znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 95/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. augusta 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra   Dobríka   prerokoval sťažnosť P. P.,   K., zastúpeného advokátom   JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 554/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 554/00   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   554/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Sk (slovom päťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia P.   P.   vo   výške   8   796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských korún) advokátovi JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. februára 2003 (doplnená podaním z 20. marca 2003) doručená sťažnosť P. P., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní o zaplatenie sumy 540 000 Sk vedenom pod sp. zn. 12 C 554/00. Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal mu primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5   000   Sk   a trovy   jeho   právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom.

Z podania vyplýva, že sťažovateľ podal 12. júla 2000 okresnému súdu žalobu o zaplatenie vyššie uvedenej sumy a aj napriek podanej sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov   k náprave   nedošlo   a vo   veci   nie   je   ešte   doteraz   okresným   súdom rozhodnuté. Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní dochádza k zbytočným prieťahom.Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   95/03-12   z 2.   apríla   2003   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, prijal na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k vecnej stránke sťažnosti vyjadril okresný súd, zastúpený svojím predsedom, vyjadrením č. Spr 2377/02 z 27. mája 2003, ktorým konštatoval prieťahy v predmetnom konaní („z vecnej stránky sa sťažnosť P. P. javí ako   dôvodná“),   ktorých   existenciu   odôvodňoval   „objektívnymi   skutočnosťami, nadmerným zaťažením senátu 12 C a stážou vybavujúcej sudkyne na Krajskom súde v Košiciach“.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.   V dôsledku   toho senát predmetnú   sťažnosť prerokoval   na svojom zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 12. júla 2000 okresnému súdu žalobu proti advokátke JUDr. I.   S.   z K.   (ďalej   len   „žalovaná“)   o zaplatenie   540   000   Sk   s príslušenstvom   (ako náhrady škody vzniknutej z údajne nedôsledného plnenia zmluvy o právnej pomoci uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovanou).

Okresný súd 31. júla 2000 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku (výzva doručená sťažovateľovi 13. septembra 2000) a predložil žalobu žalovanej na vyjadrenie.

Žalovaná 30. augusta 2000 oznámila, že v konaní bude zastúpená advokátom, plnú moc spolu s vyjadrením predloží súdu, až keď sťažovateľ zaplatí súdny poplatok.Podľa záznamu z 19. októbra 2000 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok.Sťažovateľ podaním z 23. októbra 2000 zmenil petit žaloby na 340 000 Sk z dôvodu, že mu daňový orgán odpustil povinnosť zaplatiť časť penále.

Okresný   súd   6.   decembra   2000   vyzval   žalovanú   na   predloženie   vyjadrenia k žalobe a aj k zmene jej petitu s upozornením na možnosť rozhodnutia rozsudkom pre zameškanie (výzva jej bola doručená 4. januára 2001).

Žalovaná doručila 2. februára 2001 návrh na zastavenie konania, a to z dôvodu, že sťažovateľ uhradil len časť súdneho poplatku. Ďalej uviedla, že vyjadrenie k žalobe prednesie jej advokát až na pojednávaní.

V mesiacoch   február   až   apríl   2001   okresný   súd   zadovažoval   príslušný   spis z Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Bratislava,   resp.   Košice a Krajského súdu v Košiciach.

Okresný súd 30. júla 2001 vytýčil termín pojednávania na 2. október 2001.Žalovaná žiadala 1. októbra 2001 z dôvodu svojej práceneschopnosti odročiť termín pojednávania.

Pojednávanie   konané   2.   októbra   2001   (prítomný   sťažovateľ   a jeho   právny zástupca) bolo odročené na neurčito s tým, že žalovaná má predložiť doklad o svojej práceneschopnosti a avizované splnomocnenie pre advokáta.

Žalovaná 15. októbra 2001 predložila požadované lekárske potvrdenie a žiadala vytýčiť termín pojednávania po 1. novembri 2001.

Okresný súd 1. augusta 2002 vytýčil termín pojednávania na 1. október 2002 (predvolanie bolo expedované 2. septembra 2002 a doručené účastníkom 3. až 11. septembra 2002).

Právna   zástupkyňa   žalovanej   30.   septembra   2002   ospravedlnila   neúčasť žalovanej na pojednávaní, žiadala poskytnúť lehotu na oboznámenie sa so súdnym spisom a ako vedľajšieho účastníka navrhla prijať do konania poisťovňu Kooperatíva, a. s., Bratislava (ďalej len „poisťovňa“).

Pojednávanie konané 1. októbra 2002 bolo z dôvodu neprítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov odročené na 5. november 2002.

Právna zástupkyňa žalovanej nahliadla 24. októbra 2002 do súdneho spisu.Na   pojednávaní   konanom   5.   novembra   2002   za   prítomnosti   sťažovateľa a právnych   zástupcov   účastníkov   konania   bola   oboznámená   žaloba,   obsah administratívneho   spisu   a rozhodnutie   krajského   súdu,   boli   prednesené   návrhy právnych zástupcov účastníkov a vykonaný výsluch sťažovateľa. Pojednávanie bolo odročené na 14. január 2003.

Sťažovateľ   25.   novembra   2002   predložil   okresnému   súdu   ním   požadované doklady (úľava z penále, potvrdenie, že nemá daňové nedoplatky).

Dňa   3.   decembra   2002   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu zmeny predsedu senátu (oznámenie doručené účastníkom 4. decembra 2002).

Súdny spis sp. zn. 12 C 554/00 bol 3. júna 2003 doručený ústavnému súdu a 11. júla 2003 vrátený späť okresnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 554/00 je rozhodovanie o náhrade škody, ktoré nepredstavuje podľa názoru ústavného súdu právne   (z   hľadiska   právnej   úpravy   a jej   aplikácie)   a v danom   prípade   ani fakticky zložitú problematiku.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd uzatvára, že predmetná vec nie je takého stupňa zložitosti, ktorá by ospravedlňovala doterajšiu dĺžku konania o žalobe sťažovateľa o náhradu škody.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na všetky okolnosti daného prípadu.

Sťažovateľ   namietal   nekonanie   okresného   súdu   „vo   veci   samej  ...   až   do vytýčenia termínu 02. 10. 2001“. Tvrdil, že „nejde v prejednávanej veci o záležitosť právne a skutkovo komplikovanú a náročnú“ a on ako účastník konania „prejednanie veci   nezdržiaval,   na   odstránenie   nedostatkov  ...   nebol   vyzvaný,   keďže   zjavne prejednaniu veci nič nebránilo“.

Okresný   súd   v odpovedi   svojho   predsedu   na   sťažnosť   sťažovateľovi   listom č. Spr 2377/02 zo 16. septembra 2002 oznámil, že „šetrením som zistil, že prieťah v konaní   je   zapríčinený   objektívnymi   skutočnosťami,   nadmerným   zaťažením   súdu a vybavujúcej sudkyne. Vašu sťažnosť na prieťahy v konaní považujem za dôvodnú“. Taktiež   v už   vyššie   uvedenom   vyjadrení   k sťažnosti   okresný   súd   konštatoval,   že „z   vecnej   stránky   sa   sťažnosť   P.   P.   javí   ako   dôvodná.   Prieťahy   v konaní   boli spôsobené objektívnymi skutočnosťami, nadmerným zaťažením senátu 12 C a stážou vybavujúcej sudkyne na Krajskom súde v Košiciach“.

Vyššie   uvedené   v zásade   súhlasné   stanoviská   oboch   účastníkom   konania o existencii   zbytočných   prieťahov v konaní o predmetnej veci   preukazuje aj vyššie dokumentovaný   chronologický   postup   konania   okresného   súdu,   a to   najmä neprimerane   dlhé   obdobie   na   vykonanie   úkonov   súvisiacich   s prípravou   prvého pojednávania   (úhrada   súdneho   poplatku,   vyjadrenie   k žalobe,   zadovažovanie súvisiaceho administratívneho spisu) v trvaní vyše 14 mesiacov (od 12. júla 2000 do 2.   októbra   2001),   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   v trvaní   10   mesiacov   medzi prvým pojednávaním (2. októbra 2001) a vytýčením termínu druhého pojednávania (1. august 2002), konanie vo veci samej až na treťom pojednávaní (5. novembra 2002), t. j. až po uplynutí vyše 2 rokov a troch mesiacov od podania žaloby, ako aj nečinnosť okresného   súdu   od   3.   decembra   2002   (odročenie   pojednávania   vytýčeného   na 14. január 2003 na neurčito z dôvodu zmeny predsedu senátu) do predloženia súdneho spisu   ústavnému   súdu   (3.   júla   2003),   t.   j.   v trvaní   6   mesiacov.   Podľa   hodnotenia ústavného súdu obdobia nečinnosti okresného súdu predstavujú spolu 30 mesiacov.

Ústavný   súd   konštatoval,   že   súdne   konanie   v predmetnej   veci,   ktoré   sa   na okresnom   súde   začalo   12.   júla   2000,   je   stále   na   súde   prvého   stupňa   bez   jeho rozhodnutia   vo   veci   samej.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   zdĺhavosť   konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.   K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   teda   k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych problémoch   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu   (napr.   II.   ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie podľa kritéria zložitosti   veci),   z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania   jeho procesného   postupu)   v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno hodnotiť postup okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou   priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   spôsobujúci   zdĺhavosť   namietaného konania nevykazoval   podľa   názoru   ústavného súdu   znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Aj keď sťažovateľ nežiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal,   ústavný   súd   vychádzajúc   z oprávnenia   daného   mu   ustanovením   vyššie citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy („ústavný súd môže prikázať“) konkretizovaným v ustanovení § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde („ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov  ...“),   ako   aj   konkrétnych okolností daného (posudzovaného) prípadu považoval za nevyhnutné (už aj vzhľadom na účel základného práva, porušenie ktorého sa namietalo) prikázať okresnému súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 554/00 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   súčasne   žiadal   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Sk z dôvodu pretrvávajúcej právnej neistoty.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch je v danom prípade dôvodným vzhľadom   na   pretrvávajúcu   právnu   neistotu   sťažovateľa   spôsobenú   postupom okresného súdu v jeho majetkovej veci. Aj keď stabilná judikatúra ústavného súdu umožňuje   uložiť   vyššie   primerané   finančné   zadosťučinenie,   v danom   prípade   bol ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa.

Sťažovateľ požiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov jeho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, a to vo výške 4 398 Sk za jeden úkon právnej pomoci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   určil   výšku   trov   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb.   Za   dva   úkony   (prevzatie   a príprava,   napísanie a doplnenie sťažnosti) ústavný súd určil trovy vo výške 8 796 Sk (za jeden úkon vo výške 4 270 Sk s paušálom 128 Sk). Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2003