znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 94/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., bytom N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Z.   L.,   N.   Z.,   pre   namietané   porušenie   jeho základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 26/2004 z 28. júna 2005, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. J. J., bytom N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 26/2004 z 28. júna 2005, ako aj jemu predchádzajúcim postupom najvyššieho súdu v označenom konaní.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že   bol rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   T   2/2002   zo 17. februára 2004 uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, platný a účinný do 31. decembra 2005 - ďalej len „Trestný zákon“, pozn.). Rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   26/2004   z   28.   júna   2005   bol   prvostupňový   rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2004 zrušený a sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody na päť rokov.

Trestného činu podvodu sa mal dopustiť tak, že ako súkromný podnikateľ, majiteľ a konateľ   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   N.   mal   začiatkom   roka   1998   ponúknuť   obchodnú spoluprácu   s   možnosťou   podieľať   sa   na   projekte   produkcie   stolovej   vody   M.   U., súkromnému podnikateľovi, ktorému sľúbil prevod 49 % obchodného podielu v spoločnosti A., s. r. o., N. a postupne od neho prevzal 18. septembra 1998 sumu 250 000 Sk, 2. októbra 1998   sumu   300   000   Sk,   30.   októbra   1998   sumu   139   000   Sk,   31.   októbra   1998   sumu 100 000 Sk, 2. novembra 1998 sumu 150 000 Sk, 27. novembra 1998 sumu 60 000 Sk, 17. decembra 1998 sumu 20 000 Sk a 18. decembra 1998 sumu 1 000 000 Sk. Takto konal i keď   vedel,   že   spoločnosť,   A.   s.   r.   o.,   N.,   ktorá   nevykonávala žiadnu   činnosť,   nebola finančne pripravená na rozbehnutie a realizáciu uvedeného projektu a že na úhradu pôžičiek v čase ich splatnosti nebude mať finančné prostriedky. Sľúbený podiel v spoločnosti M. U. nepreviedol a peniaze nevrátil, čím spôsobil poškodenému M. U. škodu vo výške najmenej 2 019 000 Sk.

Ako súkromný podnikateľ, majiteľ a konateľ spoločnosti A., s. r. o., N., 3. februára 1999 v meste N. si požičal za účelom rozbehnutia projektu stáčania minerálnej vody v obci S. od Z. R. čiastku 1 000 000 Sk s tým, že požičané prostriedky vráti do 4. mája. 1999. Takto konal i keď vedel, že spoločnosť A, s. r. o., N., ktorá nevykonávala žiadnu činnosť, nebola finančne pripravená na rozbehnutie a realizáciu uvedeného projektu a že na vrátenie pôžičiek v čase ich splatnosti nebude mať finančné prostriedky. Požičané peniaze v termíne nevrátil, čím spôsobil poškodenému Z. R. škodu vo výške najmenej 1 000 000 Sk.

Ako   fyzická   osoba v presne nezistenú dobu v posledných   mesiacoch   roka   1998, v meste N. Z., v kancelárii firmy A., s. r. o., si od L. R. požičal za účelom rozbehnutia projektu   stáčania   minerálnych   vôd   v obci   S.   v   troch   čiastkach   sumy   1   500   000   Sk, 1 750 000 Sk a 6. novembra 1998 sumu 500 000 Sk s tým, že tieto čiastky vráti v termínoch do   10.   decembra   1998,   26.   apríla   1999   a 31. mája 1999.   Zároveň   spísal   kúpnu   zmluvu a návrh na vklad pre prípad, že peniaze v dohodnutých lehotách nevráti. Takto konal i keď vedel, že spoločnosť, A. s. r. o., N., ktorá nevykonávala žiadnu činnosť, nebola finančne pripravená na rozbehnutie a realizáciu uvedeného projektu a že na úhradu pôžičiek v čase ich   splatnosti   nebude   mať   finančné   prostriedky;   kúpnu   zmluvu   na vykonanie   vkladu nepodal, požičané peniaze v termínoch nevrátil, čím spôsobil poškodenému L. R. škodu vo výške najmenej 3 750 000 Sk.

Podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona trestného činu podvodu sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí takým činom škodu veľkého rozsahu (znenie § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona platné a účinné v čase spáchania skutku; pozn.).

Súd   v   popise   všetkých   troch   skutkov   uvádza,   že   sťažovateľ   konal   tak,   ako   je v rozsudku uvedené, napriek tomu, že obchodná spoločnosť A., s. r. o., N. nevykonávala žiadnu činnosť, nebola finančne pripravená na rozbehnutie a realizáciu projektu produkcie stolovej vody, vediac, že na úhradu pôžičiek v čase ich splatnosti nebude mať finančné prostriedky a vo vzťahu k poškodenému M. U. tiež konštatoval, že sťažovateľ na neho nepreviedol obchodný podiel v spoločnosti A., s. r. o., N., hoci to mal sľúbiť.

Na verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu o odvolaní proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   3   T   2/2002 zo 17.   februára   2004   obhajkyňa sťažovateľa   v tejto   súvislosti uviedla:

„(...)   Na   naplnenie   subjektívnej   stránky   podvodu   (...)   je   potrebné   preukázať,   že páchateľ už v čase požičania si peňazí konal v úmysle tieto peniaze nevrátiť vôbec alebo v úmysle nevrátiť ich v dohodnutej dobe.

Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 1., poškodený U. mal poskytnúť obžalovanému postupne 2.019.000,- Sk, a to v čase od 18. 9. až 18. 12. 1998. Tento nárok si poškodený uplatnil   v   občianskoprávnom   konaní   na   Okresnom   súde   v   Nových   Zámkoch   vo   veci 5 C 328/99. M. U. v čase poskytnutia finančných prostriedkov vedel presne, v akom štádiu sa nachádza vybavovanie realizácie projektu. Bol si vedomý toho, že ide o veľký projekt, na realizáciu ktorého je potrebný veľmi silný investor a vedel, že na vybavenie tejto veci je potrebné mať finančné zdroje. (...) Nie je však pravda, že by mu obžalovaný ponúkol účasť na projekte. Nezmyselnosť takéhoto tvrdenia možno vyvodiť aj z toho, že poškodený tvrdí, že mal sľúbený 49 % - podiel na spoločnosti A. s. r. o., a pritom hodnota práv a pozemkov, ktoré A. vlastní, je niekoľkonásobne vyššia. Obžalovaný uviedol, že v skutočnosti podľa ústnej dohody U. mal dať postupne 10.000.000,- Sk. U. tento záväzok splnil len čiastočne, keď dal 2 milióny, zvyšok však neposkytol a potom chcel, aby mu obžalovaný previedol 49 % obchodného podielu a sám priniesol už vopred vypracovanú zmluvu. Túto zmluvu obžalovaný nepodpísal. (...) Je pravda, že obžalovaný dodatočne podpísal vrátenie peňazí do 5. 6. 1999. Vtedy bola situácia taká, že dôvodne očakával, že sa mu podarí v tejto lehote doviesť   rokovania   s nádejným   investorom   do   úspešného   konca.   V   tomto   však   zabránili práve veritelia, lebo nedovolili odťažiť list vlastníctva a na tomto v podstate stroskotali rokovania   s   investorom.   U.   sám   potvrdil,   že   sa   zúčastnil   viacerých   jednaní   a peniaze nedával na iný účel, len na projekt.

Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2., je pravda, že obžalovaný si od poškodeného R. požičal sumu 1.000.000,- Sk, pričom poškodený R. uviedol, že „on poznal podnikateľské aktivity obžalovaného“. Poškodený však nikdy netvrdil, že by ho o svojich podnikateľských aktivitách oboznamoval obžalovaný práve v súvislosti so žiadosťou o pôžičku. Sám uviedol, že on nemal záujem vstúpiť do podnikateľských aktivít obžalovaného, avšak práve vzhľadom na ne peniaze požičal s predstavou, že obžalovaný bude mať z čoho ich vrátiť. Z ničoho nevyplýva, že by obžalovaný pred požičaním peňazí tomuto poškodenému tvrdil niečo, čo nebola pravda, resp. že by ho nejakým spôsobom uviedol do omylu.

Pokiaľ ide o skutok v bode 3., poškodený R. poskytol peniaze tiež s vedomím, že tieto potrebuje obžalovaný na zabezpečenie realizácie projektu stáčania minerálnej vody. (...) Poukazujem   aj   na   to,   že   sme   predložili   doklad   o   vrátení   sumy   1.000.000,-   Sk   s   dňom 18. 12. 1998, teda potom, ako si obžalovaný požičal postupne 3.750.000,- Sk. Na vrátenie tohto milióna použil obžalovaný aj peniaze od poškodeného U. a toto poškodený - svedok U. aj potvrdil, keď uviedol, že bol prítomný, keď obžalovaný vracal R. peniaze. (...) Ani v tomto prípade sa nepreukázalo, že by obžalovaný tohto poškodeného nejakým spôsobom uviedol do omylu.

Poukazujem   ďalej   na   to,   že   sme   predložili   dostatok   dôkazov   potvrdzujúcich pravdivosť   tvrdenia   obžalovaného,   že   nielen   v   inkriminovanom   čase   ale   až   dodnes obžalovaný vyvíjal a vyvíja aktivity smerujúce k tomu, aby obchodná spoločnosť A. s. r. o. mohla projekt produkcie stolovej vody realizovať. Konkrétne napríklad v roku 1999 rokoval s obchodnými spoločnosťami E., M., A., B. – O., obchodné podiely chcela kúpiť česká obchodná spoločnosť P. V roku 2001 a ďalej rokoval so svetovou bankou, I. sľúbila 50 %, ďalších   50   %   sa   však   z rozpočtu   nezískalo.   Ďalej   obžalovaný   rokoval   so   zástupcami obchodnej spoločnosti S., ktoré rokovania tiež boli veľmi nádejné.

(...) A. s. r. o. bola založená za účelom podnikania v oblasti produkcie stolovej vody, za účelom výstavby závodu na plnenie minerálnych vôd. Obžalovaný vo svojich výpovediach popísal približné náklady, z nich veľkú časť vložil on zo svojich prostriedkov. Konal stále s úmyslom dosiahnuť realizáciu projektu, hľadal finančne zdatných partnerov na realizáciu projektu. (...)

Obchodná spoločnosť A. s. r. o. vlastní pozemky, prieskumné vrty a má ťažné práva. Toto všetko sú veľké hodnoty a tieto hodnoty sú dnes výrazne vyššie ako boli v čase, keď ich obchodná spoločnosť A. s. r. o. získala. Predložili sme zmluvy, ktorými bolo nadobudnuté vlastníctvo pozemkov za 976.600,- Sk, za vlastníctvo vrtu zaplatil 400.000,- Sk. Ing. R. znalkyňa okrem iného potvrdila, že projekt bol reálny a dokonca nebol rizikový.

Predkladáme   súdu doklady   preukazujúce   i   súčasné rokovania s O.,   s obchodnou spoločnosťou G. v. d. K. a s talianskou spoločnosťou P. a kópiu zápisu z 18. 4. 2005. Z týchto dokladov okrem iného vyplýva, že obžalovaný skutočne dodnes pracuje na tom, aby sa   mu   podarilo   projekt   stáčania   stolovej   vody   zrealizovať.   Teda   ani   v   čase   prevzatia pôžičiek nič nepredstieral a nikoho neuviedol do omylu. (...)

Zo znaleckého posudku súd citoval konštatovanie, že spoločnosť nezískala investora z dôvodu, že bola málo kapitálovo vybavená vlastnými zdrojmi na zahájenie takého veľkého projektu. Poukazujem na to, že Bracamanovou metódou bola v znaleckom posudku zistená hodnota spoločnosti na 60 miliónov Sk. Nie je teda pravda, že by si obžalovaný požičiaval peniaze s vedomím, že firma A. s. r. o. je kapitálovo málo vybavená a že by teda počítal s tým, že peniaze nevráti, resp. že ich nebude môcť vrátiť v dohodnutom čase. Obžalovaný však skutočne predpokladal, že obchodné rokovania budú časovo úspešné skôr a peniaze bude môcť vrátiť včas.

Súd konštatoval, že spoločnosť A. s. r. o. nevykonávala žiadnu činnosť, čo však nie je pravda,   pretože   táto   spoločnosť   reprezentovaná   obžalovaným   a   aj   ďalšími   osobami vykonávala   rôzne   činnosti   smerujúce   k   získaniu   finančne   silného   obchodného   partnera na realizáciu projektu stáčania minerálnej vody, na ktorý účel bola založená a na ktorý účel má veľmi významné predpoklady - vlastníctvo pozemkov, vrtu ako aj práva na stáčanie minerálnej   vody.   Vlastní   výsledky geologických prieskumov,   čo   tiež   z hľadiska   hodnoty je nezanedbateľná položka.

S poukazom na znenie ustanovenia § 250 Tr. zák. malo byť predmetom dokazovania, či obžalovaný „konal v podvodnom úmysle“, presnejšie či niekoho uviedol do omylu alebo využil   niečí   omyl.   Nič   také   preukázané   nebolo,   preto   navrhujem,   aby   súd   (...)   zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre 3 T 2/2002 zo 17. 2. 2004 a aby vec vrátil súdu prvého stupňa, (...) resp. aby sám odvolací súd obžalovaného spod obžaloby (...) oslobodil.“

Sťažovateľ poukazujúc na obsah argumentácie jeho obhajkyne zdôrazňuje, že nikdy nespochybňoval skutočnosť, že mu uvedené osoby postupne požičali peniaze. V čase, keď si peniaze požičal, až do jeho zadržania sa stále snažil získať takého investora, s ktorým by vedel projekt realizovať. Súdy podľa jeho názoru nedostatočne vyhodnotili okolnosti, za ktorých si peniaze požičal. Sťažovateľ tvrdí, že nikoho ničím neuviedol do omylu, teda sa nedopustil   žiadneho   trestného   činu.   Tým,   že   ho   v rozpore   s   §   250   Trestného   zákona a v rozpore s platnou judikatúrou k tomuto zákonnému ustanoveniu súdy uznali vinným, porušili jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a v čl. 49 ústavy.

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, z tohto je podľa sťažovateľa zrejmé, že si nekriticky osvojil závery súdu prvého stupňa. Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v tejto súvislosti dodáva: «Na strane 6 rozsudku sa uvádza, že som potvrdil pravdivosť výpovede poškodeného M. U., ktorý tvrdil, že som mu prisľúbil previesť 49 % akcií firmy A. s. r. o. Nič takéto som nepotvrdil. Okrem toho A. nie je akciovou spoločnosťou   ale   spoločnosťou   s   ručením   obmedzeným.   Keď   NS   SR   v   súvislosti s poškodeným   U.   uvádza   prevod   akcií,   dokladuje   tým   svoju   neznalosť   základných skutočností upravujúcich existenciu a činnosť obchodných spoločností a zrejme veľmi ťažko vie správne, najmä s prihliadnutím na reálny hospodársky život, posúdiť tento môj prípad. NS SR v rozsudku na strane 6 uvádza, že „... je len logické, že Okresný súd v Nových Zámkoch z podnetu poškodených svojím uznesením 5 Nc 373/99 zakázal disponovať nimi“. NS   SR   sa   vôbec   nezaoberal   tým,   že   toto   predbežné   opatrenie   súd   vydal   v rozpore   so zákonom, pretože ak súd vydáva predbežné opatrenie podľa §74 ods. l O. s. p., potom musí uložiť navrhovateľovi, aby v určitej lehote podal návrh na súd. Toto predbežné opatrenie mi však podstatne sťažilo možnosť dosiahnutia úspechu v rokovaniach s nádejnými investormi. Pre úplnosť uvádzam, že návrh na predbežné opatrenie podali U. a R., z nich R. nikdy nepodal žalobu na súd o vrátenie peňazí. Tento svoj nárok si uplatnil v adhéznom konaní. Na   strane   7   NS   SR   uvádza,   že   „...   je   zrejmé   z   vykonaného   dokazovania,   zvlášť z výpovede Ing. Z., že vlastne ani voči jednému potencionálnemu záujemcovi o realizáciu projektu   obžalovaný   nikdy   nepredložil   znalecký   posudok   na   práva   čerpania   minerálnej vody...“.   Takéto   niečo   svedok   Ing.   Z.   neuviedol,   pretože   sa   vyjadril   len   ku   jednaniu s obchodnou spoločnosťou S., nik ďalší sa v tomto zmysle nevyjadril. Naproti tomu NS SR sa vôbec nevyporiadal s výsledkami znaleckého dokazovania v trestnom konaní, konkrétne s obsahom znaleckého posudku Ing. M. R. a jej výpoveďou.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17   ods.   2   a čl.   49   ústavy,   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   26/2004 z 28. júna 2005, vec mu vrátil na ďalšie konanie a uložil mu taktiež povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu jeho trov v konaní pred ústavným súdom.

II.

2.1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

2.2. Sťažovateľ uviedol, že namieta porušenie svojich základných práv vyplývajúcich z citovaných ustanovení ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 26/2004 z 28. júna 2005, ako aj predchádzajúcim postupom najvyššieho súdu v označenom konaní. Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd tkvie v namietanej nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   najvyššieho   súdu   obsiahnutých   v jeho rozsudku   sp.   zn.   2   To   26/2004   z 28.   júna   2005,   ktorým   uznal   sťažovateľa   vinným   zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, stotožniac sa v prevažnej miere so skutkovými právnymi závermi súdu prvého stupňa (najvyšší súd sa odchýlil iba v právnej kvalifikácii skutku z hľadiska časovej pôsobnosti Trestného zákona konštatujúc, že v danom prípade je potrebné posúdiť skutok podľa znenia Trestného zákona platného   a   účinného   v čase   rozhodovania   súdu   o veci,   pretože   to   je   pre   obžalovaného v porovnaní   so   znením   Trestného   zákona   platného   a   účinného   v čase   spáchania   skutku výhodnejšie,   z uvedeného   dôvodu   najvyšší   súd   vyhovel   odvolaniu   prokurátora   a zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 T 2/2002 zo 17. februára 2004).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   v trestnoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto   neprináleží rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu, z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci, alebo z ktorého bol uznaný vinným rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ v konaní podľa čl. 127 ústavy namieta.Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

2.3.   V posudzovanom   prípade   namietal   sťažovateľ   neústavnosť   skutkových a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   predovšetkým   najvyššieho   súdu   v napadnutom rozsudku sp. zn. 2 To 26/2004 z 28. júna 2005 tvrdiac, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd   sa   nevysporiadali   s jeho   obhajobou,   dokazovanie   nebolo   zamerané   na   objasnenie okolností významných pre danú vec z hľadiska naplnenia zákonných podmienok uplatnenia trestnej   zodpovednosti   (najmä   pokiaľ   ide   o existenciu   úmyslu   sťažovateľa   uviesť poškodených   veriteľov   do   omylu   v súvislosti   s poskytnutím   finančných   prostriedkov), v dôsledku čoho bol odsúdený na trest odňatia slobody (ktorý v súčasnej dobe vykonáva) v podstate   pre   neschopnosť   dodržať   zmluvné   záväzky   voči   osobám,   ktoré   v čase poskytnutia   finančných   prostriedkov   sťažovateľovi   vedeli   o jeho   podnikateľských aktivitách.   Tieto   aktivity   vždy   smerovali   (v   období   predchádzajúcom   začatiu   trestného stíhania, ako aj v období po jeho začatí) k realizácii a naplneniu podnikateľského zámeru sťažovateľa,   ktorý   však   vyžadoval   získanie   silného   investora   (z   hľadiska   kapitálovej vybavenosti), čo sa žiaľ dosiaľ nepodarilo. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť záver o úmysle sťažovateľa podviesť svojich veriteľov, najmä ak ten po celý čas vyvíjal aktivity, ktorých   cieľom   bolo   získanie   takéhoto   investora   a existenciu   svojich   záväzkov   voči veriteľom vždy uznával, o čom podľa neho svedčia aj dôkazy vykonané v trestnom konaní.

2.4. Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 2 To 26/2004 z 28. júna 2005 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného   zákona,   stotožniac   sa   so   skutkovými   závermi   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj s dôvodmi   uvedenými   v jeho   rozhodnutí   vo   vzťahu   k naplneniu   zákonných   podmienok trestnej zodpovednosti   sťažovateľom pre trestný čin podvodu, dôvodiac: „...Zo správne zisteného skutkového stavu krajským súdom totiž plynie, že Ing. J. J. sa už začiatkom druhej polovice   90-tych   rokov   zaujímal   o projekt   stáčania   minerálnej   vody   v   obci   S.   Je   tiež preukázateľné, že z jeho iniciatívy sa o projekt začal zaujímať aj poškodený M. U., ktorý postupne   poskytol   obžalovanému   od   18.   septembra   do   konca   roku   1998   čiastku 2 019 000 Sk.

Z výpovede poškodeného M. U. je ale tiež preukázateľné, že finančné prostriedky dával   obžalovanému   s   tým,   že   na   projekte   sa   bude   podieľať   ako   spoločník,   pretože obžalovaný mu prisľúbil previesť 49 % akcií firmy A., s. r. o. (správne malo byť obchodného podielu; pozn.). Pravdivosť výpovede svedka potvrdzuje napokon svojou výpoveďou aj sám obžalovaný na č. l. 21 s tým, že v tom čase totiž on sám už nemal finančné prostriedky, pretože svoje peniaze minul.

Napokon   pravdivosť   tvrdenia   poškodeného   vyplýva   aj   zo   skutočnosti,   že   v   jeho prípade na rozdiel od poškodených R. a R. nebola dohodnutá lehota vrátenia peňazí (tá bola dohodnutá až neskôr, keď poškodený nadobudol presvedčenie, že obžalovaný peniaze používa   nie   na   dohodnutý   účel,   ale   pre   svoju   potrebu)   ani   nebol   dohodnutý   spôsob zabezpečenia ich návratnosti.

V   tejto   súvislosti   potom   logicky   vyznieva   aj   argumentácia   poškodeného,   že s obžalovaným boli priatelia, dôveroval mu, a preto jeho prísľub na prevod akcií (správne malo byť obchodného podielu; pozn.) firmy A., s. r. o. považoval za dostatočný.

Najvyšší   súd   napokon   podotýka   reagujúc   tak   aj   na   odvolaciu   námietku obžalovaného, ktorý sa zaviazal, že finančné prostriedky napokon poškodenému U. vráti do 5. júna 1999, resp. poškodeným Z. R. do 4. mája 1999 a L. R. postupne do konca mája 1999, predpokladajúc, že projekt, t. j. rokovania s prípadnými investormi budú úspešné, že takéto   očakávanie   bolo   nereálne.   K inému   výsledku   ho   totiž   neoprávňovala   žiadna relevantná skutočnosť. Už v tomto termíne totiž obžalovaný vedel, že nedisponuje vlastnými finančnými zdrojmi, že firma A. s. r. o., nevyvíjala žiadnu činnosť a preto si požičal ďalšie peniaze od L. R. a za ich vrátenie ručil celým svojím majetkom a to aj vrátane pozemkov pôvodne určených na realizáciu projektu. Pretože peniaze neboli v lehote vrátené, je len logické, že Okresný súd v Nových Zámkoch z podnetu poškodených svojím uznesením, sp. zn. 5 Nc 373/99 (č. l. 94), zakázal disponovanie s nimi.

Interpretácia   obžalovaného,   že   nemožnosť   realizácie   projektu   bola   vlastne spôsobená týmto opatrením súdu je preto neprijateľná, zmierňujúca, vzniknutý následok s realizáciou práva poškodených vynúteného v dôsledku toho, že obžalovaný, ktorý vedel, že svoje peniaze na vrátenie dlhu nemá, založil predmetné pozemky.

Je napokon zrejmé z vykonaného dokazovania, zvlášť z výpovede Ing. Z., že vlastne ani   voči   jedinému   potenciálnemu   záujemcovi   o   realizáciu   projektu   obžalovaný   nikdy nepredložil znalecký posudok na práva čerpania minerálnej vody v S. a preto aj spolupráca zahraničnej firmy s obžalovaným po márnom čakaní skončila. Obžalovaný teda v žiadnom prípade reálne nemohol očakávať finančné prostriedky z realizácie projektu, zvlášť v čase kedy sa zaviazal poškodeným vrátiť dlh.

Úmysel obžalovaného dokresľuje napokon aj fakt, že požičané prostriedky od M. U., použil   podľa   vlastnej   výpovede   ešte   koncom   roku   1998   nie   na   realizáciu   projektu,   ale úhradu dlhu práve L. R.

Napokon aj zo znaleckého posudku z odboru ekonomiky napriek záveru, že projekt sám osebe síce bol realizovateľný, vyplýva, že k jeho realizácii boli potrebné aj reálne disponibilné finančné zdroje, ktoré obžalovaný evidentne nemal. Dokresľuje to napokon aj fakt, že finančné inštitúcie (I.) a firma S. z Talianska požadovali až 75 % účasť spoločnosti obžalovaného na financovaní, pričom aj firma S., na ktorú obžalovaný poukazoval, bola ochotná poskytnúť len know - how a nie finančné prostriedky (č. l. 71).

Argumentácia obžalovaného vyjadrená v jeho odvolacích námietkach, že sa snažil a stále snaží pokračovať v realizácii projektu, o čom predložil aj kópie listov finančným inštitúciám (firmy P. a O. ) nemôže už nič zmeniť na tom závere ako ho prijal krajský súd vo svojom rozsudku a ktorý si osvojil aj Najvyšší súd - totiž, že trestný čin podvodu bol už dokonaný.

Nad   samotný   rámec   prejednávanej   trestnej   veci   Najvyšší   súd   len   podotýka,   že napriek   značnému   časovému   odstupu   od   roku   1998   doposiaľ   nedošlo k žiadnemu evidentnému   pokroku   v   realizácii   projektu   a   náhrade   spôsobenej   škody evidentne z rovnakých dôvodov, t. j. nedostatku finančných zdrojov u obžalovaného. Aj novo predložené listiny v rámci odvolacieho konania oslovujúce uvedené finančné inštitúcie majú povahu len prvého kontaktu, ponuky smerom k nim, bez toho, aby mohol byť predznačený   akýkoľvek   kladný   výsledok   rokovaní,   zvlášť   keď   O.   požadovala   výsledky hospodárenia firmy A. s. r. o., ktoré ako vyplýva z listinných dôkazov, ale aj znaleckého posudku z odboru ekonomika bolo evidentne stratové.

Preto aj Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutok sa stal tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a tento spáchal obžalovaný Ing. J. J. Takéto   konanie   obžalovaného   Najvyšší   súd   v   súlade   so   zákonom,   na   rozdiel   od rozsudku krajského súdu a v súlade aj s odvolacími námietkami krajského prokurátora, posúdil podľa Trestného zákona účinného v čase jeho rozhodovania.

Obžalovaného   Ing.   J.   J.   uznal   teda   za   vinného   z pokračovacieho   trestného   činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (...)“

2.5.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je,   ako   už   bolo   uvedené, posúdenie   otázky   viny   sťažovateľa,   ale   kontrola   zlúčiteľnosti   skutkových   a právnych záverov všeobecných súdov so sťažovateľom označenými článkami ústavy (predovšetkým pokiaľ   ide   o   závery   najvyššieho   súdu   v napádanom   rozsudku   z 28.   júna   2005 s prihliadnutím   na   dôvody   uvedené   v rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   T   2/2002   zo 17. februára 2004, na ktoré najvyšší súd poukázal).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nespochybňuje skutkové zistenia súdov, z ktorých vyplýva, že si v druhej polovici roka 1998 a začiatkom roka 1999 od označených osôb   požičal   uvedené   sumy   peňazí,   ani   to,   že   v dohodnutej   dobe   požičané   finančné prostriedky nevrátil, čím došlo k poškodeniu majetkových práv veriteľov. Namieta však, že v súvislosti so získaním týchto prostriedkov nikoho neuviedol do omylu a už vôbec nekonal s „podvodným úmyslom“.

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   26/2004 z 28. júna 2005 (s prihliadnutím na obsah prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý bol   v odvolacom   konaní   preskúmavaný)   a po   oboznámení   sa   s obsahom   súdneho   spisu týkajúceho sa predmetnej trestnej veci sťažovateľa (vyžiadaného ústavným súdom v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti), dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho   súdu,   týkajúcich   sa   posúdenia   otázky   viny   sťažovateľa,   nevyplýva jednostrannosť,   ani   interpretácia   vykonaných   dôkazov   odporujúca   zásadám   formálnej logiky,   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a 5   Trestného   zákona   (platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu) sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.

Podľa § 3 ods. 3 Trestného zákona pre trestnosť činu treba úmyselné zavinenie, ak neustanovuje tento zákon výslovne, že postačí zavinenie z nedbanlivosti. Na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, sa prihliadne, ak ide o ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, vyjmúc prípady, že tento zákon vyžaduje aj tu zavinenie úmyselné,... [§ 6 písm. a) Trestného zákona].

Podľa § 4 Trestného zákona je trestný čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom   uvedeným   v   tomto   zákone   porušiť   alebo   ohroziť   záujem   chránený   týmto zákonom [písm. a)], alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený [písm. b)].

Z odôvodnenia uvedených rozhodnutí je zrejmé, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu mali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd za preukázané, že sťažovateľ si v druhej polovici   roka   1998   a začiatkom   roka   1999   od   poškodených   požičal,   z hľadiska disponibilných finančných zdrojov, ktorými disponoval on sám, resp. obchodná spoločnosť A., s. r. o., relatívne vysoké finančné čiastky, ktoré prisľúbil veriteľom vrátiť v pomerne krátkej   dobe.   Poškodenému   M.   U.   v   súvislosti   s poskytnutím   finančných   prostriedkov pôvodne prisľúbil prevod 49 % obchodného podielu v obchodnej spoločnosti A. s. r. o. Sťažovateľ tak konal v súvislosti s realizáciou svojho podnikateľského zámeru aj napriek tomu, že si bol vedomý skutočnosti, že svoje vlastné finančné prostriedky v rámci realizácie uvedeného podnikateľského zámeru už vyčerpal a obchodná spoločnosť A., s. r. o. okrem aktivít   týkajúcich   sa   prípravy   uvedeného   podnikateľského   zámeru   sťažovateľa nevykonávala   žiadnu   podnikateľskú   činnosť,   ktorá   by   mohla   byť   zdrojom   príjmov použiteľných   na   vrátenie   poskytnutých   finančných   prostriedkov.   Zjavne   stratové hospodárenie   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   investičná   náročnosť   podnikateľského zámeru sťažovateľa a stav obchodných rokovaní sťažovateľa s partnermi, ktorým ponúkol účasť na projekte (vrátane podmienok, za ktorých boli títo ochotní sťažovateľovu ponuku akceptovať)   v dobe,   keď   sťažovateľ   finančné   prostriedky   od   svojich   veriteľov   žiadal, vyvrátila   podľa   krajského   súdu   aj   najvyššieho   súdu   obhajobu   sťažovateľa   spočívajúcu v tvrdení o dôvodnom očakávaní, že sa mu podarí v lehote, v ktorej veriteľom prisľúbil finančné prostriedky vrátiť, doviesť rokovania s nádejným investorom do úspešného konca a získať peniaze na uspokojenie pohľadávok veriteľov.

Krajský súd aj najvyšší súd z uvedených skutočností vyvodili záver, že sťažovateľ v dobe, keď žiadal od svojich veriteľov finančné prostriedky, si musel byť vedomý, že svojím   prísľubom   vrátiť   tieto   prostriedky   v lehote   rádovo   niekoľkých   mesiacov   uvádza poškodených do omylu, a s touto skutočnosťou, ako aj s prípadným následným poškodením ich majetkových práv bol uzrozumený.

Najvyšší   súd   taktiež   zrozumiteľne   a logicky   vysvetlil,   prečo   považoval   za preukázané, že sťažovateľ uviedol do omylu poškodeného M. U. prísľubom prevodu 49 % obchodného   podielu   v   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   pričom   terminologické   pochybenie v odôvodnení   rozsudku   (kde   sa   namiesto   obchodného   podielu   uvádza „49   %   akcií   A., s. r. o.“) nie je dôvodom k záveru o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v dôvodoch,   ktoré   ho   viedli   k vysloveniu   viny   sťažovateľa v predmetnom trestnom konaní náležite odlíšil podstatu konania relevantného z hľadiska vzniku trestnej zodpovednosti od skutočnosti, že k tomuto konaniu došlo v rámci pokusu o realizáciu podnikateľského zámeru zo strany sťažovateľa, ktorý dosiaľ nebol úspešný.

2.6.   Dôvody   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   preto   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.   Obsah   predloženého   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   zároveň   pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované najvyšším súdom.

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že najvyšší súd odsúdil sťažovateľa uložiac mu podľa zákona trest odňatia slobody za konanie, ktoré ako trestný čin kvalifikoval zákon platný a účinný tak v čase spáchania skutku, ako aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci. Podstata tohto konania a dôvod uplatnenia trestnej zodpovednosti   proti   sťažovateľovi   nespočívali   v jeho   neschopnosti   dodržať   zmluvný záväzok, ale v poškodení inej osoby na jej majetkových právach jej úmyselným uvedením do omylu.

Sťažovateľ bol odsúdený v trestnom konaní, v rámci ktorého mu už od vznesenia obvinenia bolo umožnené využívať právo na obhajobu a predkladať argumenty a dôkazy o svojej nevine vrátane návrhov na vypočutie svedkov. Jeho obhajkyňa mohla byť prítomná pri   vypočutí   svedkov.   V konaní   pred   súdmi   mal   sťažovateľ   ako   obžalovaný   okrem uvedených   práv   aj   právo   byť osobne   prítomný   pri   vykonaní   všetkých   dôkazov   a klásť vypočúvaným svedkom otázky.

Využijúc uvedené práva predložil sťažovateľ súdu v rámci obhajoby (osobne, ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne) dôkazy vo svoj prospech, ako aj argumentáciu založenú na vlastnej interpretácii faktov.

Súdom rozhodujúcim v trestnej veci sťažovateľa však prislúchalo hodnotiť dôkazy podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne   (§   2   ods.   6   Trestného   poriadku   platného a účinného   v dobe   rozhodovania   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   v predmetnej veci).

Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom odsudzujúcom rozsudku   nie je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V tomto kontexte samotná skutočnosť,   že   si   najvyšší   súd   v predmetnej   veci   neosvojil   interpretáciu   výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu obhajoby, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006