znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 94/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S, pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a   3   písm.   c)   a   d),   čl.   8   ods.   1,   čl.   13   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 9 T/42/2007-314 z 18. júna 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To/105/2010-343 z 26. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2011 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa „čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd“ postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 9 T/42/2007-314 z 18. júna 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To/105/2010-343 z 26. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 9 T/42/2007-314 z 18. júna 2010 uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 300 € a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere desať dní. Proti tomuto rozhodnutiu podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   krajský   súd   uznesením   č. k.   1   To/105/2010-343 z 26. októbra 2010 ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že bol súdmi nespravodlivo odsúdený za prečin ublíženia na zdraví „na základe vykonštruovaného krivého obvinenia s pomocou vyšetrovacích orgánov a súdov“, a vo svojej sťažnosti postupne opisuje jednotlivé skutočnosti, ktoré podľa neho preukazujú zámerne zmanipulované vyšetrovanie „pravdepodobne s vedomím a súhlasom orgánov prokuratúry a súdu, len preto, aby mohol byť sťažovateľ odsúdený za niečo čo nespravil...“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14   dohovoru,   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   a podľa „čl.   1   ods.   1,   ods.   2 Protokolu   č.   12   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ postupom a rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   T/42/2007-314   z 18.   júna   2010   a postupom a uznesením krajského súdu č. k. 1 To/105/2010-343 z 26. októbra 2010; taktiež žiadal, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ako aj „náhradu   právneho   zastúpenia   v trestnom   konaní...,   náhradu   poplatkov...,   náhradu peňažného trestu..., náhradu súdneho poplatku...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. l, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy a základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d), čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa „čl. 1 ods. 1, ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd“ postupom   a rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 9 T/42/2007-314   z 18.   júna   2010   a postupom   a uznesením   krajského   súdu   č. k. 1 To/105/2010-343 z 26. októbra 2010.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľa okresným súdom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil, a krajský súd o ňom rozhodol. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (podobne napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2. Ďalšou časťou sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a uznesením krajského súdu č. k. 1 To/105/2010-343 z 26. októbra 2010.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napádaného rozhodnutia uviedol:„Závery okresného súdu, prezentované vo výrokovej časti rozsudku a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje...

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal so skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Neobstojí preto odvolacia námietka o porušení práva na obhajobu tým, že neboli vykonané všetky procesné úkony navrhované obžalovaným v konaní pred súdom... Je plne v právomoci súdu rozhodnúť, aké dôkazy z navrhnutých stranami konania vykoná a ktoré nepovažuje za potrebné vykonať k náležitému zisteniu skutkového stavu. Svoje úvahy v tomto smere musí ale zrozumiteľným spôsobom vysvetliť v rozhodnutí, čo súd prvého stupňa aj učinil…

Vykonané dôkazy v ich súhrne bezpečne preukazujú a ani odvolací súd nemá žiadne pochybnosti   o   tom,   že   skutok   uvedený   v   napadnutom   rozsudku   sa   stal,   tento   spáchal obžalovaný J. Ď. a vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. Tento záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti prezentované obžalovaným v jeho odvolaní.

Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu. Trest tak, ako bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, je v súlade so zákonom.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých   má   pôsobiť   zákon,   t.   j.   na   ochranu   spoločnosti   a   na   výchovu   páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol doposiaľ 1-krát súdne postihnutý, v dôsledku fikcie neodsúdenia však na túto skutočnosť nie je možné prihliadať. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa o treste, pokiaľ ide o jeho druh a výmeru. Uloženie peňažného trestu vo výmere 300,- Eur (t. j. pri dolnej hranici zákonom stanovenej   výmery)   považuje   aj   krajský   súd   vzhľadom   na   spôsob   spáchania   činu,   jeho následok,   pohnútku   a   osobu   obžalovaného   za   spravodlivý   a   objektívny   obraz   potrieb individuálnej, a generálnej prevencie, pričom takto uložený trest v plnej miere odzrkadľuje možnosť   nápravy   a   pomery   obžalovaného.   Krajský   súd   sa   stotožnil   aj   s   výmerou náhradného   trestu   odňatia   slobody,   ktorú   považuje   za   adekvátnu   k   výške   uloženého peňažného trestu.“

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom   na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V danom   prípade   postup   krajského   súdu   upravoval   Trestný   poriadok   (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov). Pokiaľ ide o skutkové zistenia, tieto boli predmetom   konania   na   okresnom   súde.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku okresného súdu, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie nie je dôvodné, preto ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru,   že z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd nezistil, že by skutkové   alebo   právne   závery   krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, resp. také, ktoré by mali nejakú vecnú spojitosť s obsahom označených práv sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011