znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 92/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 110/2011, sp. zn. Rvp 241/2011, sp. zn. Rvp 249/2011, sp. zn. Rvp 320/2011 a sp. zn. Rvp 377/2011, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE/307/2010 z 20. októbra 2010, sp. zn. 13 CoE/324/2010 z 5. novembra 2010, sp. zn. 17 CoE/130/2010 z 30. júna 2010, sp. zn. 13 CoE/275/2010 z 26. októbra 2010 a sp. zn. 13 CoE/369/2010 zo 7. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 110/2011, sp. zn. Rvp 241/2011, sp. zn. Rvp 249/2011, sp. zn. Rvp 320/2011 a sp. zn. Rvp 377/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 92/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. januára 2011,   3.,11.   a   18.   februára   2011   doručené   sťažnosti   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 14 CoE/307/2010   z 20. októbra 2010,   sp.   zn.   13 CoE/324/2010   z 5. novembra 2010,   sp.   zn. 17 CoE/130/2010 z 30. júna 2010, sp. zn. 13 CoE/275/2010 z 26. októbra 2010 a sp. zn. 13 CoE/369/2010 zo 7. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   uzavretých   v   priebehu októbra   2002   až februára 2005   (ďalej   len   „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v ôsmich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 249/2011), v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn.   Rvp 241/2011),   v desiatich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 110/2011, sp. zn. Rvp 320/2011 a sp. zn. 377/2011).

Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v každej   zmluve   určený,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v priebehu júna 2003 až júla 2005 notárom spísané uvedené notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke M. D. (sp. zn. Rvp 110/2011) 25. októbra 2005 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“) 21. novembra 2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 11 Er 2182/2005 z 9. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 14 CoE/307/2010 z 20. októbra 2010 tak,   že potvrdil   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke R. H. (sp. zn. Rvp 241/2011) 4. októbra 2003 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   14.   novembra 2003   začal   nútený   výkon rozhodnutia.   Sťažovateľka   2. októbra   2007   podala návrh   na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 20. novembra 2007 pripustil zmenu súdneho exekútora   a uznesením   sp. zn.   2   Er   1723/2003   zo   16. júla 2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú   a zastavil   ju. Proti   tomuto rozhodnutiu   Okresného súdu   Banská   Bystrica podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp.   zn. 13 CoE/324/2010 z 5. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníkovi M. M. (sp. zn. Rvp 249/2011) 1. marca 2005 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného   Okresným   súdom   Banská   Bystrica   24.   marca 2005   začal   nútený   výkon rozhodnutia.   Sťažovateľka   25.   mája   2008   podala   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora. Okresný   súd   Banská   Bystrica   uznesením   z   28.   augusta   2008   pripustil   zmenu   súdneho exekútora   a uznesením   sp. zn.   1   Er   173/2005   z   18. marca 2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú   a zastavil   ju. Proti   tomuto rozhodnutiu   Okresného súdu   Banská   Bystrica podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp.   zn. 17 CoE/130/2010   z 30. júna 2010 tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako   vecne a právne správne.

4.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k dlžníčke   M.   D.   (týka   sa   sp. zn.   Rvp 320/2011) 5. októbra 2005 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 21. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   2188/2005   z 9. júna 2010   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE/275/2010 z 26. októbra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Sťažovateľka vo vzťahu k dlžníčke J. G. (sp. zn. Rvp 377/2011) 21. októbra 2005 podala   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia udeleného okresným súdom 16. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   2199/2005   z 2. septembra 2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp.   zn. 1   CoE/369/2010 zo 7. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal, ,,... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli   porušené   aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu a v podstatnom   uviedla,,,...   že   spravodlivosť   konania   v súlade   s čl.   6 ods.   1 Dohovoru v sebe   zahŕňa...princíp   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti...“. V tomto   ohľade   vyčítala okresnému súdu,,... že z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného...zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu   konania o zastavení   exekúcie...“. Podľa   názoru   sťažovateľky,,...   tým,   že   súd   zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z článku   6   ods.   1... dohovoru...   a na ochranu majetku podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia, veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 110/2011, sp. zn. Rvp 241/2011, sp. zn. Rvp 249/2011, sp. zn. Rvp 320/2011 a sp. zn. Rvp 377/2011   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení   exekúcie   z dôvodu,   že   exekúciu   nemožno   vykonať   na   základe   notárskych zápisníc.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska   zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   napadnutými   rozhodnutiami   krajského   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci   vyplýva,   že   ak všeobecný   súd   (v   danom   prípade   okresný   súd)   je podľa zákona oprávnený rozhodnúť   aj bez návrhu, t. j. ex offo,   urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov   konania,   pričom   neprichádza   do   úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého   procesu   ako   je   kontradiktórnosť   či   rovnosť   zbraní,   ktorých   porušenie sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   ňou   označeného   práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08,   IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zastaveniami exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.   Z   okolností   prípadu   vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť   notárskych zápisníc, ktorými boli uznané záväzky dlžníkov z týchto zmlúv o úvere. Aj keď krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia príslušných okresných súdov, ktorými boli exekúcie vyhlásené za neprípustné z dôvodu neplatnosti exekučných titulov (a tým absencie jedného   z predpokladov   exekúcie),   uvedené   nebráni   sťažovateľke   domáhať   sa na príslušných súdoch podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutí znejúcich na plnenia dlžných peňažných súm v zmysle úverových zmlúv.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňových   súdov   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011