znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 92/2010-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti V. H., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. P., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   31/2011   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002) po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 43/06 z 20. apríla 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   31/2011   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002) po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 43/06 z 20. apríla 2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. V. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia V. H. v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jej advokáta Mgr. M. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   92/2010-15 z 9. marca 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. P., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 43/06 z 20. apríla 2006.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002 naďalej dochádza k prieťahom. Hoci návrh podala ešte 21. októbra 2002, okresný súd v merite veci dosiaľ právoplatne nerozhodol, čo u nej vyvoláva dlhodobý stav právnej neistoty. Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3196/2010 z 20. októbra   2011   vyjadrila   podpredsedníčka   okresného   súdu,   v ktorom   okrem   iného uviedla:

„Po doručení nálezu ústavného súdu v spise boli vykonané vecné úkony:

- 9. 8. 2006 - návrh doručený odporcovi,

- 1. 12. 2006 - doručené vyjadrenie k návrhu,

- 23. 1. 2007 - úprava na termín pojednávania na deň 23. 3. 2007,

- 23. 3. 2007- termín pojednávania, kde bol vykonaný výsluch navrhovateľky,

- 11. 5. 2007 - termín pojednávania, kde bola dopočutá navrhovateľka a výsluch svedka,

- 22. 6. 2007 - termín pojednávania, kde boli vypočutí navrhnutí svedkovia,

- 12. 9. 2007 - uznesenie o nepripustení ďalšieho rozšírenia návrhu,

- 28. 9. 2007 - termín pojednávania, kde boli vypočutí navrhnutí svedkovia,

-   28.   11.   2007   -   bol   pôvodne   vytýčený   termín   pojednávania,   ktorý   bol   zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

- 28. 9. 2008 - boli vyzvaní účastníci konania na predloženie otázok znalcom. V septembri 2008 došlo k zmene, keď z dôvodu odchodu sudkyne JUDr. J. B. na Okresný súd Bratislava V bola vec pridelená súčasnej zákonnej sudkyni Mgr. I. D. P. Ako vyplýva z prehľadu jednotlivých úkonov po náleze ústavného súdu zo dňa 20. 4. 2006 možno konštatovať, že vo veci sa meritórne konalo, súd vo veci vykonával úkony po vrátení spisu od znalca, znalecký posudok bol daný na vyjadrenie účastníkom konania a po vrátení spisu z Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval o odvolaní navrhovateľky voči znalečnému, boli vo veci vytýčené termíny pojednávania na 31. 5. 2011, ktorý bol zrušený   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne.   Ďalší   termín   20.   9.   2011   bol zrušený na návrh účastníkov konania a momentálne je vytýčený termín pojednávania na 18. 10. 2011.

Určité dlhšie lehoty v roku 2008 možno zdôvodniť tou skutočnosťou, že práve v tomto období   JUDr.   B.   odchádzala   a   veci   jej   oddelenia   boli   prerozdelené   a   z   väčšej   miery pridelené súčasnej zákonnej sudkyni Mgr. I. D. P., ktorá sa vracala z materskej dovolenky v septembri 2008.

Vo veci bol dňa 18. 10. 2011 vytýčený termín pojednávania, ktorý bol odročený na neurčito z dôvodu, že navrhovateľ má v lehote 10 dní doručiť písomné podanie, ktorým sa vyjadrí k položkám návrhu 1, 2, 9 a 10 vzhľadom na pripustenie zmeny petitu návrhu.“

Podpredsedníčka okresného súdu zároveň pripojila vyjadrenie sudkyne Mgr. I. D. P., z ktorého   vyplýva,   že   vzhľadom   na   uvedený   zoznam   procesných   úkonov   považuje predmetné súdne konanie za bezprieťahové.

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedla   podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení, zistil z obsahu súdneho spisu aj ústavný súd s tým, že:

Okresný súd uznesením zo 16. marca 2009 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru strojárstva, odvetvia energetických strojov a zariadení.

Na základe žiadosti znalca mu okresný súd uznesením z 8. júna 2009 predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku o 30 dní.

Na základe žiadosti znalca okresný súd listami zo 7. septembra 2009 vyzval dotknuté spoločnosti na predloženie podkladov potrebných pre vypracovanie znaleckého posudku.Okresný   súd   uznesením   z 18.   septembra   2009   predĺžil   znalcovi   lehotu   na vypracovanie znaleckého posudku o 30 dní.

Dňa 15. októbra 2009 okresný súd zaslal znalcovi ďalšie podklady na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   9.   novembra   2009   znalec   predložil   vypracovaný   znalecký   posudok   spolu s vyúčtovaním znalca a konzultanta.

Okresný súd uznesením zo 14. decembra 2009 rozhodol o priznaní znalečného.Dňa   5.   januára   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   námietky   k obsahu znaleckého posudku.

Dňa   21.   januára   2010   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   odvolanie   proti uzneseniu o priznaní znalečného.

Dňa 8.   marca   2010   bola vec predložená Krajskému   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. 14 Co/83/2010-861 z 31. januára 2011 uznesenie okresného súdu potvrdil. Vec bola vrátená okresnému súdu 4. marca 2011.

Dňa 8. marca 2011 bola veci pridelená nová sp. zn. 6 C 31/2011.Na pojednávaní konanom 18. októbra 2011, ktoré bolo odročené na neurčito, okresný súd uznesením taktiež rozhodol, že po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o pripustení zmeny   návrhu   a uznesenia   o čiastočnom   späťvzatí   návrhu   (v položke   č.   11)   nariadi kontrolné znalecké dokazovanie.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   v liste   z   20.   októbra   2011   a právny   zástupca sťažovateľa   v sťažnosti   z 5.   februára   2010   uviedli,   že   netrvajú   na verejnom   ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 31/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 NcC 5/2002).

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Ústavný súd sa podrobnejšie nezaoberal hodnotením veci do 20. apríla 2006 podľa týchto troch kritérií, pretože už nálezom sp. zn. IV. ÚS 43/06 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   NcC   5/2002   a zároveň okresnému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov. V odôvodnení tohto rozhodnutia ústavný súd taktiež uviedol, že personálne problémy všeobecného súdu nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd poukazuje na to, že už len trvanie napadnutého konania – viac ako 9 rokov – je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané a ako celok ho možno považovať za   nezlučiteľné   s   imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (podobne   napr. IV. ÚS 260/04, III. ÚS 262/07, II. ÚS 3/09, III. ÚS 254/09). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Pri hodnotení postupu okresného súdu ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že napriek   tomu,   že   už   prikázal   okresnému   súdu   v   danej   veci   konať,   okresný   súd neorganizoval   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila o rozhodnutie. Vec sa stále nachádza na okresnom súde, a to bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Aj keď v priebehu konania bolo potrebné vypočuť viacerých svedkov, vyžiadať listinné dôkazy a vykonať znalecké dokazovanie (pričom   vec sa   z dôvodu   odvolania sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o priznaní znalečného takmer rok nachádzala na krajskom súde), ústavný   súd   je   tohto   názoru,   že   žiadna   skutková   zložitosť   veci   nemôže   ospravedlniť doterajšiu dĺžku posudzovaného konania pred okresným súdom. Navyše, ako vyplýva zo záverov   posledného   pojednávania   konaného   18.   októbra   2011,   vo   veci   bude   nariadené kontrolné znalecké dokazovanie, a to až s odstupom mnohých rokov od podania návrhu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 31/2011 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy   v   danej   veci   konal,   pretože   táto   povinnosť   mu   už   bola   uložená   nálezom č. k. IV. ÚS 43/06-18 z 20. apríla 2006.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, poukazujúc najmä na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pri   určení   ktorého   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 6 C 31/2011 ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 303,31 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 303,31 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2010) v hodnote po 120,23 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,21 € plus 19 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011