znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 92/03-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Mgr. A. F., bytom S., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. K 140/95, a takto

r o z h o d o l :

Právo Mgr. A. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Krajským súdom v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. K 140/95   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   28. februára 2003   doručená   sťažnosť   Mgr.   A.   F.,   bytom   S.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. K 140/95.

Ústavný   súd   2.   apríla   2003   prijal   sťažnosť   navrhovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 92/03.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 7. mája 2003. Uviedol, že konkurz na majetok úpadcu Poľnohospodárske družstvo Sečovce bol vyhlásený 26. novembra 1996, schôdza veriteľov a prieskumné pojednávanie sa uskutočnili 19. decembra 1997. Správca konkurznej podstaty podľa opatrení súdu zabezpečil speňažovanie majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty od mája 1998 do septembra 2001. Majetok bol speňažený za sumu 6 981 544,64 Sk, pričom výdavky proti podstate boli v celkovej sume 6 921 498 Sk. Krajský súd preto uznesením zo 14. marca 2003 rozhodol o zrušení konkurzu z dôvodu nedostatku majetku na úhradu výdavkov a odmenu správcu, čo bolo uverejnené v Obchodnom vestníku 31. marca 2003. Predseda krajského súdu ďalej zdôraznil, že na toto konkurzné konanie sa nevzťahuje novela ustanovenia § 14 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (účinná od roku   2000)   o povinnosti   správcu   podať   konečnú   správu   do   18   mesiacov   od   vyhlásenia konkurzu. Dĺžka konkurzného konania je v podstate určovaná časovým obdobím, v ktorom sa podarí predať všetok speňažiteľný majetok (v danom prípade sa predaj realizoval 3 roky). Konštatoval, že vzhľadom na výťažnosť speňaženia majetku úpadcu veritelia zaradení do 1. triedy pohľadávok (ako navrhovateľka) by neboli uspokojení. Navrhol preto nevyhovieť predmetnej sťažnosti.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľky, vyjadrenia predsedu krajského súdu a hlavne spisu krajského súdu sp. zn. K 140/95 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   podal   20.   marca   1995   veriteľ   Benzinol,   a.   s., Bratislava. Postup krajského súdu v konkurznom   konaní sp. zn. K 140/95 v období od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu do 26. novembra 1996, t. j. do vyhlásenia konkurzu, keď krajský súd vykonával dohodovacie konanie podľa v tom čase platného zákona č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“), plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa. Dlžník bol v úpadku (§ 1 ods. 2 cit. zákona), pretože mal viacerých veriteľov a nebol schopný po dlhšiu dobu plniť svoje splatné záväzky. Tým boli splnené hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky pre   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka,   a preto   krajský   súd   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu vyhovel.

Uznesením krajského súdu sp. zn. K 140/95 z 26. novembra 1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť   18.   decembra   1996,   bol   na   majetok   úpadcu   Poľnohospodárske   družstvo Sečovce so sídlom v Sečovciach vyhlásený konkurz. Za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený advokát JUDr. P. J., T., (ďalej len „správca“). V uznesení zároveň boli vyzvaní veritelia, aby v lehote 30 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu prihlásili na krajskom súde k   sp. zn. K 140/95 všetky svoje nároky s uvedením ich výšky, právneho dôvodu, vzniku a ich zaistenia s tým, že na nároky, ktoré nebudú prihlásené, sa v konkurze nebude brať zreteľ

V zákonom   stanovenej   lehote   do   zoznamu   prihlášok   pohľadávok   konkurzných veriteľov bolo zapísaných   97   veriteľov s celkovou výškou uplatnených pohľadávok 118 565 259, 29 Sk.

Správca doručil krajskému súdu správu o stave majetku úpadcu 14. novembra 1997. Podľa uvedenej správy účtovná hodnota konkurznej podstaty činila 104 494 472,57 Sk.

Krajský súd 18. novembra 1997 vytýčil na 19. december 1997 schválenie súpisu podstaty veriteľmi a na tento deň zvolal tiež prieskumné pojednávanie.

Navrhovateľka písomnou prihláškou z 18. decembra 1996 prihlásila v konkurznom konaní svoje pohľadávky proti úpadcovi, a to pohľadávku vo výške 106 068 Sk z titulu náhrady   za   živý   a mŕtvy   inventár,   pohľadávku   vo   výške   60   103   Sk   z   titulu   vydania majetkového podielu z transformácie Poľnohospodárskeho družstva Sečovce, pohľadávku vo výške 9 420 Sk z titulu náhrad trov právneho zastúpenia, pohľadávku vo výške 28 640 Sk   z   titulu   trov   súdneho   exekútora   a pohľadávku   vo   výške   114   855   Sk   ako   úroky z omeškania za nevyplatenú náhradu na živom a mŕtvom inventári a 60 796 Sk ako úroky z omeškania z titulu nevyplatených majetkových podielov.

Na   prieskumnom   pojednávaní   konanom   na   krajskom   súde   19.   decembra   1997, ktorého sa navrhovateľka osobne zúčastnila a oboznámila sa s rozsahom majetku úpadcu, namietala nesprávny postup krajského súdu a správcu, že nedošlo k vyčleneniu reštitučnej rezervy, pretože táto bola podľa jej názoru vytvorená u úpadcu a v zmysle zákona sa musí použiť pre reštitučné nároky oprávnených   osôb. Táto   námietka nebola prijatá krajským súdom ani správcom. Správca uznal z celkovej uplatnenej pohľadávky navrhovateľky sumu 106 068,50 Sk, a to ako pohľadávku uplatnenú z titulu náhrady za živý a mŕtvy inventár vo výške 101 358, 50 Sk a jednu polovicu z prihlásených trov právneho zastúpenia 9 420 Sk, teda   4   710   Sk.   Tieto   uznané   pohľadávky   priznal   v tretej   triede   pohľadávok   a ostatné pohľadávky   neuznal.   Navrhovateľka si v písomnej prihláške pohľadávok do konkurzu z 18. decembra 1996 všetky pohľadávky uplatnila v prvej triede pohľadávok.

Podľa   §   23   ods.   2   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   účinného   v čase   vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva. Žalobu musia podať proti   popierajúcim   konkurzným   veriteľom   aj   správcovia,   smú   sa   v nej   dovolávať   len právneho dôvodu uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky v nich uvedenej.

Z uvedeného   dôvodu   navrhovateľka   podala   15.   januára   1998   krajskému   súdu incidenčnú žalobu vedenú pod sp. zn. 6 Cb 56/98 o určenie pravosti a výšky popretých pohľadávok   a zaradenie   priznaných   aj   popretých   pohľadávok   do   1.   triedy   pohľadávok. Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   o určenie   pravosti   a poradia   pohľadávok   navrhovateľky rozsudkom zo 7. októbra 1999.   Keďže rozhodol len čiastočne v prospech navrhovateľky, táto podala odvolanie   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), kde   vec bola vedená pod sp. zn. 4 Obo 12/2000. Najvyšší súd rozhodol vo veci rozsudkom z 5. októbra 2000 tak, že sčasti zmenil rozsudok krajského súdu   a určil, že pohľadávky navrhovateľky proti úpadcovi vo výške 167 757, 50 Sk sú oprávnené a patria do prvej triedy pohľadávok, pohľadávky navrhovateľky proti úpadcovi vo výške 82 420 Sk sú oprávnené a patria do triedy medzi ostatné pohľadávky. Vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok krajského súdu potvrdil.

Predmetom   dovolania   navrhovateľky   na   najvyššom   súde   z   10.   januára   2001   bol spôsob vypočítania úrokov, teda výška úrokov, keďže podľa navrhovateľky aj tieto majú patriť do prvej triedy. Vo veci dovolania nebolo ešte rozhodnuté.

Veriteľov neprítomných na prieskumnom pojednávaní 19. decembra 1997   krajský súd podľa § 23 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní listami z 3. marca 1998 upovedomil o popretí ich pohľadávok a vyzval ich podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona, aby svoj nárok, jeho výšku alebo právny dôvod uplatnili určovacou žalobou do 30 dní od doručenia výzvy na súde, ktorý vyhlásil konkurz, s tým, že inak sa na popretý nárok, jeho uplatnenú výšku alebo uplatnený právny dôvod nevezme zreteľ.

Na základe žiadosti správcu krajský súd uznesením zo 16. marca 1998 rozhodol o poskytnutí zálohy na odmenu a náhradu hotových výdavkov správcovi, pretože tento k 23. februáru 1998 speňažil majetok úpadcu v hodnote 1 309 302,50 Sk.  

Dňa   25.   mája   1998   požiadal   správca   v zmysle   §   27   ods.   2   zákona   o konkurze a vyrovnaní   krajský   súd   o udelenie   súhlasu   na predaj   hnuteľných   vecí   a nehnuteľností úpadcu mimo dražby a o určenie podmienok predaja mimo dražby. Za týmto účelom bol na krajskom   súde   29.   mája   1998   spísaný   záznam   za   účasti   predsedu   senátu   konajúceho v konkurze, správcu a zástupcu úpadcu, ktorý nemal námietky proti predaju majetku mimo dražby. Následne krajský súd 20. júla 1998 vydal uznesenie o súhlase na predaj hnuteľných a nehnuteľných vecí patriacich do konkurznej podstaty za stanovených podmienok.

Dňa 8. októbra 1998 sa na krajskom súde za účasti správcu konalo otváranie obálok a posudzovalo 12 ponúk spĺňajúcich podmienky predaja. Správca predložil originál inzerátu v týždenníku „Slovo Zemplína“ z 29. septembra 1998, ktorým boli zverejnené podmienky predaja.   Uznesením   z   8.   októbra   1998   právoplatným   12.   novembra   1998   krajský   súd súhlasil   s predajom   nehnuteľných   vecí   patriacich   do   konkurznej   podstaty   pre   konkrétne právnické a fyzické osoby uvedené vo výroku uznesenia spĺňajúce podmienky stanovené krajským súdom.

Takýmto zákonným postupom správca priebežne postupoval pri speňažovaní majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu až do septembra 2001. Ostatný súhlas na predaj vecí   patriacich   do   konkurznej   podstaty   mimo   dražby   dal krajský súd uznesením z 23. januára 2002 právoplatným 8. februára 2002.

V priebehu tohto obdobia speňažovania majetku správca žiadal krajský súd (12. júla 1999, 25. júna 2001) podľa § 28 zákona o konkurze a vyrovnaní o udelenie súhlasu na uspokojenie pohľadávky z výťažku predaja nehnuteľností, na ktorých viazlo záložné právo, v prospech oddeleného veriteľa mesta Sečovce a Všeobecnej úverovej banky, a. s., pobočky Trebišov, a krajský súd rozhodol o tomto uznesením z 13. septembra 1999 a uznesením zo 16. júla 2001.  

Dňa 3. februára 2003 požiadal správca v zmysle § 27 ods. 12 zákona o konkurze a vyrovnaní krajský súd o súhlas na vylúčenie nevymožiteľných pohľadávok, nepredajného hmotného   investičného   majetku,   ako   aj   majetkových   vkladov   a investičného   majetku z konkurznej podstaty, krajský súd schválil vylúčenie tohto majetku uznesením z 13. marca 2003 právoplatným 14. marca 2003. Dňa 3. februára 2003 taktiež správca doručil krajskému súdu konečnú správu o konkurznej podstate úpadcu Poľnohospodárske družstvo Sečovce. V správe konštatoval, že za účelom predaja nehnuteľností dal vyhotoviť znalecké posudky súdnym znalcom a pri predaji hnuteľných vecí odborné posudky. Posudkami bolo zistené, že účtovná hodnota majetku úpadcu je nereálna a zistená hodnota znaleckými a odbornými posudkami   bola   niekoľkokrát   nižšia   ako   hodnota   účtovná.   Správca   v záverečnej   správe ďalej   konštatoval,   že   pohľadávky   úpadcu   boli   temer   nevymožiteľné,   premlčané,   bez akýchkoľvek dokladov, množstvo majetku bolo nepredajného, ktorý mu zákon umožňoval vylúčiť   z konkurznej   podstaty.   Správca   oboznamoval   záložných   veriteľov   a   záujemcov s predajom   aj   s lehotou   na   predloženie   ponuky,   inzeráty   uverejňoval   v regionálnych denníkoch,   resp.   týždenníkoch,   pričom   vyhodnotenie   sa   urobilo   na   krajskom   súde.   Ku každému predaju bol vydaný súhlas konkurzného súdu.

Pretože príjmy zo speňaženej konkurznej podstaty činili 6 981 544,64 Sk, výdavky 6   921   498   Sk,   teda   rozdiel   v príjmoch   nepostačoval   ani   na   úplné   vyplatenie   odmeny správcu, krajský súd vydal 14. marca 2003 uznesenie, ktorým zrušil konkurz na majetok úpadcu Poľnohospodárske družstvo Sečovce z dôvodu, že majetok úpadcu nepostačuje na úhradu   výdavkov   a odmeny   správcu.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   1.   mája 2003. Táto skutočnosť bola zverejnená podľa zákona v Obchodnom vestníku v čísle 16 dňa 31. marca 2003.

Podľa názoru navrhovateľky krajskému súdu ako i správcovi bola najmenej dňom 22.   novembra   2000   (keď   bol   krajskému   súdu   doručený   rozsudok   najvyššieho   súdu) potvrdená oprávnenosť pohľadávky konkurzného veriteľa a najmenej od tohto obdobia mal krajský   súd   spolu   v súčinnosti   so   správcom   zabezpečiť   oprávnené   práva   konkurzného veriteľa.   Nestalo   sa   však   takto   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   konkurzné konanie voči úpadcovi nebolo ukončené a oprávnené nároky veriteľov neboli uspokojené ani po 7 rokoch. Navrhovateľka 12. septembra 2002 zaslala sťažnosť krajskému súdu na prieťahy v konaní sp. zn. K 140/95. Tento postup navrhovateľky kvalifikoval ústavný súd ako právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na vyššie uvedený účel tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   konkurzné   konanie   vzhľadom   na   jeho   predmet, špecifickú skutkovú a právnu povahu možno hodnotiť ako zložitú vec. Zákon o konkurze a vyrovnaní na dosiahnutie svojho cieľa, t. j. pomerného uspokojenia veriteľov z dlžníkovho majetku,   ktorý   je   v úpadku,   upravuje   mnohé   vzťahy   odlišne   od   všeobecnej   úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku.

Pokiaľ ide o správanie navrhovateľky majúcej v predmetnom konkurznom konaní procesné   práva   účastníka   konania,   ústavný   súd   nemôže   uplatňovanie   jej   nárokov (incidenčná   žaloba   z   titulu   popretia   časti   jej   prihlásenej   pohľadávky)   spájať   s   dĺžkou predmetného konkurzného konania. Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi (v   danom   prípade   zákon   o konkurze a vyrovnaní) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/2001).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Celé   konkurzné   konanie   od   podania   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   až   do   jeho skončenia je predmetom úpravy danej zákonom o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnkov. Predmetný konkurz na majetok úpadcu   bol vyhlásený podľa úpravy účinnej   v čase   jeho   vyhlásenia,   t.   j.   k 18.   decembru   1996.   Vychádzajúc   z uvedeného správcovi   zo   zákona   nevyplývala   povinnosť   predložiť   súdu   konečnú   správu   do   18 mesiacov od vyhlásenia konkurzu. Táto lehota (majúca len poriadkový charakter)   bola zavedená   až   novelou   vyššie   uvedeného   zákona   účinnou   od   1.   augusta   2000.   Aj v súčasnej platnej právnej úprave konkurzného konania túto lehotu môže súd podľa § 14 ods. 9 citovaného zákona predĺžiť vzhľadom na okolnosti prípadu.

Po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu 20. marca 1995 začal krajský súd proces zisťovania   objektívneho   stavu   dlžníkovho   majetku   s cieľom   zistiť   hmotnoprávne podmienky konania alebo aj zabezpečiť dlžníkov majetok.

Ak   v súlade   s   §   13   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   súd   zistí,   že   sú   splnené podmienky vyhlásenia konkurzu, rozhodne o vyhlásení konkurzu uznesením. Vyhlásením konkurzu dňa 26. novembra 1996 a ustanovením správcu konkurznej podstaty krajský súd skončil   časť   konkurzného   konania,   v ktorom   zisťoval   splnenie   jeho   procesných a hmotnoprávnych podmienok.

Správca alebo predbežný správca nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania,   ale   je   len   osobou   na   konaní   zúčastnenou (rozhodnutie najvyššieho súdu sp.   zn.   7   Obo 109/2001).   Podľa   §   8   ods.   2   zákona   o konkurze   a vyrovnaní správca   je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd.

Podľa   §   12   citovaného   zákona   súd   je   oprávnený   vyžiadať si   od   správcu   správu a vysvetlenie, nahliadať do jeho účtov a vykonávať potrebné zisťovania. Správcovi môže uložiť, aby si vyžiadal na určité otázky názor veriteľského výboru, alebo správcovi môže dať pokyny sám.

Prihlásením   pohľadávok   sa   z veriteľov   v   zmysle   hmotnoprávnom   stali   veritelia v zmysle   procesnoprávnom.   Až   od   tohto   času   sa   títo   (vrátane   navrhovateľky)   stali účastníkmi konkurzu so všetkými právami a povinnosťami s tým spojenými.

Podľa § 24 ods. 1 uvedeného zákona správca je oprávnený poprieť nárok prihlásený konkurzným   veriteľom,   výšku   nároku   alebo   jeho   právny   dôvod.   O tom   upovedomí konkurzného veriteľa, o ktorého nárok ide, a súčasne ho vyzve, aby nárok, jeho výšku alebo právny dôvod uplatnil do 30 dní na súde, ktorý vyhlásil konkurz, alebo na inom príslušnom orgáne s tým, že inak sa na popretý nárok, jeho uplatnenú výšku alebo uplatnený právny dôvod nevezme zreteľ.

Ústavný súd pri hodnotení činnosti krajského súdu zobral do úvahy predovšetkým samotný účel konkurzného a vyrovnacieho konania, cieľom ktorého je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní). Pre   konanie,   ktoré   nasleduje   po   vyhlásení   konkurzu   (§   13),   je   typické   speňaženie konkurznej podstaty (§ 27), t. j. prechod vlastníckych práv z úpadcu na iné subjekty, pričom výťažok   takéhoto   speňaženia   slúži   na   úhradu   úpadcových   dlhov   voči   jeho   veriteľom spôsobom, v rozsahu a v poradí určenom v tzv. rozvrhovom uznesení konkurzného súdu (§   32   a nasl.   cit.   zákona).   To   sa   v plnom   rozsahu   týka,   aj   pokiaľ   ide   o uspokojenie pohľadávky navrhovateľky v konkurze, ktorá v tomto konaní nemala postavenie oddeleného veriteľa ani nemohla byť uspokojená zo žiadnej reštitučnej rezervy.

Podľa   § 44 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo k potvrdeniu núteného vyrovnania, ak zistí, že majetok úpadcu nepostačuje   na   úhradu   výdavkov   a odmeny   správcu,   pričom   sa   neprihliada   na   veci a pohľadávky vylúčené z podstaty. Nárok na náhradu výdavkov správcu predpokladá úplné nahradenie priamych nákladov na vedenie konkurzu (cestovné a iné náklady), tieto náklady sú uhrádzané v priebehu konkurzného konania ako náklady správcu. Výdavky správcu nie je možné paušalizovať. Patria medzi ne súdne a iné poplatky, poštovné, telekomunikačné poplatky, znalecké posudky, odborné vyjadrenia, preklady, opisy, fotokópie, výdavky na zaistenie   bezpečnosti   hodnôt   spravovaných   správcom.   Priebežné   čerpanie   prostriedkov z konkurznej podstaty na úhradu nárokov správcu, ako aj uhrádzanie všetkých ostatných pohľadávok,   ktoré   je   možné   uspokojiť   v priebehu   konkurzu   (§   31   citovaného   zákona), umožňuje,   aby   v ktoromkoľvek   okamžiku   konkurzu   bolo   zrejmé,   koľko   peňažných prostriedkov ešte ostalo na ďalšie vedenie konkurzu. Ide o to, aby v prípade, že konkurz bude zrušený, pretože majetok úpadcu nepostačuje na úhradu nákladov konkurzu, tu bola istota, že po zrušenom konkurze nezostanú žiadne neuhradené pohľadávky za podstatu. Konkurz nie je možné viesť až k rozvrhu „na dlh“ a potom zistiť, že nič nezostalo nielen na veriteľov, ale ani na pohľadávky proti podstate, resp. na náklady konkurzu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 188/2000).

Berúc   do   úvahy   tieto   špecifiká   konkurzného   a vyrovnacieho   konania,   keď   dĺžka konkurzného konania je v podstate určovaná časovým obdobím, v ktorom sa podarí predať všetok speňažiteľný majetok úpadcu (v danom prípade sa predaj realizoval 3 roky), podľa názoru   ústavného súdu   aj napriek   viac než šesť   rokov   trvajúcemu   konkurzu   vedenému krajským súdom ho s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a účel základného práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   považovať   za   porušenie   tohto   práva navrhovateľky. Nebola to totiž uvedená nečinnosť krajského súdu, ktorá sa v rozhodujúcej miere podieľala na tom, že existovali procesné a iné prekážky (nízka výťažnosť speňaženia, ekonomické prostredie, minimálny záujem o kúpu majetku úpadcu) brániace odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľka v tomto konkurznom konaní nachádzala.

V tomto kontexte sa vo viac než šesť rokov trvajúcom konkurznom konaní vedenom na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   K 140/95   nejavia   obdobia   medzi   jednotlivými   jeho rozhodnutiami   ústavnému   súdu   ako   zbytočný   prieťah   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo ku porušeniu navrhovateľkinho práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov, nezaoberal sa už spôsobmi nápravy, ktorých   sa   navrhovateľka   domáhala.   Výrok   ústavného   súdu,   že   navrhovateľkino   právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nebolo porušené, znamená aj nevyhovenie jej sťažnosti v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003