znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 93/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   marca   2015predbežne prerokoval sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Trnavskácesta   100,   Bratislava,   zastúpeným   advokátom   JUDr.   Vladimírom   Kánom,   NámestieMartina Benku 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduBratislava č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Fondu národného majetku Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. októbra 2014   doručená   sťažnosť   Fondu   národného   majetku   Slovenskej   republiky,Trnavská   cesta   100,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátomJUDr. Vladimírom   Kánom,   Námestie   Martina   Benku   9,   Bratislava,   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, princípurovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   v sporeo náhradu škody vo výške 17 684 886,38 € s prísl. ako žalovaný. Žalobcom bola pôvodnespol.,, ktorej návrhu na priznanie oslobodeniaod   súdnych   poplatkov   súd   nevyhovel   a návrh   zamietol.   Po právoplatnosti   uvedenéhouznesenia podal žalobca návrh na pripustenie zmeny účastníka konania, pretože na základezmluvy o postúpení pohľadávky za odplatu uzavretej 27. mája 2014 došlo k postúpeniupohľadávky,   ktorá   je   predmetom   konania,   o náhrade   škody   na   spoločnosť

,   registračné   číslo:,   registrovanú   na.   Krajský   súd   návrhuna pripustenie zmeny účastníka konania vyhovel. Nový žalobca podal 31. júla 2014 návrhna priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému krajský súd vyhovel a žalobcovipriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu.   Podľa   názoru   sťažovateľakrajský   súd   nezohľadnil   ustálenú   súdnu   prax   týkajúcu   sa   oslobodzovania   od súdnychpoplatkov, účelovosť uvedeného konania a v priebehu 2 mesiacov vydal dve protichodnérozhodnutia v dvoch obdobných návrhoch na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov(uznesenie krajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011-714 z 5. júna 2014 a uznesenie krajskéhosúdu č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014. Krajský súd následne vo veci rozhodolrozsudkom č. k. 10 Cb 1/2011-754 z 25. septembra 2014 v znení opravného uzneseniakrajského súdu č. k. 10 Cb 1/2011-787 z 29. septembra 2014.

Podľa   názoru   sťažovateľa   konanie   bolo   vyvolané   účelovým   návrhom   pôvodnéhožalobcu a sťažovateľovi účasťou v konaní vznikajú značné náklady, pretože žalovaná sumasa k dnešnému dňu približuje sume 60 miliónov €. Postúpenie pohľadávky malo podľa jehonázoru význam nielen pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, aleaj v prípade neúspechu vo veci samej, pretože sa tým pre žalobcu minimalizovali náklady,keď prípadná pohľadávka sťažovateľa ako žalovaného vyplývajúca z priznaných súdnychtrov konania bude proti nemajetnej cyperskej spoločnosti reálne nevymožiteľná.

Napadnuté   uznesenie   o priznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   bolo   podľanázoru sťažovateľa výsledkom nedôvodného návrhu vzhľadom na to, že žalobca nadobudolúdajnú pohľadávku za odplatu a je podnikateľským subjektom, ktorý nemôže riziko svojhopodnikania prenášať na štát. Zo skutkových okolností a z podaného návrhu žalobcu muselobyť krajskému súdu zrejmé, že konanie žalobcu a jeho právneho predchodcu bolo účelovés cieľom dosiahnutia výhody oproti sťažovateľovi spočívajúcej v oslobodení od súdnychpoplatkov.   Namietané   rozhodnutie   je   preto   podľa   sťažovateľa   arbitrárnym   a   svojimiúčinkami porušuje zásadu rovnosti účastníkov konania, ktorá sa prejavuje tým, že sťažovateľje vystavený nedôvodným návrhom, z čoho mu vznikajú značné náklady a sťažovateľovi saodníma možnosť postupom podľa § 141 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) využiť svoje právo navrhnúť súdu, aby uložilžalobcovi zložiť preddavok na trovy konania, pričom v dôsledku oslobodenia žalobcu odsúdnych poplatkov bude pohľadávka sťažovateľa ako žalovaného na úhradu trov konaniav prípade úspechu reálne nevymožiteľná.

Na   základe   uvedených   skutočností   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, princípu rovnosti účastníkovkonania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti naďalšie konanie vo veci takto nálezom rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ako aj ľudské právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2014, č. k. 10 Cb 1/2011 – 754 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07.08.2014, č. k. 10 Cb 1/2011 – 754 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   vyplatiť   advokátovi   JUDr.   Vladimírovi   Kánovi, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2ústavy, princípu   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   138   OSP   na   návrh   môže   súd   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčastioslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejdeo svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodnesúd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatkyzaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 138 ods. 3 OSP o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov predsedasenátu alebo samosudca upovedomí ostatných účastníkov na najbližšom pojednávaní.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil   nasledujúce   okolnosti,   z ktorýchpri svojom rozhodovaní vychádzal.

Sťažovateľ je žalovaným v konaní o náhradu škody v sume 18 016 825,24 € istinyspolu s úrokom z omeškania vo výške 18 % p. a. od 5. apríla 2002 zo sumy 18 016825,24 € až do zaplatenia. Škoda mala byť žalobcovi spôsobená porušením povinnostižalovaným,   ktorý   nezaradil   návrh   spoločnosti   do   súťaže,   a to   z dôvodu   nesplneniapodmienky   na predloženie   dokladu   na   preukázanie   finančného   krytia   kúpnej   ceny,pretože   úverový   prísľub,   poskytnutý   žalobcovi   nebol   na   základetvrdenia žalovaného vymáhateľný.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s § 284 zákonač. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodnýzákonník“)   a pre   priznanie   nároku   na   náhradu   škody   neboli   preukázané   trizodpovednostné prvky. Na základe uvedeného žalobu zamietol.

Na   základe   odvolania   podaného   žalobcom   o veci   rozhodoval   Najvyšší   súdSlovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“), ktorý rozsudok krajského súdu potvrdilv celom rozsahu a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len,,generálny   prokurátor“)   proti   rozsudku   mimoriadne   dovolanie,   v ktorom   žiadal,   abydovolací súd rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňana ďalšie konanie. Najvyšší súd sa ako súd dovolací stotožnil s názorom generálnehoprokurátora a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné a vec vrátil súduprvého stupňa na nové konanie.

Krajský   súd   po   vrátení   veci   opätovne   vec   prerokoval,   nariadil   pojednávaniea vyniesol rozsudok č. k. 10 Cb 1/2011-556, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahuvyhovel a zaviazal žalovaného na náhradu trov súdneho konania v súlade so závermidovolacieho súdu. Následne vydal krajský súd opravné uznesenia č. k. 10 Cb 1/2011-584,č. k. 10 Cb 1/2011-622 a č. k. 10 Cb 1/2011-624.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   10   Cb   1/2011-556   z 24.   mája   2012   napadolžalovaný v celom rozsahu odvolaním, na základe čoho najvyšší súd napadnutý rozsudoksp. zn. 10 Cb 1/2011 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V ďalšomkonaní   žalobca   (spoločnosť )   žiadal   o oslobodenie   od   súdnychpoplatkov   s poukazom   na   § 138   ods.   1   OSP,   pričom   svoj   návrh   odôvodnil   zlouekonomickou a hospodárskou situáciou. Krajský súd uznesením č. k. 10 Cb 1/2011-714z 5. júna   2014   návrh   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   zamietol.   Uznesenieodôvodnil   tým,   že   poplatkovú   povinnosť   si   už   žalobca   splnil,   a pretože   žalobcovinevznikla ďalšia poplatková povinnosť, súd návrh na oslobodenie od súdnych poplatkovzamietol ako nedôvodný.

Krajský súd následne vo veci nariadil pojednávanie na 31. júl 2014, na ktoromžalobca navrhol zmenu účastníka konania na strane žalobcu, čo odôvodnil s poukazomna § 92 ods. 2 a 3 OSP, keďže po začatí konania 27. mája 2014 uzavrel žalobca zmluvuo postúpení pohľadávky so spoločnosťou. Na tomto pojednávaníkrajský súd vydal uznesenie, ktorým   pripustil, aby z konania sp. zn. 10 Cb 1/2011vystúpil pôvodný žalobca a na jeho miesto vstúpila spoločnosť.

V ďalšom   priebehu   konania   nový   žalobca   požiadal   o oslobodenie   od   súdnychpoplatkov   z dôvodov   zlých   hospodárskych   pomerov,   ktoré   preukázal   listinnýmidokladmi.

Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 10 Cb 1/2011-754 zo 7. augusta 2014 tak, žežalobcovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   okrem   iného   uviedol: „Finančná a ekonomická   situácia   spoločnosti v celom   rozsahu neumožňuje   hradenie   súdnych   poplatkov   spojených   s predmetným   súdnym   konaním. Spoločnosť   nevlastní   žiaden   hnuteľný   ani   nehnuteľný   majetok,   nedisponuje pohľadávkami, o ktorých možno predpokladať, že budú v budúcnosti uhradené. Voči tejto spoločnosti   eviduje   pohľadávku   po   lehote   splatnosti   spoločnosť

, reg. č. a to v celkovej hodnote 11.287,39 Eur /t.j. 310.200,00   CZK/.   Vlastné imanie   spoločnosti   predstavuje   sumu   9.270,00   Eur,   kedy výsledok hospodárenia, t. j. neuhradená strata z minulých rokov činí celkove 11.280,00 Eur.   Tieto   skutočnosti   novooznačený   žalobca   preukazuje   doloženými   dokladmi a tlačivom pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“

Na základe týchto preukázaných skutočností krajský súd vyhodnotil predloženýnávrh   na   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   ako   oprávnený,   podložený   právnerelevantnými dôkazmi. K splneniu podmienok v zmysle § 138 OSP ďalej dodal: „Je zrejmé, že v danom prípade nejde o bezúspešné uplatňovanie práva, čo nakoniec vyplýva aj z právneho názoru dovolacieho súdu, uvedeného v uznesení sp. zn. 1Mobdo V/5/2009 zo   dňa   31.03.2011,   ktorý   vyslovil   porušenie   existujúcej   povinnosti   a skutočnosť,   že ponuka žalobcu mala byť žalovaným zaradená do predmetnej súťaže. Vzhľadom k vyššie uvedenému je konajúci súd toho názoru, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od zaplatenia súdneho poplatku podľa § 138 ods. 1 OSP.“

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   v prvom   rade   uvádza,   že   rozhodovanie   o   oslobodení   od   súdnychpoplatkov   spravidla   nemôže   byť   predmetom   ústavnej   ochrany,   pretože   aj   keď   sajeho výsledok   sekundárne   dotýka   účastníka   konania,   samotný   „spor“   o   oslobodenieod súdnych   poplatkov   vzhľadom   na   podstatu   konania   v zásade   nedosahuje   intenzituopodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či súsplnené   zákonom ustanovené   podmienky   pre   takéto   oslobodenie,   patrí   zásadnedo rozhodovacej   sféry   všeobecných   súdov   (porov.   uznesenie   Ústavného   súdu   Českejrepubliky sp. zn. III. ÚS 788/09).

Z obsahu   argumentácie   sťažovateľa   prednesenej   ústavnému   súdu   v sťažnosti   jezrejmé, že podstata sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2ústavy, princípu   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva   naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v nesprávnosti napadnutéhouznesenia,   ktorým   krajský   súd   priznal   protistrane   v konaní   oslobodenie   od   súdnychpoplatkov   v celom   rozsahu.   Toto   rozhodnutie   je   podľa   názoru   sťažovateľa   nielenarbitrárnym, ale svojimi účinkami porušuje aj zásadu rovnosti účastníkov konania.

Ústavný súd vzal pri posúdení argumentácie sťažovateľa do úvahy predovšetkýmznenie citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostifyzickej alebo právnickej osoby v prípade, ak ide o porušenie práva alebo slobody tejtoosoby. Ústava tento prostriedok právnej ochrany poskytuje priamo nositeľom základnýchpráv a slobôd, z čoho vyplýva aj vymedzenie okruhu aktívne legitimovaných subjektovv odseku 1 článku 127. Subjektom oprávneným na podanie sťažnosti je preto v zmyslečl. 127 ods. 1 ústavy iba fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej základné právo alebosloboda mali byť porušené.

V danej   veci   považuje   ústavný   súd   za   podstatné   poukázať   na   skutočnosť,   žepredmetom   rozhodovania   krajského   súdu   o návrhu   žalobcu   na   oslobodenie   od   súdnychpoplatkov   nebolo   žiadne   právo   sťažovateľa   ako   žalovaného.   Predmetom   rozhodovaniakrajského   súdu   o návrhu   žalobcu   boli   práva   týkajúce   sa   výlučne   žalobcu,   a preto   anirozhodnutie krajského súdu, ktoré sťažovateľ v podanej sťažnosti napadol, nemohlo žiadnymspôsobom zasiahnuť do práv a slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou a medzinárodnýmizmluvami. Z toho dôvodu ani Občiansky súdny poriadok neukladá súdu, ktorý o návrhuna oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodne, aby rozhodnutie doručoval aj druhej stranekonania, ktorá návrh nepodala.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu„je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   činapadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).

Vzhľadom na uvedené ďalším podstatným prvkom pre posúdenie sťažnosti je podľaústavného súdu to, že sťažovateľ napáda uznesenie, ktoré riešilo procesné práva žalobcua vôbec sa netýkalo sporu vo veci samej. Preto tvrdenie sťažovateľa o tom, že svoje trovykonania   pre   prípad   úspechu   v spore   nemá   ako   zabezpečiť   v dôsledku   napadnutéhouznesenia, je v tomto štádiu konania iba hypotetické a predčasné, keďže spor vo veci samejnie je ukončený. Účastník v konaní takýmto spôsobom nemôže brániť druhému účastníkoviv uplatnení svojich procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom lenpreto, že podľa jeho názoru to bude znamenať zhoršenie jeho procesného postavenia, ak spordopadne spôsobom, ktorý predpokladá.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušenímpráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods.2   ústavy, princípu   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a práva   naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajskéhosúdu, sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie týchto práv napadnutým uznesenímkrajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015