znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 94/01-56

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci podnetu M. D., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v L., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., P., na začatie konania   pre   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001 na neverejnom zasadnutí konanom 30. mája 2002 takto

r o z h o d o l :

Konanie o podnete M. D.   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júna 2001 doručené podanie M. D., rod. S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v L. (ďalej   len   „navrhovateľ“).   Toto   podanie   bolo   doplnené   viacerými   ďalšími   podaniami vrátane podaní jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., ktorý mu bol ustanovený na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 94/01-12 z 2. októbra 2001.

Podania navrhovateľa boli kvalifikované podľa ich označenia a tiež aj obsahu ako podnet   na začatie   konania   pre   porušenie   práv   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   znení   platnom   a účinnom   do   1.   júla   2001   (ďalej   len „podnet“).

Navrhovateľ   nevyužil   možnosť   podania   žiadosti   o   posúdenie   jeho   podania   ako sťažnosti, ktorú mu poskytlo ustanovenie § 79a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Podstatou   námietok   v podnete   bolo   tvrdenie,   že   v trestnej   veci   vedenej   proti navrhovateľovi na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „okresný   úrad   vyšetrovania“)   pod   č.   ČVS:   KÚV-39/20-2000   nemá byť navrhovateľ   vo väzbe, ale sa má nachádzať vo výkone trestu odňatia slobody v inej trestnej veci.

V označenej trestnej veci bol navrhovateľ vzatý do väzby uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 90/99 z 8. júna 2000, pričom vo väzbe sa nachádzal aj v čase podania   podnetu   na   ústavný   súd.   Keďže   Okresný   súd   v Trnave   uznesením   sp.   zn. 1 Nt 701/00 z 2. augusta 2000 podľa § 325 ods. 2 Trestného poriadku odvolal prerušenie výkonu trestu odňatia slobody uloženého navrhovateľovi v trvaní troch rokov ešte v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 38/92 (Okresný súd v Trnave tento trest naposledy prerušil uznesením sp. zn.1 Nt 701/00 z 23. marca 2000), navrhovateľ mal vykonávať tento trest odňatia slobody, a nie väzbu.

Navrhovateľ požiadal v podstate z uvedených dôvodov o prepustenie z väzby, aby mohol vykonávať trest odňatia slobody v priebehu trestného stíhania vedeného na okresnom úrade   vyšetrovania.   Pozornosť   ústavného   súdu   upriamil   na   uznesenie   Okresného   súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 85/2000 z 29. novembra 2000, pričom priamo napadol uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001. Prvým uznesením bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby a druhým bola zamietnutá jeho sťažnosť, ktorú podal proti prvému uzneseniu a založil ju takisto na argumentácii, že z väzby má byť prepustený preto, aby mohol vykonávať v inej trestnej veci trest odňatia slobody.

Navrhovateľ,   argumentujúc,   že   jeho   tvrdenia   a úvahy   sa   opierajú   o už   vydané rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/00 z 31. mája 2001, okrem iného uviedol, že oba súdy „nebrali do úvahy moje právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého obsahom je aj právo nebyť vzatý do väzby, resp. právo byť prepustený z výkonu väzby,   ak   pominú   alebo   sa   zmenia   dôvody   väzby   alebo   ak   účel,   ktorý   sa   má   väzbou obvineného dosiahnuť, sa dá zabezpečiť iným, pre obvineného priaznivejším spôsobom, t. j. výkonom trestu odňatia slobody s obmedzeniami podľa ustan. § 74a TP“.

  Ústavnému súdu preto navrhol prijať podnet na ďalšie konanie, vyhovieť mu, vo veci   samej   nálezom   vysloviť,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001 došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, a toto rozhodnutie zrušiť.

Ústavný   súd   prijal   podnet   navrhovateľa   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. III. ÚS 94/01-22 z 15. novembra 2001.

Predseda   Krajského   súdu   v Trenčíne   sa   k podnetu   navrhovateľa   vyjadril   listom z 29. novembra 2001.

Okrem iného uviedol, že navrhovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania rozsiahlej trestnej   činnosti   majetkového   charakteru   a viacerých   skutkov,   ktorých   sa   dopustil   po prerušení posledného výkonu trestu odňatia slobody zo zdravotných dôvodov v roku 1996. Skutočnosť, že u obvineného došlo k odvolaniu prerušenia výkonu trestu odňatia slobody a že   by   teda   mohol   pokračovať   vo   výkone   trestu,   neznamená   zánik   dôvodov   väzby. Vzhľadom   na   rozdielnosť   režimu   výkonu   trestu   a väzby   súd   rozhodol   tak,   že   žiadosť obvineného o prepustenie z väzby zamietol.

Na záver predseda Krajského súdu v Trenčíne uviedol: „S postupom oboch súdov sa stotožňujem, a to najmä vzhľadom na osobu obvineného a charakter jeho trestnej činnosti, ktorý práve využil možnosti dané mu výkonom trestu, a to tým, že využil prerušenie výkonu trestu na páchanie ďalšej závažnej majetkovej trestnej činnosti. Obvinený páchal trestnú činnosť   po   dlhú   dobu   a vyhýbal   sa   trestnému   stíhaniu   už   naznačeným   spôsobom,   ba dokonca i zmenou identity, čo nie je možné vylúčiť ani dobudúcna, v prípade že by bol preradený   do   výkonu   trestu.   Súhlasím   s tým,   že   prax   súdov   smeruje   k tomu,   aby   bol uprednostnený výkon trestu pred väzbou. V danom prípade však v dôsledku rozdielneho režimu väzby a výkonu trestu by mohlo opätovne dôjsť k tomu, že by sa obvinený mohol dostať na slobodu. Trvanie väzobných dôvodov u obvineného neumožňuje záver, že by trestné konanie bolo možné viesť a účel väzby u obvineného bolo možné dosiahnuť aj vo výkone trestu odňatia slobody.“

Navrhovateľ a Krajský súd v Trenčíne ako účastníci konania pred ústavným súdommali   možnosť   oboznámiť   sa   navzájom   s ich   vyjadreniami   k   veci,   ako   aj   s dôležitými listinami potrebnými na jej posúdenie. Obaja zhodne prehlásili, že netrvajú na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej verejné ústne pojednávanie, a že súhlasia s upustením od neho. Keďže aj ústavný súd bol toho názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci,   upustil   od   neho   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z podkladov, ktoré zaslali ústavnému súdu účastníci konania a ktoré si zadovážil sám prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu v Trnave a riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Leopoldove (ďalej len „riaditeľ ústavu“), vyplývajú nasledovné skutkové zistenia.

Okresný   úrad   vyšetrovania   viedol   pôvodne   spoločné   trestné   stíhanie   proti navrhovateľovi pod č. ČVS: OÚV-251-TN/99 pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Trestného zákona a iné, ktoré mal spáchať v priebehu rokov 1993-1998.

Okresný   súd   v Trenčíne   uznesením   sp.   zn.   1   Tp   90/99   z 8.   júna   2000   vzal navrhovateľa do väzby podľa § 68 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 26/00 z 13. júla 2000 zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Okresný   súd   v Trnave   uznesením   sp.   zn.   1   Nt   701/00   z 2.   augusta   2000 (právoplatnosť nadobudlo 15. augusta 2000) podľa § 325 ods. 2 Trestného poriadku odvolal prerušenie výkonu trestu odňatia slobody uloženého navrhovateľovi v konaní Krajského súdu   v Bratislave   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   38/92   v trvaní   troch   rokov.   Okresný   súd v Trnave argumentoval tým, že odvolanie prerušenia výkonu trestu odňatia slobody, ku ktorému došlo naposledy jeho uznesením z 23. marca 2000 zo zdravotných dôvodov, je opodstatnené vzatím navrhovateľa do väzby Okresným súdom v Trenčíne (keď je schopný výkonu väzby, možno usudzovať, že by bol schopný aj výkonu trestu odňatia slobody).

Uznesením vyšetrovateľa okresného úradu vyšetrovania č. ČVS: KÚV-39/20-2000 z 11. septembra 2000 došlo k vzneseniu obvinenia navrhovateľovi pre ďalšie trestné činy podvodu a tiež k spojeniu vecí na spoločné konanie pod vyššie uvedeným ČVS.

Vzhľadom na odvolanie prerušenia výkonu trestu odňatia slobody Okresným súdom v Trnave navrhovateľ požiadal o prepustenie z väzby a preradenie do výkonu trestu odňatia slobody, lebo považuje za účelnejšie, aby trestné konanie proti nemu prebehlo počas výkonu uloženého trestu, a to aj napriek tomu, že jeho zdravotný stav nie je dobrý.

Okresný súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 1 Tp 85/2000 z 29. novembra 2000 podľa § 72 ods. 1 a 2 Trestného poriadku žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby zamietol, pretože   bol   toho   názoru,   že   dôvody   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   a c)   Trestného poriadku naďalej trvajú tak, ako boli konštatované pri jeho vzatí do väzby.

Okresný súd v Trenčíne napr. uviedol: „V predmetnej trestnej veci   bol obvinený uznesením sudcu tunajšieho súdu zo dňa 8. 6. 2000 sp. zn. 1 Tp 90/99 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13. 7. 2000 sp. zn. 2 Tpo 26/00 vzatý do väzby dňom 7. 6. 2000 o 12.30 hod., a to z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a), c) Tr. poriadku. Dôvody väzby spočívali v tom, že obvinený sa vyhýbal trestnému stíhaniu pobytom na neznámom mieste – niekoľkokrát zmenil trvalý pobyt, vystupoval pod falošným menom, na viacerých miestach býval aj bez prihlásenia. Je dôvodne podozrivý zo spáchania rozsiahlej trestnej činnosti majetkového   charakteru,   pričom   viacerých   skutkov,   ktoré   sú   predmetom   terajšieho trestného stíhania sa dopustil po prerušení posledného výkonu trestu odňatia slobody zo zdravotných dôvodov v roku 1996. V minulosti bol opakovane odsúdený pre trestnú činnosť rovnakého   charakteru,   je   bez   pracovného   pomeru   a legálnych   príjmov.   Uvedenými skutočnosťami   je   daná   dôvodnosť   obavy   z ďalšieho   vyhýbania   sa   trestnému   stíhaniu i z pokračovania trestnej činnosti.“

Tiež uviedol: „Skutočnosť, že u obvineného došlo k odvolaniu prerušenia výkonu trestu   odňatia   slobody   a že   obvinený   by   teda   mohol   pokračovať   vo   výkone   trestu, neznamená zánik dôvodov väzby. Vzhľadom na rozdielnosť režimu výkonu trestu a väzby i skutočnosť, že ani dozorujúci prokurátor nepovažuje „preradenie“ obvineného z väzby do výkonu trestu za vhodné, sudca rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť. Podľa neho možno účel väzby dosiahnuť aj vo výkone trestu odňatia slobody, a preto navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a jeho   prepustiť   z väzby   s tým,   že   nastúpi   výkon   trestu   odňatia   slobody   uloženého   mu v jeho inej trestnej veci.

Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001 - ktoré navrhovateľ   napadol   v konaní   pred   ústavným   súdom   -   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku sťažnosť navrhovateľa zamietol.

Krajský súd v Trenčíne sa v podstate stotožnil s názorom súdu nižšieho stupňa, že dôvody   tzv.   útekovej   a pokračovacej   väzby podľa   §   67 ods.   1   písm.   a) a c)   Trestného poriadku naďalej trvajú, pričom nie je možné urobiť „... záver, že by trestné konanie bolo možné viesť a účel väzby u obvineného bolo možné dosiahnuť aj vo výkone trestu odňatia slobody“.

Navrhovateľ sa nachádzal vo väzbe až do 9. októbra 2001. Vtedy bol uznesením prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   v Trenčíne   č.   k.   Pv   503/98-351   podľa   §   72   ods.   1 Trestného   poriadku   z väzby   prepustený   s tým,   že   okamihom   prepustenia   nastupuje nariadený výkon trestu odňatia slobody.

Prokurátorka   poukázala   v odôvodnení   uznesenia   na   viaceré   nevykonané   tresty odňatia slobody navrhovateľa, ako aj na „... nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 79/00-129 zo dňa 31. 05. 2001, z ktorého vyplýva, že pokiaľ dôjde k stretu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody v jednej trestnej veci s podmienkami väzby v inej trestnej veci, má jednoznačne prednosť výkon trestu odňatia slobody...“.

Z oznámenia Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2002 ústavný súd zistil, že v konaní   tohto   súdu   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 38/92   bol   navrhovateľovi   rozsudkom z 3. decembra 1992, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. marca 1993, uložený za trestný čin podvodu trest odňatia slobody v trvaní troch rokov.

Na základe listu riaditeľa ústavu, kde aj v súčasnosti navrhovateľ vykonáva trest odňatia slobody, však ústavný súd zistil viaceré ďalšie významné skutočnosti.

Podľa riaditeľa ústavu navrhovateľ vykonal označený trest odňatia slobody uložený mu   Krajským   súdom   v Bratislave   ešte   21.   júla   1998   (pri   započítaní   vykonanej   väzby a prerušenia výkonu tohto trestu podľa § 35 ods. 6 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia   slobody   v znení   neskorších   predpisov).   Prerušenie   výkonu   tohto   trestu navrhovateľovi zo zdravotných dôvodov zo strany Okresného súdu v Trnave v roku 2000, ako aj odvolanie tohto prerušenia preto nemajú žiaden právny význam vrátane významu pre konanie ústavného súdu.

Navrhovateľ však bol odsúdený aj rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 3 T 968/86 z 2. februára 1987 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 To 174/87 z 12. augusta 1987 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tz 22/93 z 9. júna 1993 za trestný čin podvodu na trest odňatia slobody v trvaní štyri a pol roka. Výkon tohto trestu bol nariadený Okresným súdom   v Trenčíne 21. februára 1994 (pozri „Nariadenie výkonu trestu“). Zvyšok z tohto trestu v trvaní dvoch rokov siedmich mesiacov   a štrnástich   dní   navrhovateľ   nastúpil   po   prepustení   z väzby   9.   októbra   2001, pričom koniec trestu je potom stanovený na 23. máj 2004.

Ešte rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 50/83 z 13. júla 1984 bol navrhovateľovi   za   trestný   čin   rozkrádania   majetku   v socialistickom   vlastníctve   a iné uložený   trest   odňatia   slobody   v trvaní   deväť   a pol   roka,   z   ktorého   doposiaľ   nevykonal zvyšok v trvaní štyroch mesiacov a šiestich dní. Podľa riaditeľa ústavu má tento zvyšok trestu nastúpiť po vykonaní zvyšku vyššie uvedeného trestu, to znamená 23. mája 2004 (koniec trestu je potom stanovený na 29. september 2004).

III.

Navrhovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, podľa ktorého do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

K porušeniu tohto práva malo podľa navrhovateľa dôjsť uznesením Krajského súdu v Trenčíne   sp.   zn.   2   Tpo   46/00   z 8.   januára   2001   zamietajúcim   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 85/2000 z 29. novembra 2000, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, aby mohol vykonávať trest odňatia slobody   uložený mu   v konaní Krajského súdu   v Bratislave sp.   zn. 1   T   38/92.   Tým, že Krajský súd v Trenčíne zamietol jeho sťažnosť a potvrdil ďalšie držanie navrhovateľa vo väzbe, nedal prednosť výkonu už označeného trestu odňatia slobody pred väzbou, a tak porušil (odvolávajúc sa aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/00 z 31. mája 2001) základné právo navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Hoci   trest   odňatia   slobody   uložený   navrhovateľovi   v konaní   Krajského   súdu v Bratislave   sp.   zn.   1   T   38/92   nemohol   prichádzať   do   úvahy   v čase   napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne z 8. januára 2001, pretože v tom čase, ako už bolo uvedené,   neexistoval,   ústavne   významná   otázka   nastolená   navrhovateľom   nestráca   na aktuálnosti,   pretože   do   úvahy   prichádzali   aj   zvyšky   z výkonov   trestov   odňatia   slobody uvedených už vyššie.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 79/00 z 31. mája 2001 okrem iného uviedol, že: „Pokiaľ dôjde k stretu právoplatne uloženého trestu odňatia slobody v jednej trestnej veci   s podmienkami   väzby   v inej   trestnej   veci,   jednoznačne   má   prednosť   výkon   trestu odňatia slobody.“ Ústavný súd nemá dôvod na tomto právnom názore - na ktorý napokon správne   poukazujú   aj   navrhovateľ   v jeho   podnete   a prokurátorka   Okresnej   prokuratúry v Trenčíne v uznesení č. k. 503/98-351 z 9. októbra 2001 - niečo meniť.

Uprednostnenie   väzby   pri   strete   s nariadeným   výkonom   trestu   odňatia   slobody spôsobuje v prípade navrhovateľa z hľadiska ústavného najmä nasledovné problémy:

1. Takýto postup nemá základ v Trestnom poriadku, a preto je v rozpore so zásadou legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy (štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

Trestný poriadok uvádza pri výkone trestu odňatia slobody (§ 320 a nasl.), ktorý bol nariadený, viaceré dôvody brániace jeho realizácii, medzi ktorými však nefiguruje výkon väzby.   Trestný   poriadok   vôbec   nepočíta   so   situáciou,   že   by   sa   nariadený   trest   odňatia slobody nevykonával z dôvodu väzby v inej trestnej veci. Počíta však s presne opačnou situáciou upravenou v § 74a („Obmedzenia obvineného vo výkone trestu odňatia slobody“), pri ktorej dôvody väzby v jednej trestnej veci neznamenajú aj výkon väzby v tejto veci, ale sa premietnu do spôsobu výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci.

2. Pri strete väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku v jednej veci s trestom odňatia slobody v inej veci neexistujú zákonné dôvody väzby v prvej veci, ktoré by opodstatňovali jej samostatnú existenciu. Väzba je potom bezdôvodná a zbytočná.

Účel   väzby   vyplýva   najmä   z jej   dôvodov,   ktoré   sú   ustanovené   v   §   67   ods.   1 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia:

„Obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu,

a) že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko,

b)   že   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo   spoluobvinených,   alebo   ináč   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c)   že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.“

Účelom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku je zabezpečenie riadneho   priebehu   trestného   stíhania   obvineného,   a   teda   odstránenie   obáv   z jeho úteku, skrývania sa alebo pokračovania v trestnej činnosti, a to prostredníctvom pozbavenia jeho osobnej slobody.

Účel väzby - reprezentovaný označenými dôvodmi a potrebou zabezpečenia riadneho priebehu trestného stíhania obvineného a realizovateľný pozbavením jeho osobnej slobody

-je však dosiahnuteľný aj výkonom trestu odňatia slobody, pretože výkon trestu odňatia slobody je tiež ústavne prípustnou formou pozbavenia osobnej slobody jedinca. Keďže účel väzby   je   dosiahnuteľný   len   prostredníctvom   pozbavenia   osobnej   slobody   obvineného, tvrdenie, že tento účel nie je možné dosiahnuť vo výkone trestu odňatia slobody, je zjavne neopodstatnené.

Stret väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s trestom odňatia slobody   mohol   byť   preto   v prípade   navrhovateľa   len   teoretický,   a nie   praktický.   To znamená, že dôvody väzby   uňho v skutočnosti neexistovali, pretože obavy z jeho úteku, skrývania   sa   alebo   pokračovania   v trestnej   činnosti   boli   plne   odstrániteľné   napríklad výkonom zvyšku trestu odňatia slobody uloženého mu v konaní Okresného súdu v Trenčíne vedenom pod sp. zn. 3 T 968/86 (jeho výkon bol nariadený ešte 21. februára 1994), čo sa napokon aj stalo 9. októbra 2001.

Podľa § 1 ods. 1 Trestného poriadku: „Účelom trestného poriadku je upraviť postup orgánov   činných   v trestnom   konaní   tak,   aby   trestné   činy   boli   náležite   zistené   a ich páchatelia   podľa   zákona   spravodlivo   potrestaní.   Konanie   pritom   musí   pôsobiť   na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov   v duchu   dôsledného   zachovávania   zákonov   a pravidiel   občianskeho   spolužitia i čestného plnenia povinností ku štátu a spoločnosti.“  

Zásada rýchlosti trestného konania podľa § 2 ods. 2 Trestného poriadku sa vzťahuje aj   na   výkon   uloženého   trestu   odňatia   slobody,   ktorého   účelom   je   podľa   §   23   ods.   1 Trestného   zákona   chrániť   spoločnosť   pred   páchateľmi   trestných   činov,   zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Vo   veci   vedenej   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   79/00,   v ktorej   bolo rozhodnuté   už   spomenutým   nálezom   z 31.   mája   2001,   išlo   o posúdenie   ústavnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorým potvrdil vzatie navrhovateľa do väzby okresným súdom napriek tomu, že v inej veci navrhovateľa bol už nariadený výkon trestu odňatia slobody. Ústavný   súd   tu   konštatoval   porušenie   ústavnosti,   pričom   tiež   uviedol,   že:   „Súčasťou zákonného obsahu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj právo nebyť vzatý do väzby, pokiaľ sú dané podmienky pre nástup výkonu trestu odňatia slobody.“

V teraz prejednávanej veci ide o posúdenie ústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,   ktorý   potvrdením   rozhodnutia   Okresného   súdu   v Trenčíne   vlastne   potvrdil ďalšie držanie navrhovateľa vo väzbe napriek tomu, že v tom čase boli dané podmienky pre výkon trestu odňatia slobody v inej veci.

S poukazom aj na už uvedené ústavné problémy spojené s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne je evidentné, že ústavný súd musí pri výklade obsahu základných práv a slobôd vychádzať prvotne zo svojej základnej funkcie, ktorou je ochrana ústavnosti podľa čl. 124 ústavy. Ústavný súd má dbať nielen na to, aby ochránil ústavnosť v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj na to, aby jeho interpretačná a aplikačná činnosť v tejto veci mala širší   pozitívny   dosah   na ochranu ústavnosti   a prispievala tiež ku   konformnosti   postupu a rozhodovania   všeobecných   súdov   s ústavou,   zákonmi,   príslušnými   medzinárodnými zmluvami   a nálezmi   ústavného   súdu   (§   2   ods.   3   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Ústavný súd rozhoduje o podnete pri namietanom porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby len subsidiárne, teda len vo veciach, o ktorých nerozhoduje všeobecný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy).

O väzbe a výkone trestu odňatia slobody rozhodujú všeobecné súdy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú o občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 48/97 uviedol, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy sa výslovne vzťahuje na štátne orgány. Implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony.

Aj   keď   postupu   Krajského   súdu   v Trenčíne   možno   vyčítať   nedostatky,   ktoré vychádzajú z charakteristiky poskytnutej ústavným súdom vo veci sp. zn. III. ÚS 79/00, rozhodujúce pre posúdenie veci je reálne a faktické odstránenie neústavnosti a nezákonnosti postupom relevantného orgánu štátu, ktorý by mohol tieto odstrániť.

Za   takýto   postup   možno   označiť   rozhodnutie   okresného   prokurátora   v Trenčíne sp. zn. Pv 503/98 z 9. októbra 2001, ktorý uznesením podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku prepustil navrhovateľa ihneď z väzby na slobodu s tým, že okamihom prepustenia z väzby nastupuje nariadený výkon trestu odňatia slobody.

Okresný prokurátor rozhodol na základe zistených skutočností, že navrhovateľ je odsúdený   vo   veciach   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   T   38/92,   Okresného   súdu v Trenčíne sp. zn. 3 T 968/86, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 50/83, v ktorých tresty vykonal čiastočne alebo nevykonal vôbec, pričom zhodnotil aj názor ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 79/00 a ihneď ho prepustil z väzby na slobodu s tým, že okamihom prepustenia z väzby nastupuje do výkonu trestu odňatia slobody vyššie citovaných trestov.

Okresný   prokurátor   tak   poskytol   účinnú   a efektívnu   ochranu   základného   práva navrhovateľa, preto ústavný súd napriek konštatovaniu pochybení v konaní Krajského súdu v Trenčíne musel konanie zastaviť.

Výkon trestu odňatia slobody a väzby sú natoľko podobnými obmedzeniami osobnej slobody, že v prípade porušenia práva navrhovateľa jeho držaním vo väzbe v situácii, keď má byť vo výkone trestu odňatia slobody, stačí pre nápravu samotné jeho premiestnenie z väzby do výkonu trestu odňatia slobody, ak by boli ináč dané dôvody pre jeho väzbu. V okolnostiach prípadu by deklarovanie minulého porušenia práva ústavným súdom nemalo zvláštny   význam,   lebo   už   zásahom   prokurátora   bol   stav   porušenia   práva   navrhovateľa ukončený a bolo ním uznané, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa.

IV.

Navrhovateľ sa popri domáhaní vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001 na ústavný súd obrátil aj s návrhom, aby bolo označené uznesenie zrušené.

Ústavný súd tejto časti podnetu navrhovateľa nevyhovel. Prihliadol pritom na svoju stabilnú judikatúru (napr. I. ÚS 37/95, I. ÚS 40/95 a I. ÚS 36/96), podľa ktorej v konaní o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy (platného a účinného do 1. júla 2001) neprichádzalo do   úvahy,   aby   ústavný   súd   zrušoval   rozhodnutia   všeobecných   súdov.   Naviac   treba poznamenať,   že   medzičasom   došlo   k odstráneniu   protiústavného   stavu   prepustením navrhovateľa   z väzby   uznesením   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   v Trenčíne č. k. Pv 503/98-351 z 9. októbra 2001 a nástupom zvyšku trestu odňatia slobody uloženého mu v konaní Okresného súdu v Trenčíne vedenom pod sp. zn. 3 T 968/86.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2002  

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

Podľa   §   32   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pripájam k nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   sp. zn. III. ÚS 94/01 z 30. mája 2002 – ktorým bolo zastavené konanie o podnete M. D. (ďalej „navrhovateľ“) na začatie konania pre porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001 – toto odlišné stanovisko, pretože vôbec nesúhlasím s výrokom označeného nálezu a v značnej časti ani s jeho odôvodnením.

I.

K zastaveniu konania

1. Väčšina senátu založila zastavenie konania, nadväzujúc na zásadu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, najmä na nasledovnej argumentácii (str. 13):

-   rozhodujúce   pre   posúdenie   veci   je   reálne   a faktické   odstránenie   neústavnosti a nezákonnosti postupom relevantného orgánu štátu, ktorý by mohol tieto odstrániť;

- za takýto postup možno označiť rozhodnutie okresného prokurátora v Trenčíne sp. zn. Pv 503/98 z 9. októbra 2001 (prepustenie navrhovateľa z väzby s tým, že nastupuje nariadený výkon trestu odňatia slobody);

-   okresný   prokurátor   tak   poskytol   účinnú   a efektívnu   ochranu   základného   práva navrhovateľa, preto ústavný súd napriek konštatovaniu pochybení v konaní Krajského súdu v Trenčíne musel konanie zastaviť;

- v okolnostiach prípadu by deklarovanie minulého porušenia práva ústavným súdom nemalo   zvláštny   význam,   lebo   už   zásahom   prokurátora   bol   stav   porušenia   práva navrhovateľa ukončený a bolo ním uznané, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa.  

Takáto argumentácia nie je ústavne akceptovateľná z viacerých dôvodov.

Podľa čl. 130 ods. 3 ústavy v znení účinnom do 1. júla 2001 ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (podľa ústavy alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná).

Slovenská republika je viazaná aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolmi (ďalej len „dohovor“) a podnetom preto bolo možné namietať tiež porušenie práv a slobôd podľa tohto dohovoru.

V zmysle čl. 34 dohovoru (predtým čl. 25) môže sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) podať osoba tvrdiaca, že je poškodená z dôvodu porušenia („claiming   to   be   the   victim   of   a violation“)   práva   podľa   dohovoru.   Sťažovateľ   podľa dohovoru   teda   musí   byť   poškodeným,   presnejšie   povedané   mať   procesné   postavenie poškodeného, v tom smere, že tvrdí, že je poškodeným z dôvodu porušenia jeho práv alebo slobôd podľa dohovoru (musí samozrejme preukázať aspoň, že jeho tvrdenie je možné).

Aj   u osoby namietajúcej porušenie svojich   práv podľa pôvodného čl. 130 ods.   3 ústavy možno hovoriť, že jej postavenie zahŕňa postavenie „ústavne poškodenej osoby“ (pozri aj moje odlišné stanovisko k uzneseniu sp. zn. III. ÚS 70/01 zo 4. júla 2001), resp. „poškodeného“, lebo z dôvodu tvrdeného porušenia svojich práv sa cíti byť poškodeným.

Okrem   iného   aj   preto,   že   podnetom   bolo   možné   namietať   tiež   porušenie   práv a slobôd podľa dohovoru, niet dôvodu, aby bola podstata koncepcie poškodeného podľa ústavy odlišná od podstaty koncepcie poškodeného podľa dohovoru (v zmysle príslušnej štrasburskej judikatúry).

V rámci koncepcie poškodeného podľa dohovoru je tiež akceptované, že pokiaľ bolo porušenie práva alebo slobody podľa dohovoru príslušným vnútroštátnym orgánom zistené a akceptované a sťažovateľovi bola poskytnutá primeraná a dostatočná náprava, nemôže už ďalej   tvrdiť,   že   je   poškodeným   z dôvodu   porušenia,   o ktoré   išlo   (pozri   o.   i.   napr. rozhodnutie ESĽP z 30. novembra 1999 o prijateľnosti sťažnosti č. 25903/94 vo veci Günter Tews v. Rakúsko).

Možno teda uzavrieť, že v konaní pred ústavným súdom by mohla osoba domáhajúca sa ústavnej ochrany z dôvodu porušenia svojich základných práv alebo slobôd podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy stratiť procesné postavenie poškodeného v zásade len vtedy, ak   by   nejaký   iný   kompetentný   štátny   orgán   uznal   porušenie   namietaného   práva alebo slobody a poskytol jej nápravu vo forme reštitúcie (pokiaľ je možná) a kompenzácie (prevažne vzhľadom na občiansky charakter základných práv a slobôd). Inak takáto osoba postavenie poškodeného stratiť nemôže a ústavný súd je povinný o jej návrhu rozhodnúť.

Skutočnosti   nezodpovedajú   tvrdenia   väčšiny   senátu,   že   uznesením   prokurátorky Okresnej   prokuratúry   v Trenčíne   sp.   zn.   Pv   503/98   z 9.   októbra   2001   došlo   k uznaniu porušenia práva navrhovateľa, účinnej a efektívnej ochrane tohto práva a tiež k odstráneniu neústavnosti.

Navrhovateľom napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001 – ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti zamietavému uzneseniu Okresného   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   1   Tp   85/2000   z 29. novembra   2000   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby   –   predstavuje   právoplatné   a vykonateľné   rozhodnutie druhostupňového súdneho orgánu, ktorým bola jednak potvrdená opodstatnenosť predošlej väzby (napadnutá navrhovateľom) a ktoré jednak slúžilo ako titul pre ďalšie pokračovanie väzby v prípravnom konaní (až do prepustenia dňa 9. októbra 2001 prokurátorkou Okresnej prokuratúry v Trenčíne).

Pokiaľ   sa   všeobecný   súd,   ktorý   koná   a rozhoduje   o väzbe   v prípravnom   konaní v druhom stupni, dopustí protiústavnosti, prokurátor podľa platnej právnej úpravy nemá ani ústavné a ani zákonné možnosti, aby takúto protiústavnosť sám napravil, ale ju môže sám nanajvýš iba ak ukončiť (využiť právomoc danú mu Trestným poriadkom a prepustiť osobu v prípravnom trestnom konaní z väzby).

Hoci   uznesenie   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   v Trenčíne   sp.   zn.   Pv   503/98 z 9. októbra   2001   treba   z hľadiska   ochrany   ústavnosti   hodnotiť   jednoznačne   kladne, nepredstavuje (pozri bližšie jeho text) ani uznanie porušenia základného práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ktoré mal spôsobiť Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo   46/00   z 8.   januára   2001,   a ani formu   primeranej   a dostatočnej   nápravy   za   takéto porušenie.

Naviac treba poznamenať, že pokiaľ by trestná vec navrhovateľa, v ktorej vykonával väzbu (aj na základe napadnutého uznesenia Krajského súdu v Trenčíne), neskončila jeho odsúdením na primeraný nepodmienečný trest odňatia slobody,   tak vykonanú väzbu by nebolo   možné   započítať   do   takéhoto   trestu   a ani   inak   napraviť,   pretože   navrhovateľ nedisponuje súdnym rozhodnutím, ktorého výrok by deklaroval jej protiústavnosť alebo protizákonnosť.

Keďže uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. Pv 503/98 z 9.   októbra   2001   nemohlo   dôjsť   k zániku   procesného   postavenia   navrhovateľa   ako poškodeného v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd mal rozhodnúť o jeho návrhu – aby nálezom   vyslovil, že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   2   Tpo   46/00 z 8. januára 2001 došlo k porušeniu jeho základného práva na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, a toto rozhodnutie zrušil – k čomu ho napokon zaväzovali aj princíp legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy a viazanosť návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

2. Väčšina senátu sa v tejto veci navrhovateľa zastavením konania bez vysvetlenia odchýlila od doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (vrátane tretieho senátu) pri prijatých podnetoch osôb namietajúcich porušenie svojich práv v súvislosti s väzbou.

V náleze sp. zn. III. ÚS 7/00 zo 16. novembra 2000 ústavný súd sčasti vyhovel (deklaroval porušenie práv v súvislosti s väzbou) a sčasti nevyhovel podnetu navrhovateľa. V čase rozhodovania ústavného súdu sa už tento vo väzbe nenachádzal, pretože z dôvodu uplynutia zákonom ustanovenej prípustnej doby bol z nej 11. novembra 2000 prepustený na slobodu.

V náleze sp. zn. III. ÚS 79/00 z 31. mája 2001 ústavný súd deklaroval porušenie práva navrhovateľa uznesením krajského súdu z 29. apríla 1999, ktorým potvrdil jeho vzatie do väzby. V čase rozhodovania ústavného súdu sa navrhovateľ vo väzbe nachádzal, avšak vzhľadom na to, že v tom čase väzba už presiahla dva roky, rozhodným titulom pre ňu bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o jej predĺžení.

V náleze sp. zn. III. ÚS 38/01 z 11. októbra 2001 ústavný súd deklaroval porušenie práv   navrhovateľa   dvoma   uzneseniami   krajského   súdu   (vzatie   do   väzby   a potvrdenie neprepustenia z väzby). V čase rozhodovania ústavného súdu sa navrhovateľ nachádzal vo väzbe, avšak rozhodným titulom pre ňu bolo už iné rozhodnutie krajského súdu (nebolo predmetom konania ústavného súdu).

V náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   55/98   z 18.   októbra   2001   ústavný   súd   deklaroval   o.   i. porušenie   práva   navrhovateľa   uznesením   krajského   súdu   z 26.   septembra   1995,   ktorým potvrdil jeho znovuvzatie do väzby. V čase rozhodovania ústavného súdu sa navrhovateľ už dávno vo väzbe nenachádzal.

Keď   teda   ústavný   súd   označenými   nálezmi   zo   16.   novembra   2000,   31.   mája, 11. októbra a 18. októbra 2001 rozhodol o prijatých podnetoch navrhovateľov v merite, mal tak urobiť aj 30. mája 2002 nálezom v tejto veci navrhovateľa, pretože pre odchylný postup – nerozhodnutie o návrhu, ale zastavenie konania – neexistovali ústavne významné dôvody. Označenými   nálezmi   sa   ústavný   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom (rozhodnutím o návrhu) vyrovnal s podnetmi navrhovateľov smerujúcimi proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a krajským súdom, a to v Nitre, Prešove, Trnave a v Banskej Bystrici, ako aj Okresnému súdu v Nitre. Keďže Krajský súd v Trenčíne nemá osobitné ústavné postavenie medzi všeobecnými súdmi, nebolo opodstatnené postupovať voči nemu odchylne.

3.   Zastavenie   konania   namiesto   rozhodnutia   o návrhu   navrhovateľa   znamená neposkytnutie ochrany ústavnosti.

Takýto postup je aj popretím slov väčšiny senátu o význame ochrany ústavnosti na str. 12 (druhý odsek), s ktorými sa inak stotožňujem. Rozvíjať úvahy o ochrane ústavnosti a tiež   vlastnú   judikatúru   (str.   9   až   12)   pri   zastavení   konania   –   hoci   sa   má   rozhodnúť o návrhu – je bez praktického ústavného efektu.

Krajský   súd   v Trenčíne   napriek   existencii   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 79/01   z 31.   mája   2001   a tiež   argumentácii   ním   zo   strany   právneho   zástupcu navrhovateľa,   na   tento   nález   vôbec   nereagoval,   pričom   jeho   predseda   sa   vo   svojom vyjadrení z 29. novembra 2001 otázkami ústavnosti ani nezaoberal a napadnuté protiústavné uznesenie obhajoval. Zastavenie konania zo strany ústavného súdu za týchto okolností preto nemôže prispieť k ochrane ústavnosti.

4. Ústavný vývoj v Slovenskej republike znamená posilňovanie ochrany ústavnosti vrátane   právomoci   ústavného   súdu   (porovnaj   napr.   právomoc   pri   bývalom   podnete a súčasnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy).

Zastavenie konania tam, kde mohol ústavný súd pri podnete ochraňovať ústavnosť aspoň   deklarovaním   porušenia   základného   práva   navrhovateľa,   je   v protismere   vývoja ústavnej úpravy a praktickej ochrany ústavnosti.

II.

K porušeniu základného práva navrhovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy

1. Podľa môjho názoru mal ústavný súd vo výroku nálezu vysloviť: „1.   Krajský   súd   v Trenčíne   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   46/00   z 8.   januára   2001,   ktorým potvrdil ďalšie držanie M. D. vo väzbe, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.2.   Vo   zvyšnej   časti   podnetu   M.   D.   nevyhovuje.“   (V   podstate   z dôvodov,   ktoré   uvádza väčšina senátu na str. 14.)

2.   Hoci   pri   porušení   práva   navrhovateľa   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   z dôvodu uprednostnenia   väzby   pri   strete   s nariadeným   výkonom   trestu   odňatia   slobody   možno súhlasiť s názorom väčšiny senátu o protiústavnosti takéhoto postupu z dvoch dôvodov – 1. porušenie zásady legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy; 2. bezdôvodnosť a zbytočnosť väzby (str. 9 až 11) – takáto charakteristika protiústavnosti nie je dostatočná, pretože do úvahy prichádzajú aj ďalšie dva dôvody, to znamená zásada podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a princíp právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Postup uplatnený v prípade navrhovateľa nerešpektoval náležite ani zásadu podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, to znamená, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.

Z tejto   zásady   vyplýva   aj   požiadavka,   aby   boli   základné   práva   a slobody obmedzované len v miere nevyhnutne odôvodnenej okolnosťami prípadu.

V prípade   navrhovateľa   došlo   k pozbaveniu   jeho   osobnej   slobody   väzbou neodôvodnene a zbytočne. Navrhovateľ mal vykonávať trest odňatia slobody, čo bolo nutné, pretože tento bol právnym následkom právoplatného uznania viny za trestný čin. Väzba je však len zabezpečovacím opatrením v neskončenom trestnom stíhaní u osoby, ktorá je na základe ústavného princípu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy považovaná v tom čase za nevinnú. Pri existujúcom nariadenom výkone trestu odňatia slobody v jednej veci nie je preto vôbec vzatie osoby do väzby v inej veci nevyhnutné. Naviac u obvineného v trestnom stíhaní vždy hrozí do určitej miery, že jeho trestné stíhanie môže byť zastavené, že môže byť spod obžaloby oslobodený, prípadne že pri uznaní viny mu môže byť uložený trest nespojený s odňatím slobody, pričom v prípade, ak sa nachádzal vo väzbe, túto mu nebude možné započítať napríklad ani do výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, ktorý kvôli tejto väzbe nevykonával.

Nevykonávanie   uloženého   a nariadeného   trestu   odňatia   slobody   kvôli   väzbe   je napokon aj v rozpore s napĺňaním princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý vyžaduje tiež náležitú realizáciu účelu Trestného poriadku podľa § 1 ods. 1 vrátane zásady rýchlosti trestného konania podľa § 2 ods. 2 a účelu trestu podľa § 23 ods. 1 Trestného zákona (tak ako sú rozpísané väčšinou senátu na str. 11).

3. V tejto veci navrhovateľa išlo o posúdenie ústavnosti rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,   ktorý   potvrdením   rozhodnutia   Okresného   súdu   v Trenčíne   vlastne   potvrdil ďalšie držanie navrhovateľa vo väzbe napriek tomu, že v tom čase boli dané podmienky pre výkon trestu odňatia slobody v inej veci.

Prihliadajúc   najmä   na   požiadavku   ochrany   ústavnosti   pri   interpretácii   a aplikácii ústavy a tiež na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/00 z 31. mája 2001 ústavný súd mal v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   94/01   z 30.   mája   2002   konštatovať,   že   zákonným   obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj právo nebyť držaný vo väzbe, pokiaľ sú dané podmienky pre výkon trestu odňatia slobody. Existencia a vynútiteľnosť tohto práva prispievajú   najmä k ústavne   prijateľnej   ochrane   osobnej   slobody   jedinca   a k jednotnosti rozhodovania súdov pri strete väzby s trestom odňatia slobody.

Pretože Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo 46/00 z 8. januára 2001 potvrdil ďalšie držanie navrhovateľa vo väzbe napriek tomu, že boli dané podmienky pre výkon trestu odňatia slobody v inej veci, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

V Košiciach 30. mája 2002