znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 92/2013-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   K., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Rožňava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   118/2006   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2005) takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod   sp.   zn.   6   C   118/2006   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 6 C 124/2005) p o r u š e n é b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Rožňava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 118/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti C., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Rožňava p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Rožňava j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., trovy konania v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet jej právnej   zástupkyne   JUDr.   A.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 92/2013-13 z 12. februára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 118/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2005).

Následne   ústavný   súd   27.   februára   2013   vyzval   okresný   súd   na   vyjadrenie   sa k vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti   a   oznámenie,   či   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 22. marca 2013. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   vyjadrenie   podpredsedníčky   okresného   súdu s chronológiou   úkonov   okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

„Žalobca C., s.r.o. K. podal dňa 20. 5. 2005 žalobcu o zaplatenie 66.088.-Sk s prísl., z titulu schodku na zverených hodnotách proti žalovanému Z. U., ktoré konanie sa viedlo pod sp. zn, 6C/124/2005.

Vo veci bol dňa 27. 5. 2005 vydaný platobný rozkaz. Žalovaný podal dňa 1. 8. 2005 odpor. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 12. 10. 2005, kedy sa žalobca nezúčastnil pojednávania ani jeho právny zástupca, ktorý sa ospravedlnil. Ospravedlnil sa aj svedok I. G., ktorý žiadal, aby bol vypočutý dožiadaným súdom.

Pojednávanie bolo odročené na 27. 10. 2005, Právna zástupkyňa žalobcu žiadala odročiť pojednávanie z dôvodu kolízie pojednávaní.

Pojednávanie   bolo   odročené   na   14.   12.   2005.   Aj   na   toto   pojednávanie   sa ospravedlnili obaja právni zástupcovia.

Aj ďalšie pojednávanie dňa 4. 1. 2006 bolo odročená na žiadosť právneho zástupcu žalobcu,   a   to   na   12.   4.   2006.   Na   tomto   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 5,919.-Sk s úrokom z omeškania. Nárok o zaplatenie sumy 62.169,-Sk s prísl. bol vylúčený na samostatné konanie, vrátane náhrady trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 2. 6. 2006.

Vylúčená vec sa viedla pod sp. zn. 6C/118/2006. Dňa 23. 1. 2007 súd vyzval zástupcu žalobcu na predloženie listín - príloh k pracovnej náplni žalovaného. Tieto boli doručené dňa 26. 2. 2007.

Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 17. 5. 2007. Právny zástupca žalovaného vypovedal plnú moc, a preto pojednávanie bolo odročené na 31. 5. 2007. Pojednávanie bolo   odročené   na   neurčito   pre   neprítomnosť   žalovaného   a   za   účelom   zistenia   pobytu žalovaného.

Pojednávanie   dňa 19.   9.   2007   bolo odročené   na neurčito,   pretože podľa   správy od Obecného úradu v K., žalovaný sa zdržiaval v obci a zistenia stavu doručovania zásielky. Uznesením   zo   dňa   16.   10.   2007   bolo   nariadené   predvedenie   žalovaného,   proti ktorému   žalovaný   podal   odvolanie.   Spis   bol   predložený   na   rozhodnutie   o   odvolaní Krajskému súdu v Košiciach.   Spis sa vrátil dňa   22.   8.   2008.   Krajský   súd   v Košiciach uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.

Vo   veci   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   5.   11.   2008,   ktoré   bolo   odročené na 3. 12. 2008.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito,   pretože   u   žalovaného doručenie nebolo vykázané.

Podobne pojednávanie dňa 12. 3. 2009 bolo odročené pre neprítomnosť žalovaného. Pojednávanie dňa 22. 4. 2009 bolo odročené na 3. 6. 2009, pretože žalovanému malo byť predvolanie na pojednávanie doručené prostredníctvom OO PZ v R. Podľa ich správy sa žalovanému nepodarilo predvolanie doručiť, pretože bol ako vodič kamióna v Š. Dňa 26. 6. 2009 prevzala právne zastúpenie žalovaného JUDr. H. G. Pojednávanie   dňa   14.   10.   2009   bolo   odročené   na   žiadosť   právnej   zástupkyne žalovaného, pretože žalovaný bol v zahraničí.

Pojednávanie   dňa   28.   10.   2009   bolo   odročené   na   25.   11.   2009,   pretože   sa ospravedlnil   právny   zástupca   žalobcu.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené pre práceneschopnosť zákonného sudcu.

Dňa   2.   2.   2010   súd   uložil   právnemu   zástupcovi   žalobcu   predložiť   listiny preukazujúce výplatu mzdy žalovanému, objasniť spôsob výpočtu odovzdaných tržieb vo vzťahu k nákladom a výdavkom. Zástupkyni žalovaného bolo uložené zdokladovať od čoho odvodzoval nárok na výplatu 10 % provízií.

Dňa   8.   3.   2010   na   pojednávaní   predložil   zástupca   žalobcu   návrh   na   zmenu žalobného petitu a rozšíril žalobu na sumu 91.945.-Sk s prísl.. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu doručenia zmeny petitu žaloby a predloženia účtovných dokladov.

Žalobca dňa 22. 3. 2010 zobral späť žalobu ohľadom rozšíreného návrhu. Po   predložení   dokladov   vo   veci   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   12.   5.   2010, predvolaná prokuristka sa ospravedlnila a vo veci sa písomne vyjadrila a doručila len cestovné záznamy bez konkrétnej identifikácie. Navrhovali vypočuť svedka Ing. G., bývalého konateľa.

Po zistení adresy tohto svedka, vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 16. 6. 2010, ktoré bolo odročené na neurčito, pretože predvolaný svedok sa ospravedlnil a žiadal, aby bol vypočutý dožiadaným súdom. Zápisnica o výsluchu svedka bola vrátená dňa 5.8. 2010. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 22. 11. 2010, aby bolo možné zabezpečiť účasť prokuristky.

Dňa   13.   1.2011   súd   vypočul   žalovaného   k   svedeckej   výpovedi   do   zápisnice o výsluchu,   pretože   žalovaný   mal   znova   odcestovať   do   zahraničia.   Pojednávanie   bolo vytýčené na 14. 3. 2011.

Právna   zástupkyňa   žalovaného   navrhla   vo   veci   nariadiť   znalecké   dokazovanie z odboru účtovníctva.

Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 26. 4. 2011 oznámil súdu, že účtovné doklady je podnikateľ povinný uchovávať len 5 rokov a z toho dôvodu sa v účtovníctve nachádzajú len doklady týkajúce sa súdneho sporu.

Súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 3. 6. 2011. Dňa 11. 8. 2011 žiadala znalkyňa o predĺženie lehoty, pretože po preštudovaní spisu zistila, že je v ňom málo účtovných dôkazov a musí si vyžiadať ďalšie podporné účtovné doklady. Lehota jej bola predĺžená do 30. 9. 2011.

Dňa 20. 9. 2011 znalkyňa súdu písomne oznámila, o doplnenie ktorých dokladov požiadala žalobcu. Na výzvu znalkyne žalobca oznámil, že časť dokladov bola skartovaná v roku 2009.

Dňa 15. 11. 2011 znalkyňa súdu oznámila, že doklady potrebné pre spracovanie znaleckého posudku neobdržala, a preto je obtiažne formulovať závery znaleckého posudku. Znalkyňa dňa 30. 1. 2012 znova oznámila, že nepredloženia relevantných dokladov, výšku schodku nebude možné riadne určiť.

Dňa 8.   3.   2012 súd   uložil   žalobcovi   predložiť   znalkyni   doklady,   ktoré   označila v písomnom podaní.

Dňa   3.   4.   2012   žalobca   namietal   zaujatosť   sudkyne.   Sudkyňa   vyžiadala   spis od znalkyne a potom spis bol predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý rozhodol, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Spis sa vrátil dňa 17. 7. 2012.

Dňa 3. 9. 2012 bol spis vrátený znalkyni. Vzhľadom k tomu, že žalobca naďalej znalkyni nepredložil doklady, bola požiadaná o podanie znaleckého posudku na základe stavu účtovných dokladov. Znalecký posudok bol doručený dňa 11.3. 2013.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný a doručený 22. marca 2013, zistil aj ústavný súd.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k veci uviedla, že „prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O.s.p. neboli dané. Podľa nášho názoru prieťahy v konaní spôsobil žalobca hlavne tým, že napriek znalosti skartácie účtovných dokladov v roku 2009 mal   túto   skutočnosť   súdu   jednoznačne   oznámiť   a   nie   navrhovať   nariadenie   znaleckého dokazovania. Pokiaľ by bol tieto skutočnosti oznámil, súd by vo veci nebol nariadil znalecké dokazovanie a bol by vo veci rozhodol s poukazom na neunesenie dôkazného bremena žalobcom a v rozsahu započítacej námietky žalovaným. Okrem toho je potrebné poukázať aj na   to,   že   žalobca   a   jeho   právny   zástupca   sa   vo   viacerých   prípadoch   nedostavili na pojednávanie, aj keď sa ospravedlnili. Takisto bola ťažká komunikácia aj so žalovaným, ktorý pracuje v zahraničí. Pri posudzovaní primeranosti dĺžky konania sa musia zohľadniť aj   postupy   účastníkov   konania.   Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   účastníci   sa   vo   viacerých prípadoch   nezúčastnili   pojednávania,   žalobca   namietal   zaujatosť   sudkyne. V občianskoprávnych veciach sa vyžaduje, aby účastníci konania poskytli súdu potrebnú súčinnosť,   čo   žalobcovia   nerešpektovali   nepredložením   potrebných   dokladov pre vypracovanie znaleckého posudku.

Na základe vyššie uvedených skutočností nechávam na zváženie, či v predmetnom konaní došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky ešte v sťažnosti samotnej oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 25. apríla 2013 k vyjadreniu okresného súdu zotrvala na svojich tvrdeniach v sťažnosti, nestotožnila sa s vyjadrením okresného súdu týkajúcim sa skutkovej a právnej zložitosti sporu a poprela tvrdenie okresného súdu o ňou spôsobených prieťahoch, pretože znalecké dokazovanie nenavrhla súdu   sťažovateľka, ale žalovaná strana. Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyni reagovala na stanovisko okresného   súdu   k   prijatej   sťažnosti   z   20.   marca   2012   podaním,   v   ktorom   si   zároveň vyčíslila náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka žalobcom (náhrada škody z titulu schodku), ústavný súd konštatuje, že obdobné žaloby možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   k   doterajšej   dĺžke   napadnutého   konania   prispela čiastočne   aj   sťažovateľka,   resp.   jej   právna   zástupkyňa,   pretože   pre   ich   ospravedlnenú neúčasť   na   pojednávaniach   okresný   súd   viackrát   (celkom   dvakrát,   pozn.)   odročil pojednávania.   Sťažovateľka   taktiež   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu na pojednávaní konanom 8. marca 2010 navrhla zmenu petitu, z dôvodu ktorého okresný súd   odročil   pojednávanie,   a   následne   22.   marca   2010   tento   svoj   návrh   vzala   späť. Nad rámec uvedeného sťažovateľka v doterajšom priebehu konania poskytovala primeranú súčinnosť   a na   výzvy   okresného   súdu   reagovala   včas.   Tieto   skutočnosti   ústavný   súd zohľadnil pri stanovení finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil a identifikoval len jedno obdobie neodôvodnenej nečinnosti. Týmto obdobím nečinnosti v trvaní 8 mesiacov bolo obdobie od právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 125/2005 (2. júna 2006), ktorým časť   uplatneného   nároku   sťažovateľky   okresný   súd   vylúčil   na   samostatné   konanie do 23. januára 2007, keď okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie listín.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   vychádzal   aj   zo   svojej konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že hoci okresný súd vo veci priebežne konal (okrem   už   uvedeného   obdobia   nečinnosti),   skutočnosť,   že   od   nariadeného   termínu pojednávania 17. mája 2007 do pojednávania konaného 8. marca 2010, teda po dobu takmer troch   rokov,   nevedel   zabezpečiť   prítomnosť   žalovaného   na   pojednávaní,   svedčí o neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu.   Ústavný   súd   vychádzajúc z predloženého   spisu   konštatuje,   že   počas   uvedeného   obdobia   je   na   každej   zásielke doručovanej žalovanému vyznačený ako dôvod neprevzatia „neprevzal v odbernej lehote“. Podľa názoru ústavného súdu nemôže obstáť názor, že nebolo možné využiť poriadkové opatrenia podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku, pretože z obsahu správy Obecného úradu v K. zo 7. júna 2007 (č. l. 25 súdneho spisu) vyplýva, že žalovaný sa v mieste svojho trvalého bydliska zdržuje. Napokon nepriamo to možno dovodiť aj z vyznačenia dôvodu neprevzatia zásielky v odbernej lehote, čo predpokladá, že adresát sa v mieste doručovania zdržuje. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že v súdnom spise sa nenachádza žiaden relevantný dôkaz o tom, že žalovaný sa v dobe doručovania predvolaní na pojednávania nezdržoval   v   mieste   trvalého   bydliska,   pre   ktorý   by nebolo možné   považovať zásielky za doručené.

Takisto   neuniklo   pozornosti   ústavného   súdu,   že   okresný   súd   nariadil   znalecké dokazovanie uznesením z 3. júna 2011, teda potom, ako sťažovateľka listom doručeným 26. apríla   2011   oznámila,   že   nedisponuje   požadovanými   dokladmi   týkajúcimi   sa účtovníctva, ktoré mali slúžiť ako podklad pre znalecké dokazovanie. Z uvedeného dôvodu sa javí vydanie uznesenia okresného súdu z 8. marca 2012, ktorým sa ukladá sťažovateľke predložiť účtovné doklady na účely znaleckého dokazovania ako nadbytočné a neefektívne. V   tejto   súvislosti   možno   za   zmätočnú   obranu   označiť   tvrdenie   okresného   súdu vo vyjadrení z 20. marca 2013 o podstatnom zavinení prieťahov v konaní sťažovateľkou, ktorá napriek znalosti o skartácii účtovných dokladov v roku 2009 mala navrhnúť (v roku 2011) znalecké dokazovanie, pretože zo súdneho spisu (ale aj zo samotného vyjadrenia na inom mieste) vyplýva, že znalecké dokazovanie navrhol žalovaný.

Ústavný súd na základe všetkých uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd   v   napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, preto konštatuje,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 6 C 118/2006, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 118/2006 konal bez zbytočných   prieťahov,   pretože   okresný   súd   vo   veci   do   rozhodnutia   ústavného súdu o tejto sťažnosti nerozhodol (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neefektívny   postup,   berúc   do   úvahy   predmet   konania   na   okresnom   súde,   správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 407,55 €. Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou   pozostávajúce   z   odmeny   advokátky,   a   vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná   tarifa)   v konaní   pred   ústavným   súdom   za   jeden   úkon   právnej   služby   1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2011 v sume 763 € a v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané   v   roku   2012   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti) po 127,16 € a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 (vyjadrenie vo veci samej) po   130,16   €.   Ďalej má právna   zástupkyňa sťažovateľky   aj nárok   na náhradu   režijného paušálu 7,63 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2012 a 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2013.

Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľkou nepresahuje sumu, ktorú vypočítal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 407,55 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013