znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 94/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ondreja Zelinu, B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 198/2004 z 15. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ondreja Zelinu   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2005   doručená   sťažnosť   Ondreja   Zelinu,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 198/2004 z 15. novembra 2004 (ďalej len „uznesenie z 15. novembra 2004“). Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Obvodný súd Bratislava 2 [v súčasnosti Okresný súd Bratislava II (ďalej len „obvodný súd“ a „okresný súd)] rozsudkom sp. zn. 16 C 204/91 z 9. decembra 1993 určil, že právny úkon, ktorým bol ku 14. januáru 1971 okamžite skončený členský pomer medzi sťažovateľom a odporcom Slovenským zväzom výrobných družstiev, je „z dôvodu postupu porušujúcim všeobecné ľudské práva a slobody neplatný“, Slovenský   zväz   výrobných   družstiev   zaviazal   zaplatiť   na   účet   súdu   500   Sk a podľa § 21 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v platnom znení zrušil rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 3 C 76/71 z 27. augusta 1971, ktorým bola   zamietnutá   sťažovateľova   žaloba   o neúčinnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného pomeru.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 5 To 699/95 z 18. októbra 1995 podľa § 258 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 5 T 459/95 z 25. augusta 1995 v celom rozsahu. Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 259 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľa oslobodil spod obžaloby za trestný čin porušovania povinností pri nakladaní s finančnými a hmotnými prostriedkami podľa § 127 ods. 1 Trestného zákona spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť.

Dňa   6.   decembra   1995   sťažovateľ   podal   na   obvodnom   súde   žalobu,   ktorou   sa domáhal   ochrany   osobnosti   a   zaplatenia   odškodného   vo   výške   1   400   000   Sk,   vedenú pôvodne pod sp. zn. 6 C 402/96, neskôr pod sp. zn. 11 C 240/99. Podaním z 23. decembra 1996 označeným ako doplnenie a zmena žaloby sťažovateľ žiadal náhradu škody vo výške 327 405 Sk s úrokom z omeškania, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu   družstva   –   Slovenského   zväzu   výrobných   družstiev   a následným   uväznením a nemožnosťou získať akúkoľvek prácu v období od 15. januára 1971 do 31. januára 1974.

Sťažovateľ podaním z 28. januára 1997 navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcu – Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“), a súčasne zmenil petit žaloby tak, že si uplatnil náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Na   pojednávaní   v predmetnej   veci   konanom   12.   júla   2002   sťažovateľ   predložil okresnému súdu list MS SR č. 7243-95-92/102-S zo 6. júna 2002, ktorým mu bola priznaná náhrada   škody   a vo   zvyšku   sťažovateľovej   žiadosti   vyhovené   nebolo.   Podaním   zo 6. decembra 2002 sťažovateľ upresnil petit žaloby v predmetnej veci.

Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 11 C 240/99-258 z 3. marca 2003 žalobu v časti zaplatenia sumy 1 307 523 Sk zamietol. Proti tomuto rozsudku podal 30. apríla 2003 sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   nariadil   v predmetnej   veci pojednávanie na 27. máj 2004. Sťažovateľ a jeho právny zástupca podaním z 25. mája 2004 ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní a súčasne v ňom požiadali o jeho odročenie. Rozsudkom   č.   k.   9   Co   164/03-289   z 27.   mája   2004   krajský   súd   čiastočný   rozsudok okresného   súdu   z 3.   marca   2003   potvrdil.   Sťažovateľ   proti   tomuto   rozsudku   podal 17. septembra 2004 dovolanie.

Najvyšší   súd   uznesením   z 15. novembra   2004   dovolanie   sťažovateľa   odmietol. Sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené 3. januára 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že uznesením z 15. novembra 2004 mu bolo odopreté právo na prejednanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo   svojom   dovolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 27.   mája   2004   sťažovateľ namietal, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], a to tým, že krajský súd uskutočnil pojednávanie   v jeho   neprítomnosti,   ako   aj   v neprítomnosti   jeho   advokáta,   ktorý   ho v uvedenom konaní zastupoval, napriek tomu, že on sám prostredníctvom svojho advokáta požiadal o odročenie pojednávania podaním doručeným krajskému súdu 26. mája 2004, v ktorom   svoju   žiadosť   odôvodnil   tým,   že   v tento   deň   je   nariadených   ďalších   šesť pojednávaní, na ktorých sa má ako právny zástupca účastníkov zúčastniť (vo svojom podaní uviedol aj súdy, spisové značky, účastníkov a začiatky pojednávaní, na ktoré sa odvolával).

Sťažovateľ s poukazom na odôvodnenie uznesenia z 15. novembra 2004 konštatoval, že najvyšší súd sa podľa neho „(...) síce týmto dôvodom v dovolaní sťažovateľa zaoberal, ale podľa jeho názoru, interpretácia a aplikácia právnych predpisov upravujúcich konanie pred súdom vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva, je nezlučiteľná so základným právom zakotveným v článku 48 ods. 3 Ústavy SR s právom účastníka na to, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.“

V ďalšom texte svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na právne názory vyslovené v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 68/98 a najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 16/01, ako aj § 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a následne uviedol: „ Je teda nesporné, že otázka, či kolízia termínov pojednávaní právneho zástupcu účastníka   je   dôležitým   dôvodom   na   odročenie   pojednávania,   nie   je   otázkou,   ktorá   by v súdnej   praxi   bola   riešená   jednotne   tak,   aby   účastníkovi   poskytla   právnu   istotu,   že konkrétna   právna   norma   bude   aplikovaná   na   tie   isté   skutkové   okolnosti   rovnakým spôsobom. Sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca oznámil odvolaciemu súdu vopred, že si uplatňuje   dôležitý   dôvod   na   odročenie   pojednávania,   ktorý   vidí   v kolízii   nariadeného pojednávania s ďalšími 6 pojednávaniami, na ktorých sa má právny zástupca účastníkov zúčastniť. Oznámil vopred konkrétne súdy, konkrétne právne veci označením ich spisových značiek   a účastníkov   konania,   ktorých,   na   ktorých   účasť   mu   znemožňuje   zúčastniť   sa odvolacieho   pojednávania   v sťažovateľovej   veci.   Keďže   právny   zástupca   sťažovateľa identifikoval   kolidujúce   pojednávanie   presne   tak,   že   ich   nebolo   možné   zameniť   s inými a jeho   predvolanie   na   ne   kedykoľvek   overiť   alebo   doložiť,   nemožno   pripísať   jeho nedbanlivosti, ani ľahkomyseľnému pomeru k veci, že nepredložil zároveň predvolania na tieto pojednávania. Sťažovateľ nevníma ako okolnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu jemu alebo jeho právnemu zástupcovi, že v prípade presného určenia pojednávaní súdom termínom, na ktoré sú nariadené označením účastníkov, aj ich spisových značiek, nepredpokladal, že by mohla vzniknúť pochybnosť o existencii takýchto pojednávaní u súdu. Z podania   doručeného   odvolaciemu   súdu   26.   mája   2004   vyplýva,   že   dve   pojednávania nariadené (na 9.00 hod. a 9.30 hod.) sa konali na tom istom súde – OS Bratislava III.“

Pri posudzovaní sťažnosti je podľa sťažovateľa nevyhnutné vychádzať zo zmyslu a účelu čl. 48 ods. 2 ústavy a z tohto hľadiska posudzovať postup najvyššieho súdu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti považuje sťažovateľ „pri posudzovaní existencie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. za teleologický, teda taký, ktorého účelom bolo dôjsť k vopred žiadanému záveru“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk,   ktoré   odôvodnil   tým,   že „Sťažovateľ   je   osobou v pokročilom veku a pociťuje ako nespravodlivosť to, že aj v konaní, ktoré má zmierniť predchádzajúce krivdy, dochádza k ďalším z jeho pohľadu nespravodlivostiam“.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby rozhodol,   že   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo uznesením najvyššieho súdu z 15. novembra 2004 porušené, ďalej aby ústavný súd uvedené uznesenie najvyššieho súdu zrušil, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie   práva sťažovateľa   na prejednanie   veci   v jeho prítomnosti   a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 15. novembra 2004, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Sťažovateľ s uvedeným rozhodnutím nesúhlasí, pretože podľa neho mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom   tým, že v predmetnej veci   pojednával v neprítomnosti jeho právneho zástupcu napriek tomu, že tento podaním doručeným krajskému súdu 26. mája 2004 svoju i sťažovateľovu neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil z dôležitého dôvodu (kolízie 6 pojednávaní) a súčasne požiadal o odročenie pojednávania.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že kolízia   dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ nevyhnutne potrebného za účelom odročenia riadne a včas vytýčeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti   účastníka   konania   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   akejkoľvek   jeho   žiadosti   na   odročenie pojednávania.   Posúdenie   opodstatnenosti   „dôležitého   dôvodu“   (§   101   ods.   2   OSP) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (I. ÚS 68/98).

Z   odôvodnenia   uznesenia   z 15.   novembra   2004   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľa skúmal aj prípadnú existenciu dovolacieho dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP,   ktorý   sťažovateľ   v rámci   svojho   dovolania namietal. Pri   svojich   úvahách najvyšší   súd vychádzal   zo   skutkových   záverov   zistených z obsahu spisu, podľa ktorých predvolanie na pojednávanie konané 27. mája 2004 o 10.00 h bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 9. marca 2004 (sťažovateľovi osobitne 8. marca   2004).   Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   z 25.   mája   2004   doručeným krajskému   súdu   26.   mája   2004   o 14.05   h   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   vytýčenom pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní, pretože na uvedený deň má nariadených ďalších šesť   pojednávaní,   ktoré   popísal   uvedením   súdu,   účastníkov,   spisovej   značky   aj   času pojednávania. Zároveň požiadal o odročenie pojednávania na iný termín až po 1. júli 2004, pretože   sťažovateľ   bude   odcestovaný   a trvá   na   svojej   osobnej   účasti.   K tomuto ospravedlneniu nepripojil žiadne písomné listiny a ani predvolania na pojednávania, ktoré uvádzal.

Najvyšší   súd   sa   s poukazom   na   §   101   ods.   2   OSP   v rámci   svojho   odôvodnenia zaoberal aj posúdením opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ s prihliadnutím na konkrétne okolnosti   daného   prípadu   a v tejto   súvislosti   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia uviedol: „Žiadosť   o odročenie   pojednávania   je   podložená   dôležitým   dôvodom   pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také,   ktoré   mu   neumožňujú   sa   na   pojednávaní   zúčastniť,   a súčasne   sú   vážne   (dôležité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych tak aj subjektívnych (či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená). Ak je takouto prekážkou účasť zástupcu účastníka na inom   (iných)   pojednávaniach   pred   súdmi,   na   splnenie   podmienky   dôležitého   dôvodu nepostačuje, aby takáto skutočnosť bola konajúcemu súdu iba oznámená, ale je primerané žiadať, aby oznámil aj údaje o tom, prečo sa nemôže pojednávania zúčastniť, predovšetkým aké iné pracovné dôvody mu bránia v účasti (v akej veci a na ktorom súde), kedy sa o nich dozvedel (či o nich bol uzrozumený skôr alebo neskôr ako na pojednávanie, na ktoré sa ospravedlňuje),   prípadne   že   iné   kolidujúce   pojednávanie   je   z nejakých   dôvodov   inak naliehavejšie, a že časovú kolíziu viacerých konaní nebolo možné vyriešiť inak. Zároveň je povinný produkovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení z dôvodu, že iba na základe konkrétnych okolností môže súd ustáliť, či sa o odročenie pojednávania žiada z dôležitého dôvodu a zabrániť tak neodôvodneným prieťahom v konaní. V prejednávanom prípade však tieto podmienky, za ktorých by bolo možné dôvody žiadosti právneho zástupcu žalobcu (sťažovateľa) o odročenie odvolacieho pojednávania považovať za dôležitý dôvod, splnené neboli.“

V záverečnej   časti   odôvodnenia   uznesenia   z 15.   novembra   2004   najvyšší   súd dovolanie sťažovateľa odmietol v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 4 OSP.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami a argumentáciou sťažovateľa a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd v rámci svojho rozhodnutia uviedol skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov aj svoje právne úvahy, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti   nevyplýva   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti záverov vyvodených v uznesení najvyššieho súdu z 15. novembra 2004, a teda o porušení práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pre   zistenú   zjavnú   neopodstatnenosť   predmetnej   sťažnosti   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa týkajúcu   sa   namietaného porušenia   jeho práva   na prerokovanie veci   v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005