znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 92/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť E. V., H., zastúpenej advokátkou JUDr. O. Š., H., vo veci namietaného porušenia základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva prejaviť vlastný názor podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkami Okresného súdu Humenné sp. zn. 19 P 399/2006 z 19. decembra 2006 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 CoP 2/2007 z 22. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2007   doručená   sťažnosť   E.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva prejaviť vlastný názor podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa   rozsudkami   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   19   P 399/2006 z 19. decembra 2006 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 CoP 2/2007 z 22. mája 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 P 399/2006 z 19. decembra 2006 bol upravený styk matky... s maloletým W. V., nar.... (ďalej aj „maloletý“), ktorý   bol   predtým   zverený   iným   rozhodnutím   okresného   súdu   do   náhradnej   výchovy sťažovateľky ako starej matky.

Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   krajský   súd   ho   však rozsudkom sp. zn. 10 CoP 2/2007 z 22. mája 2007 potvrdil. Rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2007.

Sťažovateľka   navrhovala maloletého v konaní vypočuť,   ale tento jej návrh   nebol akceptovaný.   Postupom   všeobecných   súdov,   ktoré   odmietli   maloletého   vypočuť a znemožnili   mu   tým   formulovať   svoje   vlastné   názory,   došlo   podľa   nej   k porušeniu označených   základných   práv   maloletého   podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru   a podľa Dohovoru o právach dieťaťa.

Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   10   CoP   2/2007   z 22.   mája   2007 sťažovateľka podala dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

Z opatrnosti a pre prípad, keby bolo dovolanie posúdené ako neprípustné, podala zároveň v zákonnej lehote aj sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   maloletého   dieťaťa   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru a podľa Dohovoru o právach dieťaťa, a to v súvislosti s jeho právom prejaviť svoj vlastný názor,   slobodne   sa   vyjadriť   k záležitosti   týkajúcej   sa   jeho   života,   resp.   slobodne   sa rozhodnúť, kde a s kým chce žiť, v predmetných konaniach vedených na okresnom súde a krajskom súde. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 P 399/2006 z 19. decembra 2006 a krajského súdu sp. zn. 10 CoP 2/2007 z 22. mája 2007 a priznal jej úhradu trov konania v sume 3 920 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka nie je oprávnená na podanie predmetnej sťažnosti.

Stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že fyzická osoba alebo právnická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde v zásade iba v prípade, ak ide o ochranu jej základných práv alebo slobôd (m. m. III. ÚS 301/04).

Čo   sa   týka   oprávnenej   osoby   na   podanie   sťažnosti,   ústavný   súd   už   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že domáhať sa   ochrany   základných   práv   na súde   môže fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ak   ide   o ochranu   jej   základných   práv.   Namietať porušenie   práv   inej   osoby   môže   iba   zákonný   zástupca   takej   osoby.   Zákonný   zástupca v takom prípade môže namietať porušenie práv, dokiaľ zákonné zastúpenie trvá, ak to nie je v rozpore s účelom zastúpenia (m. m. II. ÚS 246/04).

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je to, že v konaní o návrhu matky na úpravu jej styku   s   maloletým   dieťaťom,   ktorého   zastupoval   kolízny   opatrovník   (Úrad   práce, sociálnych vecí a rodiny v H.), vedenom aj za účasti sťažovateľky, nebolo vyhovené návrhu sťažovateľky na vypočutie maloletého, čím podľa nej postupom všeobecných súdov došlo k porušeniu označených základných práv maloletého podľa ústavy, práv podľa dohovoru a podľa Dohovoru o právach dieťaťa.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   podala   fyzická   osoba   (stará   matka maloletého), ktorá namieta porušenie základných práv maloletého W. V., nar...., ktorý jej bol   zverený   do   opatery.   K porušeniu   základných   práv   maloletého   W.   V.   malo   dôjsť v konaní o úpravu styku maloletého s jeho matkou.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   nie   je   v okolnostiach   prípadu   aktívne   vecne legitimovaná na podanie tejto sťažnosti, pretože ňou namietané porušenie základných práv sa týka maloletého W. V., nar...., ktorý rovnako ako sťažovateľka bol tiež účastníkom konania vedeného pred   všeobecnými súdmi,   pričom   sťažovateľka   nie je jeho zákonnou zástupkyňou.  

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   v súlade   s ústavou   a zákonom   o ústavnom   súde a s prihliadnutím   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   odmietol   sťažnosť,   pretože ústavný súd v prípadoch, ak sťažnosť podala fyzická osoba odlišná od fyzickej osoby, ktorá je nositeľom základných práv a slobôd, porušenie ktorých sa sťažnosťou namieta, považuje sťažnosť   spravidla   za   podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008