znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 93/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia L., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 44 ods. 1 v spojení s čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   v spojení s čl.   9 ods.   3 Dohovoru   o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia postupmi S. v B. a I. Ž. pri vybavovaní jeho podnetu z 11. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2007 doručená sťažnosť občianskeho združenia L. zaregistrovaného 22. júna 1993 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 44 ods. 1, ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe   k informáciám,   účasti   verejnosti   na rozhodovacom   procese   a prístupe k spravodlivosti   v záležitostiach   životného   prostredia   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“) postupmi S. v B. a Inšpektorátu životného prostredia Ž. (ďalej aj „slovenská inšpekcia“ alebo   „orgány   slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia“)   pri   vybavovaní   podnetu sťažovateľa z 11. apríla 2007. Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu z 30. januára 2008 podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu faxom 21. februára a poštou 22. februára 2008, v ktorom upresnil odôvodnenie sťažnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „L. podal S., I. K., ako miestne príslušnému orgánu podnet vyplývajúci z podozrenia o porušovaní ustanovení zákona č. 543/2002 Z. z. proti ťažbe dreva v T. a K. príspevkovou organizáciou Š.

Listom 20 dňa 13. 7. 2007 sp. zn. 5357-22537/75/2007/Hul, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 16. 7. 2007, bol sťažovateľ vyrozumený o spôsobe vybavenia svojho podnetu S., I. Ž. (...)

rozhodnutím Generálneho riaditeľa S. č. 5127-16246/SIŽP/2007 zo dňa 25. 5. 2007 bol pokračovaním predmetného štátneho dozoru poverený I. Ž.

Dňa 23. 7. 2007 sa právna zástupkyňa sťažovateľa obrátila na S. o oznámenie, na základe akých skutočností došlo k odňatiu vybavovania podnetu zo dňa 11. 4. 2007 a s tým súvisiacim   výkonom   kontroly   I.   K.,   či   pracovníci   kontroly   alebo   kontrolované   subjekty oznámili zaujatosť pracovníkov kontroly, ak áno, či tak urobili písomne s uvedením dôvodov a či o takýchto námietkach rozhodovalo ústredie S. a s akým výsledkom (...).

Dňa   27.   8.   2007   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   stanovisko   S., Kancelárie   generálneho   riaditeľa   zo   dňa   21.   8.   2007   sp.   zn.   2379-27268/100/2007,   z ktorého vyplýva, že podnet sťažovateľa bol prijatý na S. dňa 11.4.2007, bol zamestnancami SIŽP riadne prešetrený, o čom bol LZ V. vyrozumené listom č. 5357-22537/75/2007/Hul zo dňa 13. 7. 2007, ktorý bol doručený dňa 16. 7. 2007. (...)

Ako vyplýva z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru - jednou z povinností strán dohovoru je zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu,   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Vychádzajúc   z   ustanovení   uvedeného   Dohovoru,   Zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny, Zákona   o   štátnej   správe   starostlivosti   o   životné   prostredie   a   Občianskeho   súdneho poriadku,   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   je   podnet   orgánom   vykonávajúcim štátny   dozor   vo   veciach   ochrany   prírody   a   krajiny   jedným   a   možno   povedať   jediným prostriedkom, ktorými členovia verejnosti môžu uplatniť svoje právo podľa článku 9 ods. 3 Dohovoru (...).

Sťažovateľ je preto presvedčený, že v týchto súvislostiach je možné a nevyhnutné na predmetnú vec, jeho postavenie a konanie o jeho podnete aplikovať ustanovenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR a má právo domáhať sa, aby o jeho podnete orgán štátneho dozoru, na ktorý sa so svojim podnetom obrátil, konal zákonom predpísaným spôsobom (...). Podľa   názoru   sťažovateľa,   v   predmetnej   veci   došlo   aj   k   porušeniu   jeho   práva na priaznivé životné prostredie zakotvené v článku 44 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR (...).

Sťažovateľ nemal právo začať správne konanie podľa Zákona č. 543/2002 Z. z. mal právo byť účastníkom konania o povolenie o vydanie súhlasov na činnosti, na ktoré sa podľa Zákona č. 543/2002 Z. z. súhlas vyžadoval, ako aj byť účastníkom konania o povolení výnimky.

Vzhľadom na to, že takéto konanie bolo možné začať len na návrh osoby, ktorá o vydanie rozhodnutí o udelení súhlasu o udelení výnimky žiadala, nemohol iniciovať ani začať žiadne správne konanie.

Rovnako sťažovateľ nemal možnosť podať návrh proti postupu Š. na všeobecnom súde. keďže nešlo o postup orgánu verejnej moci. Neprichádzala preto do úvahy žiadna zo žalôb, ktorú Občiansky súdny poriadok upravuje v časti týkajúcej sa správneho súdnictva. (...)“Sťažovateľ ďalej uviedol, že „ (...) právnická osoba – Š. postupovali pri ťažbe dreva v T.   a K.   spôsobom,   ktorým   porušili   ustanovenia   Zákona   č.   543/2002   Z.   z.,   konkrétne ustanovenia § 12 písm. g / v spojení s ustanovením §15 ods. 2 písm. a /, § 14 ods. 1 písm. a   /,   §   14   ods.   2   písm.   a   /   a   ustanovenia   §   35   ods.   1   Zákona   č.   543/2002   Z.   z.   a   to predovšetkým v písmene a /, b / a c /, pričom sťažovateľ na toto porušovanie ustanovení Zákona č. 543/2002 Z. z. poukázal vo svojom podnete zo dňa 11.4.2007, ktorý podal S., I. K. ako miestne príslušnému orgánu. Napriek tomu jeho podanie v rozpore s ustanoveniami zákona č. 525/2003 Z. z. a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 10/1996 vybavovala S., I. Ž. (...) Podnetom   zo   dňa   11.4.2007   sťažovateľ   realizoval   práva   zakotvené   v   Ústave   SR v článku 44 ods. 1 -teda právo na priaznivé životné prostredie a právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd rozhodol takto:„Ústavný súd SR sťažnosť sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgánom   Slovenskej   republiky podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, na priaznivé životné prostredie podľa článku 44 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 46 ods.   1   Ústavy   SR   bolo   postupom   S.   tým,   že generálny   riaditeľ   S.   poveril   vykonávaním kontroly vykonávanej na základe podnetu sťažovateľa zo dňa 11. 4. 2007 I. Ž. a vykonaním kontroly S. Ž., porušené.

Odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   vrátane   sťažnosti   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   to,   že   v konaní   pred   orgánmi   slovenskej inšpekcie   životného   prostredia   pri   vybavovaní   jeho   podania   z 11.   apríla   2007 „na prešetrenie porušenia zákona č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov v štvrtom stupni ochrany v NPR T. a NPR K.“, došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a Aarhuského dohovoru, pretože sa jeho podnetom po rozhodnutí jej generálneho riaditeľa nezaoberal I. v K., ktorý bol podľa neho vo veci príslušný konať, ale I. v Ž. Sťažovateľ namietal aj nezákonný spôsob vybavenia jeho podnetu a tvrdil, že týmto postupom boli porušené aj „ustanovenia Zákona č. 543/2002 Z. z., konkrétne ustanovenia § 12 písm. g / v spojení s ustanovením §15 ods. 2 písm. a /, § 14 ods. 1 písm. a /, § 14 ods. 2 písm. a / a ustanovenia § 35 ods. 1 Zákona č. 543/2002 Z. z. a to predovšetkým v písmene a /, b / a c / (...) i postup S. bol aj v rozpore s ustanoveniami zákona č. 525/2003 Z. z. a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 10/1996 (...)“.

Je nepochybné a vyplýva to zo sťažnosti a jej príloh, že sťažovateľ je občianskym združením, ktoré je registrované na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov a v zmysle prvej vety ustanovenia § 2 ods. 3 tohto zákona je právnickou osobou.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy treba vyvodiť, že aktívnu legitimáciu na   podanie   sťažnosti   majú   tie   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby,   ktoré   tvrdia, že namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   označeného   orgánu   verejnej   moci   boli porušené ich základné práva alebo slobody.

Predpokladom   aktívnej   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1 ústavy je i to, že fyzická osoba a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd.

Sťažovateľ ako právnická osoba namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj keď citovaný   čl.   127   ústavy   výslovne   umožňuje   právnickým   osobám   podávať   sťažnosť („ústavný   súd   rozhoduje   aj   o sťažnostiach   právnických   osôb...“),   z povahy   niektorých základných správ a slobôd vyplýva, že právnické osoby nemôžu byť ich nositeľom. Týka sa to aj označeného základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ktorého subjektom je iba fyzická osoba.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Ešte pred tým, ako sa ústavný súd začne zaoberať materiálnou stránku veci, je vždy povinný   preskúmať   procesné   náležitosti   sťažnosti.   Z toho   vyplýva,   že   iba   v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a predpoklady, sa ňou môže   ústavný   súd   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným   so   základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je jej subsidiarita. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   iba   vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia   na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Zákon o prokuratúre teda poskytuje sťažovateľovi právne prostriedky nápravy, a to podnet,   resp.   opakovaný podnet   v zmysle ustanovení § 31   až 36   zákona o   prokuratúre, ktorými sa môže domáhať preskúmania zákonnosti postupu v predmetnej veci, pokiaľ sa s týmto   postupom,   resp.   odpoveďou   Slovenskej   inšpekcie   životného   prostredia   na   jeho podnet nestotožnil. Je treba poznamenať, že ustanovenie § 31 zákona o prokuratúre sa týka všetkých   konaní   a postupov   v ňom   vymenovaných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   pri výkone   svojich   právomocí   povinné priamo   aplikovať ústavu   ako prameň   práva   vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom [čl. 152 ods. 4 ústavy (pobobne I. US 226/07)].

Pokiaľ sťažovateľ s postupom orgánov slovenskej inšpekcie životného prostredia a s vybavením jeho podnetu z 11. apríla 2007 nesúhlasil, mal využiť prostriedok,   ktorý mu zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého bol oprávnený podľa citovaných ustanovení zákona o prokuratúre.

Ústavný   súd   uznáva   podnet   podľa   zákona   o   prokuratúre   ako   účinný   prostriedok ochrany základných práv vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, I. ÚS 226/97).

Pretože   zo   sťažnosti   sťažovateľa   nevyplýva,   že   tento   postup   pri   ochrane pred porušovaním   svojich   práv   a   slobôd   využil, preto   ju   v tejto   časti   odmietol   pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008