znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 93/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mikuláša Lendáka a Márie Lendákovej, obaja bytom K., ako aj Heleny Lendákovej, bytom K., ktorou namietali porušenie svojich vlastníckych práv správcom   konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Košiciach pod sp. zn. 4 K 75/99, Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 135/01 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 178/03, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   Mikuláša   Lendáka, Márie   Lendákovej   a   Heleny   Lendákovej   v časti týkajúcej sa namietaného porušenia ich vlastníckych práv Najvyšším súdom Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo   178/03 o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť Mikuláša Lendáka, Márie Lendákovej a Heleny Lendákovej vo zvyšnej časti   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2005 doručená sťažnosť Mikuláša Lendáka a Márie Lendákovej, obaja bytom K., ako aj Heleny Lendákovej, bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich vlastníckych   práv   správcom   konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní   vedenom   na Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   4   K 75/99,   krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 135/01 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 178/03.

Sťažovatelia   uviedli,   že   im   rozhodnutím   Rady   Miestneho   národného   výboru v Kuzmiciach zo 6. mája 1958 bola násilne odobratá poľnohospodárska usadlosť a podľa § 6   vládneho   nariadenia   č.   50/1955   Zb.   o   niektorých   opatreniach   na   zabezpečenie poľnohospodárskej výroby bola následne zverená do bezodplatného užívania Jednotnému roľníckemu družstvu III. typu v Kuzmiciach na dobu 6 rokov. Sťažovatelia dodávajú, že svoj majetok nemohli v skutočnosti užívať skoro 40 rokov.

V roku 1991 požiadali sťažovatelia o vydanie poľnohospodárskeho majetku podľa zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“).   Sťažovateľom   bola   vydaná   poľnohospodárska   pôda,   neboli   však   uspokojené   ich nároky na náhradu živého a mŕtveho inventára a vyplatenie hodnoty majetkového podielu v družstve. Sťažovatelia preto uplatnili uvedené práva žalobou na Okresnom súde Trebišov (ďalej len „okresný súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 6 C 18/99 z 24. marca 1999 uložil Poľnohospodárskemu   družstvu   Roňva   Kuzmice   (právnemu   nástupcovi   Jednotného roľníckeho družstva III. typu v Kuzmiciach) povinnosť vyplatiť sťažovateľom hodnotu ich majetkových podielov spolu vo výške 167 757 Sk, vydať sťažovateľom náhradu za živý a mŕtvy   inventár   v celkovej   výške   463   000   Sk   a zaplatiť sťažovateľom   (ako   žalobcom) náhradu trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6. mája 1999.

Pretože   Poľnohospodárske   družstvo   Roňva   Kuzmice   právoplatný   rozsudok okresného   súdu   z 24.   marca   1999   nerešpektovalo,   podali   sťažovatelia   návrh   na   nútený výkon uvedeného rozhodnutia v exekučnom konaní. Súdom poverený exekútor v uvedenej veci JUDr. Š. V., Exekútorský úrad Trebišov, vydal 29. júna 1999 upovedomenie o začatí exekúcie.   Exekúciu   však   nebolo   možné   vykonať   v dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na majetok Poľnohospodárskeho družstva Roňva Kuzmice.

V konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 75/99 prihlásili sťažovatelia   svoje   pohľadávky   priznané   právoplatným   rozsudkom   okresného   súdu z 24. marca 1999 dňa 8. novembra 1999.

Sťažovatelia   namietajú,   že   správca   konkurznej   podstaty „...   aj   napriek právoplatnému   rozsudku   okresného   súdu   nám   nevydal   náš   majetok,   ale   urobil   z neho predmet   konkurzu“. Z   k   sťažnosti   sťažovateľov   priložených   príloh   vyplýva,   že   na prieskumnom   pojednávaní   konanom   v predmetnej   veci   12.   júla   2000   boli   sťažovateľmi prihlásené   pohľadávky   správcom   konkurznej   podstaty   uznané   čo   do   právneho   dôvodu a výšky,   správca   konkurznej   podstaty   však   poprel   ich   poradie,   keďže   sťažovatelia   ich uplatňovali ako pohľadávky prvej triedy. Správca konkurznej podstaty zaradil prihlásené pohľadávky sťažovateľov ako pohľadávky štvrtej triedy.

Sťažovatelia   sa   žalobou   podanou   na   krajskom   súde   21.   februára   2001   domáhali určenia, že nimi prihlásené pohľadávky vo výške 291 526 Sk s príslušenstvom, 116 270 Sk s príslušenstvom a 80 824 Sk s príslušenstvom sú pohľadávkami prvej triedy.

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 žalobu sťažovateľov zamietol dôvodiac: „Súd zistil z predložených dôkazov, že na úpadcu Poľnohospodárske družstvo „Roňva“ Kuzmice bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 1. 10. 1999 pod sp. zn. 4 K 75/99 vyhlásený konkurz. Prieskumné pojednávanie sa konalo 12. 7. 2000, na ktorom   správca   konkurznej   podstaty   JUDr.   P.   K.   uznal   veriteľovi   č.   17a   -   žalobcovi v 1. rade prihlásenú pohľadávku vo výške 291.526,- Sk, ale ju zaradil do 4. triedy a nie do

1., ako to požadoval žalobca v 1. rade. Veriteľovi č. 17 - žalobcovi v 2. rade uznal celú prihlásenú pohľadávku vo výške 241.430,- Sk, pričom sumu, ktorú žalobkyňa požadovala zaradiť do 1. triedy, 116.270,- Sk správca zaradil do 4. triedy a u veriteľa č. 18 - žalobkyni v 3. rade, ktorá si prihlásila celkovú sumu vo výške 117.961,- Sk s tým, že žiadala zaradiť sumu 75.364,- Sk do 1. triedy a sumu 42.597,- Sk v 5. triede, obidve tieto sumy zaradil do 4. triedy.

Z predložených evidenčných listov, ktoré vypracoval správca vyplýva, že prihlásené pohľadávky u žalobcov v 1., 2. a 3. rade zaradil namiesto do 1. triedy do 4. triedy z dôvodu, že tieto pohľadávky titulom náhrady za vnesený živý a mŕtvy inventár nepatria do 1. triedy v zmysle ust. § 32 ods. 2 písm. a) ZKV.

Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení novely č. 12/1998 Z. z., účinnej od 1. 2. 1998 (ďalej len ZKV), konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné, čo do pravosti, výšky, alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy súd.

Zo spisu sp. zn. 4 K 75/99, vedenom na Krajskom súde v Košiciach súd zistil, že konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu v tejto veci sa začalo podaním návrhu na súde dňa 6. 4. 1999. Žalobcovia sa nezúčastnili prieskumného pojednávania konaného dňa 12. 7. 2000,   boli   však   upovedomení   súdom   o podaní   žaloby,   ktorú   podali   včas.   Návrh   na vyhlásenie konkurzu bol podaný dňa 6. 4. 1999, to znamená, že v tom čase platila právna úprava Zákona o konkurze a vyrovnaní od 1. 2. 1998 do 1. 8. 2000, zák. č. 328/1991 Zb. v znení zák. č. 12/1998 Z. z.. Právna úprava v tom čase poznala päť tried. Podľa § 32 ods. 2 písm.   a),   do   1.   triedy   patrili   pohľadávky   majiteľov   hypotekárnych   záložných   listov a komunálnych   obligácií   vydaných   bankou,   vykonávajúcou   hypotekárne   obchody, pohľadávky   veriteľov   z kúpnych   zmlúv   na   nákup   jatočných   zvierat,   mlieka,   ovocia a zeleniny   od   ich   výrobcov.   Veriteľmi   týchto   pohľadávok   sú   len   prvovýrobcovia,   ktorí odpredávajú tovar iným osobám ako kupujúcim.

Z uvedeného znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že požiadavka žalobcov, aby ich   pohľadávky   ako   nárok   za   živý   a mŕtvy   inventár   boli   zaradené   do   1.   triedy,   nie   je dôvodná,   pretože   nie   sú   dodávateľmi   uvedenými   v citovanom   ustanovení.   Vzhľadom   na vyššie uvedené skutočnosti mal súd za preukázané, že správca správne zaradil pohľadávky žalobcov na náhradu za živý a mŕtvy inventár do 4. triedy, do ktorej patria všetky ostatné pohľadávky,   ktoré   nie   sú   uvedené   v   §   32   ods.   1   ZKV.   Na   základe   vyššie   uvedených skutočností preto súd žalobu zamietol.“

Sťažovatelia sa proti rozsudku krajského súdu z 28. marca 2003 odvolali. Najvyšší súd však rozsudkom sp. zn. 1 Obo 178/03 z 26. októbra 2004 rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 potvrdil.

Na základe uvedených skutočností namietajú sťažovatelia porušenie svojich práv zo strany správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 75/99, krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 135/01 a najvyšším súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo   178/03   poukazujúc   na „nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva“ a medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd, z ktorých okrem iného vyplýva povinnosť garantovať „právo na pokojné užívanie svojho majetku“. V tejto súvislosti sťažovatelia dodávajú: „Je veľmi smutná vec, že napriek platným zákonom a právoplatnému rozsudku Okresného súdu Trebišov   sa   nemôžeme   dovolať   pravdy   ani   na   Najvyššom   súde   SR“, žiadajúc,   aby   im ústavný   súd   priznal   náhradu   vo   výške   650   917   Sk „...   podľa   právoplatnosti   rozsudku Okresného súdu v Trebišove dňa 6. 5. 1999...“.

II.

2. 1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2. 2. Sťažnosť sťažovateľov nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   §   20   ods.   1   a   2   a §   50   zákona o ústavnom súde, napriek tomu je z jej obsahu zrejmé, že námietky sťažovateľov smerujú k porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok,   resp.   základného   práva   na   ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k   dohovoru“)   postupom   správcu   konkurznej   podstaty v konkurznom   konaní   vedenom   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   4   K 75/99,   rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 178/03 z 26. októbra 2004.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...). Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavné   a medzinárodnoprávne   garancie   základného   práva   vlastniť   majetok zahŕňajúce taktiež právo na ochranu vlastníctva (čl. 20 ods. 1 ústavy) vychádzajú zo zásady, že   stanovenie   obsahu   vlastníckeho   práva,   podmienok   výkonu   vlastníckeho   práva (podmienok užívania majetku), ako aj stanovenie podmienok jeho ochrany patrí do sféry normotvornej právomoci zákonodarcu, ktorý ich môže regulovať prostredníctvom zákonnej úpravy   disponujúc   pritom   pomerne   širokou   mierou   uváženia.   V procesnoprávnej   rovine nachádza táto skutočnosť svoj odraz aj v skutočnosti, že ochrany vlastníckeho práva na nezávislom a nestrannom súde, prípadne inom orgáne verejnej moci sa možno domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Sťažnosť sťažovateľov sa týka ich majetkových práv uplatnených na základe zákona č.   229/1991   Zb.   pred   všeobecnými   súdmi.   Okresný   súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 18/99   ochranu   týmto   právam   sťažovateľov   poskytol.   Sťažovatelia   sa   následne uspokojenia svojich nárokov priznaných právoplatným súdnym rozhodnutím (rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 18/99 z 24. marca 1999) domáhali v exekučnom konaní a po jeho prerušení v dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na majetok povinnej osoby v samotnom konkurznom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 75/99.

V uvedenom   kontexte   považoval   ústavný   súd   za   relevantné,   že   právny   rámec, v rámci ktorého sa sťažovatelia môžu domáhať uspokojenia svojich majetkových nárokov, je   daný   príslušnými   zákonnými   predpismi   upravujúcimi   konkurzné   konanie   (zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov), ako aj procesnými predpismi všeobecne upravujúcimi postup súdov v občianskom súdnom konaní (Občiansky súdny poriadok).

Ústavný súd taktiež vychádzal z názoru, že obava veriteľa ohľadne uspokojenia jeho pohľadávok   prihlásených   v konkurznom   konaní,   ba   ani   prípadný   neúspech   veriteľa domáhajúceho sa uspokojenia svojich majetkových nárokov v konkurznom konaní (pokiaľ nie je dôsledkom neústavného postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci) nemôžu byť   samy   osebe   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   veriteľa   vlastniť majetok, resp. jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy alebo   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručeného   v čl.   1   dodatkového   protokolu k dohovoru.

2. 3. Vychádzajúc z uvedených postulátov konštatoval ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,   že proti namietanému zásahu do   svojich   práv postupom   správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní   vedenom   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 4 K 75/99   sa   sťažovatelia   mohli brániť žalobou proti   správcovi   konkurznej   podstaty   na krajskom   súde   (§   19   ods.   2,   §   23   ods.   2   zákona   č.   328/1991   Zb.)   a proti   rozhodnutiu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 135/01 využitím riadneho opravného prostriedku – odvolania.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Možnosť sťažovateľov domáhať sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   postupom   správcu   konkurznej   podstaty,   pred   krajským súdom a vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu využitím opravných prostriedkov, ktoré im   na   tento   účel   dáva   k dispozícii   zákon,   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

Ústavný súd z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 2 výrokovej časti rozhodnutia).

2. 4. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Obo   178/03   z 26.   októbra   2004,   konštatoval   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní jej zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98);   inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také   porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (primerane II. ÚS 70/99).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

V kontexte uvedeného ústavný súd skúmal, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Cb 135/01-29 z 28. marca 2003 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 178/03 z 26.   októbra   2004)   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V odôvodnení označeného rozhodnutia z 26. októbra 2004 najvyšší súd okrem iného uviedol: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   O.   s.   p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Vychádzal zo zistenia, že predmetom žaloby je žalobcami 1, 2, 3 uplatnené právo na určenie poradia pohľadávok, ktoré správca konkurznej podstaty uznal a zaradil ich ako pohľadávky štvrtej triedy. Žalobcovia s poradím pohľadávky nesúhlasia, lebo podľa ich názoru ide o reštitučné nároky majetku, ktorý im zobral štát podľa vládneho nariadenia č. 50/1955 Zb. a pridelil do užívania a správy Poľnohospodárskeho družstva Kuzmice.   Dôvodili   tiež   tým,   že   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   a nariadenia   vlády   SR č. 97/1992 Zb. Poľnohospodárske družstvo Kuzmice malo im vydať živý a mŕtvy inventár do 90 dní od vydania pôdy na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby. O vydanie celého ich majetku podielov a náhradu za živý a mŕtvy inventár požiadali ešte v roku 1992. Rozsudkom Okresného súdu v Trebišove sp. zn. 6 C 18/99 zo dňa 24. 3. 1999 súd uložil povinnosť Poľnohospodárskemu   družstvu   „Roňva“   Kuzmice   okrem   iného   vydať   žalobcom   1,   2,   3 náhradu   za   živý   a mŕtvy   inventár   v celkovej   výške   463   000,-   Sk   vydaním   hnuteľných a nehnuteľných vecí a zaplatiť žalobcom trovy konania. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa ako aj z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka Poľnohospodárske družstvo „Roňva“ Kuzmice bol podaný na Krajský súd v Košiciach   dňa   6.   4.   1999.   V   tomto   období   platila   právna   úprava   zákona   o konkurze a vyrovnaní v čase od 1. 2. 1998 do 1. 8. 2000 zák. č. 328/1991 Zb. v znení zák. 12/1998 Z. z. Táto právna úprava poznala päť tried. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení novely č. 12/1998 Z. z., účinnej od 1. 2. 1998 konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať   určenia   svojho   práva   v lehote   určenej   súdom.   O poradí   popretej   pohľadávky rozhodne vždy súd. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) ZKV pohľadávky prvej triedy sú pohľadávky majiteľov   hypotekárnych   záložných   listov   a komunálnych   obligácií   vydaných   bankou vykonávajúcou hypotekárne obchody a pohľadávky veriteľov z kúpnych zmlúv na nákup jatočných zvierat, mlieka, ovocia a zeleniny od ich výrobcov. Pohľadávky štvrtej triedy sú ostatné pohľadávky s výnimkou pohľadávok podľa písm. e). Pohľadávky žalobcov nie sú pohľadávkami v zmysle ust. § 32 ods. 2 písm. a) ZKV, pretože nejde o pohľadávky veriteľov z kúpnych zmlúv na nákup jatočných zvierat, mlieka, ovocia a zeleniny od ich výrobcov. Veriteľmi týchto pohľadávok sú len prvovýrobcovia, ktorí odpredávajú tovar iným osobám ako kupujúcim. Správca konkurznej podstaty preto správne zaradil pohľadávky žalobcov voči úpadcovi do   štvrtej   triedy pohľadávok.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky ako súd odvolací preto odvolaniu žalobcov nevyhovel.“

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 178/03 z 26. októbra 2004 s prihliadnutím na obsah rozsudku krajského súdu z 28. marca 2003 v predmetnej veci je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľov. Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   s   relevantnou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   s právami   sťažovateľov   podľa   ústavy   a dodatkového   protokolu k dohovoru,   k   porušeniu   ktorých   smerujú   námietky   sťažovateľov,   sťažnosť   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výrokovej časti rozhodnutia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005