znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 93/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 143/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2004 doručená sťažnosť Š. P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 143/03.Porušenie   svojich   uvedených   práv vidí   sťažovateľ v nasledovnom, ním   opísanom a z príloh jeho sťažnosti čiastočne vyplývajúcom skutkovom stave.

Sťažovateľ   požiadal   27.   marca   2002   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   podľa   zákona   č.   105/2002   Z.   z.   o poskytnutí jednorazového   finančného príspevku   príslušníkom   československých   zahraničných   alebo spojeneckých armád, ako aj domáceho odboja v rokoch 1939 – 1945. Ministerstvo o jeho žiadosti   nerozhodlo   v lehotách   podľa   §   49   zákona   č.   71/1967   Zb.   o správnom   konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) a po viac ako 60 dňoch od podania žiadosti sťažovateľa 1. júna 2002 len informovalo o prijatí jeho žiadosti a oznámilo mu, že minister   spravodlivosti   predĺžil   lehotu   na   vybavenie   žiadosti   z dôvodu   nedostatočného personálneho   stavu   a veľkého   počtu   žiadostí.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   Správny   poriadok neumožňuje predĺženie lehoty z uvedených dôvodov. Sťažovateľ sa 20. augusta 2003 obrátil na   ministra   spravodlivosti   so   sťažnosťou   na   nečinnosť   ministerstva   podľa   zákona č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach,   na   ktorú   minister   v rozpore   s   §   13   ods.   1   zákona č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   neodpovedal. Sťažovateľovi bol 11. septembra 2003 doručený list ministerstva spravodlivosti vyzývajúci ho doplniť žiadosť o rôzne listiny, hoci k nej bol pripojený „relevantný dôkaz“ dostatočne preukazujúci nárok a pri podaní žiadosti neboli od neho požadované ďalšie doklady.

Sťažovateľ   reagoval   na   list   ministerstva   stanoviskom   zo   17.   septembra   2003 a 16. októbra 2003 podal najvyššiemu súdu návrh na začatie súdneho konania pre nečinnosť ministerstva,   ktorý   riadne   odôvodnil,   priložil   k nemu   listinné   dôkazy,   zaplatil   súdny poplatok   a založil   plnomocenstvo   na   právne   zastúpenie.   Vec   je   vedená   pod sp. zn. 4 Sž 143/03.   Najvyšší   súd   vyzval   13.   novembra   2003   sťažovateľa   na   založenie plnomocenstva, doplatenie súdneho poplatku a vyjadrenie, či súhlasí s prejednávaním veci bez   nariadenia   ústneho   pojednávania.   Listom   z 24.   novembra   2003   sťažovateľ   vyhovel výzve najvyššieho súdu. Sťažovateľ podal 21. januára 2004 predsedovi najvyššieho súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov, na ktorú do podania sťažnosti ústavnému súdu nedostal odpoveď.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva S. proti Českej republike tvrdí, že pre určenie dĺžky konania najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/03 je dôležité, že nadväzuje na predchádzajúce správne konanie (a teda trvá už dva roky), i to, že ide   o konanie,   ktorým   sa   sťažovateľ   bráni   pred   porušovaním   svojich   práv   nečinnosťou správneho   orgánu.   Zvlášť   argumentuje   svojím   vysokým   vekom   (85   rokov)   a morálnou stránkou ním uplatňovaného nároku. Tvrdí, že štátni úradníci pomalým vybavovaním jeho veci porušujú aj sľub, ktorý zložili. Argumentuje, že vec nie je právne ani skutkovo zložitá, že k predĺženiu konania sám neprispel a „dĺžka konania vyplýva z liknavosti súdu“.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   uvedených   práv, prikázal najvyššiemu súdu konať vo veci sp. zn. 4 Sž 143/03 bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie 70 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.   Požiadavku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   zdôvodňuje hlavne tým, že v jeho veku má pre neho konanie najvyššieho súdu aj rozmer konania o jeho morálnom ohodnotení.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa § 25 ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, rovnako ako návrhu na začatie iného typu konania   pred   ústavným   súdom   spočíva   v tom,   že   sťažovateľom   opísaným   skutkovým stavom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu tých práv a slobôd, ktorých porušenie namieta. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 66/90 vyslovil právny názor, ktorý v plnej miere platí aj pre súčasnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy: „O zjavnej neopodstatnenosti podnetu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený podnet je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na konanie.“

Ústavný súd zaujal v rozhodnutiach aj stanovisko k minimálnej dobe nečinnosti súdu alebo dobe, ktorá uplynula zjavne neúčelnou činnosťou súdu, potrebnou k tomu, aby mohlo dôjsť ku zbytočným prieťahom v súdnom konaní majúcim charakter porušenia práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď vyslovil: „Nečinnosť súdu v trvaní štyroch mesiacov   nie   je   prejavom   takej   nečinnosti,   ktorá   odôvodňuje   vyslovenie   zbytočných prieťahov v konaní.“ Ak celé súdne konanie trvá menej ako doba, ktorá musí podľa názoru ústavného súdu uplynúť nečinnosťou alebo zjavne neúčelnou činnosťou súdu ku vzniku ústavne   významných   zbytočných   prieťahov   v konaní,   tak   nemožno   hovoriť   o vzniku zbytočných   prieťahov   v takomto   konaní,   ktoré   by   mali   charakter   porušenia   práv   podľa ústavy alebo dohovoru, okrem mimoriadnych okolností spočívajúcich v charaktere súdneho konania.

V sťažovateľovom prípade si okolnosti prípadu vyžadujú zvlášť prísne posudzovanie dĺžky   konania   najvyššieho   súdu   a to   z nasledovných   dôvodov.   Predmetom   konania   je nečinnosť   správneho   orgánu   rozhodujúceho   o finančnom   príspevku,   o ktorý   sťažovateľ požiadal v súvislosti so svojou účasťou v boji proti fašizmu počas II. svetovej vojny, teda v súvislosti s plnením čestných občianskych povinností spojeným s rizikom straty života. Sťažovateľov vek treba v tejto situácii tiež zohľadniť. Okolnostiam prípadu teda v zásade vyhovuje doba súdneho konania počítaná v mesiacoch,   a nie v rokoch. Dobu správneho konania   predchádzajúceho   konaniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   143/03   ústavný   súd nemôže pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, proti ktorému smeruje táto sťažnosť, ale i táto doba   zvyšuje   prísnosť   posudzovania   dĺžky   konania   najvyššieho   súdu.   Ani   uplatnenie mimoriadnej prísnosti pri posudzovaní dĺžky konania najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/03 nevedie k záveru, že v ňom došlo k zbytočným prieťahom majúcim charakter porušenia sťažovateľových práv podľa ústavy alebo podľa dohovoru.

Najvyšší súd počas vyše štvormesačného konania vykonal úkony, z ktorých aspoň jeden, výzva sťažovateľovi, aby sa vyjadril ku vhodnosti verejného ústneho pojednávania, nie je ani podľa sťažovateľa zjavne neúčelný a podľa ústavného súdu v skutočnosti vedie ku zrýchleniu konania. Celková dĺžka konania v spojení s tým, že najvyšší súd v jeho rámci už vykonal   prvý   úkon   neumožňujú   dospieť   k záveru,   že   v ňom   došlo   k porušeniu sťažovateľových označených práv, a to ani napriek zvlášť prísnemu posúdeniu.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, nemá už význam zaoberať   sa   sťažovateľovou   žiadosťou,   aby   jeho   sťažnosť   bola   podľa   §   26   zákona o ústavnom súde považovaná za naliehavú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004