znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 92/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne   prerokoval   návrh   Ing.   M.   P.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   J.,   T., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/102/06-K zo 4. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. M. P.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. februára 2007 doručený (doplnený 20. marca 2007) návrh Ing. M. P., T. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. J., T., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/102/06-K zo 4. decembra 2006.

Navrhovateľ uviedol, že 7. februára 2007 mu bolo doručené rozhodnutie výboru sp. zn.   VP/102/06-K   zo   4.   decembra   2006,   ktorým   výbor   konštatoval,   že   ako   verejný funkcionár – člen predstavenstva J., a. s., J., porušil povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona   č. 357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon   č. 357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“), pretože nepodal písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní,   činností   a majetkových   pomerov   (ďalej   len „oznámenie“) do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu funkcie. Navrhovateľ zároveň uviedol, že za porušenie tejto povinnosti mu výbor uložil pokutu v sume 40 000 Sk.

Navrhovateľ namietal, že s citovaným ústavným zákonom sa v tejto súvislosti stretol prvýkrát. Súčasne ho považuje za zákon, ktorý nie je v živote občana bežne využívaný, a teda podľa jeho názoru nie je ani všeobecne známy. Vzhľadom na to, že za posledných 10 rokov   navrhovateľ   nebol   členom   žiadneho   štatutárneho   orgánu,   nemal   vedomosť o existencii tohto ústavného zákona.

Navrhovateľ argumentoval aj tým,   že jeho kolegovia   boli po nástupe do   funkcií upovedomení   Národnou   radou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   o tom, že sú povinní podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Keďže jeho národná rada takýmto spôsobom neinformovala, nebol si vedomý tejto povinnosti. Ak by túto znalosť mal, určite by oznámenie výboru podal. V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že po tom, čo mu výbor zaslal rozhodnutie o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, 16. novembra 2006 oznámenie podal.

Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal ústavný súd o preskúmanie rozhodnutia výboru sp. zn. VP/102/06-K zo 4. decembra 2006, pretože sa domnieva, že rozhodnutie nie je v súlade s čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.  

II.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné. Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Ústavný súd konštatuje, že podanie navrhovateľa, vzhľadom na jeho obsah, posúdil ako návrh na začatie konania o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   §   73a   a nasl.   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý neobsahuje všetky náležitosti predpísané v § 20 a § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde.

Podľa   ustanovenia   § 20   zákona o ústavnom   súde   návrh   na začatie   konania musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. K návrhu na   začatie   konania   sa   musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Vzhľadom na to, že podanie navrhovateľa nemalo povahu kvalifikovaného návrhu na   začatie   konania   o   preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, a teda neobsahovalo všetky obligatórne náležitosti takéhoto návrhu,   vrátane   predloženia   splnomocnenia   pre   advokáta   za   účelom   jeho   zastupovania v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd listom zo 7. marca 2007 vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov podania, pričom ho zároveň poučil, aké zákonné ustanovenia musí   tento   návrh   rešpektovať.   Na   odstránenie   nedostatkov   mu   stanovil   lehotu   10   dní od doručenia výzvy a súčasne ho poučil o tom, že ak tak v stanovenej lehote neučiní, môže byť jeho návrh podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutý.

Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu, ktorú prevzal 9. marca 2007, reagoval listom doručeným ústavnému súdu 20. marca 2007. Svoje skoršie podanie doplnil len v tom smere, že k nemu pripojil namietané rozhodnutie výboru a splnomocnenie pre advokáta za účelom svojho zastupovania pred ústavným súdom. Iným relevantným spôsobom nebol jeho návrh doplnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   návrh   navrhovateľa   nespĺňa   jednu   z obligatórnych náležitostí návrhu, a teda jasne a zrozumiteľne formulovaný petit korešpondujúci s druhom a predmetom   konania,   ktoré   navrhovateľ   inicioval.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   aj napriek   tomu, že   navrhovateľ je zastúpený advokátom,   od   ktorého sa   očakáva podanie kvalifikovaného návrhu, tento návrh nebol doplnený v súlade s požiadavkami ústavného súdu obsiahnutými vo výzve na odstránenie nedostatkov podania. Toto tvrdenie ústavný súd opiera o zistenie, že návrh navrhovateľa síce obsahuje požiadavku preskúmať rozhodnutie výboru, ale neobsahuje východisko pre rozhodnutie ústavného súdu, teda ako má ústavný súd   v danom   prípade   rozhodnúť.   Keďže   ústavný   súd   je v súlade s §   20 ods.   3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, súčasná podoba návrhu neumožňuje, aby o ňom ústavný súd ďalej konal a rozhodol v merite veci.

Ak   ústavný   súd   poučí   navrhovateľa   o jeho   procesných   právach   a povinnostiach v konaní o návrhu podľa § 73a a nasl. zákona o ústavnom súde s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany a poučí ho o tom, ako treba opravu alebo doplnenie návrhu   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou   navrhovateľa   a tiež   v jeho   záujme   výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie návrhu v nej obsiahnuté rešpektovať.

Aj napriek tomu, že ústavný súd vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov podania   s výslovným   poučením   o tom,   ako   je   potrebné   návrh   doplniť,   a   navrhovateľ predložil   ústavnému súdu   splnomocnenie   pre   advokáta,   ktorý   by   mal mať predpoklady predložiť ústavnému súdu relevantný nárok, jeho návrh ani po doplnení neobsahuje petit, ktorý by bol v súlade s § 20 a § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrh navrhovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k námietke navrhovateľa o tom, že rozhodnutie výboru nie je v súlade s čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,   pretože   pokuta,   ktorú   mu   výbor   uložil,   bola   nesprávne   určená,   ústavný   súd poznamenáva, že z ustanovení § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že tieto námietky navrhovateľa nemôžu byť predmetom skúmania ústavného súdu v konaní o preskúmaní   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov podľa   jedenásteho oddielu   druhej hlavy zákona o ústavnom   súde   (čl.   2 ods.   2 ústavy).

Navrhovateľom označené nedostatky v rozhodovaní výboru, v dôsledku ktorých by sa navrhovateľ cítil byť poškodený na svojich právach, by mohli byť predmetom skúmania ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, pričom lehota na podanie sťažnosti podľa citovaného   článku   ústavy   začína   navrhovateľovi   plynúť   po nadobudnutí   právoplatnosti rozhodnutia výboru (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a čl. 133 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007