SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 93/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Trnavskácesta 100, Bratislava, zastúpeným advokátom JUDr. Vladimírom Kánom, NámestieMartina Benku 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduBratislava č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. októbra 2014 doručená sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky,Trnavská cesta 100, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátomJUDr. Vladimírom Kánom, Námestie Martina Benku 9, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, princípurovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom v sporeo náhradu škody vo výške 17 684 886,38 € s prísl. ako žalovaný. Žalobcom bola pôvodnespol.,, ktorej návrhu na priznanie oslobodeniaod súdnych poplatkov súd nevyhovel a návrh zamietol. Po právoplatnosti uvedenéhouznesenia podal žalobca návrh na pripustenie zmeny účastníka konania, pretože na základezmluvy o postúpení pohľadávky za odplatu uzavretej 27. mája 2014 došlo k postúpeniupohľadávky, ktorá je predmetom konania, o náhrade škody na spoločnosť
, registračné číslo:, registrovanú na. Krajský súd návrhuna pripustenie zmeny účastníka konania vyhovel. Nový žalobca podal 31. júla 2014 návrhna priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému krajský súd vyhovel a žalobcovipriznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Podľa názoru sťažovateľakrajský súd nezohľadnil ustálenú súdnu prax týkajúcu sa oslobodzovania od súdnychpoplatkov, účelovosť uvedeného konania a v priebehu 2 mesiacov vydal dve protichodnérozhodnutia v dvoch obdobných návrhoch na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov(uznesenie krajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011-714 z 5. júna 2014 a uznesenie krajskéhosúdu č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014. Krajský súd následne vo veci rozhodolrozsudkom č. k. 10 Cb 1/2011-754 z 25. septembra 2014 v znení opravného uzneseniakrajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011-787 z 29. septembra 2014.
Podľa názoru sťažovateľa konanie bolo vyvolané účelovým návrhom pôvodnéhožalobcu a sťažovateľovi účasťou v konaní vznikajú značné náklady, pretože žalovaná sumasa k dnešnému dňu približuje sume 60 miliónov €. Postúpenie pohľadávky malo podľa jehonázoru význam nielen pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, aleaj v prípade neúspechu vo veci samej, pretože sa tým pre žalobcu minimalizovali náklady,keď prípadná pohľadávka sťažovateľa ako žalovaného vyplývajúca z priznaných súdnychtrov konania bude proti nemajetnej cyperskej spoločnosti reálne nevymožiteľná.
Napadnuté uznesenie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov bolo podľanázoru sťažovateľa výsledkom nedôvodného návrhu vzhľadom na to, že žalobca nadobudolúdajnú pohľadávku za odplatu a je podnikateľským subjektom, ktorý nemôže riziko svojhopodnikania prenášať na štát. Zo skutkových okolností a z podaného návrhu žalobcu muselobyť krajskému súdu zrejmé, že konanie žalobcu a jeho právneho predchodcu bolo účelovés cieľom dosiahnutia výhody oproti sťažovateľovi spočívajúcej v oslobodení od súdnychpoplatkov. Namietané rozhodnutie je preto podľa sťažovateľa arbitrárnym a svojimiúčinkami porušuje zásadu rovnosti účastníkov konania, ktorá sa prejavuje tým, že sťažovateľje vystavený nedôvodným návrhom, z čoho mu vznikajú značné náklady a sťažovateľovi saodníma možnosť postupom podľa § 141 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) využiť svoje právo navrhnúť súdu, aby uložilžalobcovi zložiť preddavok na trovy konania, pričom v dôsledku oslobodenia žalobcu odsúdnych poplatkov bude pohľadávka sťažovateľa ako žalovaného na úhradu trov konaniav prípade úspechu reálne nevymožiteľná.
Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, princípu rovnosti účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti naďalšie konanie vo veci takto nálezom rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ako aj ľudské právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2014, č. k. 10 Cb 1/2011 – 754 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2014, č. k. 10 Cb 1/2011 – 754 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Vladimírovi Kánovi, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2ústavy, princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a toza podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 138 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčastioslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejdeo svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodnesúd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatkyzaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 138 ods. 3 OSP o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov predsedasenátu alebo samosudca upovedomí ostatných účastníkov na najbližšom pojednávaní.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorýchpri svojom rozhodovaní vychádzal.
Sťažovateľ je žalovaným v konaní o náhradu škody v sume 18 016 825,24 € istinyspolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % p. a. od 5. apríla 2002 zo sumy 18 016825,24 € až do zaplatenia. Škoda mala byť žalobcovi spôsobená porušením povinnostižalovaným, ktorý nezaradil návrh spoločnosti do súťaže, a to z dôvodu nesplneniapodmienky na predloženie dokladu na preukázanie finančného krytia kúpnej ceny,pretože úverový prísľub, poskytnutý žalobcovi nebol na základetvrdenia žalovaného vymáhateľný.
Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s § 284 zákonač. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodnýzákonník“) a pre priznanie nároku na náhradu škody neboli preukázané trizodpovednostné prvky. Na základe uvedeného žalobu zamietol.
Na základe odvolania podaného žalobcom o veci rozhodoval Najvyšší súdSlovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“), ktorý rozsudok krajského súdu potvrdilv celom rozsahu a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.
Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len,,generálny prokurátor“) proti rozsudku mimoriadne dovolanie, v ktorom žiadal, abydovolací súd rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňana ďalšie konanie. Najvyšší súd sa ako súd dovolací stotožnil s názorom generálnehoprokurátora a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné a vec vrátil súduprvého stupňa na nové konanie.
Krajský súd po vrátení veci opätovne vec prerokoval, nariadil pojednávaniea vyniesol rozsudok č. k. 10 Cb 1/2011-556, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahuvyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov súdneho konania v súlade so závermidovolacieho súdu. Následne vydal krajský súd opravné uznesenia č. k. 10 Cb 1/2011-584,č. k. 10 Cb 1/2011-622 a č. k. 10 Cb 1/2011-624.
Rozsudok krajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011-556 z 24. mája 2012 napadolžalovaný v celom rozsahu odvolaním, na základe čoho najvyšší súd napadnutý rozsudoksp. zn. 10 Cb 1/2011 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalšomkonaní žalobca (spoločnosť ) žiadal o oslobodenie od súdnychpoplatkov s poukazom na § 138 ods. 1 OSP, pričom svoj návrh odôvodnil zlouekonomickou a hospodárskou situáciou. Krajský súd uznesením č. k. 10 Cb 1/2011-714z 5. júna 2014 návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol. Uznesenieodôvodnil tým, že poplatkovú povinnosť si už žalobca splnil, a pretože žalobcovinevznikla ďalšia poplatková povinnosť, súd návrh na oslobodenie od súdnych poplatkovzamietol ako nedôvodný.
Krajský súd následne vo veci nariadil pojednávanie na 31. júl 2014, na ktoromžalobca navrhol zmenu účastníka konania na strane žalobcu, čo odôvodnil s poukazomna § 92 ods. 2 a 3 OSP, keďže po začatí konania 27. mája 2014 uzavrel žalobca zmluvuo postúpení pohľadávky so spoločnosťou. Na tomto pojednávaníkrajský súd vydal uznesenie, ktorým pripustil, aby z konania sp. zn. 10 Cb 1/2011vystúpil pôvodný žalobca a na jeho miesto vstúpila spoločnosť.
V ďalšom priebehu konania nový žalobca požiadal o oslobodenie od súdnychpoplatkov z dôvodov zlých hospodárskych pomerov, ktoré preukázal listinnýmidokladmi.
Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014 tak, žežalobcovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Finančná a ekonomická situácia spoločnosti v celom rozsahu neumožňuje hradenie súdnych poplatkov spojených s predmetným súdnym konaním. Spoločnosť nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, nedisponuje pohľadávkami, o ktorých možno predpokladať, že budú v budúcnosti uhradené. Voči tejto spoločnosti eviduje pohľadávku po lehote splatnosti spoločnosť
, reg. č. a to v celkovej hodnote 11.287,39 Eur /t.j. 310.200,00 CZK/. Vlastné imanie spoločnosti predstavuje sumu 9.270,00 Eur, kedy výsledok hospodárenia, t. j. neuhradená strata z minulých rokov činí celkove 11.280,00 Eur. Tieto skutočnosti novooznačený žalobca preukazuje doloženými dokladmi a tlačivom pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“
Na základe týchto preukázaných skutočností krajský súd vyhodnotil predloženýnávrh na oslobodenie od súdneho poplatku ako oprávnený, podložený právnerelevantnými dôkazmi. K splneniu podmienok v zmysle § 138 OSP ďalej dodal: „Je zrejmé, že v danom prípade nejde o bezúspešné uplatňovanie práva, čo nakoniec vyplýva aj z právneho názoru dovolacieho súdu, uvedeného v uznesení sp. zn. 1Mobdo V/5/2009 zo dňa 31.03.2011, ktorý vyslovil porušenie existujúcej povinnosti a skutočnosť, že ponuka žalobcu mala byť žalovaným zaradená do predmetnej súťaže. Vzhľadom k vyššie uvedenému je konajúci súd toho názoru, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku podľa § 138 ods. 1 OSP.“
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade uvádza, že rozhodovanie o oslobodení od súdnychpoplatkov spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sajeho výsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenieod súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzituopodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či súsplnené zákonom ustanovené podmienky pre takéto oslobodenie, patrí zásadnedo rozhodovacej sféry všeobecných súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českejrepubliky sp. zn. III. ÚS 788/09).
Z obsahu argumentácie sťažovateľa prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti jezrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2ústavy, princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v nesprávnosti napadnutéhouznesenia, ktorým krajský súd priznal protistrane v konaní oslobodenie od súdnychpoplatkov v celom rozsahu. Toto rozhodnutie je podľa názoru sťažovateľa nielenarbitrárnym, ale svojimi účinkami porušuje aj zásadu rovnosti účastníkov konania.
Ústavný súd vzal pri posúdení argumentácie sťažovateľa do úvahy predovšetkýmznenie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostifyzickej alebo právnickej osoby v prípade, ak ide o porušenie práva alebo slobody tejtoosoby. Ústava tento prostriedok právnej ochrany poskytuje priamo nositeľom základnýchpráv a slobôd, z čoho vyplýva aj vymedzenie okruhu aktívne legitimovaných subjektovv odseku 1 článku 127. Subjektom oprávneným na podanie sťažnosti je preto v zmyslečl. 127 ods. 1 ústavy iba fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej základné právo alebosloboda mali byť porušené.
V danej veci považuje ústavný súd za podstatné poukázať na skutočnosť, žepredmetom rozhodovania krajského súdu o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnychpoplatkov nebolo žiadne právo sťažovateľa ako žalovaného. Predmetom rozhodovaniakrajského súdu o návrhu žalobcu boli práva týkajúce sa výlučne žalobcu, a preto anirozhodnutie krajského súdu, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti napadol, nemohlo žiadnymspôsobom zasiahnuť do práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a medzinárodnýmizmluvami. Z toho dôvodu ani Občiansky súdny poriadok neukladá súdu, ktorý o návrhuna oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodne, aby rozhodnutie doručoval aj druhej stranekonania, ktorá návrh nepodala.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, činapadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).
Vzhľadom na uvedené ďalším podstatným prvkom pre posúdenie sťažnosti je podľaústavného súdu to, že sťažovateľ napáda uznesenie, ktoré riešilo procesné práva žalobcua vôbec sa netýkalo sporu vo veci samej. Preto tvrdenie sťažovateľa o tom, že svoje trovykonania pre prípad úspechu v spore nemá ako zabezpečiť v dôsledku napadnutéhouznesenia, je v tomto štádiu konania iba hypotetické a predčasné, keďže spor vo veci samejnie je ukončený. Účastník v konaní takýmto spôsobom nemôže brániť druhému účastníkoviv uplatnení svojich procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom lenpreto, že podľa jeho názoru to bude znamenať zhoršenie jeho procesného postavenia, ak spordopadne spôsobom, ktorý predpokladá.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušenímpráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods.2 ústavy, princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajskéhosúdu, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie týchto práv napadnutým uznesenímkrajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015