znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 92/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. V., toho času vo výkone trestu, zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   49   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie, na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 zo 14. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. februára 2012   doručená   sťažnosť   I.   V.,   toho   času   vo   výkone   trestu   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. S.   J.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie, na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   7   ods.   1   dohovoru   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 zo   14.   júna   2011   odmietol   jej   dovolanie   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008   z 30.   marca   2010,   ktorým   bolo   zamietnuté   jej   odvolanie   voči prvostupňovému   rozsudku   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“) sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008. Týmto rozsudkom bola sťažovateľka uznaná za vinnú   zo   spáchania   organizátorstva   a   pomoci   k trestnému   činu   neodvedenia   dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a c) a § 148a ods.   1,   2 a 4 Trestného zákona v znení účinnom do   30.   júna 2002 (ďalej len „Trestný zákon“) a z trestného činu, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla sťažovateľka v postupe najvyššieho súdu v konaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku špeciálneho súdu. V tejto súvislosti sťažovateľka   uviedla: «Na   predsedu   senátu   Najvyššieho   súdu   SR,   príslušného   pre rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky, bol v čase rozhodovania o podanom odvolaní vyvíjaný značný časový stres a nátlak prostredníctvom hrozby disciplinárneho opatrenia z dôvodu údajného pomalého postupu v kauze tzv. „kyselinárov“.» Sťažovateľka vyslovila názor, že najvyšší   súd   v konaní   o odvolaní   nebol   nestranný   a k porušeniu   označených   práv   došlo podľa   jej   názoru   aj   v konaní   o dovolaní,   pretože   najvyšší   súd   sa   vôbec   nevysporiadal s námietkou zaujatosti predsedu senátu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti uviedla, že došlo k nezákonnému   vykonaniu   domovej   prehliadky,   pretože   príkaz   na   jej   vykonanie   bol spočiatku vystavený na iný byt. Po tomto zistení vyšetrovateľ kontaktoval sťažovateľku v správnom byte, tá bola predvedená pred vyšetrovateľa, byt ostal strážený príslušníkmi polície od rána 7. februára 2002 a domová prehliadka sa vykonala až 8. februára 2002 potom, ako bol vydaný nový príkaz na vykonanie domovej prehliadky, ktorý ale podľa tvrdení   sťažovateľky   neobsahoval   presné   identifikačné   údaje   nehnuteľnosti. Na nezákonnosť vykonania domovej prehliadky sťažovateľka poukazovala aj v odvolaní, aj v dovolaní, a podľa jej názoru takto získané dôkazy nemal najvyšší súd zohľadniť.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v rámci konania o odvolaní, ako aj v rámci dovolacieho konania zásadným spôsobom porušil jej právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tým podľa nej došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľka argumentovala tým, že odvolací súd „mechanicky prevzal argumentáciu   súdu   I.   stupňa   v odsudzujúcom   rozsudku   a vôbec   nereflektoval   na   obsah podaného   odvolania“. Vo   vzťahu   k uvedenému   sťažovateľka   dodala,   že   v odvolaní namietala   nezákonnosť   vykonania   domovej   prehliadky, „značnú   subjektivizáciu zachytených   odposluchov   telefonickej   konverzácie   sťažovateľky   v dôsledku   zachytených komentárov a slovných   dodatkov   vyšetrovateľa...   Sťažovateľka namietala   v odvolaní   ako v dovolaní   najmä   fakt,   že   v rámci   trestného   konania   súd   prihliadal   vo   väčšej   miere na záznam telefonických rozhovorov, obohatený o subjektívne komentáre vyšetrovateľa, ako na   samotnú   podstatu   telefonického   rozhovoru   bez   rušivých   elementov,   skresľujúcich pôvodný význam rozhovoru.“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd ani v odvolacom konaní, ani v dovolacom konaní touto námietkou vôbec nezaoberal. Sťažovateľka uviedla, že   najvyšší   súd   sa   uvedeným   postupom   dopustil   aj   porušenia   jej   práva   na   obhajobu. Sťažovateľka súčasne namietala, že najvyšší súd sa ani v konaní o odvolaní, ani v konaní o dovolaní   nezaoberal   jej   námietkami   týkajúcimi   sa   okolností „prevodu   obchodnej spoločnosti   K.   na   osobu   sťažovateľky   a následne   na   P.   U.“. Okrem   toho   sťažovateľka tvrdila, že najvyšší súd nevzal do úvahy ani jej ďalšie námietky, v rámci ktorých poukázala na „nezohľadnenie výpovedí svedkýň H. a M.“, z ktorých podľa udania sťažovateľky malo vyplynúť, že na ňu bol vyvíjaný nátlak prostredníctvom tzv. „vyholených mužov“.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru, a teda namietala skutočnosť, že jej nebol uložený trest na základe zákona, pretože podľa jej názoru nebolo v konaní preukázané, že bola súčasťou zločineckej skupiny, a že v tomto smere   nedošlo   z jej   strany   k naplneniu   subjektívnej   stránky   trestného   činu   založenia, zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny,   a preto   nemala   byť   za   tento   skutok v zmysle zásady in dubio pro reo odsúdená.

Sťažovateľka   vyslovila   aj   názor,   že   v označenom   trestnom   konaní   došlo   aj k porušeniu zásady prezumpcie neviny, a teda jej základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka dodala, že prvostupňový súd nepostupoval v zmysle § 2 ods. 5 a 6 Trestného poriadku a že všetky dôkazy vyhodnocoval jednoznačne v jej neprospech. Sťažovateľka   súčasne   uviedla,   že   celý   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní od samotného začiatku naznačoval, kto bude obžalovaný a kto ostane v pozícii svedka. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia vyplývajúce z čl. 21 ods. 2 Ústavy bolo porušené, pričom k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní. Základné   právo   sťažovateľky   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.

Základné   právo   sťažovateľky   na   zákonného   a   nestranného   sudcu   vyplývajúceho z čl. 48   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6 ods.   1   dohovoru   porušené bolo,   pričom k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.

Základné   právo   sťažovateľky   na   uloženie   trestu   na   základe   zákona   vyplývajúce z čl. 49 Ústavy a čl. 7 ods. 1 Dohovoru porušené bolo, pričom k porušeniu uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod   sp.   zn.   3   Toš   6/2008   v   konaní   o   odvolaní   ako   aj   na   Najvyššom   súde   SR   pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.

Základné právo sťažovateľky na obhajobu vyplývajúceho z čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl.   6   ods.   3   písm.   b)   a   c)   Dohovoru   porušené   bolo,   pričom   k   porušeniu   uvedeného základného práva sťažovateľky došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod   sp.   zn.   3   Toš   6/2008   v   konaní   o   odvolaní   ako   aj   na   Najvyššom   súde   SR   pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.

Zásada prezumcie neviny vyplývajúca z čl. 50 ods. 2 Ústavy, čl. 40 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 2 Dohovoru bola porušená, pričom k porušeniu tejto zásady došlo v trestnom konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 v konaní o odvolaní ako aj na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 v konaní o dovolaní.

Ústavný   súd   zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   14.   06.   2011 sp. zn. 1 Tdo   V   27/2010   a   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   30.03.2010, sp. zn. 3 Toš 6/2008 v časti o zamietnutí odvolania sťažovateľky a vec vracia Najvyššiemu súdu na opätovné prejednanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke I. V. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,49 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J., vedený vo... B., č. ú....“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010 a v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 zo 14. júna 2011, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 366/2011).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľky   uplatnených   aj vo   vzťahu k postupu   a rozsudku   najvyššieho   (odvolacieho) súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010, ktorý bol napadnutý dovolaním. Dovolanie bolo následne rozhodnutím dovolacieho súdu odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

K námietkam   vo   vzťahu   k postupu   najvyššieho   (odvolacieho)   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Toš 6/2008 a jeho rozsudku z 30. marca 2010

V súvislosti   s týmito   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil,   že   rozsudkom špeciálneho súdu   sp. zn. PK 2 Tš 29/2006 z 28. apríla 2008 bola sťažovateľka uznaná za vinnú   zo   spáchania   organizátorstva   a   pomoci   k trestnému   činu   neodvedenia   dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a c) a § 148a ods. 1, 2 a 4 Trestného zákona a z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Špeciálny   súd   v odôvodnení   uvedeného   rozsudku   popísal   spôsob   protiprávneho konania sťažovateľky a ďalších osôb. Podľa rozsudku špeciálneho súdu bola sťažovateľka členkou zločineckej skupiny, ktorá bola zosnovaná začiatkom roka 2000 pre účely páchania trestnej činnosti s cieľom dosiahnuť zisk. Táto zločinecká skupina pôsobila na území celej Slovenskej   republiky,   hlavne   v regiónoch   B.   a Ž.,   pričom   organizovala   spracovávanie účtovníctva konkrétnych firiem tak, že ich konatelia potom vystavovali nepravdivé doklady, ktoré   boli   následne   predkladané   daňovými   subjektmi   pri   neoprávnenom   uplatňovaní nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Členovia zločineckej skupiny sa podľa tohto rozsudku   dopustili   aj   ďalších   konaní,   ktorými   uvádzali   správcu   dane   do   omylu.   Podľa rozsudku špeciálneho súdu menovite sťažovateľka, okrem iného, „spracovávala nepravdivé faktúry v regióne Ž., výdavkové a príjmové pokladničné doklady o nákupe a predaji softvéru ako   konateľka   firmy   K.,   s. r. o...   usmerňovala   a školila   účtovníčky...   k spracovávaniu nepravdivých   účtovných   dokladov“. V odôvodnení   rozsudku   špeciálny   súd   poukázal   na výpoveď sťažovateľky, ktorá spáchanie trestnej činnosti popierala, a poukázal na získané dôkazy,   ktoré   boli   zaistené   počas   vykonania   domovej   prehliadky.   Súd   prvého   stupňa predstavil obsah veľkého množstva svedeckých výpovedí realizovaných v rámci trestného konania,   závery   znaleckého   dokazovania,   listinné   dôkazy   a záznamy   na   technických nosičoch.

Vo vzťahu k preukázaniu viny sťažovateľky zo žalovaných skutkov špeciálny súd uviedol:

«Súd   nemal   pochybnosti   ani   o   tom,   že   o   tomto   konečnom   cieli   vzhľadom k okolnostiam a preukázaným súvislostiam musela vedieť aj obžalovaná V. U tejto osoby mal súd za preukázané i to, že rozumela ekonomickým súvislostiam činnosti štruktúry a najmä po zmiznutí F. M. podieľala sa aj na jej celkovom riadení a usmerňovaní tovarových tokov   tak,   aby   v   závere   reťazca   si   vývozné   firmy   z   formálneho   hľadiska   bezchybne uplatňovali   odpočty   a   nadmerné   odpočty   z   DPH.   Táto   obžalovaná   vedela,   že   reálny finančný tok nezodpovedá fakturáciám a sama sa podieľala na spracovávaní príslušných účtovných dokladov.

Jej účasť na činnosti štruktúry pomerne presne dokumentujú svedkovia a svedkyne M., N., H., O., J., H. a M., tieto výpovede potvrdzujú jej kontakty zo spoluobžalovanými, mala jednania „s vyholenými mužmi“. Svedkovia S. a C. hovorili o tom, že „mala pečiatky, u   nej   sa   to   všetko   triedilo,   zosúlaďovali   faktúry   a   peniaze,   aby   to   sedelo...“   Týmto tvrdeniam zodpovedalo i množstvo bianco výdavkových a príjmových dokladov s názvami jednotlivých firiem, ktoré boli u nej nájdené, pri domovej prehliadke bolo nájdených aj množstvo   ďalších   vecí,   ktoré   súvisia   s   trestnou   činnosťou.   Súd   nepochyboval   ani   o hodnovernosti výpovede svedka U., ktorý súdu presne popísal okolnosti „prepisu“ firmy K. s. r. o., ktorej konateľkou bola obžalovaná (z obchodného registra vyplýva, že sa tak udialo 9. 9. 2001). Tento aj po konfrontovaní s obžalovanou poprel jej verziu, že by pri podpise z jeho strany išlo o úkon smerujúci k „prepisu“ firmy, on hľadal prácu, v tom čase bol bezdomovec a podpisoval prázdne listy papiera, pričom obžalovaná si z jeho občianskeho preukazu   odpísala   osobné   údaje.   Až   neskôr   z   obsahu   svojej   pošty   sa   dozvedel,   že   je konateľom firmy.»

Špeciálny súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberal aj právnou kvalifikáciou skutkov, a pokiaľ ide o konanie sťažovateľky, toto špecifikoval a subsumoval pod skutkové podstaty tých trestných činov, z ktorých bola uznaná za vinnú.

Pri ukladaní trestu špeciálny súd vo vzťahu k osobe sťažovateľky uviedol:

„V   hornej   polovici,   resp.   minimálne   v   polovici   zákonnej   sadzby   súd   uvažoval vymerať tresty aj obžalovaným N., V., D., a K., pričom sadzby v konečnom dôsledku mierne znížil kvôli času, ktorý uplynul od spáchania trestného činu.... Podobne vysokou mierou na organizovaní činnosti celej skupiny najmä v ekonomickej oblasti sa podieľali aj obžalované V. a D. Dokonca sa dá konštatovať, že bez ich činnosti, poradenstva a spracovávania alebo riadenia spracovávania účtovníctva by sieť nemohla fungovať. Išlo o osoby, ktoré nielenže museli vedieť o podstate efektu fiktívneho podnikania, ale mali pomerne dobrý prehľad aj o kvantite   vykonaných   obchodov.  ...   K   obžalovaným  ...   treba   ešte   uviesť,   že   N.,   V.   a D. poľahčovalo, že pred spáchaním trestnej činnosti viedli riadny život.“

Proti   rozsudku   špeciálneho   súdu,   čo   sa   týka   výroku   o vine   a treste,   podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom   tvrdila, že skutok,   ktorý   sa   jej kladie za vinu, nie je trestným činom. Zároveň namietala nezákonnosť vykonania domovej prehliadky, ku ktorej došlo   8.   februára   2002,   subjektivitu   posúdenia   odposluchov   telefonických   hovorov, nefunkčnosť počítačov vrátených po zaistení políciou, okolnosti prevodu firmy K., s. r. o., na ňu a následne na P. U., poukázala na viaceré svedecké výpovede a v tejto súvislosti sa snažila preukázať svoju nevinu, namietala nedostatky v súvislosti s formulovaním otázok, ktoré   boli   položené   znalcovi,   poukázala   na   to,   že   hoci   sa   špeciálny   súd   v   rozsudku odvolával   na   výpovede   svedkýň   H.   a M.,   do odôvodnenia   ich   nezahrnul.   V odvolaní sťažovateľka uviedla aj nové skutočnosti, ktoré dosiaľ pred orgánmi činnými v trestnom konaní neuviedla z dôvodu obavy o svoj život. Sťažovateľka namietala aj „trestnoprávny rozmer dodávateľsko – odberateľských vzťahov“ a poskytla aj „vyjadrenie“   k dôkazom, ktoré boli zaistené pri vykonaní domovej prehliadky. Taktiež namietala, že v rámci konania jej nebolo preukázané naplnenie obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona, a tiež dodala, že jej „účasť na podnikaní nepostačuje na vyvodenie jednoznačného záveru, že som sa dopustila trestného činu“. Súčasne vyslovila názor, že trest, ktorý jej bol uložený na   základe   rozsudku   špeciálneho   súdu,   považuje   za   neprimerane   prísny,   a dodala,   že prvostupňový súd vyhodnocoval dôkazy jednoznačne v jej neprospech. Na základe toho žiadala o zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a oslobodenie spod obžaloby.

O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Toš   6/2008 z 30. marca 2010 tak, že ho zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol   podstatu   napadnutého rozhodnutia, argumenty sťažovateľky a ďalších obžalovaných a konštatoval, že špeciálny súd vykonal rozsiahle dokazovanie v potrebnom rozsahu a vyvodil z neho správne skutkové a právne   závery,   svoje   rozhodnutie   spoľahlivo   a logicky   odôvodnil,   a preto   sa s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia stotožnil. K uvedenému zároveň dodal: «Na   základe   vykonaného   dokazovania   nemá   ani   odvolací   súd   pochybnosti,   že obžalovanými   uvedenými   v   bode   I.   rozsudku   bola   vytvorená   štruktúra   firiem   na   účely fiktívneho obchodovania s prakticky bezcenným tovarom (právnym softvérom), a to všetko s cieľom získať na úkor štátu neoprávnené vyplatenie nadmerného odpočtu DPH... Podstatou   trestnej   činnosti   obžalovaných   však   bolo   fiktívne   obchodovanie s bezcenným   tovarom   a   fiktívna   fakturácia   s   cieľom   dosiahnuť   vyplatenie   nadmerného odpočtu DPH, čo sa aj v zistenom rozsahu stalo. Za takejto situácie však predmetné firmy na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH nemali nárok a preto ide jednoznačne o trestnú činnosť...

V mnohých prípadoch boli vytvorené firmy iba za účelom fiktívneho obchodovania so softvérom, pričom podvodným spôsobom boli za majiteľov a konateľov natrčené osoby z veľmi   slabých   sociálnych   pomerov,   bezdomovci,   alkoholici,   teda   tzv.   „biele   kone“. Za všetko   hovorí   skutočnosť,   že   viaceré   z   týchto   osôb   sú   v   súčasnosti   nezvestné,   resp. preukázateľne mŕtve alebo aj zavraždené.

Neobstojí obhajoba obžalovaných, že žiaden spoluobžalovaný ani väčšina svedkov ich zo spáchania trestnej činnosti neusvedčuje. Všetci obžalovaní v tejto veci spáchanie trestnej   činnosti   popierajú,   čo   je   ich   právo.   Napriek   tomu   sa   vo   svojich   výpovediach vo viacerých prípadoch nevyhli tomu, aby poukázali na to, že spoluobžalovaní sa trestnej činnosti dopustili, resp. že v tomto smere zneužili aj ich osoby. Čo sa týka svedkov, tak obžalovaní argumentujú výpoveďami svedkov, ktorí neboli do veci zainteresovaní, resp. nemali   zrejme   ani   tušenie   o   skutočnej   činnosti   organizácie.   Naproti   tomu   obžalovaní nedôvodne   bagatelizujú   a   spochybňujú   výpovede   svedkov,   ktorí   boli   do   činnosti zainteresovaní a boli informovaní aj o ďalšej, podstatne závažnejšej trestnej činnosti... Rovnako   neobstojí   obhajoba   obžalovaných   I.   V.   a I.   D.   v tom   smere,   že   iba vykonávali   účtovníctvo   na   podklade   predložených   dokladov,   podstata   obchodovania   im bola neznáma a daňové kontroly nezistili žiadne nedostatky. Vykonaným dokazovaním bolo totiž   preukázané,   že   práve   tieto   dve   obžalované   patrili   medzi   najdôležitejších   členov skupiny, a to práve aj pre ich odborné vedomosti v oblasti účtovníctva, ale okrem toho aj aktívne zasahovali do organizácie celej činnosti. V prerokovávanej veci bolo vypočutých v postavení svedkov viacero osôb, ktoré vykonávali pre predmetné firmy účtovnícke práce a samotná táto skutočnosť nemala za následok ich trestné stíhanie...

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd nemohol stotožniť ani s tou obhajobou časti obžalovaných, ktorí tvrdia, že podnikanie z ich strany bolo v zmysle zákona   a   trhových   pravidiel.   Táto   obhajoba   by   bola   logická   len   vtedy,   ak   by   išlo o obchodovanie so skutočným tovarom určitej hodnoty a použiteľným na konkrétnu činnosť, pričom by existovali aj koneční odberatelia, ktorí by ho aj určitým spôsobom prakticky využívali. Ako už bolo uvedené, preukázaný bol pravý opak...

Pri domových prehliadkach bolo v súvislosti s touto trestnou činnosťou nájdených množstvo bianco podpísaných fakturačných dokladov, príjmových a výdavkových dokladov, čo   len   potvrdzuje   záver,   že   obchodovanie   so   softvérom   bolo   fiktívne.   Odvolací   súd   sa nestotožnil   ani   s   námietkami   obžalovanej   I.   V.   ohľadne   domovej   prehliadky.   Domová prehliadka   bola   napokon   vykonaná   v   priestoroch   jej   trvalého   bydliska,   pričom   niet pochybností o tom, že práve bytové priestory tejto obžalovanej boli cieľom prehliadky. Ak pri   prehliadke   boli   prípadne   porušené   práva   iných   osôb,   nič   im   nebráni   domáhať   sa nápravy   úradnou   cestou.   Ani   takáto   skutočnosť   však   nemôže   nič   zmeniť   na   výsledku takéhoto procesného úkonu vo vzťahu k obžalovanej...

Čo   sa   týka   právnej   kvalifikácie,   tak   prvostupňový   súd   konanie   obžalovaných kvalifikoval správne tak, ako je to uvedené v úvodnej časti tohto odôvodnenia a v tomto smere mu niet čo vytknúť.

Tresty boli obžalovaným uložené v rámci zákonných sadzieb, pričom prvostupňový súd zohľadnil mieru zavinenia jednotlivých obžalovaných na celkovej trestnej činnosti, ich osoby,   doterajší   život,   čo   našlo   aj   vyjadrenie   vo   výroku   o   zaradení   jednotlivých obžalovaných   na   výkon   trestov   vo   väčšine   prípadov   do   miernejšej   nápravnovýchovnej skupiny. Zobral tiež do úvahy účel trestu z hľadiska individuálnej aj generálnej prevencie. Aj v tomto smere súd svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodnil a nie je mu čo vytknúť.»

Sťažovateľka v sťažnosti namietala viaceré skutočnosti, pričom námietky o porušení jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom najvyššieho   (odvolacieho)   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Toš   6/2008   a jeho rozsudkom   z 30. marca   2010   predostrela   vo   vzájomných   súvislostiach.   V tomto   smere tvrdila, že k porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že na predsedu senátu odvolacieho súdu   bol   v čase   rozhodovania   vyvíjaný   nátlak   pod   hrozbou   disciplinárneho   stíhania z dôvodu   údajného   pomalého   postupu   v kauze „kyselinárov“, čo   malo   podľa   názoru sťažovateľky   za   následok   vyvolanie   pochybností   o jeho   nestrannosti,   neadekvátne posúdenie   odvolania   a nevysporiadanie   sa   s podstatnými   argumentmi   zahrnutými v odvolaní, medzi ktorými sťažovateľka poukázala aj na nezákonnosť vykonania domovej prehliadky.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06) uviedol, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy o   nezávislom   a   nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia   nestrannosti   musí   byť určená jednak   podľa   subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V   tomto   smere   ide   o   zvažovanie   zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybností (appearances of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 3/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   námietku,   ktorú   sťažovateľka   predostrela   vo   vzťahu k problematike   nestrannosti   sudcu,   je   potrebné   vnímať   ako   jej   subjektívny   pohľad na rozhodovaciu činnosť sudcu, respektíve ako dohady, ktoré majú málo pravdepodobný základ. Skutočnosť, že v čase rozhodovania predsedu senátu odvolacieho súdu bol tento vystavený   tlaku   disciplinárneho   stíhania,   ešte   neznamená,   že   daná   okolnosť   môže signalizovať   jeho   „zaujatý“   pomer   k prerokovávanej   veci   alebo   k procesným   stranám. Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   vo   viacerých   médiách   boli   uverejnené   informácie o disciplinárnom stíhaní predsedu senátu. Podľa názoru ústavného súdu však táto okolnosť sama osebe nemôže založiť pochybnosti o objektivite jeho rozhodovania, a to pre absenciu súvislostí,   ktoré   by naznačovali,   že   disciplinárne konanie sudcu   malo vplyv   na   prijatie rozhodnutia v danej veci, ako aj pre nedostatok predpokladov, ktoré by naznačovali pomer predsedu   senátu   k prerokovávanej   veci   alebo   k sťažovateľke.   V okolnostiach   daného prípadu vznik situácie (disciplinárne konanie predsedu senátu), ktorá bezprostredne nesúvisí s meritórnym rozhodnutím v trestnej veci, nemôže navodiť dojem vzbudzujúci pochybnosti o nestrannosti zákonného sudcu.

Ústavný súd tvrdí, že námietky sťažovateľky, ktorými spochybňovala nestrannosť rozhodovania predsedu senátu najvyššieho súdu, sa zoslabujú hlavne z pohľadu rozhodnutia prijatého   v danej   veci,   ktorým   je   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Toš   6/2008 z 30. marca 2010. Na rozdiel od sťažovateľky ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v označenom   rozsudku,   a to   odvolávajúc   sa   na   skutkové   a právne   závery   súdu   prvého stupňa, poskytol veľmi jednoznačný obraz o spôsobe a charaktere protiprávneho konania sťažovateľky,   ktoré   subsumoval   pod   konkrétne   ustanovenia   osobitnej   časti   Trestného zákona.   Posúdením   obsahu   sťažovateľkinho   odvolania   voči   rozsudku   špeciálneho   súdu a jeho postavením tvárou v tvár prijatému rozsudku najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že odvolací súd reflektoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľky.

Ústavný   súd   k tomu   ďalej dopĺňa,   že   konajúci   súd   nie   je   povinný v odôvodnení svojho   rozhodnutia   dať   na   každý   argument   a návrh   sťažovateľky   podrobnú   odpoveď. Všeobecný   súd   sa   musí   vysporiadať   s tými   námietkami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný význam (obdobne I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011).

Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd svoju povinnosť v tomto smere splnil. V odôvodnení rozsudku poukázal na naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu ekonomického charakteru a svojimi argumentmi vyvrátil tvrdenia sťažovateľky,   že   jej   konanie   nemalo   charakter   protiprávneho   konania,   ale   že   išlo   len o formu   podnikateľskej   činnosti.   Najvyšší   súd   súčasne   poukázal   na   pozíciu   a úlohy sťažovateľky,   ktoré   plnila   v rámci   zločineckej   skupiny,   a v neposlednom   rade   poukázal na dôkazy,   ktoré   sťažovateľku   usvedčovali   z protiprávneho   konania.   Tými   boli predovšetkým   výpovede   svedkov.   Najvyšší   súd   poukázal   aj na   to,   že   v rámci   domovej prehliadky boli u sťažovateľky zaistené dôkazy, ktoré ju usvedčovali zo spáchania danej trestnej činnosti, a v tejto súvislosti reagoval aj na námietku sťažovateľky o nezákonnosti vykonania   domovej   prehliadky.   V tejto   súvislosti   potvrdil,   že   domová   prehliadka   bola reálne vykonaná v mieste jej trvalého bydliska na základe príkazu a že práve tieto priestory boli cieľom domovej prehliadky. Okrem toho dodal, že ak v rámci tohto procesného úkonu boli dotknuté práva   iných osôb   (napr. jej dcéry),   tá má v zmysle dostupných   právnych prostriedkov v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky právo domáhať sa ochrany svojich práv či nápravy nezákonného stavu. Najvyšší súd súčasne dodal, že tieto okolnosti nemali a ani nemohli mať vplyv na „procesnú čistotu“ vykonania domovej prehliadky.

Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil a ak sa aj nezaoberal niektorými námietkami sťažovateľky (výsluchy H. a M., interpretácia vykonaných odposluchov, prevod obchodného podielu vo firme), uvedením iných dôkazov a predstavením   svojich   úvah   v procese   hodnotenia   dôkazov   poskytol   logický a nespochybniteľný   obraz   o preukázaní   sťažovateľkinej   viny.   Ústavný   súd   nemá   dôvod vzhľadom   na   odôvodnenosť   skutkových   a právnych   záverov   akýmkoľvek   spôsobom spochybňovať verdikt najvyššieho súdu.

V postupe a rozhodnutí najvyššieho (odvolacieho) súdu ústavný súd nezistil ani také nedostatky, ktoré by znamenali negatívny zásah do obsahu základného práva na obhajobu, ktoré zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť   si   obhajobu,   ako   aj   to,   že   svoju   obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne významným   spôsobom   buď   osobne   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva   na   obhajobu   oprávnenej   osobe   nezaručuje   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu, o ktoré   sa   usiluje   pomocou   obhajoby.   Účelom   práva   zaručeného   čl.   50   ods.   3   ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06). Sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať aspoň úvahy o možnom porušení toho práva.

Sťažovateľka   súčasne   namietala porušenie   čl.   49   ústavy   a čl.   7   ods.   1   dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Toš 6/2008 z 30. marca 2010, pretože podľa jej názoru   jej   nebola   preukázaná   subjektívna   stránka   trestného   činu   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a Trestného zákona, a preto za tento skutok nemala byť odsúdená.

Článok 49 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody, ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným   činom   a aký   trest,   prípadne   ujmy   na   právach   alebo majetku   možno   uložiť za jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne postihnutá   spôsobom   ustanoveným   zákonodarcom   len   za   konanie,   ktoré   ustanoví   ako trestný čin iba zákonodarca (napr. III. ÚS 61/01, III. ÚS 107/08). Vo vzťahu k právu podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou toho, aby osoba bola odsúdená len za taký   skutok,   ktorý   je   v   súlade   s   vnútroštátnym   právom   či   medzinárodnými   normami považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku nemožno takejto osobe uložiť trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho spáchania (III. ÚS 324/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli zistené žiadne porušenia zákona, ktoré by mohli znamenať porušenie čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľka bola uznaná za vinnú zo spáchania dvoch skutkov, a preto jej bol podľa § 148a ods. 4 a § 35 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Trest bol teda sťažovateľke uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Okrem   toho   sťažovateľka   tvrdila   aj   porušenie   svojho   základného   práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 40 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom odvolacieho súdu.

Vychádzajúc z už uvedených tvrdení, hlavne z odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého je hodnotenie dôkazov zrejmé, ústavný súd nezistil žiadne nedostatky, ktoré by spochybňovali   starostlivé   uváženie   všetkých   okolností   daného   prípadu   alebo   ktoré   by naznačovali, že v danom prípade by mohlo dôjsť k prelomeniu zásady prezumpcie neviny.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie práv   sťažovateľky   postupom   najvyššieho   (odvolacieho)   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3   Toš   6/2008   a jeho   rozsudkom   z 30.   marca   2010   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam   vo   vzťahu   k postupu   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011

Označeným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 382 písm. c)   Trestného poriadku   pre nesplnenie dôvodov   dovolania podľa   § 371 Trestného poriadku.

V odôvodnení   tohto   rozhodnutia   najvyšší   súd   poukázal   na   podstatu   rozhodnutia špeciálneho súdu a konštatoval, že rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť 30. marca 2010, keď najvyšší súd odvolanie sťažovateľky zamietol.

Najvyšší (dovolací) súd ďalej konštatoval, že sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku   odvolacieho   súdu   z dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c),   g)   a i)   Trestného poriadku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľka videla v tom,   že   počas   rozhodovania   odvolacieho   súdu   bol   na   predsedu   senátu   vyvíjaný   tlak v dôsledku disciplinárneho stíhania pre údajný pomalý postup v kauze „kyselinárov“, čo sa podľa jej názoru prejavilo v tom, že odvolací súd nereagoval na jej argumenty obsiahnuté v odvolaní, pričom odvolací súd sa podľa nej obmedzil na odkaz na závery súdu prvého stupňa.   Sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   týmto   došlo   k zásadnému   porušeniu   jej   práva na obhajobu.

Naplnenie dovolacieho dôvodu   podľa   § 371 ods.   1 písm.   g)   Trestného   poriadku videla   sťažovateľka   v nezákonnom   vykonaní   domovej   prehliadky,   keď   príkaz   na   jej vykonanie bol vydaný najskôr na iný byt, pričom po tomto zistení a vydaní nového príkazu sa domová prehliadka napokon uskutočnila v jej byte. Sťažovateľka však poukázala na to, že bola predvedená pred vyšetrovateľa a jej byt ostal strážený políciou od rána 7. februára 2002 do 8. februára 2002, keď sa domová prehliadka uskutočnila. Počas doby, keď bol byt strážený   políciou,   sa   v ňom   nachádzala   jej   dcéra,   ktorej   nebolo   umožnené   byt   opustiť. Okrem   toho   sťažovateľka   tvrdila,   že   v rámci   konania   súdy   prihliadali   na   výsledky odposluchov   telefonických   hovorov,   ktoré   boli   podľa   jej   názoru   obohatené   o slovné príspevky   a subjektívnu   interpretáciu   vyšetrovateľa.   Súčasne   sťažovateľka   namietala,   že súdy sa nedostatočne vysporiadali s okolnosťami spojenými s prevodom firmy K., s. r. o.,, ako aj s obsahom svedeckých výpovedí H. a M.

V dovolaní sťažovateľka predostrela aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, keď tvrdila, že v rámci trestného konania sa jej nepodarilo preukázať trestnoprávny rozmer jej konania a taktiež podľa jej názoru neboli preukázané obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny   podľa   §   185a   Trestného   zákona.   Sťažovateľka   súčasne   uviedla,   že   v rámci trestného procesu nebola dodržaná zásada rovnosti zbraní.

Po preskúmaní obsahu dovolania najvyšší súd konštatoval, že pri podaní dovolania, ktoré sa opiera o určitý dovolací dôvod, musí tento vecne zodpovedať dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 Trestného poriadku. Najvyšší súd dospel k záveru, že v danej veci tomu tak nebolo a že dovolanie bolo podané formálne použijúc argumenty, ktoré stoja mimo rámca uplatnených dovolacích dôvodov.

Pokiaľ   ide   o tvrdenia   sťažovateľky   o zásadnom   porušení   jej   práva   na   obhajobu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], k uvedenému najvyšší súd poznamenal, že v takýchto prípadoch nejde o každé, ale len o zásadné porušenie práva na obhajobu. Najvyšší súd sa ďalej snažil vystihnúť podstatu základného práva na obhajobu a jeho   zásadné   komponenty   a následne   vyslovil   názor,   že vzhľadom   na priebeh   procesu nebolo   zistené,   aby   sťažovateľke   bolo   znemožnené   aktívne   uplatňovať   svoje   právo na obhajobu. V tomto smere najvyšší súd upriamil pozornosť aj na konkrétne skutočnosti, ktoré   svedčali   pre   záver   o tom,   že   sťažovateľka   mala   právo   brániť   sa   proti   obvineniu a vyjadrovať sa k vykonávaným dôkazom a robiť aj ďalšie úkony smerujúce k preukázaniu neviny, a to nielen osobne, ale aj prostredníctvom svojho obhajcu. Dovolací súd zároveň uviedol,   že   pod   tento   dovolací   dôvod   nemožno   subsumovať   nedostatky   v odôvodnení rozhodnutia, ktoré podľa názoru sťažovateľky boli spôsobené tým, že na predsedu senátu odvolacieho súdu bol v čase rozhodovania vyvíjaný nátlak kvôli disciplinárnemu stíhaniu. Najvyšší súd okrem toho vyslovil, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7 Trestného poriadku).

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a teda že   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   vykonané   súdom   zákonným spôsobom,   v tomto   smere   sa   najvyšší   súd   venoval   problematike   vykonania   domovej prehliadky,   a to   tak,   že   citoval   ustanovenia   Trestného   poriadku   v znení   účinnom v relevantnom   čase,   poukázal   na   zákonné   predpoklady   vydania   príkazu   na   domovú prehliadku a vyslovil, že aj napriek tomu, že v príkaze nebola nehnuteľnosť sťažovateľky presne   označená, „nie   je   možné   považovať   dôkazy   získané   prostredníctvom   domovej prehliadky   vykonanej   v priestoroch   trvalého   bydliska   obvinenej   I.   V.   za nezákonné“. Zároveň dodal, že domová prehliadka bola napokon na základe príkazu vykonaná v byte sťažovateľky, ktorá bola povinná tento úkon strpieť. Najvyšší súd uviedol, že ak výkonom domovej prehliadky došlo k porušeniu práv tretích osôb, tieto majú právo domáhať sa ich ochrany s použitím dostupných právnych prostriedkov.

Najvyšší   súd   sa   v rámci   dovolacieho   konania   vyjadril   aj   k dovolaciemu   dôvodu sťažovateľky podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací   súd   nemôže   meniť   a skúmať.   K danému   dovolaciemu   dôvodu   najvyšší   súd uviedol:

„Dovolací   súd   nemôže   preskúmavať   úplnosť   a   správnosť   skutkových   zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom   prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery   môže   doplňovať,   prípadne   korigovať   len odvolací súd. Trestný poriadok preto neumožňuje na základe tohto dovolacieho dôvodu namietať nesprávnosť zisteného trestného skutku, ani nesprávnosť hodnotenia vykonaných dôkazov,   ani   neúplnosť   vykonaného   dokazovania,   ako   napríklad   hodnotenie   záznamov telekomunikačnej   prevádzky,   posudzovanie   okolností   prevodu   obchodnej   spoločnosti, dodávateľsko-odberateľských   vzťahov,   nezohľadnenie   výpovedí   svedkýň   H.   a M.,   či hodnotenie dĺžky pôsobenia v zločineckej skupine.

Uvedené napokon rezultuje, že rozhodnutie napadnuté dovolaním obvinenej I. V. nespočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   skutku,   ani   na   inom   nesprávnom hmotnoprávnom   posúdení,   pretože   skutok   tak,   ako   bol   súdmi   oboch   stupňov   zistený, vykazuje znaky organizátorstva a pomoci k trestnému činu neodvedenia dane a poistného podľa   §   10   ods.   1   písm.   a)   c),   §   148a   ods.   1   alinea   2,   ods.   4   Tr.   zák.   účinného do 30. júna 2002   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   9   ods.   2   Tr.   zák.   účinného do 30. júna 2002. Právne posúdenie súdom prvého stupňa, vrátane naplnenia pojmových znakov   tohto trestného   činu,   s ktorým   sa   správne   stotožnil   aj odvolací súd,   zodpovedá v celom rozsahu zákonu.

Vo vzťahu k otázke vysporiadať sa s primeranosťou trestu a zohľadnenia všetkých poľahčujúcich okolností, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dodáva, že s poukazom na uplatnený dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., sa týmto nemohol zaoberať.“

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka namietala porušenie svojich práv rozhodnutím dovolacieho súdu pri použití totožných argumentov ako pri námietkach, ktoré predostrela voči rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ústavný súd sa podstatou týchto námietok z hľadiska   možného   porušenia   označených   práv   podrobne   zaoberal   pri   preskúmaní rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Keďže   dovolací   súd   sa   stotožnil   s právnymi   závermi odvolacieho súdu, ústavný súd považoval za právne bezvýznamné duplikovať vyslovené názory aj na tomto mieste.

K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok. Najvyšší súd reagoval na námietky sťažovateľky, a aj keď vyslovil, že tieto nespadajú pod zákonné ustanovenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, svoju právnu úvahu vysvetlil vyčerpávajúcim spôsobom.

Najvyšší súd sťažovateľke ozrejmil, za akých okolností dochádza v rámci trestného procesu k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, s ktorým podľa jeho názoru nesúvisí vyvíjaný   tlak   na   sudcu   z dôvodu   disciplinárneho   stíhania.   Najvyšší   súd   sa   vyjadril   aj k sťažovateľkou tvrdenej nezákonnosti vykonania niektorých dôkazov a v tejto súvislosti vysvetlil, že za dôkaz tohto charakteru nemožno pokladať dôkazy zaistené v rámci trestného konania počas domovej prehliadky, ktorá sa uskutočnila v jej byte. Dovolací súd veľmi zrozumiteľne predstavil svoje zistenia a právne závery a pripomenul, že nemôže skúmať a meniť   správnosť   a úplnosť   zisteného   skutkového   stavu,   pretože   ťažisko   dokazovania spočíva   v postupe   súdu   prvého   stupňa,   prípadne   súdu   odvolacieho.   Na   rozdiel od sťažovateľky   sa   ústavný   súd   nedomnieva,   aby   najvyšší   súd   svoje   právne   závery nedostatočne zdôvodnil alebo aby podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľky. Všetky námietky, ktoré sťažovateľka uviedla, najvyšší súd zahrnul do svojich úvah a zohľadnil ich, ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody ich odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Ústavný súd preto zastáva názor, že odôvodnenie uznesenia   najvyššieho   súdu   obsahuje   relevantné   a určité   argumenty,   ktoré   svedčia o nenaplnení namietaných dovolacích dôvodov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   čl.   49   ústavy   a   základného   práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 40 ods. 2 listiny, základného práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, na prezumpciu neviny a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 7 ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Tdo V 27/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011, pretože právne závery prijaté v označenom rozhodnutí je potrebné hodnotiť ako logické a legitímne, a tým aj zlučiteľné s obsahom označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. To, že dovolací súd nerozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej práv.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012