znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 93/2011-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika, vo veci sťažnosti V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného JUDr. J. B., pre namietané porušenie jeho práva na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T   106/2009   v súvislosti   s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchleného rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava I 3. septembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1.   Právo V. Y.   na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl. 5 ods.   4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchleného   rozhodovania   o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby doručenej   Okresnému súdu Bratislava I 3. septembra 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. V. Y. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3. V. Y.   p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 305,84 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatštyri centov), ktoré   j e   p o v i n n ý zaplatiť Okresný súd Bratislava I na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 93/2011-15 z 2. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. Y.m, t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr.   J. B.,   pre namietané porušenie jeho práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s nedodržaním požiadavky   neodkladnosti   a urýchleného   rozhodovania   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   106/2009   došlo   k porušeniu   jeho   práva   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   pretože   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   doručenej   okresnému   súdu 3. septembra   2010   rozhodol   tamojší   súd   až   28.   októbra   2010,   čo   podľa   jeho   názoru nezodpovedá   požiadavke   neodkladnosti   a urýchleného   rozhodovania   o zákonnosti   jeho väzby.

Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   106/09   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby doručenej   okresnému   súdu   3.   septembra   2010 porušil   jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,84 €.

K sťažnosti   sa   ešte   pred   jej   prijatím   na   ďalšie   konanie   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho podpredsedu, a to listom sp. zn. Spr 3055/2011 zo 14. februára 2011.   V liste   podpredseda   okresného   súdu   poukázal   na   to,   za   akú   trestnú   činnosť   je sťažovateľ obžalovaný, kedy bol vzatý do väzby, pričom sa zároveň vyjadril k okolnostiam týkajúcim   sa   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   ktorá   bola tamojšiemu súdu doručená 3. septembra 2010. V tejto súvislosti podpredseda okresného súdu   uviedol,   že   postup   pri   prerokovaní   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby bol poznačený   tým,   že   spočiatku   nebolo   zrejmé,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   a   neskôr (14. októbra 2010) obhajca sťažovateľa tamojšiemu súdu oznámil, že mu vypovedal plnú moc,   a preto   mu   okresný   súd   ustanovil   iného   obhajcu   a o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby   rozhodol   na   hlavnom   pojednávaní   28.   októbra   2010.   Vzhľadom   na   uvedené okolnosti sa podpredseda okresného súdu nedomnieva, aby naznačeným postupom došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Listom sp. zn. Spr 3055/2011 zo 7. apríla 2011 doručeným ústavnému súdu 13. apríla 2011 predsedníčka okresného súdu oznámila, že v danej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

Právny   zástupca   sťažovateľa   listom   doručeným   ústavnému   súdu   4.   apríla   2011 taktiež vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v namietanej veci.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V čl.   5   ods.   4   dohovoru   týkajúceho   sa   práva   na   osobnú   slobodu   je   obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   a   urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).

Ústavný   súd   v prípadoch,   v ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby,   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto   požiadavkám   (napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07). Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do   vyhlásenia   rozhodnutia   (rozsudok   vo   veci   Koendjbiharie   v.   Holandsko,   25.   októbra 1990, § 27).

Jedna zo   základných   zásad trestného   konania zakotvená   v ustanovení §   2 ods.   6 Trestného   poriadku   znie:   „Ak   tento   zákon   neustanovuje inak,   orgány   činné   v   trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.“

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak v nej neuvedie   iné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti   nadobudlo právoplatnosť.

S prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   ústavne   akceptovateľné v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom,   ako   aj   také   zaobchádzanie   s ňou,   ktoré   zodpovedá   zákonu,   t. j.   Trestnému poriadku.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu,   ako   aj z ďalších   s vecou   súvisiacich   písomností   ústavný   súd   zistil,   že   3.   septembra   2010   bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené „Návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia slobody a vzatia do väzby“.

V označenom   podaní   sťažovateľ   okrem   iného   citoval   ustanovenia   čl.   5   ods.   4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, § 79 ods. 3 Trestného poriadku týkajúceho sa žiadosti toho-ktorého   obvineného   o prepustenie   z väzby   či   judikatúru   ESĽP.   Sťažovateľ   ďalej poukázal na okolnosti svojho vzatia do väzby, ku ktorému došlo rozhodnutím okresného súdu zo 16. júla 2010 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. V podaní sťažovateľ   ďalej   konštatoval: „V   žiadnom   prípade   sa   nemôže   jednať   o obavu   z úteku, pretože nie sú konkrétne skutočnosti, ktoré by tento väzobný dôvod podporili. Som bol riadne predvolaný na verejné zasadnutie na 23. 7. 10, ale súd dal ma zatknúť a predviesť kvôli   tomu,   že   ma   iný   štátny   orgán   v súlade   so   zákonom   vyhostil   napriek   tomu,   že nepochybne mal vedomosť o predvolaní na 23. 7. 2010... Dokonca aj keby došlo k môjmu vyhosteniu,   tak   nie   som   bezdomovec   a nebývam   na   U.   pod   mostom,   mám   vlastný   dom a presnú   adresu,   na   ktorú   by   súd   mohol   poslať   predvolanie...   Mám   za   to,   že   som   bol pozbavený slobody a vzatý do väzby v úplnom rozpore so zákonom a že rozhodnutie sudcu o mojej väzbe je nezákonné, preto podávam návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia slobody.“

Dňa   16.   septembra   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   jeho podanie   má   považovať   za   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Okresný   súd   túto   písomnosť doručoval 27. septembra 2010, pričom sťažovateľovi bola doručená 1. októbra 2010, ale ten na ňu nereagoval.

Dňa 6. októbra 2010 okresný súd určil termín neverejného zasadnutia na 15. október 2010, pričom jeho predmetom malo byť prerokovanie žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Dňa   14.   októbra   2010   obhajca   sťažovateľa   okresnému   súdu   oznámil,   že   mu vypovedal plnú moc, na základe čoho okresný súd 15. októbra 2010 odročil   neverejné zasadnutie na 28. október 2010 a zároveň sťažovateľovi ustanovil nového a náhradného obhajcu.

O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   rozhodol   okresný   súd   na   hlavnom pojednávaní 28. októbra 2010 tak, že ju zamietol. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T 106/09   nadobudlo   právoplatnosť   dňom   vyhlásenia,   pretože   sťažovateľ   po   porade s obhajcom sa vzdal práva podať proti nemu sťažnosť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby, ktorá   bola okresnému   súdu   doručená   3.   septembra   2010,   trvalo na súde   prvého   stupňa 1 mesiac a 25 dní. Ústavný súd nepochybuje o tom, že v priebehu tejto doby okresný súd vykonal niektoré nevyhnutné úkony, ktoré si vyžiadala situácia a ktoré do určitej miery predĺžili toto konanie (napr. odročenie neverejného zasadnutia určeného na 15. október 2010 z dôvodu vypovedania plnej moci obhajcu sťažovateľa a potreby ustanovenia nového obhajcu), ale na strane druhej okresný súd nepostupoval promptne a urýchlene.

Dôkazom tohto tvrdenia ústavného súdu je zistenie, že okresný súd namiesto toho, aby   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   konal,   bezdôvodne   ho   vyzval   na vyjadrenie, či jeho podanie doručené okresnému súdu 3. septembra 2010 má považovať za žiadosť o prepustenie z väzby. Ústavný súd je totiž toho názoru, že obsah tohto podania jasne a určite vymedzil sťažovateľovu požiadavku, a teda že aj napriek tomu, že ho nazval „Návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti môjho pozbavenia slobody a vzatia do väzby“, žiadal okresný súd o prepustenie z väzby. K takejto žiadosti uviedol aj relevantné dôvody. Podľa názoru ústavného súdu nebolo potrebné sťažovateľa vyzývať   na   vyjadrenie   a vyčkávať   na   jeho   odpoveď,   pretože   už   samotný   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   ktorý   garantuje   rýchlosť   a bezodkladnosť   rozhodovania   o zákonnosti   väzby, nepoužíva   pojem   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   ale   pojednáva   o   návrhu   na   konanie, v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   pozbavenia   slobody   a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody tej-ktorej osoby nezákonné.

Pozornosti ústavného súdu navyše neuniklo, že aj napriek tomu, že sťažovateľ na túto výzvu okresného súdu nereagoval, a teda mu podľa jeho inštrukcií neoznámil požadované skutočnosti,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   museli   byť   okresnému   súdu   známe, 6. októbra   2010   určil   termín   neverejného   zasadnutia.   Z uvedeného   je   potrebné   vyvodiť záver,   ktorý   spochybňuje   dodržanie   požiadavky   urýchleného   rozhodovania   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a ktorý podľa názoru ústavného súdu svedčí pre záver o tom,   že   okresný   súd   nekonal   v súlade   s čl.   5   ods.   4   dohovoru,   že   obsah   podania sťažovateľa bol v čase doručenia okresnému súdu 3. septembra 2010 pre tento súd neurčitý, ale bez toho, aby ho sťažovateľ doplnil alebo upresnil, 6. októbra 2010 okresný súd určil termín výsluchu sťažovateľa, predmetom ktorého mala byť práve jeho žiadosť o prepustenie z väzby.   Ústavný   súd   sa   domnieva,   že   táto   nerozhodnosť   okresného   súdu   týkajúca   sa posúdenia podania podľa jeho obsahu v trvaní 1 mesiaca a 3 dní výraznou mierou prispela k predĺženiu konania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

K uvedenému   považuje   ústavný   súd   za   podstatné   dodať,   že   pri   posúdení sťažovateľovho   podania   sa   mal   okresný   súd   riadiť   jeho   obsahom,   ktorý   podľa   názoru ústavného súdu jednoznačne znamenal, že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalšie   obdobie   konania   okresného   súdu   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v trvaní 22 dní, a teda od 6. októbra 2010, keď okresný súd   určil   termín   výsluchu   sťažovateľa   do   28.   októbra   2010,   keď   bolo   právoplatne rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, bolo skomplikované vypovedaním plnej moci sťažovateľovi zo strany jeho obhajcu, potrebou odročiť termín výsluchu sťažovateľa a nutnosťou ustanoviť mu nového a náhradného obhajcu. Aj napriek tomu, že vzniknutú situáciu okresný súd nezapríčinil a po 6. októbri 2010 v konaní celkom plynulo konal, je ústavný súd toho názoru, že tieto okolnosti nemohli byť dôvodom na to, aby okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby právoplatne rozhodol až po uplynutí 1 mesiaca a 25 dní.

Celková doba rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu   a predovšetkým obdobie nečinnosti, respektíve neefektívnej činnosti tamojšieho súdu v trvaní 1 mesiaca a 3 dní (od 3. septembra 2010 do 6. októbra 2010) podľa názoru ústavného súdu nezodpovedá požiadavke neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k jednoznačnému   záveru,   že   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 106/2009 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej okresnému súdu 3. septembra 2010 bol neprimerane dlhý, a preto ústavný súd vyslovil, že označeným postupom okresného súdu bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľ   nijako   neodôvodnil,   a preto   mu   ho   ústavný   súd   s poukazom   na   nesplnenie podmienok podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde nepriznal (bod 2 výroku nálezu).  

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 4. apríla 2011 v celkovej sume 305,84 € (2 úkony právnej služby vykonané v roku 2010 po 120,23 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, 2 x režijný paušál po 7,21 €, to všetko zvýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty). Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z   výšky   priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok 2009,   ktorá   bola   721,40   €.   Úhradu   trov   konania   priznal   v sume   uplatnenej   právnym zástupcom   sťažovateľa   a   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za 2 uplatnené úkony právnej služby vykonané v roku 2010 vrátane režijného paušálu, to všetko zvýšené o 20 % daň z pridanej hodnoty v celkovej sume 305,84 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011