znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 92/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť maloletých ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obajatrvale   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   zákonnou   zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Humenné   sp. zn. 21   Er   732/2013z 11. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletých ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. septembra 2014 doručená sťažnosť maloletých ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,obaja   trvale   bytom ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   zákonnou   zástupkyňou ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímOkresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Er 732/2013 z 11. júla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že zákonná zástupkyňa sťažovateľov, matkamaloletých detí, podala 10. septembra 2013 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému,otcovi sťažovateľov, ktorý sa týkal okrem splatnej pohľadávky výživného za september2013   v sume   400   €   aj   do   budúcna   neuhradených   splatných   pohľadávok   na výživnom.Povinný   podal   22.   januára   2014   námietky   proti   exekúcii   a proti   trovám   exekúcie.Vyšší súdny úradník okresného súdu uznesením sp. zn. 21 Er 732/2013 z 27. mája 2014rozhodol o námietkach povinného tak, že námietkam proti exekúcii nevyhovel a námietkamproti   trovám   sťažovateľov   v súvislosti   s účelným   vymáhaním   nároku   vyhovel.Proti uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie. Sudca okresného súdu uznesenímsp. zn. 21 Er 732/2013 z 11. júla 2014 rozhodol tak, že námietkam povinného proti trovámsťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku nevyhovel (vzhľadom na zmeškanielehoty   pre   podanie   námietok)   a súčasne   exekúciu   do   sumy   373,46   €   v časti   trovsťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku čiastočne zastavil.

Sťažovatelia sú toho názoru, že okresný súd svojím uznesením sp. zn. 21 Er/732/2013z 11. júla 2014 porušil ich označené práva.

Sťažovatelia svoje stanovisko zdôvodňujú touto argumentáciou:«Ako je zrejmé z vyššie opísaného, skutkového stavu, odporca - uznesením sp. zn. 21Er/732/2013-47   zo   dňa   11.   7.   2014   rozhodol   tak,   že   námietkam   otca   voči   trovám maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku nevyhovel a exekúciu do sumy 373,46 € v časti trov maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku čiastočne zastavil. Odporca svoje rozhodnutie v časti trov odôvodnil takto: „Nakoľko súd z upovedomenia o začatí exekúcie v časti určujúcej predbežné trovy oprávneného v súvislosti s účelným vymáhaním nároku zistil, že exekúcia sa vykonáva v širšom rozsahu a to v sume 418,96 eur, pričom zákonný rozsah je v sume 45,50 €, bolo potrebné v prevyšujúcej časti v sume 373,46 eur iastočne aj bez návrhu exekúciu zastaviť.“

Odporca v odôvodnení citoval ustanovenie § 57 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Rozhodnutie odporcu o čiastočnom zastavení exekúcie do sumy 373,46 € v časti trov maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku je založené na ústavne nekonformnom výklade ustanovenia § 57 ods. 3 Exekučného poriadku.

V   predmetnej   veci   však   nikdy   nedošlo   k   takej   situácii,   že   by   exekúcia   bola vykonávaná v širšom rozsahu, pretože exekúcia je vykonávaná v súlade s upovedomením o začatí exekúcie, kde sú trovy maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku určené vo výške 418,96 €.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku - Exekútor poverený vykonaním   exekúcie   upovedomí   povinného   i   oprávneného   o   začatí   exekúcie,   prípadne o spôsobe jej vykonania a o predbežných trovách exekúcie; povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku   oprávneného   alebo   aby   do   14   dní   od   doručenia   upovedomenia   o   začatí exekúcie vzniesol námietky podľa § 50.

Podľa ustanovenia § 48 písm. d) Exekučného poriadku - Upovedomenie o začatí exekúcie musí obsahovať označenie vymáhaného nároku.

Podľa ustanovenia § 61b ods. 1 Exekučného poriadku - Exekúciu, možno vykonať len v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57 ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Podľa   ustanovenia   §   61b   ods.   2   Exekučného   poriadku   - Exekútor   je   návrhom na vykonanie exekúcie viazaný a nemôže vykonať exekúciu vo väčšom rozsahu, než navrhuje oprávnený, aj keby bol z exekučného titulu oprávnený uplatňovať viac; to platí aj pre trovy exekúcie.

Z   ustanovenia   §   47   ods.   1   písm.   a)   Exekučného   poriadku   vyplýva   povinnosť exekútora   uviesť   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie   výšku   predbežných   trov   exekúcie, a zároveň v zmysle ustanovenia § 48 písm. d) Exekučného poriadku musí upovedomenie o začatí exekúcie obsahovať aj označenie vymáhaného nároku. Rozsah vymáhaného nároku je   zase   upravený   v   ustanovení   §   61b   ods.   1   Exekučného   poriadku,   a   rozumie   sa   ním pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu, jej príslušenstvo a trovy exekúcie.

Vzhľadom na doteraz uvedené je nepochybné, že v upovedomení o začatí exekúcie boli uvedené všetky náležitosti, ako to vyžadujú ustanovenia Exekučného poriadku uvedené v predchádzajúcom odseku. Skutočnosť, že trovy exekúcie boli uvedené v upovedomení o začatí exekúcie, potvrdzuje aj odporca, keď v odôvodnení konštatuje, že „z upovedomenia o začatí exekúcie v časti určujúcej predbežné trovy oprávneného v súvislosti s účelným vymáhaním nároku zistil...“.

Pokiaľ teda bola v upovedomení o začatí exekúcie uvedená výška trov maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním ich nároku, a exekúcia   sa   vykonáva   v   súlade   s   týmto   upovedomením,   kde   je   vymedzený   rozsah vymáhaného nároku, nie je potom možné, aby sa exekúcia vykonávala v širšom rozsahu, ako to tvrdí odporca. Je preto nepochybné, že exekúcia by sa vykonávala v širšom rozsahu len   v tom   prípade,   ak   by   exekútor   vymáhal   aj   taký   nárok,   ktorý   nie   je   uvedený, resp. špecifikovaný v upovedomení o začatí exekúcie v časti vymáhaného nároku.

V   predmetnej   veci   však   k   takému   konaniu   nedošlo,   pretože   exekútor   vykonáva exekúciu   presne   v   tom   rozsahu,   ktorý   je   uvedený   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie. Nad rámec   vymáhaného   nároku   uvedeného   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie   exekútor exekúciu nevykonáva, a preto záver odporcu o tom, že exekúcia sa vykonáva v širšom rozsahu, nemá žiadny skutkový a právny základ, v dôsledku čoho ide o zjavne svojvoľnú aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 3 Exekučného poriadku na predmetnú vec. Navyše ani samotný odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, že by sa exekúcia vykonávala aj   ohľadne   nároku,   ktorý   nie   je   uvedený,   resp.   špecifikovaný   v   upovedomení   o   začatí exekúcie v časti vymáhaného nároku.

Ako je zrejmé z rozhodnutia odporcu, otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade podal námietky proti exekúcii a námietky proti trovám exekúcie. Odporca (rozhodujúc vyšším súdnym úradníkom) najprv uznesením sp. zn. 21Er/732/2013-40 zo dňa 27. 5. 2014 rozhodol o týchto námietkach tak, že námietkam otca voči exekúcii nevyhovel a námietkam otca voči trovám maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku vyhovel, ale na základe odvolania maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade odporca (rozhodujúc sudcom) potom uznesením sp. zn. 21Er/732/2013-47 zo dňa 11. 7. 2014 rozhodol tak, námietkam otca voči trovám maloletých sťažovateľov v 1. a 2.   rade   ako   oprávnených   v   súvislosti   s   účelným   vymáhaním   nároku nevyhovuje a exekúciu do sumy 373,46   € v   časti   trov maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku čiastočne zastavuje.

Exekučný   poriadok   v   ustanovení   §   201   ods.   2   priznáva   povinnému,   teda   otcovi maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, možnosť 'namietať výšku trov exekúcie uvedenú v upovedomení o začatí exekúcie. Je teda nepochybné, že otec maloletých sťažovateľov v 1. a   2.   rade   disponoval   s   prostriedkom   obrany   proti   výške   trov   exekúcie   uvedenej v upovedomení o začatí exekúcie. Tento prostriedok obrany otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade aj využil, avšak rozhodnutím odporcu bolo o jeho námietkach proti trovám exekúcie rozhodnuté tak, že im nebolo vyhovené, pretože boli podané oneskorene.

Po   nadobudnutí právoplatnosti   výroku, ktorým nebolo vyhovené námietkam otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade proti výške trov exekúcie uvedenej v upovedomení o začatí exekúcie, došlo k tomu, že upovedomenie o začatí exekúcie sa stalo aj v časti trov exekúcie záväzným podkladom pre vydanie exekučného príkazu v zmysle ustanovenia § 52 Exekučného poriadku, pretože aj exekučný príkaz podľa ustanovenia § 53 písm. e) musí obsahovať označenie vymáhaného nároku.

So zreteľom na to, že otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade využil prostriedok obrany   proti   výške   trov   exekúcie   uvedenej   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie,   ktorým disponoval, a o ktorom bolo právoplatné rozhodnuté, odporcovi za tejto situácie žiadne ustanovenie Exekučného poriadku neumožňovalo urobiť ďalšie rozhodnutie týkajúce sa trov exekúcie, o ktorých právoplatne rozhodol tým, že nevyhovel námietkam otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade proti trovám konania. Z tohto dôvodu je rozhodnutie odporcu o čiastočnom zastavení exekúcie do sumy 373,46 € v časti trov maloletých sťažovateľov v 1. a   2.   rade   ako   oprávnených   v   súvislosti   s   účelným   vymáhaním   ich   nároku   zjavne svojvoľné a ústavne neakceptovateľné.

V   právnom   štáte   je   neprípustné,   aby   súd   v   exekučnom   konaní   svojvoľne a bez akéhokoľvek   zákonného   splnomocnenia   nahrádzal   činnosť   povinného   -   otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, ktorý je v predmetnom exekučnom konaní zastúpený advokátom, ktorý oneskorene podal námietky proti trovám exekúcie, a toto jeho pochybenie odstrániť   a v   prevažnej   miere   zmierniť   vlastným   rozhodnutím   o   tej   istej   otázke bez akéhokoľvek návrhu či podnetu zo strany účastníkov, konania.

Pokiaľ odporca v predmetnej veci rozhodol o trovách konania tak, že nevyhovel námietkam   otca   maloletých   sťažovateľov   v   1.   a   2.   rade,   a   následne   o   tej   istej   otázke rozhodol bez návrhu, pričom tento krát rozhodol v prospech otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, čím v prevažnej miere zmiernil následky vyplývajúce pre neho, znevýhodnil tým postavenie jedného účastníka konania - maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených na úkor ich otca ako povinného. Zároveň došlo aj k porušeniu zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom v prospech otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade.»

Sťažovatelia na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súdpo prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenieich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1   dohovoru   namietaným   uznesením   okresného   súdu,   zakázal   okresnému   súdupokračovať v namietanom porušovaní ich práv, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vecokresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   právnehozastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým tento na základe podaného odvolaniasťažovateľov   nevyhovel   námietkam   povinného   voči   trovám   exekúcie   a súčasne   v častitýkajúcej sa trov exekúcie exekúciu čiastočne zastavil. Porušenie označených práv vidiasťažovatelia v podľa ich názoru ústavne nekonformnom výklade ustanovenia § 57 ods. 3zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

V   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   ústavná   ochrana   základných   práv   a   slobôd,ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvyrozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciuzákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdutak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný   súd   pri   posúdení   námietok   sťažovateľov   sústredil   svoju   pozornosťna relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie okresného súdu,malo   dostatočnú   oporu   v relevantnej   právnej   úprave   a   či   v intenciách   prezentovanejjudikatúry   bol   sťažovateľom   poskytnutý   náležitý   a zároveň   ústavne   konformný   výkladaplikovanej právnej úpravy, ako aj na to nadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatýchzáverov.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak tovyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodovzastavenia   len   sčasti   alebo   ak   sa   exekúcia   vykonala   v širšom   rozsahu,   než   stačína uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Podľa § 58 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa   §   61b   Exekučného   poriadku   exekúciu   možno   vykonať   len   v   rozsahupohľadávky   vyplývajúcej   z exekučného   titulu,   jej   príslušenstva   a trov   exekúcie   (§   57ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť,alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolomožné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútorpodľa osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie.

Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnychmajetkových   práv   povinného,   ktorá   sa   uskutočňuje   za   podmienok   a   predpokladovvymedzených procesnými predpismi, s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorámu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Je nevyhnutné, abyexekučné právo zabezpečovalo aj ochranu povinného a práv tretích osôb pred nadmernýmia neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí.

V tomto duchu obsah ustanovenia § 61b Exekučného poriadku reflektuje na jednuzo základných zásad exekučného práva, podľa ktorej sa exekúcia nemôže v žiadnom prípadevykonávať v širšom rozsahu, než vyplýva z exekučného titulu a z povinnosti nahradiť trovyexekúcie.   V záujme   dôsledného   zabezpečenia   ochrany   povinného   pred prípadnýminadmernými či neopodstatnenými zásahmi v exekučnom konaní, právna úprava zakotvená v§   58   ods.   1   Exekučného   poriadku   umožňuje   zastavenie   konania   v prípadoch   jejneprípustnosti nielen na základe procesnej aktivity účastníka konania, ale aj na základeprocesnej aktivity exekučného súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým exekúciu čiastočne v častitýkajúcej sa trov exekúcie zastavil, dôvodil, že keďže „z upovedomenia o začatí exekúcie v časti určujúcej predbežné trovy oprávneného v súvislosti s účelným vymáhaním nároku zistil, že exekúcia sa vykonáva v širšom rozsahu a to v sume 418,96 eur, pričom zákonný rozsah je v sume 45,50 eur, bolo potrebné v prevyšujúcej časti v sume 373,46 eur čiastočne aj bez návrhu exekúciu zastaviť“.

Spomínaný zákonný rozsah predbežných trov sťažovateľov týkajúcich sa účelnéhovymáhania ich nároku v exekučnom konaní, exekučný súd ustálil odkazom na špeciálneustanovenie   §   10   ods.   4   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov k ustanoveniu § 10 ods. 3 citovaného právneho predpisu, ktorébolo pri výpočte trov uvedených v upovedomení o začatí exekúcie nesprávne aplikovanénamiesto označeného špeciálneho ustanovenia.

Je   objektívne   nespochybniteľné,   že   rozsah   trov   exekúcie   pôvodne   určenýv upovedomení   o začatí   exekúcie   nezodpovedal   rozsahu   vyplývajúcemu   z osobitnéhoprávneho predpisu, na ktorý odkazuje už samotný § 201 ods. 1 Exekučného poriadku.Exekučný súd na základe § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ex officio v časti prevyšujúcejlegálny rozsah trov exekúcie exekúciu zastavil. Rozsah povinnosti nahradiť trovy exekúcieje   primárne   určený   relevantnou   právnou   úpravou,   a takto   určenému   rozsahu   máupovedomenie o začatí exekúcie v časti určenia predbežných trov exekúcie aj zodpovedať.Ústavný súd je toho názoru, že exekučný súd, ktorý na základe vlastnej procesnej iniciatívynesprávne   určenú   výšku   trov   exekúcie   v súlade   so   zodpovedajúcou   právnou   úpravoukorigoval, naplnil účel ustanovenia § 61b Exekučného poriadku a v danom konkrétnomprípade zabránil vzniku bezdôvodného obohatenia na strane sťažovateľov ako oprávnených.Výklad, ktorý okresný súd v posudzovanom prípade zvolil, kvalifikuje ústavný súd akoústavne konformný, pretože korešponduje s už spomínanou základnou zásadou exekučnéhopráva, podľa ktorej rozsah výkonu exekúcie nemôže prekročiť povinnosť nahradiť trovyexekúcie určené v súlade s príslušnou právnou úpravou. Postup okresného súdu mal zároveňdostatočnú oporu v zodpovedajúcich ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 57 ods. 3,§ 58, § 61b, ako aj § 201 ods. 1).

Pokiaľ ide o zmienené odôvodnenie, ktoré bolo podkladom pre čiastočné zastavenieexekúcie, je ústavný súd toho názoru, že poskytuje sťažovateľom v prvom rade náležitúinterpretáciu   relevantnej   právnej   úpravy,   v rámci   ktorej   sú   potom   dostatočne   podrobnevysvetlené skutkové závery a právne závery, ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnejúpravy okresný súd dospel.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   odôvodnenie   zrozumiteľne   a bez   zjavnýchlogických   protirečení   vysvetľujúce   svoj   skutkový   a tomu   zodpovedajúci   právny   záver,nijako nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnostiani arbitrárnosti.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľovnamietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súd aplikoval platnúa účinnú   právnu   úpravu,   aplikácii   ktorej   predchádzal   jej   náležitý   a ústavne   konformnývýklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite a zároveň logicky odôvodnené.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je potrebné odmietnuťako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako   to   je   uvedené   vo výroku   tohto   uznesenia,   a   ďalšími   návrhmi   sťažovateľovsa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015