znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 93/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky, čl. 11   ods.   1   a   4   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 102/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Ing. J. H., PhD., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2012   doručená   sťažnosť   doc.   Ing.   J.   H.,   PhD.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 102/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako žalovaná)   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 39 C 102/2012. Okresný súd uznesením sp. zn. 39 C 102/2012 z 23. júla 2012 rozhodol   o návrhu   žalobcu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   tak,   že   mu   vyhovel a sťažovateľke zakázal nakladať s nehnuteľnosťou. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 11 Co 293/2012 z 12. októbra 2012 tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Predmetné   uznesenie   krajského   súdu   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľky 5. novembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sa viackrát bezúspešne „osobne dostavovala do informačnej kancelárie Okresného súdu Košice II za účelom vyznačenia právoplatnosti a vykonateľnosti   predmetného   rozhodnutia“. Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   aj   bez akéhokoľvek návrhu má povinnosť vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia a v dôsledku   postupu   okresného   súdu   spočívajúceho   v   nevyznačení   právoplatnosti uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   293/2012   z 12.   októbra   2012   dochádza k porušovaniu   jej   označených   práv   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 39 C 102/2012.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených   práv postupom   okresného súdu   v označenom konaní, prikázal okresnému súdu „ihneď vyznačiť právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 Co 293/2012 z 12. októbra 2012 a v rovnakej lehote vykonať všetky potrebné úkony na odstránenie nezákonnej poznámky obmedzujúcej vlastnícke práva sťažovateľky k nehnuteľnostiam v jej výlučnom vlastníctve“, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4   listiny   a čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 39 C 102/2012.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

V súvislosti   s napadnutým   postupom   okresného   súdu   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci na základe jej dostupných účinných právnych prostriedkov nápravy namietaného porušenia týchto práv.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   alebo   porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   §   62   a nasl.   zákona   o súdoch   vo   vzťahu k namietanému   postupu   okresného   súdu   v súvislosti   s vyznačovaním   právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia súdu, ktorý nevyužila pred podaním tejto sťažnosti, a z tohto dôvodu je jej sťažnosť už prima facie predložená ústavnému súdu predčasne.

Uvedený dôvod ústavný súd viedol k záveru o neprípustnosti tejto sťažnosti, pretože sťažovateľka mala (alebo aj má) k dispozícii iný účinný právny prostriedok na ochranu svojich označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v závere dodáva, že aj v prípade procesnej prípustnosti sťažnosti by predložená sťažnosť musela byť odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože podľa stabilnej a početnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS   218/07,   III.   ÚS   70/08,   III.   ÚS   224/09),   ktorej   súčasťou   je aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Zo   strany   sťažovateľky   však   nebolo   namietané   porušenie   ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. práv spojených so spravodlivým súdnym procesom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani jednoznačne z odôvodnenia sťažnosti), a preto by ani nebolo možné uvažovať o prípadnom porušení označených práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru.

Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom nie je samoúčelné, pretože týmto právnym inštitútom sa predovšetkým sleduje účinná ochrana práv každého sťažovateľa,   ktorú   by   mala   zaručiť   kvalifikovanosť   právneho   zástupcu   –   advokáta. Vzhľadom   na elementárne nedostatky,   ktoré vykazuje predmetná sťažnosť,   sú   namieste pochybnosti, či v danom prípade boli sťažovateľke poskytnuté právne služby v náležitej kvalite.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013