znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 95/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   doc.   RNDr.   M. M.,   CSc.,   bytom   Trieda   SNP 40,   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 374/91, neskôr vedenom pod sp. zn. 17 C 34/96 a v súčasnosti vedenom pod   sp. zn. 17 C 133/2003 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 203/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo doc. RNDr. M. M., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 18   C   374/91,   neskôr   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   34/96   a   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 203/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 374/91, neskôr vedenom pod sp. zn. 17 C 34/96 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 17 C 133/2003 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Doc. RNDr. M. M, CSc.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Doc. RNDr. M. M., CSc.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške   10   000   Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd v Košiciach   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice   I je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia doc. RNDr. M. M., CSc., na účet advokáta JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Košiciach je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia doc. RNDr. M. M., CSc., na účet advokáta JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., vo výške   1   340   Sk   (slovom   jedentisíctristoštyridsať   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažnosti doc. RNDr. M. M., CSc., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2004 doručená   sťažnosť   doc.   RNDr.   M.   M.,   CSc.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní sťažovateľa proti žalovanému v 1. rade – Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v K., a žalovanému v 2. rade – Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ a „žalovaný v 2. rade“), o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 374/91, neskôr vedenom pod sp. zn. 17 C 34/96 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 17 C 133/2003 o náhradu mzdy, ktoré bolo vylúčené z konania vedeného pod sp. zn. 17 C 34/96 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 203/00 o odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 34/96-49 z 25. februára 2000 o neplatnosť výpovede.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 11. apríla 1991 podal žalobu o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy bývalému Mestskému súdu v Košiciach proti žalovanému v 1. rade. Toto konanie bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 18 C 374/91. Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza   prehľad úkonov,   ktoré   boli   v predmetnej   veci   vykonané. Z tohto   prehľadu   podľa   jeho   názoru   vyplýva,   že   v konaní   na   okresnom   súde   pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 374/91 a sp. zn. 17 C 34/96, v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 17   C   133/2003,   dochádza   k prieťahom.   Podľa   sťažovateľa   k prieťahom   došlo   v konaní vedenom na okresnom súde aj v konaní vedenom na krajskom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa sťažoval na prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 133/03 z dôvodu, že vec po takmer 13 rokoch nie je právoplatne skončená. Avšak z odpovede predsedu okresného súdu vyplýva, že sťažnosť nie je dôvodná, pretože konanie vedené pod sp. zn. 17 C 133/03 bolo prerušené podľa § 109 ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   do   právoplatného   skončenia   konania vedeného pod sp. zn. 17 C 34/96, v ktorom sa rozhoduje o základe nároku – o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Sťažovateľ sa preto domnieva, že by využitím sťažnosti podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) nebolo možné dosiahnuť nápravu v jeho právnej veci.

Sťažovateľ   považuje   za   primerané,   aby   mu   v tejto   veci   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk. Svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že od podania žaloby v roku 1991 jeho právna vec nie je doteraz právoplatne skončená, čo u neho vyvoláva pocit právnej neistoty. Sťažovateľ sa stal medzičasom   starobným   dôchodcom.   Pri   neplatnom   skončení   pracovného   pomeru   utrpel nielen značnú finančnú stratu, ale aj spoločenskú a duševnú ujmu. Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí v tom, že konanie začaté v roku 1991 nie je doteraz právoplatne skončené.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice I pôvodne pod č. k. 18 C 374/91, č. k. 17 C 34/96 a v súčasnosti pod č. k. 17 C 133/2003 a v konaní pred Krajským súdom v Košiciach pod č. k. 13 Co 203/00 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I vo veci č. k. 17 C 133/2003 konal bez prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi trovy konania, ktoré sú povinní odporcovia v 1) a 2) rade spoločne a nerozdielne sťažovateľovi nahradiť.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení z 22. apríla 2004 uviedol prehľad vykonaných úkonov v danej právnej veci, pričom rozsudok č. k. 17 C 34/96-131 z 2. júla 2003, ktorým bolo určené, že výpoveď daná sťažovateľovi bola neplatná, nadobudol právoplatnosť 25. augusta 2003. Vylúčený   nárok   o náhradu   mzdy   sa   vedie   pod   samostatnou   sp.   zn.   17   C   133/03.   Toto konanie bolo prerušené do právoplatného skončenia sporu vedeného o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že sťažnosť sťažovateľa považuje za neopodstatnenú a s prihliadnutím na skutkovú a najmä právnu náročnosť riešeného problému v odvolacom konaní nedošlo podľa jeho názoru k zbytočným prieťahom.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. apríla 2004 a predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 8. apríla 2004 súhlasili s upustením od ústneho pojednávania. Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   z 18.   mája 2004   taktiež   súhlasil   s upustením   od   ústneho pojednávania.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 95/04-14 zo 17. marca 2004 bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom navrhovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu)   ochranu,   ako   aj   práva   na spravodlivý   proces   z toho   dôvodu,   že   všeobecný   súd   nekonal   spôsobom   ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ sa sťažoval na prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 133/03 podľa zákona o štátnej správe súdov, pričom táto sťažnosť neviedla podľa jeho názoru k náprave.

Ústavný súd si   vyžiadal spisy okresného súdu   sp. zn. 18 C 374/91, 17 C 34/96 a 17 C 133/2003 a spis krajského súdu sp. zn. 13 Co 203/00.

Z vyžiadaných   spisov   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudkom   okresného   súdu č.   k.   17   C   34/96-49   z 25.   februára   2000   bola   určená   neplatnosť   výpovede   danej sťažovateľovi listom žalovaného č. j. 587/1991 z 22. februára 1991. Zároveň sa nárok na náhradu   mzdy   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   žalovaný odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 Co 203/00-68 z 20. marca 2002 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol znova rozsudkom č. k. 17 C 34/96-139 z 2. júla 2003 tak, že určil neplatnosť výpovede danej sťažovateľovi. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. augusta 2003. Nárok na náhradu mzdy bol vylúčený na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. 17 C 133/2003.

Okresný súd napriek tomu, že ide o jedno konanie, účelovo, bez zjavného právneho podkladu konal o čiastkových problémoch a vždy po ukončení jednotlivých častí vykázal vec ako skončenú a o ďalších nárokoch rozhodoval v samostatnom, akoby novom konaní pod novou spisovou značkou. Ide však vždy o čiastkový návrh v pôvodnej žalobe. Takýto postup   okresného   súdu   ústavný   súd   hodnotí   ako   účelový   priečiaci   sa   zmyslu   a účelu procesných predpisov Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ v konaní okresného súdu a krajského súdu namietal zbytočné prieťahy v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštatoval,   že   ak   bola   vec právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   na   ústavnom   súde,   ústavný   súd   poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď   k porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo   porušenie   v tomto   čase   ešte   trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Konania,   v rámci   ktorých   namieta   sťažovateľ   zbytočné   prieťahy   o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, možno hodnotiť ako konania zložité na dokazovanie.

Dňa   15.   februára   1993   nadobudol   účinnosť   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“). Preto až od tohto dňa je založená právomoc ústavného súdu. Postup okresného   súdu   v predmetných   konaniach   pred   uvedeným   dátumom   preto   nie   je v prieskumnej právomoci ústavného súdu.

Zo spisu sp. zn. 18 C 374/91 v konaní žalobcu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľa)   proti   žalovanému   v 1.   rade   a žalovanému   v 2.   rade   o neplatnosť   výpovede a náhradu mzdy ústavný súd zistil, že boli vykonané tieto úkony:

Dňa 24. marca 1993 bol Obvodnému súdu   Košice 1 (ďalej len „obvodný súd“) doručený návrh žalovaného v 2. rade na doplnenie dôkazov.

Dňa 29. marca 1993 bolo obvodnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu.

Dňa 31. marca 1993 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa 3. apríla 1993 bolo obvodnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 2. rade.Dňa 5. mája 1993 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa 27. mája 1993 bol žalovaný v 2. rade vyzvaný na predloženie dôkazov.Dňa 28. mája 1993 bolo obvodnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 2. rade. Dňa 15. júna 1993 bolo obvodnému súdu doručené podanie žalovaného v 2. rade.Dňa 23. júla 1993 bol určený termín pojednávania na 17. september 1993.Dňa 26. júla 1993 obvodný súd vyzval žalovaného v 2. rade na doplnenie dôkazov.Dňa 13. septembra 1993 bolo obvodnému súdu doručené vyjadrenie žalobcu.Dňa 17. septembra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   23.   septembra   1993   bolo   obvodnému   súdu   doručené   podanie   žalovaného v 2. rade, ktorým doplnil dôkazy.

Dňa 28. septembra 1993 bol obvodnému súdu doručený súhlas so späťvzatím návrhu proti žalovanému v 1. rade.

Dňa 5. októbra 1993 bol žalovaný v 2. rade vyzvaný na doplnenie dôkazov.Dňa 15. októbra 1993 žalovaný v 2. rade doplnil dôkazy.Dňa   28.   novembra   1994   bola   obvodnému   súdu   doručená   žiadosť   žalovaného v 2. rade, aby oznámil, prečo sa v predmetnom spore nekoná.

Dňa   9.   marca   1995   bola   obvodnému   súdu   opäť   doručená   žiadosť   žalovaného v 2. rade, aby oznámil, či už bolo predmetné konanie skončené vydaním rozhodnutia.Dňa   6.   decembra   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (účastníci   neboli   prítomní). Konanie   proti   žalovanému   v 1.   rade   sa   zastavilo   a konanie   proti   žalovanému   v 2.   rade sa vylúčilo na samostatné konanie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 1995.

Zo spisu sp. zn. 17 C 34/96 ústavný súd zistil, že boli vykonané tieto úkony:Dňa 6. decembra 1995 bolo vydané uznesenie obvodného súdu sp. zn. 18 C 374/91 v konaní o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a náhradu mzdy, ktorým sa zastavilo konanie proti žalovanému v 1. rade. Konanie proti žalovanému v 2. rade bolo vylúčené na samostatné konanie pod sp. zn. 17 C 34/96. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 1995.

Dňa 1. októbra 1997 okresný súd zaslal list právnemu zástupcovi žalobcu, ktorým zisťoval, či trvá na podanom návrhu.

Dňa 11. novembra 1997 okresný súd zisťoval, či žalobca trvá na podanom návrhu.Dňa 29. januára 1998 bol vytýčený termín pojednávania na 27. november 1998. Dňa 27. novembra 1998 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   4.   februára   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   stanovisko   navrhovateľa k dôkazom.

Dňa 3. augusta 1999 bol určený termín pojednávania na 22. november 1999.Dňa 17. augusta 1999 okresný súd vyzval žalovaného na predloženie dokladov.Dňa   7.   septembra   1999   žalovaný   zaslal   okresnému   súdu   kópie   požadovaných dokladov.

Dňa 22. októbra 1999 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   5.   novembra   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   žalovaného   na vykonanie dôkazov.

Dňa 4. januára 2000 bol určený termín pojednávania na 19. január 2000.Dňa 19. januára 2000 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   26.   januára   2000   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (účastníci   boli   prítomní). Pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudcu.

Dňa   25.   februára   2000   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (účastníci   boli   prítomní). Na   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   výpoveď   daná žalobcovi   je   neplatná.   V prevyšujúcej   časti   bol   nárok   žalobcu   vylúčený   na   samostatné konanie.

Dňa   13.   apríla   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   žalovaného   proti rozsudku okresného súdu.

Dňa   27.   apríla   2000   okresný   súd   zaslal   odvolanie   žalovaného   na   vyjadrenie žalobcovi.

Dňa 12. mája 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalobcu.Dňa 29. mája 2000 bol spis doručený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 13 Co 203/00.

Dňa 8. augusta 2000 krajský súd žiadal od Okresného súdu v Prešove spisy sp. zn. 8 C 175/91, sp. zn. 10 C 88/91 a sp. zn. 7 C 51/91.

Dňa 8. septembra 2000 boli opäť žiadané vyššie uvedené spisy.Dňa   11.   februára   2002   bola   krajskému   súdu   doručená   žiadosť   Daňového   úradu Košice II (ďalej len „daňový úrad“) o poskytnutie informácie.

Dňa 16. februára 2002 bol určený termín pojednávania na 20. marec 2002 a krajský súd odpovedal na dožiadanie daňového úradu.

Dňa 20. marca 2002 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa 20. marca 2002 bolo vydané uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 203/00, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.Dňa   10.   apríla   2002   bola   krajskému   súdu   doručená   žiadosť   daňového   úradu o poskytnutie informácie.

Dňa 11. apríla 2002 krajský súd odpovedal na žiadosť daňového úradu.Dňa 16. mája 2002 došiel spis okresnému súdu.Dňa 24. mája 2002 bolo doručované uznesenie krajského súdu.Dňa 28. januára 2003 bol určený termín pojednávania na 5. marec 2003.Dňa 5. marca 2003 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   31.   marca   2003   došiel   okresnému   súdu   návrh   žalovaného   na   vykonanie dôkazov.

Dňa 2. apríla 2004 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   4.   apríla   2003   žalobca   splnomocnil   na   zastupovanie   v konaní   advokáta JUDr. M. S.

Dňa 21. mája 2003 sa uskutočnilo pojednávanie (žalobca bol prítomný, žalovaný nebol prítomný).

Dňa 25. júna 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie žalovaného, ktorým boli doplnené dôkazy.

Dňa 27. júna 2003 sa uskutočnilo pojednávanie (účastníci boli prítomní).Dňa   2.   júla   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (účastníci   boli   prítomní).   Bol vyhlásený rozsudok, ktorým bolo určené, že výpoveď daná žalobcovi je neplatná. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. augusta 2003.

V konaní okresného súdu o náhradu mzdy vedenom pod sp. zn. 17 C 133/2003 boli vykonané tieto úkony:

Dňa 3. septembra 2003 bolo okresným súdom vydané uznesenie o prerušení konania sp. zn. 17 C 133/2003 do právoplatného skončenia sporu vedeného pod sp. zn. 17 C 34/96.Dňa 2. októbra 2003 bol sťažovateľ vyzvaný, aby špecifikoval výšku náhrady mzdy.Dňa 24. októbra 2003 predložil sťažovateľ splnomocnenie advokáta na zastupovanie a požiadal o predĺženie lehoty na špecifikáciu výšky náhrady mzdy.

Dňa 26. novembra 2003 navrhovateľ špecifikoval výšku náhrady mzdy.Dňa 4. decembra 2003 okresný súd zaslal žalovanému vyjadrenie sťažovateľa.Dňa 13. januára 2004 požiadal žalovaný o predĺženie lehoty na vyjadrenie.Dňa 13. januára 2004 bol konajúci sudca vyzvaný podpredsedníčkou okresného súdu na zaujatie stanoviska k sťažnosti na prieťahy v konaní.

Dňa 14. januára 2004 sa konajúci sudca vyjadril k sťažnosti.Dňa 29. januára 2004 bol vytýčený termín pojednávania na 3. marec 2004.Dňa 2. marca 2004 žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.Dňa 3. marca 2004 sa uskutočnilo pojednávanie (žalobca bol prítomný, žalovaný nebol prítomný).

Dňa   12.   marca   2004   oznámil   žalovaný   okresnému   súdu,   že   prebieha   jednanie o mimosúdnom ukončení sporu.

Dňa 26. marca 2004 požiadal žalobca o odročenie termínu pojednávania nariadeného na 31. marec 2004 z dôvodu možnej mimosúdnej dohody.

Dňa 31. marca 2004 sa uskutočnilo pojednávanie (žalobca nebol prítomný, žalovaný bol prítomný).

Ústavný súd zistil, že v konaní obvodného súdu vedenom pod sp. zn. 18 C 374/91 došlo   k   prieťahom   od   15.   októbra   1993   (žalovaný   v 2.   rade   doplnil   dôkazy   vyžiadané súdom)   do   6.   decembra   1995   (uznesenie   obvodného   súdu,   ktorým   sa   konanie   voči žalovanému   v 1.   rade   zastavilo,   a konanie   voči   žalovanému   v 2.   rade   sa   vylúčilo   na samostatné konanie), došlo tu teda k prieťahom v trvaní 25 mesiacov.

Ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 34/96 došlo k prieťahom od 28. decembra 1995 (právoplatnosť uznesenia obvodného súdu, ktorým bolo konanie vedené pod sp. zn. 18 C 374/91 proti žalovanému v 2. rade vylúčené na samostatné konanie) do   1. októbra 1997 (list okresného súdu,   ktorým zisťoval, či   žalobca trvá na podanom návrhu). Prieťah okresného súdu je v trvaní 21 mesiacov. Ďalší prieťah okresného súdu je od 29. januára 1998 (určený termín pojednávania na 27. november 1998) do 27. novembra 1998   (uskutočnilo   sa   pojednávanie).   Prieťah   je   v trvaní   10   mesiacov.   Ďalší   prieťah okresného súdu je od 4. februára 1999 (okresnému súdu došlo stanovisko navrhovateľa) do 3. augusta 1999 (bol určený termín pojednávania na 22. november 1999). Prieťah je v trvaní   6   mesiacov.   Prieťah   okresného   súdu   je   od   24.   mája   2002   (bolo   doručované uznesenie krajského súdu účastníkom konania) do 28. januára 2003 (bol určený termín pojednávania).   Prieťah   v konaní   je   v trvaní   8   mesiacov.   Celkové   prieťahy   v konaní okresného súdu sú 70 mesiacov.

Prieťahy   v konaní   krajského   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   13   Co   203/00   sú   od 8. septembra 2000 (krajský súd žiadal pripojiť súvisiace spisy) do 16. februára 2002 (určený termín   pojednávania)   a predstavujú   spolu   17   mesiacov.   Je   potrebné   objektívne   priznať, že   krajský   súd   nutne   potreboval   na   preštudovanie   spisu,   ako   aj   pripojených   spisov minimálne 5 mesiacov, takže prieťahy po zohľadnení tejto doby boli 12 mesiacov.

Ústavný súd teda zistil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17   C   133/2003   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ako vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu úkonov, tieto boli vykonávané priebežne a boli účelné.

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu, ústavný súd mu prikázal konať vo veci v súčasnosti vedenej pod sp. zn. 17 C 133/2003.

Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 300 000 Sk. Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   tak, že nekonaním okresného súdu a krajského súdu je sťažovateľ v stave právnej neistoty.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní vedenom na okresnom súde sp. zn. 18 C 374/91 a sp. zn. 17 C 34/96 a na krajskom súde pod sp. zn. 13 Co 203/00 a prikázal okresnému súdu, ktorý ich právo porušil, aby vo veci konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení   smerujúcich   zo   strany   ústavného súdu   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   bolo   i priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk od okresného súdu a vo výške 10 000 Sk od krajského súdu ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu a jeho zložitosť a dĺžku jeho trvania. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a krajského súdu a na uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisov okresného súdu a krajského súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny   zástupca   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   podľa   ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj napísanie sťažnosti), pričom za jeden úkon si uplatnil odmenu vo výške 4 534 Sk a režijný paušál vo výške 136 Sk, čo spolu predstavuje sumu 9 342 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom a krajským súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a   je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo výške 9 340 Sk (odmena za jeden úkon je 4 534 Sk, za zastupovanie štyroch sťažovateľov 4 534 Sk plus režijný paušál 136 Sk za každý úkon), ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť okresný súd vo výške 8 000 Sk a krajský súd vo výške 1 340 Sk. Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004