znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 94/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., H., zastúpenej advokátkou JUDr. A. F., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaniach vedených pod sp. zn.   SI-3C   484/1999   a sp.   zn.   SI-5   C   91/2002   a Okresného   súdu   Skalica   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/91 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2008 doručená sťažnosť K. M., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Senica v konaniach vedených pod   sp. zn. SI-3C 484/1999 a sp. zn. SI-5 C 91/2002 a Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 91/91.

V odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   vystupovala   v pozícii žalobcu   v konaní   Okresného   súdu   Skalica   začatom   16.   júla   2002   (sp.   zn.   5   C   91/02), v ktorom   žiadala   o   určenie   neplatnosti   výpovede   z nájomného   vzťahu   k bytu.   V tomto konaní   podala   28.   marca   2003   návrh   na   predbežné   opatrenie,   o ktorom   konajúci   súd rozhodol   až 23.   februára   2004.   Rozhodnutie   súdu   o predbežnom   opatrení   napadla sťažovateľka odvolaním, na základe ktorého Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Okresný   súd   Skalica   následne   rozhodnutím   z 12.   októbra   2004   vyhovel   návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia. Na základe odvolania odporcu v konaní však krajský súd toto rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Po zrušení Okresného súdu Skalica pokračoval v konaní o sťažovateľkinej žalobe Okresný súd Senica, ktorý konanie viedol pod sp. zn. SI-5C 91/2002 a rozsudkom č. k. SI-5 C 91/2002-200 z 26. septembra 2006 žalobu sťažovateľky zamietol. Rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním. Krajský súd rozsudkom č. k. 24 Co 85/2007-246 z 12. septembra 2007 prvostupňový rozsudok potvrdil. Prvostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2007.

Sťažovateľka   uviedla,   že   na   jej   sťažnosť   predsedníčka   Okresného   súdu   Skalica podala   sťažovateľke   16.   októbra   2003   správu   o stave   konania, „v ktorom   jej   oznámila, že termín pojednávania nebol vytýčený z toho dôvodu, že sudkyňa si potrebovala zabezpečiť nevyhnutné dôkazy a rozhodnúť o oslobodení od súdnych poplatkov“.

Podľa názoru sťažovateľky konajúce súdy v označenom konaní „nekonali včas tak, aby mohlo byť zabezpečené ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prieťahy na Okresnom súde v Skalici neboli dôvodné, pretože nešlo o náročné procesné úkony  ...   Návrh   bol   podaný   v roku   2002   a až   v roku   2007   súdy   vo   veci   právoplatne rozhodli“.

V sťažnosti   tiež   sťažovateľka   poukázala   na   konanie   vedené   na   Okresnom   súde Senica   pod   sp.   zn.   SI-3   C   484/1999,   ktorého   predmetom   bolo   rozhodovanie   o úhrade nedoplatku na nájomnom a v ktorom sťažovateľka vystupovala ako žalovaná. V uvedenom konaní Okresný súd Senica rozsudkom č. k. SI-3 C 484/1999-118 z 12. apríla 2006 žalobný návrh zamietol.

Sťažovateľka žiada, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný súd v Skalici a Okresný súd v Senici porušili základné právo sťažovateľky podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný   súd   v Skalici   a Okresný   súd   v Senici   sú   povinní   zaplatiť   spoločne a nerozdielne sťažovateľke sumu 100.000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na neurčitosť sťažnostného petitu predloženej sťažnosti, v ktorom sťažovateľka neidentifikovala jednoznačne konanie, v ktorom podľa jej názoru došlo k porušeniu jej označeného základného práva. Ústavný súd takýto nedostatok štandardne odstraňuje výzvou adresovanou sťažovateľovi. V posudzovanom prípade však berúc   do úvahy skutkové   zistenia,   ktoré ho   viedli   k rozhodnutiu   o predloženej sťažnosti v rámci   jej   predbežného   prerokovania,   ako   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľka   je   v konaní zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   –   advokátkou,   ústavný   súd   od   výzvy na odstránenie   nedostatkov   podania   upustil,   pretože   táto   by   zjavne   nemohla   viesť k odlišnému   rozhodnutiu   o predmetnej   sťažnosti.   Ústavný   súd   sa   tak   zameral   na   obe konania, o ktorých sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti zmienila.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Z tvrdení sťažovateľky i príloh jej sťažnosti ústavný súd zistil, že Okresný súd Senica v konaní vedenom pod sp. zn. SI-5 91/2002 vydal meritórny rozsudok 26. septembra 2006, pričom   v dôsledku   podaného   odvolania   tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 18. októbra 2007.

Pokiaľ   ide   o konanie   vedené   pred   Okresným   súdom   Senica   pod   sp.   zn.   SI-3   C 484/1999, i v tomto konaní bolo rozhodnuté rozhodnutím vo veci 12. apríla 2006. Ústavný súd   z konania   vedeného   pod   sp.   zn.   Rvp   15354/08   vo   veci   inej   sťažnosti   sťažovateľky (podanie bolo vybavené odložením podľa § 23a zákona o ústavnom súde) zistil, že toto rozhodnutie Okresného súdu Senica nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2006.

Pre obidve označené konania tak platí, že vydaním prvostupňových rozhodnutí, ich doručením   účastníkom   konania   a následným   nadobudnutím   ich   právoplatnosti   konajúce súdy   v posudzovaných   konaniach   vykonali   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené úkony   na odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky.   Sťažovateľka   teda   namietala prieťahy v konaniach oboch okresných súdov, ktoré vo veci samej v čase podania sťažnosti už nemohli vykonávať žiadne relevantné procesné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto spojitosti poznamenáva, že proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľka mohla brániť do vydania prvostupňových rozhodnutí podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného vyplýva, že konajúce súdy v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (11. decembra 2008) už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh oboch   konaní,   prípadne   prieťahy   v nich,   a teda   nemohli   ani   porušovať   sťažovateľkou označené základné právo.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov k záveru, že podaná sťažnosť   je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (v petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009