znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 94/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1,   2   a 3,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Žilina, Okresného súdu Martin a Krajského súdu   v Žiline   v konaniach,   z ktorých   neboli   vylúčení   zákonní   sudcovia   týchto   súdov prejednávajúci ich spory s účastníkmi P. Š. a Z. Š., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2007 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď. (ďalej len „sťažovatelia“) označená ako „Podnet“, ktorou namietali   porušenie   ich   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1,   2   a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupmi Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“), Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) a Okresného súdu Martin vo viacerých konaniach, v ktorých nevylúčili zákonných sudcov z prejednávania ich vecí vedených proti P. Š. a spol.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   viacerých   konaní   pred okresným súdom i pred inými všeobecnými súdmi. Tvrdia, že okresný súd je v ich veciach nečinný,   pričom   uvádzajú   spisové   značky   14   konaní   vedených   týmto   súdom   a štyroch vedených   krajským   súdom,   v ktorých   sú   všeobecné   súdy   nečinné   a   voči   sťažovateľom zaujaté (okrem Okresného súdu Martin), a tiež uvádzajú, že o ich námietkach zaujatosti nerozhodujú všeobecné súdy v súlade so zákonom. Zmieňujú sa o tom, že ich námietky sú oprávnené,   pretože   ovplyvňovanie   konania   sudcov   a všeobecných   súdov   zo   strany administratívnej pracovníčky okresného súdu je vo veciach, v ktorých sú účastníkmi jej manžel   P.   Š.   a   samotní   sťažovatelia,   evidentné.   Uvádzajú   pritom   aj   príklady   z konaní vedených sp. zn. 4 C 119/05 a sp. zn. 4 C 214/06.

Podľa   nich   okresný   súd   „nevylúčil   súdcov   z konaní   týkajúcich   sa   P.   Š.   a jeho manželky zamestnanej na tomto súde, preložením na iný súd na ktorom by nemala možnosť ovplyvňovania súdu a nemala by možnosť prístupu k listinám a veciam vzťahujúcim sa na jeho manžela a na ňu samotnú (...)“.

Sťažovatelia v závere navrhujú ústavnému súdu, aby ústavný súd začal „konanie o porušení práva podnecovateľov upravených v čl. 19 odst. 1, 2, 3, čl. 46 odst. 1, čl. 48 odst. 2 Ústavy SR.

Po konaní vo veci samej navrhujú podnecovatelia, aby ústavný súd vyniesol toto uznesenie

Nevylúčenie sudcov a celého súdu z konaní vo veciach týkajúcich sa P. Š. a jeho manželky   je   porušením   ústavného   práva   na   ochranu   svojích   osobných,   majetkových a zárobkových pomerov a porušením práva domáhať sa svojích základných práv a slobôd na nezávislom a nestrannom súde bez zbytočných prieťahov“.

Sťažnosť   sťažovateľov   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   ods. 1   a 2   v spojení   s   § 50   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   predovšetkým   z   dôvodu,   že k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom tak, ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   neobsahovala návrh   rozhodnutia   (petit) vymedzený   presne,   určito   a zrozumiteľne (v   súlade   s   čl. 127   ústavy   a   § 56   zákona o ústavnom súde), aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci   (napr. III. ÚS 234/04,   III. ÚS 120/05).   Sťažnosť   zároveň   neobsahovala   označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva a slobody. Ďalej sťažovatelia v sťažnosti nepreukázali, že pred tým, ako podali sťažnosť ústavnému   súdu,   vyčerpali   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na využitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   vo   výzve   na   odstránenie   nedostatkov   podania   zo   17.   januára   2007 upozornil a poučil sťažovateľov o tom, aké predpoklady musí spĺňať kvalifikovaný návrh na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že ich sťažnosť tieto zákonom predpísané   náležitosti   nespĺňa.   Vyzval   ich,   aby   v stanovenej lehote   nedostatky   svojej sťažnosti   odstránili   (s   poučením,   ako   je   potrebné   doplnenie   náležitostí   urobiť),   pretože v opačnom prípade môže ústavný súd návrh odmietnuť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) alebo odložiť (§ 23a zákona o ústavnom súde). Sťažnosť sťažovateľov bola doplnená podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   7.   a 9.   februára   2007,   súčasťou   ktorých   bola žiadosť   sťažovateľov   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom. Tieto podania boli opäť nejasne formulované, pričom sťažovatelia v nich opäť neodstránili nedostatky podania.

S prihliadnutím na zistené skutočnosti ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 94/07 zo 17. apríla 2007 žiadosti sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel s odôvodnením, že u sťažovateľov nie sú splnené podmienky na   ustanovenie   právneho   zástupcu   na   ich   zastupovanie   v ústavnoprávnom   konaní   o ich sťažnosti, a súčasne im dal možnosť do 10 dní od doručenia tohto uznesenia predložiť splnomocnenie   pre   advokáta   na   ich   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom. V odôvodnení   citovaného   uznesenia   taktiež   uviedol,   že   v prípade   nesplnenia   tejto povinnosti bude ich sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Uznesenie   bolo   sťažovateľom   doručené 14. mája 2007.

Na   uznesenie   ústavného   súdu   sťažovatelia   reagovali   podaním   z 22.   mája   2007 doručeným ústavnému súdu 25. mája 2007, avšak splnomocnenie pre advokáta napriek uvedenému   nepredložili.   V podaní   uviedli,   že   nesúhlasia „s odmietavým   rozhodnutím Ústavného súdu SR III. ÚS 94/07-15 zo dňa 17. 4. 2007, ktorým sú porušované ďalšie naše základné práva a slobody zakotvené v čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 19 odst. 1, 2, 3, čl. 46 odst. 1, čl. 47 odst. 2, čl. 48 od. 2 a preto žiadáme aby Ústavný súd v našej veci konal a rozhodol a pridelil nám v zmysle čl. 47 odst. 2 aj právneho zástupcu v opačnom prípade budeme nútení obrátiť sa na Europský súdny dvor (...)“.

Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   od   povinného   zastúpenia   advokátom,   ktoré vyžaduje ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, nemožno upustiť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   výslovne   poučil   sťažovateľov   o tom,   že   ich zastupovanie   advokátom   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   povinné,   čo   ustanovuje aj § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, takéto splnomocnenie ústavnému súdu nepredložili. Ústavný súd sťažovateľov poučil aj o tom, že na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené tri predpoklady, a teda, že sťažovatelia musia o takéto   ustanovenie   požiadať,   musia   to   odôvodňovať   ich   majetkové   pomery   a vo   veci nemôže   ísť   o zrejmé   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   V tejto súvislosti ústavný súd sťažovateľov upozornil na to, že všetky tri predpoklady musia byť splnené súčasne, a ak hoci len jeden z predpokladov nie je splnený, nemožno ich žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.

Ústavný súd tiež sťažovateľov upozornil na to, že obsah ich sťažnosti, a to najmä absencia   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (resp.   jeho   nekonkrétnosť a   nezrozumiteľnosť),   neumožňuje   v   súčasnosti   identifikovať,   akým   spôsobom   (t.   j. konkrétnym   rozhodnutím,   opatrením,   zásahom,   procesným   postupom,   prípadne   inou aktivitou   alebo nečinnosťou)   mali uvedené všeobecné súdy   porušiť   ich označené práva, prípadne akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde sa sťažovatelia od ústavného súdu domáhajú.

Takéto   nejasné   podanie   znemožňuje   ústavnému   súdu   preskúmať   aj   predpoklady prípustnosti sťažnosti a dodržania lehoty na podanie sťažnosti (§ 53 ods.   1 a 3 zákona o ústavnom súde) a napokon aj otázku jej prípadnej zjavnej neopodstatnenosti. Súčasne takéto podanie neumožňuje ústavnému súdu vymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné prijať návrh na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pričom tieto procesné predpoklady   sa   skúmajú   jednotlivo   a konkrétne   vo   vzťahu   ku   každému   napádanému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu. Navyše z obsahu podania ani z príloh nemožno vyvodiť priamu vzájomnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľov na jednej strane a výkonom právomoci označených porušovateľov týchto práv na druhej strane. Ústavný súd tiež uviedol, že u sťažovateľov ide o zrejme bezúspešné uplatnenie nároku na ochranu ústavnosti, a preto nemožno ich žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľov   o ich   procesných   právach   a povinnostiach v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   s cieľom   poskytnúť   im   plnú   možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany ich základných práv a slobôd a poučí sťažovateľov o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľov a tiež v ich záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (III. ÚS 120/05, III. ÚS 265/05).

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľmi ústavný súd sťažnosť pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietne pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (obdobne   napr.   III. ÚS 199/03,   II.   ÚS 413/06).

Pretože sťažovatelia nepredložili ústavnému súdu v stanovenej lehote splnomocnenie pre advokáta a nesplnili ani podmienky pre jeho ustanovenie, rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007