kancelárii   uložila   predvolať   naň   účastníkov   konania,   ich   zástupcov   a oboch súdnych znalcov.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   29.   januára   1990.   Predmetom   dokazovania   bol najmä   výsluch   znalcov   k možnostiam   reálnej   deľby   nehnuteľností.   Okresný   súd pojednávanie odročil na 21. február 1990.

Uznesením   sp.   zn.   8   C   64/89   z 12.   februára   1990   uložil   okresný   súd   žalobcom zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania (vyhotovenie geometrického plánu) pre účely deľby nehnuteľností (zaplatený 19. februára 1990).

Na   pojednávaní   konanom   21.   februára   1990   okresný   súd   vypočul   svedkyňu navrhnutú žalobcami. Pojednávanie bolo odročené za účelom výsluchu svedka navrhnutého žalovanými a doplnenia znaleckého dokazovania. Dňa 19. februára 1990 bolo okresnému súdu doručené podanie navrhnutého svedka, v ktorom uviedol, že sa pojednávania nemôže zúčastniť zo zdravotných dôvodov (predložil lekárske potvrdenie v tomto zmysle), ako aj že nepozná podrobnosti dohody účastníkov konania ohľadne deľby nehnuteľností,   ohľadne ktorých by mal byť vypočutý.

Zákonná sudkyňa nariadila 9. apríla 1990 pojednávanie na 2. máj 1990 a uložila predvolať naň účastníkov, ako aj ich právnych zástupcov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Uznesením   č.   k.   8   C   64/89-148   z 11.   júna   1990   ustanovil   okresný   súd   vo   veci súdneho znalca, ktorému uložil v lehote 30 dní vypracovať geometrický plán ako podklad pre rozdelenie nehnuteľností, ktoré boli predmetom spoluvlastníctva účastníkov konania. Okresný súd urgoval podanie znaleckého posudku 30. júla 1990. Súdny znalec predložil znalecký posudok (vrátane geometrického plánu) okresnému súdu 7. augusta 1990.

Zákonná sudkyňa nariadila 9. augusta 1990 pojednávanie vo veci na 24. august 1990. Uložila   súdnej   kancelárii   zaslať predvolanie,   ako   aj   znalecký   posudok   splnomocneným zástupcom účastníkov konania a predvolať znalca.

Pojednávanie   konané   24.   augusta   1990   bolo   odročené   za   účelom   dopracovania geometrického plánu.

Zákonná sudkyňa nariadila 7. septembra 1990 pojednávanie vo veci na 11. október 1990. Uložila súdnej kancelárii upovedomiť splnomocnených zástupcov účastníkov konania a predvolať ustanovených súdnych znalcov.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   11.   októbra   1990.   Po   otvorení   pojednávania konštatovala   zákonná   sudkyňa   existenciu   ďalšieho   sporu   medzi   účastníkmi   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 98/90. Podľa právneho zástupcu žalobcov tento   spor   nesúvisí   s prejednávanou   vecou.   Podľa   vyjadrenia   žalovaných   v 3.   rade a v 4. rade oba spory súvisia, pretože „v zmluve ktorú žalujú ako neplatnú alebo v súvislosti s ňou bola dohoda aj na tom spoluvlastníctve o ktoré ide v konaní 8 C 94/89“ (správne malo byť   8   C   64/89,   pozn.).   Na   pojednávaní   boli   vypočutí   súdni   znalci   k otázke   rozdelenia predmetu spoluvlastníctva.

Uzneseniami   č.   k.   8   C   64/89-170,   č.   k.   8   C   64/89-171   a   č.   k.   8   C   64/89-172 z 29. októbra   1990   rozhodol   okresný   súd   o znalečnom   vo   veci   ustanovených   súdnych znalcov.

Uznesením   č.   k.   8   C   64/89-178   z 3.   januára   1991   uložil   okresný   súd   žalobcom povinnosť   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania.   Žalobcovia   v podaní doručenom   okresnému   súdu   16.   januára   1991   poukázali   na   preddavky,   ktoré   zaplatili v dovtedajšom   priebehu   konania,   s tým,   že   sú „dostačujúce“, a pokiaľ   majú   návrhy   na doplnenie   dokazovania   žalovaní,   je   potrebné   uložiť   túto   povinnosť   im.   Okresný   súd obratom   vyzval   žalobcov   na   vyjadrenie,   či   svojím   podaním   mienili   podať   odvolanie. Po doručení kladnej odpovede (29. januára 1991) bola vec predložená 1. februára 1991 Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie.

Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   12   Co   51/91-186   z 28.   februára   1991 zmenil uznesenie okresného súdu z 3. januára 1991 a uložil povinnosť zaplatiť preddavok na   trovy   znaleckého   dokazovania   žalovanej   v 3.   rade,   žalovanej   v 4.   rade   a   žalovanej v 5. rade.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   9.   apríla   1991.   Preddavok   bol   žalovanými zaplatený v dňoch 14. mája 1991 a 15. mája 1991.

Na základe výzvy okresného súdu predložil 21. júna 1991 súdny znalec Ing. P. P. dodatok k svojmu znaleckému posudku z 13. decembra 1989 k najoptimálnejšiemu variantu rozdelenia   nehnuteľností   z hľadiska   stavebnotechnického   a užívacích   vzťahov.   Doplnok k znaleckému posudku bol 24. júna 1991 zasielaný stranám na vyjadrenie.

Zákonná sudkyňa nariadila 27. augusta 1991 pojednávanie na 11. september 1991. Dňa   11.   septembra   1991   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalovanej   v 3.   rade (sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom), ktorým ospravedlňovala neúčasť zástupcu žalovaných   v 2.   až   5.   rade   na   pojednávaní,   ako   aj   svoju   neúčasť   a zároveň   navrhla prerušenie konania z dôvodu, že «na Okresnom súde v Senici (u p. JUDr. P.) nie je dosiaľ ukončený súdny spor, vedený pod č. 11 C 98/90, v ktorom žiadame zrušenie „Notárskej zápisnice“ zo dňa 7. 1. 1988. Obidva súdne spory o majetkovom vysporiadaní obsahovo na seba nadväzujú.»

Okresný súd pojednával vo veci 11. septembra 1991. Na pojednávaní sa vykonalo oboznámenie so spisom vo veci sp. zn. 11 C 98/90, z ktorého „(...) sa zisťuje, že kúpna zmluva, ktorá je predmetom uvedeného konania, sa týka iných nehnuteľností, než ktoré sú predmetom   žaloby č.   8   C 64/89,   avšak zo spisu OS   Senica   11 C 98/90   vyplýva,   že je potrebné znalecky skúmať duševný stav A.   R.,   z toho hľadiska či je spôsobilá sama sa zastupovať   v konaní   pred   súdom,   alebo   potrebuje   opatrovníka“. Následne   sudkyňa vyhlásila uznesenie: „Súd pojednávanie odročuje na neurčito. Súd konanie prerušuje na čas, kým bude vo veci 11 C 98/90 podaný ZP znalcom z odboru psychiatrie o duševnom stave A. R. – žalovanej v 2. rade.“ Dňa 23. októbra 1991 bolo okresnému súdu doručené podanie žalovanej v 3. rade (aj v mene žalovaných v 2. rade, v 4. rade a v 5. rade), v ktorom namietali záver okresného súdu, že vec vedená pod sp. zn. 11 C 98/90 nesúvisí z hľadiska predmetu konania s vecou vedenou pod sp. zn. 8 C 64/89.

Podanie znaleckého posudku okresný súd zisťoval v októbri 1991, v novembri 1991, v januári 1992, vo februári 1992, v marci 1992, v apríli 1992, v máji 1992 a v júni 1992. Výzvou zo 7. júla 1992 žiadal okresný súd Obecný úrad v S. o oznámenie, kto z príbuzných by mohol vykonávať funkciu opatrovníka žalovanej v 2. rade. Podanie správy okresný súd urgoval listom z 21. júla 1992. Obecný úrad listom z 23. júla 1992 doručeným okresnému súdu 24. júla 1992 oznámil, že žalovaná v 2. rade zomrela.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 64/89-216 z 27. júla 1992 prerušil konanie sp. zn. 8 C 64/89 do právoplatného skončenia dedičského konania po žalovanej v 2. rade.

Uznesením   č.   k.   8   C   64/89-218   z 20.   augusta   1992   rozhodol   okresný   súd o znalečnom   pre   súdneho   znalca   Ing.   P.   P.   v súvislosti   s vypracovaním   dodatku k znaleckému posudku z 20. júna 1991.

Stav dedičského konania po poručiteľke zisťoval okresný súd 25. septembra 1992, 6. októbra 1992, 8. decembra 1992, 3. marca 1993, 12. mája 1993 a 22. júla 1993.

Dňa 3. augusta 1993 bola okresnému súdu doručená správa Notárskeho úradu v H. z 30. júla 1993, podľa ktorej súdny komisár v dedičskej veci po žalovanej v 2. rade čaká na podklady   (identifikáciu   parciel)   od   Správy   katastra   v S.   Okresný   súd   stav   označeného dedičského   konania   zisťoval   následne   27.   septembra   1993.   Dňa   1.   októbra   1993   bola okresnému súdu doručená správa Notárskeho úradu v H. z 30. septembra 1993 prakticky zhodného obsahu s predchádzajúcou správou z 30. júla 1993. Okresný súd stav označeného dedičského   konania   zisťoval   následne   7.   januára   1994.   Dňa   18.   januára   1994   bola okresnému súdu doručená správa Notárskeho úradu v H. zo 17. januára 1994 zhodného obsahu s predchádzajúcimi správami z 30. júla 1993 a z 30. septembra 1993. Okresný súd stav   označeného   dedičského   konania   zisťoval   následne   výzvou   z   3.   mája   1994.   Dňa 17. mája 1994 bola okresnému súdu doručená správa Notárskeho úradu v H. z 12. mája 1994,   podľa   ktorej   konanie   nebolo   dosiaľ   skončené.   Okresný   súd   stav   označeného dedičského   konania   zisťoval   následne   výzvou   z 12.   júla   1994.   Dňa   19.   júla   1994   bola okresnému   súdu   doručená   správa   Notárskeho   úradu   v H.   z 18.   júla   1994,   podľa   ktorej konanie nebolo dosiaľ   skončené,   súdnej   komisárke nebol predložený   znalecký   posudok k hodnote   –   cene   nehnuteľností   patriacich   do   dedičstva.   Okresný   súd   stav   označeného dedičského konania zisťoval následne výzvou z 2. novembra 1994. Dňa 8. decembra 1994 bola okresnému súdu doručená správa Notárskeho úradu v H. zo 6. decembra 1994, podľa ktorej konanie nebolo dosiaľ skončené. Súdna komisárka uviedla: „(...) nemám náležité doklady   v spise   potrebné   k prejednaniu   dedičstva.   Uvedené   doklady,   najmä   znalecký posudok k nehnuteľnostiam, som niekoľkokrát žiadala od dedičov, avšak doteraz mi nebol doručený do spisu.“

Okresný súd stav označeného dedičského konania zisťoval následne výzvou z 2. júna 1995. Dňa 11. júla 1995 bola okresnému súdu doručená správa Notárskeho úradu v H. z 10. júla   1995,   podľa   ktorej   sú   dedičia   predvolaní   na   pojednávanie   14.   júla   1995. Na základe ďalšej výzvy okresného súdu zo 7. augusta 1995 súdna komisárka 9. augusta 1995   oznámila,   že   pojednávanie   bolo   odročené   na   21.   august   1995   pre   neúplnosť ohodnotenia predmetu dedičstva znalcom. Stav predmetného dedičského konania zisťoval okresný súd následne v septembri 1995, v októbri 1995, v decembri 1995, v januári 1996, vo februári 1996, v marci 1996 a v septembri 1996. Spis v predmetnej dedičskej veci bol pripojený   4. septembra   1996.   Rozhodnutie   o dedičstve   v uvedenej   veci   nadobudlo právoplatnosť 20. apríla 1996.

Z obsahu   dedičského   spisu   sa   okresný   súd   dozvedel   o úmrtí   O.   R.   –   žalovanej v 4. rade. Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii zistiť dátum úmrtia žalovanej v 4. rade a stav príslušného dedičského konania v dedičskej kancelárii okresného súdu (5. septembra 1996), ako aj požiadať o podanie informácie Obecný úrad S. (11. septembra 1996). Obecný úrad S. listom z 3. októbra 1996 doručeným okresnému súdu 7. októbra 1996 oznámil, že O. R. sa odhlásila z trvalého pobytu v obci S. a presťahovala na adresu B., preto obecný úrad nedisponuje presnou informáciu o dátume jej úmrtia.

Stav dedičského konania zisťoval okresný súd v marci 1997, v apríli 1997, v júli 1997 a v novembri 1997.

Zákonná sudkyňa nariadila 6. apríla 1998 pojednávanie vo veci na 30. apríl 1998. Súdnej kancelárii neuložila predvolávať účastníkov konania s tým, že títo sú už predvolaní v súvislosti s konaním vedeným pod sp. zn. 11 C 98/90.

Na   pojednávaní   konanom   30.   apríla   1998   konštatoval   okresný   súd   právne nástupníctvo M. R., L. R., Ľ. R. a L. H. po žalobcovi Ľ. R., ktorý v priebehu konania zomrel, ako aj právne nástupníctvo žalovaných v 3. rade a v 5. rade po žalovaných v 1. rade a v 2. rade. Okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým „pripúšťa vstup do konania žalobcov M.   R.,   L.   R.,   L.   H.   a Ľ.   R.   na   miesto   zomrelého   žalobcu   Ľ.   R.   Súd   zastavuje   konanie so žalobcom Ľ. R. a žalovanými A. R. a O. R“.

Zákonná   sudkyňa   nariadila   14.   septembra   1998   súdnej   kancelárii   zistiť   stav dedičského   konania   po   žalobkyni   L.   R.,   ktorá   mala   zomrieť...   Z úradného   záznamu z 12. októbra 1998 vyplýva, že dedičská vec po žalobkyni bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. D 511/98 a spis sa v tom čase nachádzal u súdneho komisára. Stav dedičského konania po žalobkyni zisťoval okresný súd aj v januári 1999, v marci 1999, v júli 1999 a v septembri 1999.

Spis bol   následne   zákonnej   sudkyni   predkladaný   3.   apríla   2000,   27.   apríla   2000 (v súvislosti s vecou sp. zn. 11 C 98/90), 16. augusta 2000 (v súvislosti s vecou sp. zn. 11 C 98/90),   13. augusta   2001,   22.   októbra   2001,   vo   februári   2002,   28.   júna   2002, 9. októbra 2002, 10. decembra 2002, 13. februára 2003, 2. júna 2003, 8. septembra 2003.

Dňa   21.   novembra   2003   podala   Ľ.   R.   na   okresnom   súde   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd   zakázal   žalovanej   v 3.   rade,   žalovanej v 5. rade, V. R., A. R., A. J. a J. K. ako právnym nástupcom žalovanej v 1. rade „scudziť, prenajať a zaťažiť nehnuteľnosti vedené na LV 408 pre obec a k. ú. S. ako parc. č. 339, 340, 341,   342,   343   a to   do   právoplatnosti   skončenia   konania   vedeného   na   Okresnom   súde v Senici pod č. 8 C 64/89“.

Okresný   súd   vyzval   1.   decembra   2003   žalobkyňu   Ľ.   R.   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý žalobkyňa zaplatila obratom – 2. decembra 2003.

Uznesením č. k. 8 C 64/89-279 z 18. decembra 2003 vydal okresný súd predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovaným „disponovať s nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v k. ú. a obci S., zapísanými v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. 408 pre obec a k. ú.   S.,   ako   parcela   č.   339,   340,   341,   342,   343,   najmä   scudziť,   prenajať   a zaťažiť nehnuteľnosti a to do právoplatného skončenia konania Okresného súdu v Senici spisová značka 8 C 64/89“.

Proti rozhodnutiu podala 13. januára 2004 žalovaná L. J. prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie.

Okresný súd vyzval 21. januára 2004 účastníčky konania Ľ. R. a L. J., ako aj ich právnych zástupcov na doplnenie náležitostí plnomocenstiev udelených právnym zástupcom účastníčkami konania.

Právny zástupca L. J. predložil doplnené plnomocenstvo 2. februára 2004. Listom z 11.   februára   2004   okresný   súd   urgoval   v uvedenej   veci   právneho   zástupcu   Ľ.   R. Plnomocenstvo bolo doplnené 19. februára 2004.

Vec bola predložená Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní 22. marca 2004. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 10 Co 88/04-301 z 21. apríla 2004 uznesenie okresného súdu z 18. decembra 2003 o nariadení predbežného opatrenia zrušil a vec vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutie   a spis   boli   okresnému   súdu   doručené 23. augusta 2004.

Okresný   súd   zasielal   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   o odvolaní   účastníkom konania   31.   augusta   2004.   Listom   z 29.   septembra   2004   žiadal   Krajský   súd   v Trnave o zaslanie ďalších troch vyhotovení uznesenia z 21. apríla 2004, aby ho bolo možné zaslať všetkým účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom. Ďalšie rovnopisy uznesenia z 21.   apríla   2004   boli   okresnému   súdu   doručené   6.   októbra   2004.   Okresný   súd   zaslal rozhodnutie ostatným účastníkom 7. októbra 2004.

Listom z 5. januára 2005 vyzval okresný súd žalobkyňu Ľ. R. a jej právneho zástupcu na vyjadrenie, či trvajú na návrhu na vydanie predbežného opatrenia vo veci.

Podaním z 22. januára 2005 doručeným okresnému súdu 24. januára 2005 žalobkyňa Ľ. R. oznámila: „(...) už netrvám na vydaní predbežného opatrenia.“

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 64/89-314 z 8. februára 2005 konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavil. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo doručované účastníkom konania 6. apríla 2005.

Listom z 25. apríla 2005 žiadal okresný súd Správu katastra S. o zaslanie podkladov z katastra nehnuteľností.

Dňa 26. apríla 2005 bol pripojený spis okresného súdu vo veci sp. zn. 7 D 59/03. Správa katastra S. doručila okresnému súdu žiadané podklady 27. apríla 2005.

III.

3.1. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   v dôsledku   neprimeranej   dĺžky   konania   (argumentujúc,   že okresný súd vo veci nerozhodol ani po 16 rokoch od podania žaloby 1. marca 1989), ako aj v dôsledku „opätovnej“ nečinnosti okresného súdu v posudzovanom konaní (naposledy od 12. januára 2004, t. j. viac ako 13 mesiacov).

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   vyslovil,   že povinnosť   poskytovať   ochranu   základným   právam   a slobodám   zaručeným   ústavou v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich okrem iného aj z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti.

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe (napr. III. ÚS 347/04).

K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného   štátneho orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy nestačí, že štátne orgány vec prerokujú, prípadne vykonajú rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (III. ÚS 175/04).

Jurisdikcia   ústavného   súdu   „rationae   temporis“   sa   vzťahuje   na obdobie   po 15. februári 1993. V rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľov prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – však treba prihliadnuť aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (obdobne napr. III. ÚS 18/00, III. ÚS 174/02).

Zatiaľ čo sťažovateľky T. O. a Z. R. boli ako žalovaná v 5. rade a žalovaná v 3. rade účastníčkami konania už od jeho začiatku (od podania žaloby 1. marca 1989), sťažovatelia L.   J.,   A.   R.,   V.   R.   a J.   K.   sa   stali   účastníkmi   posudzovaného   konania až v roku   2003 v dôsledku právneho nástupníctva po R. R. (žalovanej v 1. rade).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v prípade procesného nástupníctva skúma možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. možné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období počas, ktorého bol sťažovateľ účastníkom posudzovaného   konania.   V rámci   posúdenia,   či   sa   vec   sťažovateľa   prerokovala   na konajúcom súde bez zbytočných prieťahov, však prihliada aj na deň začatia konania na uvedenom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do okamihu, keď sa sťažovateľ stal účastníkom posudzovaného konania (obdobne napr. III. ÚS 209/03, III. ÚS 193/03, III. ÚS 229/04).

3.2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Ústavný   súd   sa   po   oboznámení   s obsahom   príslušného   súdneho   spisu a s argumentáciou účastníkov konania pred ústavným súdom nestotožnil so stanoviskom právneho zástupcu sťažovateľov, podľa ktorého nejde v posudzovanom prípade z hľadiska právneho ani skutkového „o zložitú vec“.

Z relevantnej   právnej   úpravy   (§   142   Občianskeho   zákonníka),   ako   aj   z ustálenej judikatúry   všeobecných   súdov   (napr.   Rc   40/70)   vyplýva,   že   so   zrušením   podielového spoluvlastníctva   rozhodnutím   súdu   je   nerozlučne   spojené   vyporiadanie   spoluvlastníkov, ktorých   práva   sú   zrušením   spoluvlastníctva   dotknuté.   Ustanovenie   §   142   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   uvádza   nielen   jednotlivé   spôsoby   zrušenia   a   vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale zároveň záväzne určuje poradie, v ktorom môžu byť tieto spôsoby   vyporiadania   použité.   Návrhom   na   spôsob   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva   nie   je   teda   súd   viazaný.   Zmyslom   tohto   vyporiadania   je   vyriešenie vzťahov, ktoré sa vytvorili medzi podielovými spoluvlastníkmi v súvislosti s existenciou podielového   spoluvlastníctva,   prípadne   ktoré   vznikajú   medzi   niekdajšími   podielovými spoluvlastníkmi   v   súvislosti   so   zrušením   podielového   spoluvlastníctva.   Vzhľadom   na uvedené sa vyporiadanie vykonáva ako „vyporiadanie v širšom slova zmysle“.

Pretože rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov je ako spôsob likvidácie spoluvlastníckych vzťahov uvedené na prvom mieste, musí sa súd vždy v prvom rade   zaoberať   posúdením   možnosti   použitia   tohto   spôsobu   vyporiadania   najmä   z toho hľadiska, či je reálne rozdelenie veci „dobre možné“, prihliadajúc na „veľkosť podielov a účelné využitie veci“ (napr. funkčnosť a praktickosť, ale aj uspokojenie bytovej potreby jednotlivých spoluvlastníkov a pod.).

Vzhľadom   na   rozsah   dokazovania   vyplývajúci   zo   samotnej   povahy   veci,   ako   aj z konkrétnych   skutkových   okolností   daného   prípadu   (námietka   zániku   podielového spoluvlastníctva   v dôsledku reálnej deľby nehnuteľností podľa práva platného na území Slovenska do roku 1950, spor ohľadne veľkosti spoluvlastníckych podielov, ako aj sporná otázka účelného usporiadania vzťahov ohľadne časti pozemku využívanej spoluvlastníkmi ako prístupovej cesty k nimi výlučne užívaným častiam predmetných nehnuteľností) dospel ústavný súd k záveru, že predmetnú vec je potrebné kvalifikovať ako skutkovo zložitú.

Celkovú dĺžku posudzovaného konania nepochybne ovplyvnilo aj úmrtie viacerých účastníkov   tohto   konania   v jeho   priebehu,   v dôsledku   čoho   bol   okresný   súd   opakovane nútený zaoberať sa   otázkou   právneho   nástupníctva   účastníkov,   ktorých   spôsobilosť   byť účastníkom konania zanikla.

Aj   napriek   uvedeným   skutočnostiam   však   celkovú   dobu   posudzovaného   konania priamo pred okresným súdom, proti ktorému sťažnosť smeruje (takmer šestnásť rokov), nemožno   vo   vzťahu   k povahe a zložitosti   veci   považovať za   primeranú (obdobne   napr. III. ÚS 9/00).

Ústavný   súd   preto   skúmal,   akou   mierou   prispelo   k zjavne   neprimeranej   dobe prerokovania   predmetnej   veci   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   posudzovaného konania a v akej miere je táto doba dôsledkom postupu okresného súdu.

3.3. Pri posúdení správania sťažovateľov prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 101 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), z ktorého pre účastníka konania vyplýva procesná povinnosť poskytnúť súdu náležitú súčinnosť v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní.

Ako už bolo uvedené, sťažovatelia L. J., A. R., V. R. a J. K. sa stali účastníkmi posudzovaného konania v roku 2003 v dôsledku právneho nástupníctva po R. R. (žalovanej v 1. rade).

R.   R.   zomrela...   Osvedčenie   o dedičstve   sp.   zn.   7 D/59/2003,   D   not   45/2003-Do z 3. októbra 2003, ktorým bol ustálený okruh dedičov po žalovanej v 1. rade, ako aj spôsob vyporiadania   dedičstva   na   základe   dohody   dedičov,   nadobudlo   účinky   právoplatného uznesenia o dedičstve 21. októbra 2003.

Obsah spisu sp. zn. 8 C 64/89 potvrdzuje námietku okresného súdu, že sťažovatelia L. J., A. R., V. R. a J. K. úmrtie žalovanej v 1. rade ani svoje právne nástupníctvo vo vzťahu k nej   okresnému   súdu   bez   zbytočného   odkladu   neoznámili.   Okresný   súd   sa   uvedenú skutočnosť   dozvedel   až   z návrhu   žalobkyne   Ľ.   R.   na   vydanie   predbežného   opatrenia podaného   21.   novembra   2003.   Uvedenú   nečinnosť   sťažovateľov   nemožno   označiť   za aktívny a efektívny postup účastníka v sporovom konaní.

Za prejav nesúčinnostného správania v rozpore s § 101 OSP ani za dôvod predĺženia celkovej doby prerokovania predmetnej veci naopak ústavný súd nepovažoval opakované procesné   návrhy   doručené   okresnému   súdu   11.   septembra   1991   a 23.   októbra   1991 sťažovateľkou Z. R., ktorými žiadala prerušenie posudzovaného konania do právoplatného rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 11 C 98/90, keďže podľa jej názoru obe konania na seba „obsahovo nadväzujú“, pokiaľ ide o otázku veľkosti spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom konania sp. zn. 8 C 64/89. Rozhodnutie o uvedených návrhoch, a tým aj o ďalšom postupe v konaní bolo plne v právomoci okresného súdu, ktorý uvedeným návrhom nevyhovel. Na pojednávaní konanom   11.   septembra   1991   konštatoval,   že   kúpna   zmluva,   neplatnosť   ktorej   bola žalovaná v konaní sp. zn. 11 C 98/90, sa týka nehnuteľností odlišných od nehnuteľností, o ktoré ide vo veci sp. zn. 8 C 64/89, a konanie prerušil z iného dôvodu (otázka procesnej spôsobilosti žalovanej v 2. rade). Ani v ďalšom priebehu konania nerozhodol okresný súd z uvedeného dôvodu o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP.

Vo vzťahu k sťažovateľkám Z. R. a T. O. však ústavný súd prihliadol na to, že ako dedičky   v konaní   po   poručiteľke   A.   R.   (žalovanej   v 2. rade),   ktorá   zomrela...,   mohli aktívnym   postupom   prispieť   k jeho   ukončeniu   v primeranej   dobe,   a tým   aj   k ďalšiemu plynulému   postupu   v posudzovanom   konaní   sp.   zn.   8 C   64/89.   Dedičské   konanie   po žalovanej v 2. rade (právnej predchodkyni sťažovateliek Z. R. a T. O.) sa však predĺžilo, ako to vyplýva zo správy súdnej komisárky o stave konania zo 6. decembra 1994 predloženej okresnému   súdu,   aj   v dôsledku   nereagovania   dedičov   na   opakovanú   výzvu   súdnej komisárky,   ktorou   žiadala   predloženie   podkladov   potrebných   na prerokovanie   veci. Nesúčinnostné správanie dedičiek v uvedenom konaní malo následne vplyv aj na predĺženie doby konania vo veci sp. zn. 8 C 64/89.

3.4.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v predmetnom   konaní,   ústavný   súd posudzoval obdobie po 15. februári 1993, na ktoré sa vzťahuje jeho právomoc, prihliadajúc aj na deň začatia konania a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993.

V období od 22. júla 1993 (resp. od 15. februára 1993) do 19. novembra 1997 bránila konečnému rozhodnutiu okresného súdu vo veci procesná prekážka spočívajúca v úmrtí viacerých účastníkov a zároveň spoluvlastníkov, o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva ktorých v konaní išlo (A. R. – žalovanej v 2. rade, O. R. – žalovanej v 4. rade a žalobcu Ľ. R.). Okruh ich právnych nástupcov a zároveň spoluvlastníkov nehnuteľností, ktoré boli predmetom posudzovaného konania o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, bol ustálený 19. novembra 1997. Okresný súd uvedenú skutočnosť procesne reflektoval na pojednávaní konanom 30. apríla 1998. Od uvedeného dátumu až do 7. februára 2003 (keď zomrela R. R. – žalovaná v 1. rade) však vo veci nerozhodol a nerealizoval ani efektívne a účinné procesné úkony smerujúce ku konečnému prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci. V uvedenom období dochádzalo podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom konaní k zbytočným prieťahom v dôsledku neefektívneho postupu okresného súdu.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s argumentáciou   okresného   súdu   o tom,   že   výsledok konania   vedeného   pod   sp.   zn.   11   C   98/90   mohol   ovplyvniť   spôsob   vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania sp. zn. 8 C 64/89, a preto bolo potrebné vyčkať na rozhodnutie v označenej veci. Predmetom konania sp. zn. 11 C 98/90 bola žaloba A. R., Z. R., O. R. a T. O. proti Ľ. R. a L. R. o určenie neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy vo forme notárskej zápisnice zo 7. januára 1988 týkajúcej sa prevodu iných pozemkov medzi účastníkmi, než boli pozemky, resp. nehnuteľnosti, ku ktorým malo byť zrušené a vyporiadané spoluvlastníctvo v konaní sp. zn. 8 C 64/89. Prípadné určenie neplatnosti napadnutého právneho úkonu okresným súdom v konaní sp. zn. 11 C 98/90 neriešilo otázku veľkosti spoluvlastníckych podielov účastníkov k nehnuteľnostiam, o ktoré išlo v konaní sp. zn. 8 C 64/89. K obdobnému záveru nakoniec dospel aj okresný súd na pojednávaní konanom 11. septembra 1991.

V období od 30. apríla 1998 do 7. februára 2003 zomrela žalobkyňa L. R.. Dedičské konanie po nej bolo právoplatne skončené 3. júla 1999. Zákonná sudkyňa zisťovala stav uvedeného dedičského konania a až do jeho skončenia vo veci sp. zn. 8 C 64/89 nekonala. Uvedený   postup   nepovažoval   ústavný   súd   za   účelný   a efektívny,   pretože   z obsahu osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 601/94, D not 772/94–K v dedičskej veci po poručiteľovi Ľ.   R.   (manželovi   L.   R.),   ktoré   nadobudlo   účinky   právoplatného   uznesenia   o dedičstve 19. novembra 1997, vyplýva, že spoluvlastnícky podiel žalobcov na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom konania sp. zn. 8 C 64/89, pripadol v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   zaniknutého   smrťou   poručiteľa   v celosti   do   dedičstva   a na základe dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva ho nadobudla výlučne Ľ. R. (dcéra Ľ. R. a L. R.). Predmetom dedičského konania po L. R. už teda nebol podiel na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom konania sp. zn. 8 C 64/89.

Po podaní návrhu žalobkyne Ľ. R. na vydanie predbežného opatrenia 21. novembra 2003   postupoval   okresný   súd   v konaní   nariadením   predbežného   opatrenia   18. decembra 2003, ktoré však bolo na základe odvolania zrušené uznesením Krajského súdu v Trnave z 21. apríla 2004 s tým, že „(...) žalobný petit v návrhu na vydanie predbežného opatrenia a tiež   samotný   výrok   rozhodnutia   o nariadení   predbežného   opatrenia   je   neurčitým a nevykonateľným“ pre   nedostatky   spočívajúce   v neúplnom   identifikovaní   nehnuteľností a že „(...) súd prvého stupňa v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, nakoľko z neho nie je vôbec zrejmé, z akých dôvodov bolo predbežné opatrenie vydané (...)“. Po vrátení veci na ďalšie konanie 23. augusta 2004 realizoval okresný súd viaceré   procesné   úkony   spojené   s doručovaním   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trnave z 21. apríla 2004 a s odstránením nedostatkov návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré vyústili nakoniec do rozhodnutia o zastavení konania o tomto návrhu. Prvý procesný úkon (v období po 21. novembri 2003) smerujúci k prejednaniu a meritórnemu rozhodnutiu vo veci vykonal okresný súd až 25. apríla 2005.

Procesná aktivita okresného súdu v období po 21. novembri 2003 (keď sa dozvedel o úmrtí žalovanej v 1. rade a o tom, kto sú jej právni nástupcovia) sa obmedzila na konanie a rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (ktoré bolo navyše poznačené pochybeniami, ako to vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu) a nesmerovala dôraznejším spôsobom k meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci až do 25. apríla 2005.

V situácii,   keď   doba   konania   pred   okresným   súdom   o žalobe   z 1.   marca   1989 presiahla   štrnásť   rokov   (v   novembri   2003),   nemožno   takýto   postup   okresného   súdu považovať za efektívny a súladný so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru ústavného súdu dochádzalo aj v tomto období (od 21. novembra 2003 do 22. marca 2004 a od 23. augusta 2004 do 25. apríla 2005 - v období od 22. marca 2004 do 23. augusta 2004 bol spis na odvolacom súde) v posudzovanom konaní k zbytočným prieťahom v dôsledku neefektívneho postupu okresného súdu.

Ústavný súd dospel k záveru, že v dôsledku uvedených období neefektívnej činnosti okresného súdu, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

3.5. Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali podľa čl. 127 ods. 2 ústavy taktiež výroku, ktorým by ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany okresného súdu, prikázal   okresnému   súdu,   aby   v ďalšom   priebehu   posudzovaného   konania   konal   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

3.6. Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   požiadali   aj   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk každému z nich, ktoré odôvodnili, tak že „(...) právna neistota sťažovateľov sa v dôsledku neúmerných súdnych prieťahov neustále zvyšuje.   Táto   situácia   vyvoláva   u sťažovateľov   a ich   rodín   zbytočné   napätie,   ktoré mnohokrát končí konfliktmi medzi nimi. Sťažovatelia sú už v dôchodkovom veku, preto ich príjmy   sú   výrazne   nižšie   ako   ostatných   osôb   v produktívnom   veku.   Súdne   prieťahy   im spôsobujú zbytočné výdavky s nimi spojené. Z tohto dôvodu u sťažovateľov vznikla nedôvera k súdnemu systému a ochrane ich práv cestou súdneho konania“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd predovšetkým na dĺžku posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov (viac ako päť rokov a deväť mesiacov), na predmet posudzovaného konania a jeho význam pre sťažovateľov a na druhej strane aj na skutočnosť, že sťažovatelia prispeli k predĺženiu doby prerokovania   uvedenej   veci.   Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľov zohľadnil ústavný súd (vychádzajúc zo zásad spravodlivosti) mieru zásahu do základných práv   jednotlivých   sťažovateľov   s ohľadom   na   dobu,   počas   ktorej   boli   účastníkmi posudzovaného   konania,   rozsah   a povahu   zbytočných   prieťahov   v období,   keď   boli účastníkmi posudzovaného konania.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľkám T. O. a Z. R. sumu 60 000 Sk (body 6 a 7 výrokovej časti nálezu) a sťažovateľom L. J., A. R., V. R.   a J.   K.   sumu   15   000   Sk   (body   3,   4,   5   a   8   výrokovej   časti   nálezu)   zohľadňujúc nemajetkovú ujmu sťažovateľov spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 10 výrokovej časti nálezu).

3.7. Sťažovatelia žiadali prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľov   vyčíslil   výšku uplatnených trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby pre šiestich klientov realizované   v rokoch   2004   a 2005   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a písomné   podanie sťažnosti) sumou 42 274,50 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi   za   úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 4 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2, § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným   zadosťučinením   alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena o daň z pridanej   hodnoty.   Ústavný   súd   preto   v súlade   s ustanovením §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2004   a jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný v roku   2005   pre   šiestich klientov vo výške 42 234 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty (bod 9 výroku tohto nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 10 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2005