znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 93/03-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Š. L., bytom K., zastúpeného advokátom Mgr. T. P., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2003 doručená   sťažnosť   JUDr.   Š.   L.,   bytom   K.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. T. P., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003.

Navrhovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 1 T 15/99 z 13. februára 2002 uznaný vinným z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 148 ods. 3 Trestného zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov. Uvedený rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil v celom rozsahu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 podľa § 258 ods. 1 písm. d) a e) Trestného poriadku a zároveň uznal navrhovateľa vinným z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona (v znení platnom v dobe vynesenia rozsudku), za čo mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Jediným dôvodom, pre ktorý najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 15/99 z 13. februára 2002 je podľa odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 „...že krajský súd pri posudzovaní skutku a jeho trestno- právnych následkov použil v rozpore s ustanovením § 16 ods. 1 Tr. zák. nesprávny zákon v jeho znení účinnom v čase činu, hoci v zmysle druhej vety za bodkočiarkou § 16 ods. 1 Tr. zák. mal byť použitý neskorší zákon pre páchateľa priaznivejší.“ Najvyšší súd naviac uviedol: „Krajský   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   správne   ustálil   skutkový stav...“. Najvyšší súd i krajský súd teda dospeli ku zhodným skutkovým záverom. Najvyšší súd   pritom   vyhodnotil   dôkazy   a až na   ich   základe   sa   priklonil   ku   skutkovým   záverom krajského   súdu   a odmietol   námietky   z odvolania   obžalovaného,   pokiaľ   ide   o skutok i o údajné nedostatky dokazovania.

Skutkovým základom oboch rozsudkov je, že navrhovateľ v období od 17. júna 1992 do   2.   septembra   1992   vo   viacerých   prípadoch   doviezol   z Maďarskej   republiky   ropné produkty   v objeme   4   680,57   t,   ktoré   pri   dovoze   nesprávne   deklaroval,   a to   tak,   aby nepodliehali zdaneniu, hoci išlo o motorovú naftu, ktorá zdaneniu podliehala. Túto predával ako motorovú naftu Colza D, čím vznikol zdaniteľný obrat, pričom daň z obratu nezaplatil ani napriek tomu, že mu ju vo výške 47 507 786 Sk daňový úrad dodatočne vymeral.  

Navrhovateľ v sťažnosti tvrdí, že nedovážal motorovú naftu, ale iné ropné produkty, ktoré v dobe ich dovozu nepodliehali zdaneniu, čo mali potvrdiť skúšky vzoriek odobraných Colným úradom Komárno, ktoré vykonali rôzne subjekty. Uvedený obchod vraj realizovali iné   osoby,   zamestnanci   firmy,   ktorej   bol   vlastníkom.   Uznáva   však   (s.   3   sťažnosti),   že dovážané   ropné   produkty   boli   použiteľné   aj   ako   palivo   (súčasť   paliva)   pre poľnohospodárske a iné stroje. Napriek označeniu dovážaného produktu ako „nafta Colza D“ však podľa jeho tvrdenia nešlo o naftu. Týmto i ďalším tvrdeniam vraj orgány činné v trestnom konaní nevenovali pozornosť.

Súdy oboch stupňov podľa jeho názoru opreli svoje rozhodnutia o znalecký posudok č. 4/1998 doc. Ing. W. W., CSc., vyhotovený na základe písomných podkladov, ktoré sa netýkali   dovážaného   tovaru,   ani   autentických   vzoriek.   Navrhovateľ   polemizuje   aj s obsahom tohto znaleckého posudku a upozorňuje, že jeho návrh na doplnenie dokazovania posudkom   Chemicko-technologickej   fakulty   STU   Bratislava   súdy   nezohľadnili. Navrhovateľ namieta, že krajský súd nepripísal váhu ďalšiemu posudku doc. Ing. W W., CSc., č. 1/2002, a to preto, lebo tento posudok bol vypracovaný na základe vzorky, ktorú navrhovateľ získal od neznámych osôb, i keď podľa svedka M. J. (pracovníka Colného úradu Komárno) bola pravá.

Navrhovateľ spochybňuje význam výpovedí   odberateľov ropných   produktov. Súd podľa   jeho   mienky   nesprávne   nezobral   do   úvahy   testy   dovážaných   produktov,   ktoré vykonalo päť rôznych organizácií potvrdzujúcich, že nešlo o naftu ani záväzného zaradenia dovážaného tovaru do colného sadzobníka Ústrednou colnou správou. Navrhovateľ vyčíta orgánom   činným v trestnom   konaní,   že   včas nezabezpečili   vzorky   dovážaných   ropných produktov skladované Colným úradom v Komárne, a tak tieto boli po uplynutí stanovenej doby   zničené,   čo   mu   znemožnilo   dokázať   jeho   nevinu.   V dôsledku   toho   vznikli pochybnosti, ale postupovalo sa v jeho neprospech.

Navrhovateľ   spochybňuje   aj   výpovede   troch   svedkov   tým,   že   nemali   záujem   na zistení pravdy. Súd podľa jeho názoru nezohľadnil ani to, že väčšinu dovážaných ropných produktov nepreclievala jeho firma AMCOT, ale odberatelia.

Postupu daňových orgánov pri vymeriavaní dane vyčíta formálnosť, keď za základ charakteristiky dovážaných ropných produktov zobrali faktúry s označením „nafta“. Zásah do svojho práva na spravodlivý proces vidí navrhovateľ „v súvzťažnosti všetkých uvedených pochybení“.  

Porušenie svojich práv teda vidí navrhovateľ v tom, že najvyšší súd rovnako ako predtým krajský súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, pričom neprihliadal na dôkazy v jeho prospech, v dôsledku čoho ho uznal vinným a uložil mu trest odňatia slobody. Navrhovateľ naviac tvrdí,   že   uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Nitre č. KÚV-02/02-NR-1997 zo 14. mája 1997, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie, mu nebolo   doručené   spôsobom,   ktorý   v roku   1997   predpisoval   Trestný   poriadok. Navrhovateľova   argumentácia   v sťažnosti   je   okrem   námietky   nesprávneho   doručenia v zásade totožná s tou, s ktorou sa vyrovnali všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch.  

Navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho   práv   v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02, zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Domáha sa aj primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   200   000   Sk   a náhrady   trov   konania. Navrhovateľ podal návrh na dočasné opatrenie, ktorým by bola odložená vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003.

V texte sťažnosti, mimo petitu, uvádza navrhovateľ aj údajné porušenie jeho práv podľa čl. 16 a čl. 19 ústavy. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia (petit). Preto ústavný súd rozhoduje iba o porušení tých práv, ktoré navrhovateľ uvádza v petite a namietanie porušenia ďalších práv len v texte sťažnosti, mimo petitu, považuje za súčasť navrhovateľovej argumentácie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej zmluvy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   už v začiatkoch svojho pôsobenia vyslovil, že nie je nadriadeným orgánom všeobecných súdov (I. ÚS 138/93), a teda ich rozhodnutia môže rušiť, len ak vykazujú znaky svojvôle. Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 a zistil, že nie je prejavom svojvôle. Výrok rozsudku je   v súlade s platným právom. Najvyšší súd primerane odôvodnil svoje rozhodnutie. Vysporiadal sa s navrhovateľovou (v konaní pred najvyšším súdom obžalovaného) argumentáciou. Vysvetlil, o ktoré dôkazy a prečo oprel svoje závery, i to, prečo nedal prednosť iným dôkazom.

Keďže rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 39/02 zo 16. januára 2003 nevykazuje žiadne znaky svojvôle, neznamená porušenie navrhovateľovho práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ale je základom pre zákonný a ústavný zásah do jeho práva na osobnú slobodu pre výkon trestu odňatia slobody.

Najvyšší súd svoje skutkové závery oprel hlavne o nasledovné dôkazy:

- To, že navrhovateľ dovážal naftu, a nie iné ropné produkty, mal za dokázané hlavne listinnými   dôkazmi,   objednávkami,   faktúrami,   dodacími   listami,   jednotnými   colnými deklaráciami, vedeckou výpoveďou pracovníčky daňového úradu Ing. V. K. a výpoveďami ďalších svedkov. Svedkovia, bývalí odberatelia potvrdili, že tovar kupovali a bez problémov používali ako naftu. Vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach a znalecký posudok doc. Ing. W. W., CSc., taktiež potvrdili, že išlo o naftu. Posudky a odborné vyjadrenia, ktorými argumentoval navrhovateľ, nezohľadnil vzhľadom na   to,   že   nemal   za   preukázané,   že   sa   týkali   ním   dovážaných   ropných   produktov. Navrhovateľ predával ropné produkty za cenu, ktorá sa skoro rovnala cene motorovej nafty.

- To, že dodávky motorovej nafty fakturovala firma navrhovateľa, že on podpisoval faktúry a v daňovom priznaní za tretí štvrťrok 1992 uviedol obrat s nulovou sadzbou dane z obratu, vyplynulo z príslušných listinných dôkazov (faktúr, daňového priznania). Najvyšší súd teda vyhovel požiadavke § 2 ods. 5 Trestného poriadku, lebo náležite zistil skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie.

Najvyšší súd pritom vysvetlil, prečo a ako použil všetky dôkazy a zvlášť reagoval na argumentáciu navrhovateľa.

Pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s § 2 ods. 6 Trestného poriadku, keď ich hodnotil   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   a založeného   na   starostlivom   zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomnej závislosti.

Navrhovateľ   vidí   porušenie   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že v dôsledku dĺžky konania boli po uplynutí zákonom stanovenej   doby   zničené   vzorky   dovážaných   ropných   produktov   skladované   Colným úradom v Komárne, čo mu znemožnilo preukázať nevinu. Všeobecné súdy   opreli svoje skutkové zistenia o iné vieryhodné dôkazy (znalecké posudky   a iné vedecké výpovede), a nie o absenciu týchto vzoriek. Preto ich zničenie a nemožnosť ich použitia v dôsledku dĺžky   konania   neznamená   zásah   do   navrhovateľových   práv   a zvlášť   nie   do   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s ktorým naviac ani nie je v logickej súvislosti. Naviac najvyšší súd zjavne konal bez zbytočných prieťahov, keď za 10 mesiacov rozhodol o odvolaní v skutkovo zložitej trestnej veci.

Pokiaľ ide   o sťažovateľovu námietku, že mu vznesenie obvinenia bolo do   väzby v Maďarskej republike doručené priamo slovenským vyšetrovateľom, a nie prostredníctvom maďarských orgánov, čím bolo podľa jeho tvrdenia porušené jeho právo, aby sa jeho vec spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednala   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   navrhovateľ   nepreukázal,   ba   ani netvrdí, že ju vzniesol v rámci jeho trestného stíhania pred orgánmi činnými v trestnom konaní. včítane súdu, ktoré mohli prípadne zjednať nápravu. Ak sa navrhovateľ domnieva, že uvedeným postupom boli porušené jeho práva, tak sa ich ochrany mohol domáhať pred všeobecným súdom, čo podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu.   Okrem   toho   medzi   údajne   nesprávnym   doručením   uznesenia   Krajského   úradu vyšetrovania   Policajného   zboru   v Nitre   č.   KÚV-02/02-NR-1997   zo   14.   mája   1997 o vznesení   obvinenia   navrhovateľa   a konaním   a rozhodovaním   najvyššieho   súdu   nie   je príčinná súvislosť. Najvyšší súd rozhodoval ako odvolací súd o rozhodnutí prvostupňového súdu   a o obžalobe   podanej   na   navrhovateľa   prokurátorom,   a nie   o vznesení   obvinenia vyšetrovateľom, a teda na prípadnom procesnom pochybení vyšetrovateľa nemohol mať podiel.

Keďže   ústavný   súd   neprijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   tak   je   bezpredmetné rozhodovať o návrhu na vydanie dočasného opatrenia.  

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003