znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 95/01-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2001 predbežne prerokoval podnet na začatie konania A. K., toho času vo výkone trestu odňatia slobody   v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   v N.,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P., pre porušenie práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. Ntv - I 2/2001 z 5. februára 2001 a takto

r o z h o d o l :

Podnet A. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 25. mája 2001 doplneným ďalším podaním z 13. júna 2001 sa na Ústavný súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   o ústavnú   ochranu   obrátil prostredníctvom svojho právneho zástupcu A. K. (ďalej len „navrhovateľ“). K podaniam pripojil aj viaceré prílohy vzťahujúce sa na jeho trestnú vec (najmä rozhodnutia o väzbe). Navrhovateľ požiadal ústavný súd, aby rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Ntv - I 2/2001 z 5. februára 2001, ktorým tento rozhodol o predĺžení jeho väzby podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku do 18. septembra   2001,   bolo   porušené   jeho   právo   podľa   §   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), to znamená, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Výkladom ustanovení § 71 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku navrhovateľ dospieva k záveru, že väzba v prípravnom trestnom konaní môže trvať maximálne dva roky. Keď teda najvyšší súd označeným uznesením väzbu navrhovateľa (jeho vec sa nachádzala v štádiu   prípravného   konania) predĺžil   nad dva   roky,   porušil   právo   navrhovateľa   podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

II.

Podania navrhovateľa možno podľa ich obsahu kvalifikovať ako podnet na začatie konania pre porušenie práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy (v znení účinnom do 1. júla 2001), resp. § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   § 25   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   pričom   skúma   najmä splnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 20 ods. 1 a existenciu dôvodov, ktoré prípadne   opodstatňujú   jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   (vrátane   zjavnej neopodstatnenosti návrhu).

Navrhovateľ bol (v čase podania podnetu) v trestnej veci vedenej na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Prešove pod sp. zn. KÚV-344/10-97 stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona a iné. Do väzby bol vzatý z dôvodu podľa § 67   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   uznesením   Okresného   súdu   v Prešove sp. zn. Ntv 77/98 zo dňa 18. marca 1999 s tým, že väzba u neho začala 18. marca 1999 o 10.00 h.

Najvyšší   súd   už   označeným   uznesením   z 5.   februára   2001   na   základe   návrhu generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   predĺžil   väzbu navrhovateľa podľa   § 71 ods. 2 Trestného poriadku na dva roky, konkrétne do 18. septembra 2001.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov   a prepustením   obvineného   na   slobodu   by   mohlo   byť   zmarené   alebo   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného   roka   rozhodnúť   sudca   a nad   túto   lehotu,   najviac   však   do   dvoch   rokov,   senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému do 10 dní od rozhodnutia.

Podľa   ods.   2 citovaného ustanovenia väzba v konaní pred súdom   spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia   návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu.

Z označených   ustanovení   Trestného   poriadku   nie   je   možné   v žiadnom   prípade vyvodzovať záver, tak ako to robí navrhovateľ, že by v prípravnom trestnom konaní nebolo možné predĺžiť väzbu nad dobu 2 rokov, čo by teda v prípade jej predĺženia nad dva roky znamenalo,   že   ide   o závažné   porušenie   zákonnosti,   a teda   aj   ústavnosti   (pozri   mutatis mutandis napr. III. ÚS 48/00).

Podnet navrhovateľa je preto zjavne neopodstatnený a ako taký ho treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Túto   zjavnú   neopodstatnenosť   napokon   umocňuje   aj   nález   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 79/00 z 31. mája 2001 a jeho právne následky.

Označeným   nálezom   ústavný   súd   vyslovil,   že   Krajský   súd   v Prešove   uznesením sp. zn. 3 To 88/99 z 29. apríla 1999, ktorým potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby (ide o tú istú trestnú vec), porušil jeho právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy. Navrhovateľ na jeho základe dosiahol to, čo chcel (výkon trestu odňatia slobody namiesto väzby), pretože prokurátor Krajskej prokuratúry v Prešove ho uznesením sp. zn. Kv 1/98 z 5. júna 2001 podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku ihneď prepustil z väzby na nástup nariadeného výkonu trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a štyroch mesiacov uloženého rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 3 T 219/97 z 10. novembra 1998.