SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 94/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpení advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Advokátska kancelária,Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešovesp. zn. 12 Co 114/2013 z 1. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola11. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co114/2013 z 1. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali akoodporcovia v konaní o zaplatenie sumy 1 794,14 € s príslušenstvom na Okresnom súdePrešov (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 14 C 129/2011. Okresný súdv uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 10. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok súdu prvéhostupňa“) tak, že sťažovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi sumu1 707,14 € spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 22. novembra 2011do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie bytu na ⬛⬛⬛⬛ v a druhým výrokom rozsudku ich zaviazal nahradiť trovy konania žalobcovi v sume534,41 €. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že výrok o povinnostisťažovateľov plniť žalobcovi potvrdil a zmenil výrok súdu prvého stupňa o trovách konania.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil,pretože „právo na vydanie bezdôvodného obohatenia patrí iba a výlučne vlastníkovi predmetného bytu, a to vlastníkovi skutočnému, nie hociktorej osobe, ktorá sa za vlastníka prehlasuje. Ak by vlastník nebol zistiteľný, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal štát.“. Sťažovatelia ako nájomníci bytu na ⬛⬛⬛⬛ dlhodobo vedú sporyso žalobcom, ktorý je v zmysle údajov katastra nehnuteľností od 1995 zapísaný ako vlastníknehnuteľností. Sťažovatelia spochybňujú jeho vlastnícke právo k nehnuteľnosti bytu,̶v ktorom dlhodobo bývajú. Sťažovatelia namietajú, že okresný súd, ako aj krajský súd„pri preukazovaní vlastníctva žalobcu k predmetnému bytu vychádzali z údajov uvedených v katastri nehnuteľností, pričom odvolací súd uviedol, že tieto nijako neboli spochybnené. Toto tvrdenie je však výslovne arbitrárne.“. V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzajú, že„v priebehu konania uviedli hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré na žalobcu neprešlo vlastníctvo domu, v ktorom je aj predmetný byt... súdy sa však týmito argumentmi a dôkazmi nijako nevysporiadali, celá argumentácia súdov spočíva v tom, že medzi účastníkmi sporu sa už viedlo niekoľko konaní, v ktorých vždy súdy dospeli k názoru, že žalobca je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti“.
Sťažovatelia namietali, že „sťažovateľka ⬛⬛⬛⬛, nebola účastníčkou ani jedného z konaní, na ktoré súdy vo svojich rozhodnutiach odkazuje“, preto ak vo vecikonajúce súdy dospeli k záveru, že otázku vlastníctva už nemožno v napadnutom konanískúmať, je tento záver mylný v rozpore s ich označenými právami, ako aj ustálenourozhodovacou praxou.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodolnálezom v takomto znení:
„ Sťažovatelia navrhujú, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 7 veta prvá Všeobecnej deklarácie ľudských práv a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 1.7.2014, č. k. 12Co 114/2013, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietali porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata ichargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhorozsudku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľov týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právnezávery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súdpodľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečov danom prípade mal žalobca nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanieoznačeného bytu. V tomto smere ústavný súd poukazuje aj na dôvody, ktoré viedli okresnýsúd k vyhoveniu žaloby, čo sa týka nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.Okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 14 C 129/2011 z 10. mája 2013 aktívnu legitimáciužalobcu v spore ustálil s poukazom na § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných právk nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálnyzákon“), že „údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Pre súd je záväzný stav údajov katastra do času, kým sa nepreukáže opak. Je potrebné vychádzať z toho, že kúpna zmluva, na základe ktorej nadobudol žalobca vlastnícke právo je platná. Vlastníctvo žalobcu je pre žalovaných záväzné, lebo o vlastníctve sa už rozhodovalo a nemôže sa prejednať znova.“. Okresný súd pri ustaľovaní aktívnej legitimácie odporcuvychádzal z už uvedeného katastrálneho zákona a z rozsudku okresného súdu v inej vecivedenej pod sp. zn. 16 C 382/1998, a to o žalobe sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnejzmluvy, na základe ktorej žalobca nadobudol budovu, súpisné č., v ktorej sa nachádzaaj predmetný byt. Okresný súd uvedenú žalobu sťažovateľov zamietol rozsudkom, ktorý bolpotvrdený rozsudkom krajského súdu vo veci sp. zn. 1 Co 96/2002 zo 17. mája 2004.Krajský súd sa ďalej v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku stotožnil s odôvodnenímrozhodnutia prvostupňového súdu a dodal, že „je potrebné vychádzať z toho, že uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.9.2013 č. k. 4 Co 29/2013-96 sa vo veci žalobcu ⬛⬛⬛⬛ proti žalovaným riešil obdobný nárok a krajský súd konštatoval, že okresný súd sa náležite vysporiadal s otázkou neprípustnosti opätovného preskúmania námietky žalovaných o vlastníckom práve žalobcu k nehnuteľnosti. Vlastníctvo žalobcu k spornej nehnuteľnosti bolo právoplatne vyriešené v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov č. k. 16 C 240/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 13 Co 13/2008-198 zo dňa 30. 4.2009... Navyše, k tomuto bytu neuplatňuje žiadne právo ani reštituentka, ani Mesto Prešov, či právny nástupca Bytového podniku Prešov, preto je potrebné vychádzať zo zápisu vlastníckeho práva v prospech žalobcu. Ak žalovaní užívajú byt bez platného nájomného vzťahu, pretože došlo k vypovedaniu nájomného pomeru medzi žalobcom a žalovanými, potom žalovaní užívajú v rozhodnom období od 1.6.2009 do 31.5.2011 sporný byt bez právneho titulu a u žalovaných vzniká bezdôvodné obohatenie, ako to konštatuje okresný súd.“.
Miera interpretácie dotknutých ustanovení katastrálneho zákona vo väzbena rozhodujúce skutočnosti prípadu je podľa názoru ústavného súdu adekvátnaa rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybeniev ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku krajského súdunezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.
Pokiaľ sťažovatelia spochybňovali vlastnícke právo žalobcu v napadnutom konaní,ústavný súd vzhľadom na dĺžku trvania zápisu vlastníckeho práva žalobcu v katastrinehnuteľností (od 1995, pozn.) konštatuje, že táto dĺžka zjavne prekračuje dobu potrebnúpre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vydržanie ako spôsobilý titulnadobudnutia vlastníckeho práva môže v okolnostiach prípadu svedčiť žalobcovi, a to ajbez ohľadu na údajne spornú platnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej mal žalobca totoprávo ne/nadobudnúť, pričom vzhľadom na neúspešné spochybňovanie vlastníckeho právažalobcu sťažovateľmi v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy je možné konštatovať,že len určovacou žalobou by sa mohla s konečnou platnosťou vyriešiť otázkaspochybňovaného vlastníckeho práva žalobcu. Keďže všetci do úvahy prichádzajúcivlastníci boli a sú v tejto veci nečinný (reštituentka, mesto Prešov či právny nástupcaBytového podniku Prešov) a sťažovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určenívlastníckeho práva žalobcu v právoplatne ukončenom spore vedenom na okresnom súdepod sp. zn. 11 C 382/98 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 96/02zo 17. mája 2004, je záver krajského súdu o tom, že je potrebné vychádzať z hodnovernostiúdajov zapísaných v katastri nehnuteľností, keďže sťažovatelia nepreukázali to, že žalobcanie je vlastníkom nehnuteľnosti, opodstatnený.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného právapodľa čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnymnázorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu,považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015