znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 92/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., M., zastúpenej advokátom JUDr. B.   N.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného 15. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 40/2007 o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vydaného 15. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 40/2007.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 419/06-43 z 1. februára 2007 tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/8681-58886/2006/991031-r   zo   14.   augusta   2006   v spojení   s rozhodnutím   Daňového   úradu   M.   č.   k. 606/230/131-11571/2006 z 28. marca 2006 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň najvyšší súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 10 946 Sk, pričom pri vyčísľovaní tejto sumy vychádzal z právneho záveru, že „v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na nachádzaní   subjektívnych   práv   jednotlivca   vrátane   určovania   ich   spornej   výšky   pri peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia § 10 vyhlášky, ale úkony právnej pomoci vykonané v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť v peniazoch a preto je v tomto prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky...“. Najvyšší súd bol toho názoru, že v správnom   súdnictve   je   predmetom   konania   posúdenie, „či   postup   a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je. Túto skutočnosť nemožno objektívne oceniť v peniazoch.“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v predmetnom prípade „nepostupoval zákonne“, pretože   odôvodnenie   výroku   napadnutého   rozsudku   o   trovách   konania „je   v úplnom rozpore   so   skutkovým   stavom   obsiahnutým   v spise“.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd nezdôvodnil   prečo   nepostupoval   podľa   ustanovenia   §   10   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), pretože „z predmetu sporu je jednoznačne zrejmé, že predmetom preskúmania zákonnosti rozhodnutia je skutočnosť, či máme alebo nemáme zaplatiť dodatočne vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2004 vo výške 495.569,- Sk. Z toho je jednoznačne   zrejmé,   že   premetom   sporu   je   určený   už   vyčíslený   rozdiel   dane   v sume 495.569,- Sk, čo je skutočným predmetom sporu. Najvyšší súd však túto skutočnosť vôbec nezohľadnil a neuviedol, prečo nevychádzal pri určení výšky náhrady odmeny advokáta z takto   zrejme   určeného   predmetu   sporu   v peniazoch.   Takéto   rozhodnutie   predchádza povinne rozhodnutiu o náhrade trov podľa § 11 cit. vyhlášky. Ak by sa bol Najvyšší súd touto   skutočnosťou   v dôvodoch   rozhodnutia   zaoberal,   jednoznačne   by   musel   prísť k záverom,   že mal   rozhodnúť   o náhrade trov   konania zodpovedajúcej   odmene   advokáta podľa § 10 cit. vyhlášky.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nemožnosti vyjadriť hodnotu   veci   v správnom   súdnictve   v peniazoch, „pretože   pri   každom   preskúmavaní rozhodnutia súdmi a to či už v riadnych opravných prostriedkoch, mimoriadnych opravných prostriedkoch   alebo   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov   sa   vždy posudzuje   zákonnosť   týchto   rozhodnutí,   ale   predmet   sporu   je   vždy   určený   obsahom, rozsahom žaloby resp. iného podania, na základe ktorého súdy konajú“.

Dotknuté právne normy aplikoval podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy, a tým „neposkytol právnu ochranu v medziach zákonov, ktorú čl. 46 ods. 1 Ústavy zaručuje“.

Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil aj poukazom na iné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo podobnom prípade, v ktorom najvyšší súd pri vyčísľovaní trov konania v správnom   súdnictve   vychádzal   z vyjadriteľnosti   predmetu   konania   v peniazoch.   Toto rozhodnutie sťažovateľ pripojil k predmetnej sťažnosti ako prílohu.

V závere sťažnosti sťažovateľ formuloval svoj sťažnostný petit takto:„1. Základné právo spoločnosti F., spol. s. r. o., M. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. 5 Sžf 40/2007 zo dňa 15. júla 2008 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžf 40/2007 zo dňa 15. júla 2008 v časti o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde nežiadame.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   voči   napadnutému   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   zásadným   spôsobom   namietal   jeho   postoj   k   vyjadriteľnosti   predmetu konania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

K tejto otázke ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania v správnom súdnictve, ktorým   je   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   a tomuto   rozhodnutiu predchádzajúceho postupu správneho orgánu z pohľadu   zákonnosti. Najvyšší súd v tejto súvislosti   poukázal   i na   rozdiel   medzi   predmetom   sporu   v nachádzacom   konaní v občianskoprávnych   veciach   a predmetom   konania   v správnom   súdnictve. Aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne).   Najvyšší   súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.

Nad rámec tohto odôvodnenia považuje ústavný súd za vhodné zmieniť sa o paralele všeobecnejšieho   významu,   ktorá   sa   aj   v súvislosti   s preskúmavanou   vecou   ponúka pri porovnaní ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky a tým, čo zákonodarca celkom jednoznačne predpokladá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, Príloha I, položka 10, t. j. že v správnom súdnictve sa zásadne platí súdny poplatok pevnou sadzbou.

Navyše ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných   súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v   prípade   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Ústavný   súd   tak   dospel   k   záveru,   že   nezistil   žiadne   skutočnosti   signalizujúce možnosť konštatovania porušenia označeného základného práva sťažovateľa i jeho práva zaručeného dohovorom v rámci meritórneho prejednania predloženej sťažnosti. To vedie štandardne ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ   poukázal   i   na   rozdielnosť   prístupov   najvyššieho   súdu   k obdobným skutkovým situáciám a ako dôkaz priložil k sťažnosti rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci,   v ktorej   došlo   k zmene   prvostupňového   rozhodnutia   vo   výroku   o trovách   konania na prvom stupni práve v prospech tvrdenia sťažovateľa o vyjadriteľnosti predmetu konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v peniazoch.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poznamenať,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich   výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou   do   tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   takéto   nedostatky   nezistil,   odmietol   sťažovateľovu   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009