znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 93/09-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. októbra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   E.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 83/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   E. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   1   500   € (slovom   tisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   E.   trovy   konania v sume   263,53   €   (slovom   dvestošesťdesiattri   eur   a   päťdesiattri   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 93/09-10 z 1. apríla 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. E., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   je   navrhovateľom   v   konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode na   základe   návrhu   podaného   na   okresnom   súde   21.   júla   2003.   Sťažovateľ   v sťažnosti uviedol chronologický prehľad procesných úkonov konania.

Ďalej v sťažnosti poukázal na to, že od mája 2008 okresný súd nevykonal žiadny úkon napriek tomu, že 5. októbra 2007 a opakovane aj v novembri 2008 podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 144 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd 23. apríla 2009 a 26. júna 2009 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti vyjadril.

Okresný   súd   prostredníctvom   jeho   predsedníčky   predložil   ústavnému   súdu vyjadrenie doručené 3. júla 2009, obsahom ktorého bol podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov a stanovisko k prijatej sťažnosti. Okresný súd skonštatoval, že vo veci sťažovateľa ide o skutkovo zložitú vec „z dôvodu problematického ustálenia masy   majetku   patriaceho   do   BSM“. Uviedol,   že   konanie   bolo   ovplyvnené   aj   dĺžkou prebiehajúcich   konaní   sp.   zn.   12   C   54/2003   a   sp.   zn.   13   C   280/2001   súvisiacich s prerokúvanou vecou, a upozornil na skutočnosť,   že k odstráneniu nedostatkov návrhu došlo zo strany sťažovateľa až v auguste 2005, a túto skutočnosť považuje okresný súd za prieťahy spôsobené sťažovateľom. Okresný súd vyjadril svoj názor, že vo veci sa konalo priebežne a že dĺžku konania mohla ovplyvniť aj okolnosť, že „vo veci sa vystriedalo niekoľko sudcov“. Ústavnému súdu preto navrhol, aby rozhodol o tom, že práva sťažovateľa porušené   neboli,   a   nepriznal   sťažovateľovi   požadované   finančné   zadosťučinenie. Predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s   prerokovaním   sťažnosti sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   5.   októbra   2009   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ a vo svojom vyjadrení uviedol, že trvá na podanej sťažnosti v plnom rozsahu a že stav právnej neistoty, v ktorej zotrváva, nemožno ospravedlniť ani skutočnosťou zmeny v osobách zákonných sudcov prerokúvanej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, pričom zistil,   že   v   priebehu   konania   okresný   súd   (resp.   aj   účastníci   konania)   vykonali   tieto, pre posúdenie sťažnosti relevantné, úkony:

Dňa 6. júla 2001 podala navrhovateľka (v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 v postavení odporkyne) okresnému súdu návrh na zrušenie spoločného nájmu bytu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 280/2001, sťažovateľ v tomto konaní podal 17. februára 2003 vzájomný návrh na vyporiadanie BSM. Návrh sťažovateľa bol vylúčený uznesením sp. zn. 13 C 280/2001 z 27. marca 2003 na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 12 C 83/2003.Okresný súd vykonal 9. septembra 2003 „informatívny výsluch“, nedostavil sa naň právny zástupca sťažovateľa napriek tomu, že mu predvolanie bolo doručené.

Dňa 11. júna 2004 právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd o spojenie vecí sp. zn. 12 C 83/2003 a sp. zn. 13 C 280/2001 na spoločné konanie.

Dňa   24.   júna   2004   okresný   súd „pripojil“ spisy   týkajúce   sa   konania   sp.   zn. 13 C 280/2001   a   sp.   zn.   12   C   54/2003   (konanie,   v   ktorom   sťažovateľ   podal   návrh na vyporiadanie BSM 22. mája 2003, a toto konanie bolo uznesením z 18. septembra 2003 zastavené z dôvodu prekážky už začatej veci).

Okresný súd 22. júla 2004 vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku za podaný návrh, ktorý sťažovateľ uhradil 9. augusta 2004.

Okresný súd listom z 3. novembra 2004 vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či medzi účastníkmi nedošlo k dohode o mimosúdnom vyporiadaní BSM.

Okresný   súd   23.   augusta   2005   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov podaného návrhu. Sťažovateľ reagoval na výzvu a opravený návrh predložil okresnému súdu 23. augusta 2005.

Okresný súd 22. septembra 2005 predložil odporkyni návrh sťažovateľa z dôvodu predloženia   jej   vyjadrenia   k   tomuto   návrhu.   Odporkyňa   reagovala   listom   doručeným okresnému súdu 21. októbra 2005.

Okresný súd 4. novembra 2005 určil termín pojednávania na 2. marec 2006.Odporkyňa   23.   februára   2006   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   pojednávaní v stanovenom termíne a požiadala o určenie nového termínu.

Okresný súd uskutočnil 2. marca 2006 pojednávanie, na ktorom bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie odporkyne z 21. októbra 2005, pojednávanie bolo odročené na 25. apríl 2006.Sťažovateľ opravil svoj návrh podaním doručeným okresnému súdu 24. apríla 2006.Okresný   súd   uskutočnil   25.   apríla   2006   pojednávanie,   na   ktorom   sa   odporkyňa vyjadrila, že nesúhlasí s pojednávaním bez prítomnosti jej právnej zástupkyne, okresný súd jej   doručil   opravu   návrhu   sťažovateľa   z   24.   apríla   2006.   Pojednávanie   bolo   odročené na 23. máj 2006. K doručenému opravenému návrhu sa odporkyňa vyjadrila 15. mája 2006.Okresný súd uskutočnil 23. mája 2006 pojednávanie, na ktorom účastníci predniesli svoje vyjadrenia, pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely predvolania svedkov, obstarania dôkazov a ustanovenia znalca.

Uznesením   z   13.   júla   2006   okresný   súd   rozhodol   o   ustanovení   znalca   z   odboru stavebníctva,   odvetvia   oceňovanie   nehnuteľností,   ktorému   uložil   povinnosť   vypracovať znalecký posudok do 60 dní od doručenia spisového materiálu. Účastníci zložili určený preddavok na znalecké dokazovanie – sťažovateľ 28. júla 2006 a odporkyňa 10. augusta 2006. Spisový materiál bol znalcovi doručený 2. októbra 2006. Znalec predložil posudok okresnému súdu 18. decembra 2006. Uznesením z 22. januára 2007 okresný súd rozhodol o priznaní znalečného.

Dňa   29.   marca   2007   požiadal   sťažovateľ   okresný   súd   o   určenie   termínu pojednávania.

Okresný súd určil 16. októbra 2007 termín pojednávania na 28. január 2008.Okresný   súd   uskutočnil   28.   januára   2008   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 31. marec   2008   z dôvodu   predloženia   súvisiacich   podkladov   účastníkmi   konania a z dôvodu predvolania svedka.

Sťažovateľ predložil okresnému súdu 15. februára 2008 návrh na uzavretie dohody o vyporiadaní BSM.

Právna zástupkyňa odporkyne doručila 27. februára 2008 okresnému súdu vyjadrenie k sťažovateľom predloženému návrhu na uzavretie dohody o vyporiadaní BSM.

Sťažovateľ predložil okresnému súdu vyjadrenie z 31. marca 2008 spolu s návrhom na doplnenie dokazovania.

Okresný súd uskutočnil 31. marca 2008 pojednávanie, ktoré bolo následne odročené na neurčito, pričom odporkyňu zaviazal na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania. Takýto návrh odporkyňa predložila okresnému súdu 23. mája 2008.

Dňa 27. mája 2008 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či medzi nimi   nedošlo   k   dohode   o   mimosúdnom   vyporiadaní   BSM,   a   aby   predložili   návrhy na doplnenie dokazovania nimi uvedených skutočností, právnemu zástupcovi sťažovateľa sa zásielku podarilo doručiť až po opätovnom pokuse 19. júna 2008.

Dňa   4.   júla   2008   predložil   právny   zástupca   sťažovateľa   návrh   na   doplnenie dokazovania.

Okresný súd určil 11. decembra 2008 termín pojednávania na 16. január 2009.Okresný súd uskutočnil 16. januára 2009 pojednávanie, na ktorom vypočul svedkov a odročil ho na 23. február 2009 z dôvodu vypočutia ďalšieho svedka.

Dňa 15. januára 2009 predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie sťažovateľ.Dňa 28. januára 2009 doručil okresný súd odporkyni vyjadrenie sťažovateľa.Okresný súd uskutočnil 23. februára 2009 pojednávanie, na ktorom vypočul svedka a pojednávanie odročil na 21. apríl 2009. Odporkyňa ospravedlnila svoju neúčasť na tomto pojednávaní a požiadala o určenie nového termínu.

Okresný súd 21. apríla 2009 vykonal pojednávanie, ktoré z dôvodu ospravedlnenia sa odporkyne odročil na 23. jún 2009.

Vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla, že pojednávanie určené   na 23.   jún 2009,   bolo zrušené z dôvodu   predloženia   spisového materiálu ústavnému súdu.

Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom zistil, že v čase jeho rozhodovania   o   sťažnosti   nebola   predmetná   vec   sťažovateľa   pred   okresným   súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   a   preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal skutkovú   a   právnu   zložitosť   veci   (1),   správanie   sťažovateľa   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom   konania   je   vyporiadanie   BSM.   Tento   druh   konania   nemožno považovať   za   právne   zložitý   vzhľadom   na   existenciu   početnej   a   ustálenej   judikatúry týkajúcej   sa   sporov   tohto   charakteru.   Konanie   o   vyporiadanie   BSM   sa   však   obvykle vyznačuje   skutkovou   náročnosťou   danou   potrebou   zisťovania   celého   majetku   bývalých manželov   spravidla   za   dlhšie   obdobie,   pričom   tento   majetok   sa   niekedy   prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sa v takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich BSM. Aj v danom prípade je skutková náročnosť veci daná potrebou vykonania rozsiahlejšieho dokazovania týkajúceho sa špecifikácie vecí patriacich do BSM a určenia ich hodnoty.

Ústavný súd však pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla vyznačujú spory o vyporiadanie BSM, nemôže ospravedlniť, že po viac ako šiestich rokoch od podania návrhu nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.

2. Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v   konaní ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľa čiastočne prispelo k zbytočnému predĺženiu posudzovaného konania. Aj keď sťažovateľ reagoval   na   výzvy   okresného   súdu   v   primeraných   lehotách,   súdny   poplatok   uhradil až po roku   a   pol   a nedostatky   podaného   návrhu až po   uplynutí dvoch   rokov   a šiestich mesiacov   od   podania   návrhu,   a   to   na   výzvu   súdu.   Najmä   pokiaľ   ide   o   podanie neperfektného   návrhu,   zdĺhavejšie   odstraňovanie   jeho   nedostatkov   má   objektívne   vždy vplyv na dĺžku konania. Na vrub sťažovateľovi treba pripočítať aj nedostavenia sa právneho zástupcu sťažovateľa napriek riadnemu predvolaniu k „informatívnemu výsluchu“.

Celkovo teda možno konštatovať, že sťažovateľ má podiel na doterajšej dobe trvania konania   pred   okresným   súdom,   na   čo   ústavný   súd   prihliadol   pri   priznaní   finančného zadosťučinenia.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

V predmetnom konaní zistil ústavný súd početné obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Ide o obdobie od 27. marca 2003 (keď bol návrh sťažovateľa vylúčený na samostatné konanie)   do   9.   septembra   2003   (keď   okresný   súd   uskutočnil „informatívny   výsluch“) predstavujúce nečinnosť v trvaní takmer 5 mesiacov.

Potom   nasledovalo   obdobie   od   9.   septembra   2003   (keď   okresný   súd   uskutočnil „informatívny výsluch“) do 24. júla 2004 (keď okresný súd vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku) vykazujúce nečinnosť takmer 11 mesiacov.

Okresný súd bol nečinný po dobu takmer 10 mesiacov aj v období od 18. decembra 2006 (keď znalec predložil posudok okresnému súdu) do 16. októbra 2007 (keď okresný súd určil termín pojednávania na 28. január 2008).

Nečinnosť v trvaní 6 mesiacov vykazuje aj obdobie od 4. júla 2008 (keď právny zástupca   sťažovateľa   predložil   návrh   na   doplnenie   dokazovania)   do   16.   januára   2009 (keď okresný súd vykonal pojednávanie).

Ústavný súd pripomína, že aj nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej lehoty na prerokovanie konkrétnej veci, sú porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (II. ÚS 61/98, III. ÚS 18/00, III. ÚS 395/08).

Nesústredenosť postupu okresného súdu sa podľa názoru ústavného súdu prejavila v pasívnom vyčkávaní na právoplatné skončenie konania vo veci súvisiacej s prerokúvanou vecou, keď okresný súd mohol po úhrade súdneho poplatku sťažovateľom bezprostredne pristúpiť k vykonávaniu ďalších úkonov potrebných pre účely zistenia skutkového stavu a zachovania   plynulosti   konania   (napr.   výzva   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov podania,   uskutočnenie   pojednávania   –   prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   totiž   uskutočnilo až po uplynutí takmer troch rokov od začiatku konania).

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky okresného súdu, ktorá poukázala na početné zmeny v osobách zákonných sudcov v rámci prerokúvania veci.

Táto obhajoba okresného súdu opierajúca sa o potrebu poskytnutia určitého časového rámca   v   záujme   preštudovania   spisového   materiálu   pri   početným   zmenách   v   osobe zákonného   sudcu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť okresného súdu za rozhodnutie vo veci sťažovateľa, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd túto obranu okresného súdu preto neakceptoval.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného okresným súdom nebola závislá   od   zložitosti   veci   a   ani   nebola   vyvolaná   správaním   sťažovateľa.   Naopak, rozhodujúcim faktorom, ktorý mal vplyv na túto neprimeranú dobu konania, bol postup okresného   súdu   a   zbytočné   prieťahy,   ktorých   sa   dopustil   v   dôsledku   svojej   nečinnosti (v súhrne predstavujúca približne 2 roky a 8 mesiacov) a nesústredeného postupu.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.Vychádzajúc z toho, že posudzované konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 144 000 Sk (v prepočte 4 779,92 €) a žiadosť odôvodnil tým, že od podania návrhu na začatie konania   ubehlo   viac   ako   päť   rokov   a   počas   tohto   obdobia   bolo   nariadených   päť pojednávaní.   Podľa   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   už v   roku   2004   boli   spôsobené   prieťahy v konaní v trvaní desiatich mesiacov, počas roku 2005 v trvaní deviatich mesiacov a v roku 2007 okresný súd vydal jediné rozhodnutie o priznaní odmeny znalcovi, pričom nevykonal žiaden iný úkon. Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené a jeho doterajší priebeh skoré skončenie ani nenaznačuje. Sťažovateľ má sedemdesiat rokov a «Každým dňom „starne“ s pocitom pochybností v spravodlivý a právny štát, s pocitom neistoty a obáv, kedy už bude vo   veci   samej   rozhodnuté   a   on   si   bude   môcť   užívať   časť   svojho   majetku,   ku   ktorému mu teraz nie je umožnený prístup. Tento jeho stav „ducha“ ovplyvňuje aj životné a sociálne podmienky jeho a jeho rodiny.».

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 500   €.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   s   prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku vyčíslil sumou 7 939 Sk (263,53 €).

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   predstavovala sumu 19 056 Sk (632,54 €), a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena v sume 105,42 € (3 176 Sk), k tomu tiež režijný paušál 6,31 € (190 Sk). Za dva úkony právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti)   vrátane   režijného paušálu a 19 % DPH v danom prípade prislúcha odmena v celkovej sume 265,92 €.

Vzhľadom na to, že sťažovateľom vyčíslená suma trov konania 263,53 € nepresahuje takto určené trovy právneho zastúpenia, priznal mu ústavný súd trovy v ním požadovanej sume.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009