znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 94/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpení   advokátom   JUDr.   Petrom   Arendackým,   Advokátska   kancelária,Železničiarska 13,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešovesp. zn. 12 Co 114/2013 z 1. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola11. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej   len„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co114/2013 z 1. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   vystupovali   akoodporcovia v konaní o zaplatenie sumy 1 794,14 € s príslušenstvom na Okresnom súdePrešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   129/2011.   Okresný   súdv uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 10. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok súdu prvéhostupňa“)   tak,   že   sťažovateľov   zaviazal   spoločne   a nerozdielne   uhradiť   žalobcovi   sumu1 707,14   €   spolu   s 8,75   %   ročným   úrokom   z omeškania   od   22.   novembra   2011do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu na ⬛⬛⬛⬛ v a druhým   výrokom   rozsudku   ich   zaviazal   nahradiť   trovy   konania   žalobcovi   v sume534,41 €. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie,o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   výrok   o povinnostisťažovateľov plniť žalobcovi potvrdil a zmenil výrok súdu prvého stupňa o trovách konania.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietali,   že   krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,pretože „právo   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   patrí   iba   a výlučne   vlastníkovi predmetného bytu, a to vlastníkovi skutočnému, nie hociktorej osobe, ktorá sa za vlastníka prehlasuje. Ak by vlastník nebol zistiteľný, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal   štát.“.   Sťažovatelia   ako   nájomníci   bytu   na ⬛⬛⬛⬛ dlhodobo   vedú   sporyso žalobcom, ktorý je v zmysle údajov katastra nehnuteľností od 1995 zapísaný ako vlastníknehnuteľností.   Sťažovatelia   spochybňujú   jeho   vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti   bytu,̶v ktorom dlhodobo bývajú. Sťažovatelia namietajú, že okresný súd, ako aj krajský súd„pri preukazovaní vlastníctva žalobcu k predmetnému bytu vychádzali z údajov uvedených v katastri nehnuteľností, pričom odvolací súd uviedol, že tieto nijako neboli spochybnené. Toto tvrdenie je však výslovne arbitrárne.. V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú, že„v priebehu   konania   uviedli   hneď   niekoľko   dôvodov,   pre   ktoré   na   žalobcu   neprešlo vlastníctvo domu, v ktorom je aj predmetný byt... súdy sa však týmito argumentmi a dôkazmi nijako nevysporiadali, celá argumentácia súdov spočíva v tom, že medzi účastníkmi sporu sa už viedlo niekoľko konaní, v ktorých vždy súdy dospeli k názoru, že žalobca je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti“.

Sťažovatelia   namietali,   že „sťažovateľka ⬛⬛⬛⬛,   nebola   účastníčkou   ani jedného z konaní, na ktoré súdy vo svojich rozhodnutiach odkazuje“, preto ak vo vecikonajúce súdy dospeli k záveru, že otázku vlastníctva už nemožno v napadnutom konanískúmať,   je   tento   záver   mylný   v rozpore   s ich   označenými   právami,   ako   aj   ustálenourozhodovacou praxou.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodolnálezom v takomto znení:

„ Sťažovatelia   navrhujú,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vychádzajúc z popísaného   skutkového   stavu   vydal   nález   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7 veta prvá Všeobecnej deklarácie ľudských práv a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 1.7.2014, č. k. 12Co 114/2013, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietali porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako   aj   práva na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Podstata ichargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhorozsudku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadochustanovených zákonom na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľov   týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého   rozsudku   krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdudospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súdpodľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečov danom prípade mal žalobca nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanieoznačeného bytu. V tomto smere ústavný súd poukazuje aj na dôvody, ktoré viedli okresnýsúd k vyhoveniu žaloby, čo sa týka nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 14 C 129/2011 z 10. mája 2013 aktívnu legitimáciužalobcu   v spore   ustálil   s poukazom   na   §   70   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných právk nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálnyzákon“), že „údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Pre súd je záväzný stav údajov katastra do času, kým sa nepreukáže opak. Je potrebné vychádzať z toho, že kúpna zmluva, na základe ktorej nadobudol žalobca vlastnícke právo je platná. Vlastníctvo   žalobcu   je   pre   žalovaných   záväzné,   lebo   o vlastníctve   sa   už   rozhodovalo a nemôže sa prejednať znova.“. Okresný súd pri ustaľovaní aktívnej legitimácie odporcuvychádzal z už uvedeného katastrálneho zákona a z rozsudku okresného súdu v inej vecivedenej pod sp. zn. 16 C 382/1998, a to o žalobe sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnejzmluvy, na základe ktorej žalobca nadobudol budovu, súpisné č., v ktorej sa nachádzaaj predmetný byt. Okresný súd uvedenú žalobu sťažovateľov zamietol rozsudkom, ktorý bolpotvrdený rozsudkom krajského súdu vo veci sp. zn. 1 Co 96/2002 zo 17. mája 2004.Krajský súd sa ďalej v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku stotožnil s odôvodnenímrozhodnutia prvostupňového súdu a dodal, že „je potrebné vychádzať z toho, že uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.9.2013 č. k. 4 Co 29/2013-96 sa vo veci žalobcu ⬛⬛⬛⬛ proti žalovaným riešil obdobný nárok a krajský súd konštatoval, že okresný   súd   sa   náležite   vysporiadal   s otázkou   neprípustnosti   opätovného   preskúmania námietky   žalovaných   o vlastníckom   práve   žalobcu   k nehnuteľnosti.   Vlastníctvo žalobcu k spornej   nehnuteľnosti   bolo   právoplatne   vyriešené   v konaní   vedenom na Okresnom súde   Prešov   č.   k.   16   C   240/2006   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 13 Co 13/2008-198 zo dňa 30. 4.2009... Navyše, k tomuto bytu neuplatňuje žiadne právo ani reštituentka, ani Mesto Prešov, či právny nástupca Bytového podniku Prešov,   preto   je   potrebné   vychádzať   zo   zápisu   vlastníckeho   práva   v prospech   žalobcu. Ak žalovaní   užívajú   byt   bez   platného   nájomného   vzťahu,   pretože   došlo   k vypovedaniu nájomného pomeru medzi žalobcom a žalovanými, potom žalovaní užívajú v rozhodnom období od 1.6.2009 do 31.5.2011 sporný byt bez právneho titulu a u žalovaných vzniká bezdôvodné obohatenie, ako to konštatuje okresný súd..

Miera   interpretácie   dotknutých   ustanovení   katastrálneho   zákona   vo   väzbena rozhodujúce   skutočnosti   prípadu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   adekvátnaa rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam   (m. m. I. ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybeniev ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdunezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Pokiaľ sťažovatelia spochybňovali vlastnícke právo žalobcu v napadnutom konaní,ústavný   súd   vzhľadom   na   dĺžku   trvania   zápisu   vlastníckeho   práva   žalobcu   v katastrinehnuteľností (od 1995, pozn.) konštatuje, že táto dĺžka zjavne prekračuje dobu potrebnúpre   vydržanie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Vydržanie   ako   spôsobilý   titulnadobudnutia vlastníckeho práva môže v okolnostiach prípadu svedčiť žalobcovi, a to ajbez ohľadu na údajne spornú platnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej mal žalobca totoprávo ne/nadobudnúť, pričom vzhľadom na neúspešné spochybňovanie vlastníckeho právažalobcu sťažovateľmi v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy je možné konštatovať,že   len   určovacou   žalobou   by   sa   mohla   s konečnou   platnosťou   vyriešiť   otázkaspochybňovaného   vlastníckeho   práva   žalobcu.   Keďže   všetci   do   úvahy   prichádzajúcivlastníci   boli   a   sú   v tejto   veci   nečinný   (reštituentka,   mesto   Prešov   či   právny   nástupcaBytového podniku Prešov) a sťažovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určenívlastníckeho práva žalobcu v právoplatne ukončenom spore vedenom na okresnom súdepod   sp.   zn.   11   C   382/98   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   96/02zo 17. mája 2004, je záver krajského súdu o tom, že je potrebné vychádzať z hodnovernostiúdajov zapísaných v katastri nehnuteľností, keďže sťažovatelia nepreukázali to, že žalobcanie je vlastníkom nehnuteľnosti, opodstatnený.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a identického   základného   právapodľa čl. 36   ods.   1   listiny   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnymnázorom účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,resp. I. ÚS   3/97),   sťažnosť   sťažovateľov   v časti,   v   ktorej   namietali   porušenie   svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivésúdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015