SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 91/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia
, zastúpeného advokátkou
, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedoknápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazudiskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostnéhoalebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanievšetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoruo odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a práva na účinnú ochranupred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoruo odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súduv Košiciach sp. zn. 4 Co 247/2011 z 13. júna 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú. O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2013doručená sťažnosť občianskeho združenia
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy,práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromnéhoa rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravyzaručeného čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru,práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostnéhoalebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanievšetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoruo odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránenídiskriminácie“) a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie,zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 247/2011z 13. júna 2013.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na Okresnom súdeSpišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) žalobou z 20. decembra 2010 podanouproti, (ďalej len„žalovaný“), podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorýchoblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačnýzákon“) domáhal určenia, že žalovaný sa svojím konaním z 29. júla 2010 dopustil priamejdiskriminácie sťažovateľa ako právnickej osoby z dôvodu etnickej príslušnosti. Navrhovaltiež, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vstupe do svojej prevádzkya na svojej webovej stránke text popisujúci konanie žalovaného a hodnotenie tohto konaniaako priamej diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Navrhol tiež okresnému súduuložiť žalovanému povinnosť poskytnúť sťažovateľovi do troch mesiacov od právoplatnostirozsudku bezplatne ubytovacie priestory pre desať osôb v rozsahu dve noci v dohodnutomtermíne.
K priamej diskriminácii na základe etnickej príslušnosti malo podľa sťažovateľa dôjsťtým, že žalovaný ako podnikateľ poskytujúci ubytovacie služby na rokovaní so zástupcamisťažovateľa 29. júla 2010 údajne odmietol poskytnúť ubytovanie pre približne 20 osôbrómskeho pôvodu, s ktorými sťažovateľ plánoval zorganizovať stretnutie ako s osobamispolupracujúcimi pri napĺňaní predmetu hlavnej činnosti sťažovateľa. Žalovaný najprvs poskytnutím ubytovania podľa predstáv sťažovateľa problém nemal, keď však počasrozhovoru zástupcovia sťažovateľa uviedli, že ide o osoby rómskeho pôvodu, svoj názorzmenil.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 215/2010-77 zo 7. júna 2011 žalobu sťažovateľazamietol. Potvrdil sťažovateľovi aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, pretože „v zmysle ust. § 2a ods. 9 antidiskriminačného zákona môže sa... aj právnická osoba v zmysle ustanovení tohto zákona domáhať svojich práv na súde...“. K meritu prerokovávanej žalobyokresný súd uviedol, že „v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný skutočne odmietol poskytnúť žalobcovi ubytovacie služby. Z celého vykonaného dokazovania... vyplýva, že žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami (napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol. Naopak odkázal s ním rokujúcich pracovníkov žalobcu na webovú stránku zariadenia a sami pracovníci žalobcu vypovedali, že rozhovor sa končil neurčito s tým, že sa žalovanému ešte ozvú. Ďalej žalovaného už nekontaktovali, neupresnili požiadavky a teda nemožno uzavrieť, tak ako žiada vo svojom prvom nároku žaloby žalobca, žeby žalovaný odmietol dňa 29.7.2010 poskytnúť svoje ubytovacie služby a dopustil sa tak priamej diskriminácie žalobcu ako právnickej osoby, na základe etnickej príslušnosti. Aj keď z výpovedí zástupcov žalobcu a žalobcom navrhovaných svedkov, ako aj zhotovenej nahrávky možno vyvodiť určité výhrady žalovaného k niektorým osobám rómskeho etnika, tieto výhrady sa týkali takých skutočností, u ktorých by mal výhrady žalovaný aj u iných osôb, nie Rómov. Z výpovedí svedkov – Rómov vypočutých v tomto konaní, čo súd považuje za podstatný dôkaz, ale aj ďalších svedkov..., vyplynulo, že žalovaný ani vo svojom súkromnom živote a ani vo svojej podnikateľskej činnosti Rómov nediskriminoval, nediskriminuje, poskytuje im služby svojho zariadenia a preto nebolo preukázané, žeby došlo k priamej diskriminácii žalobcu na základe etnickej príslušnosti osôb, s ktorými žalobca spolupracuje...“.
Okresný súd vyhodnocujúc priebeh dokazovania tiež zdôraznil, že sťažovateľ„ani nemal skutočný záujem o služby žalovaného, o ubytovanie osôb, s ktorými spolupracuje v tom čase, pretože napokon sa toto stretnutie ani neuskutočnilo, ani neoslovil iné zariadenie, aby stretnutie mohol zorganizovať. Naopak uskutočnilo sa len jednodenné stretnutie v Košiciach, ktoré občas žalobca organizuje.“.
Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. V ňom akcentovaldôkaznú silu vyhotovenej nahrávky rozhovoru medzi jeho zástupcami a žalovaným,ktorá „je priamym dôkazom s najvyššou výpovednou hodnotou“, pretože z jej obsahu„jednoznačne vyplýva odmietnutie ubytovacích služieb z dôvodu zakazujúceho diskrimináciu – etnickej príslušnosti osôb. Diskriminačné konanie tak potvrdzuje priame odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval. Dôvod jeho (žalobcu) znevýhodnenia bol zrejmý zo všetkých okolností posudzovanej situácie, pričom rozhodnutie odmietnuť ubytovanie bolo ovplyvnené predsudkami, ktoré odvodzoval len na základe vlastnej negatívnej stereotypizácie vo vzťahu k rómskemu etniku ako takému. Diskriminačné praktiky žalovaného boli preukázané aj výpoveďou svedkyne, ktorá potvrdila, že nejde o ojedinelý prípad a rovnakú skúsenosť s porušením zásady rovnakého zaobchádzania pri poskytovaní ubytovacích služieb so žalovaným malo v minulosti aj.“.
Sťažovateľ v odvolaní ďalej dôvodil, že „skutočnosť, či v danom čase oslovili, alebo neoslovili aj iné zariadenie, a či sa vôbec neuskutočnilo... nemá žiaden vplyv na skutočnosť, že dňa 29.7.2010 mali reálny záujem o uskutočnenie takéhoto podujatia a rezerváciu ubytovania... Po vyjadrení žalovaného a po prezentovaní jeho postoja voči osobám rómskeho etnického pôvodu už nebol dôvod ho kontaktovať, pretože tento priamo na mieste ubytovanie odmietol rezervovať.“.
Napokon sťažovateľ v odvolaní namietol, že „ak v konaní predložil dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, platí princíp preneseného dôkazného bremena a žalovaný musí v konaní preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. S týmito skutočnosťami sa však súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 247/2011-115 z 13. júna 2013 prvostupňovýrozsudok okresného súdu potvrdil. Rovnako s okresným súdom zhodnotil, že „nebolo preukázané, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného dňa 29.7.2010 skutočne došlo. Vzhľadom na zistený skutkový stav nemožno totiž uzavrieť, že uvedeného dňa išlo zo strany žalovaného o diskriminačné odmietnutie ubytovania občanov rómskej národnosti, pretože účelom tohto jednania medzi zástupcami žalobcu a ním bola len predbežná informácia o možnosti ubytovania v rámci žalobcom tvrdenej plánovanej akcie stretnutia rómskych matiek s deťmi a nie uskutočnenie konkrétnej objednávky ubytovacích (prípadne aj iných, napr. stravovacích a pod.) služieb. Vyjadrenia žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov) v tomto smere neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia (ktoré potvrdili vo svojich výpovediach aj zástupcovia žalobcu) prijatie objednávky nevylúčil a zástupcovia žalobcu ho mali za účelom poskytnutia služieb následne kontaktovať, čo sa však nestalo. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa preto konštatuje, že nemôže dôjsť k odmietnutiu niečoho, čo zo strany konajúcich osôb, zástupcov žalobcu nebolo vôbec urobené (odmietnutiu objednávky, ktorá žalobcom nebola vykonaná).“.
K (ne)uneseniu dôkazného bremena v konaní krajský súd uviedol, že „povinnosť preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania by žalovaného stíhala iba vtedy, ak by žalobca oznámil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii... skutočne aj došlo. Takéto skutočnosti ale v konaní neboli osvedčené, pretože oznámenie o tom, že pri predbežnom informatívnom jednaní žalovaný najprv odmietal poskytnúť ubytovanie osobám, v mene ktorých žalobca podľa vlastného tvrdenia prostredníctvom zástupcov konal, ale v konečnom dôsledku usmernil zástupcov žalobcu, aby sa vo veci objednávky ešte ozvali, je pre takýto záver nepostačujúci.“.
Na záver svojho odôvodnenia krajský súd vyjadril pochybnosti o danosti aktívnejvecnej legitimácie sťažovateľa v konaní, a to s poukazom na § 2 ods. 9 antidiskriminačnéhozákona, pretože „okruh osôb, v mene ktorých koná právnická osoba by mal byť dostatočne určitý, a nemôže byť považované za preukázané konanie v mene konkrétnych osôb, ak ide len o všeobecný odkaz na rómske ženy s deťmi, tak ako tomu bolo v preskúmavanej veci... Pre záver o tom, že žalobca konal v mene osôb, ktoré sa mali takejto akcie zúčastniť, by zrejme postačovalo preukázanie, že takáto akcia bola skutočne aj plánovaná, mala byť vykonaná, bola pripravená a zabezpečená. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobcu, ktorý však ani na súde prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom neoznačil v tomto smere žiadne dôkazy...“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd sa„nedostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne – ústavne nekonformným spôsobom, interpretoval vnútroštátne právne normy, najmä ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu dôkazného bremena, ako aj § 2a ods. 9 v spojení s § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona. V rámci vykonaného dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ v rámci konania, a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci. Navyše dostatočne nevysvetlil, prečo pri svojom rozhodovaní nekládol dôraz na absenciu hodnotenia rozporov žalovaného vo výpovedi a v nahrávke zaznamenávajúcej priebeh rozhovoru so sťažovateľom a tiež opomenul zhodnotiť procesne významný dôkaz – svedeckú výpoveď svedkyne, riaditeľky mimovládnej organizácie, ktorá rovnako ako sťažovateľ mala v minulosti so žalovaným obdobnú diskriminačnú skúsenosť. Súd neprihliadol ani na právni irelevantnosť viacerých svedectiev (svedkyne, svedkov a ) a právne významné skutočnosti v hodnotení opomenul.“.
Sťažovateľ tvrdí aj porušenie princípu rovnosti zbraní, lebo „možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.
Kritike sťažovateľ podrobuje aj spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s problémom aktívnej legitimácie v konaní. Rozhodnutie krajského súdu je podľa sťažovateľa v tomto smere „nedostatočne odôvodnené, rozporné a zakladá arbitrárnosť... odvolací súd došiel k nesprávnym záverom, keď mal za to, že sťažovateľ v súdnom konaní vystupoval v mene osôb, ktoré sa mali zúčastniť akcie. Sťažovateľ od začiatku vo vzťahu k žalovanému dňa 29.07.2010, kedy k diskriminačnému konaniu došlo, ako aj počas súdneho konania, vystupoval vo svojom vlastnom mene – ako právnická osoba. Žalovaný neposkytol služby sťažovateľovi ako právnickej osobe, z dôvodu vzťahu k osobám rómskeho etnického pôvodu, čo sa v zmysle ust. § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona považuje tiež za diskrimináciu z dôvodu etnického pôvodu. Diskriminačný dôvod sa v tomto prípade vyskytoval jednak u sťažovateľa samotného, keďže ide o mimovládnu organizáciu – občianske združenie, ktorej činnosť je zameraná na ochranu ľudských práv na Slovensku s dôrazom na práva menšín a ochranu pred diskrimináciou, predovšetkým z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti, ale súčasne sa diskriminačný dôvod vyskytoval u samotných klientok sťažovateľa (rómske ženy) a ďalších osôb, pre ktoré malo byť pripravované stretnutie realizované (ich deti).“.
Porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľ za týmto účelom inicioval a v rámci konania porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie...“.
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie je v žalovanom konaní podľa sťažovateľa dané tým, že „etnický pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými súdmi, ktoré skutkové okolnosti prípadu zľahčovali a pri svojom rozhodovaní dokonca s dostatočným významom neprihliadali ani na svedecké výpovede svedka a svedkyne, ktorí boli priamymi účastníkmi rozhovoru so žalovaným, kedy došlo k diskriminačnému konaniu žalovaného, ako ani svedkyne, ktorá už obdobnú diskriminačnú skúsenosť so žalovaným v minulosti mala... Neadekvátnou aplikáciou platnej právnej úpravy všeobecné súdy nedospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu etnickej príslušnosti, neuložili diskriminujúcemu subjektu žiadne sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne, primerané a odstrašujúce, práve naopak, zamietnutím žaloby ho utvrdili v tom, že jeho konanie je správne. Incident, ktorý bol predmetom konania pred všeobecným súdom nie je incidentom ojedinelým, čo v neposlednom rade dosvedčila i svedkyňa, ktorá mala so žalovaným podobnú skúsenosť, čo však súdy v rámci hodnotenia dôkazov vôbec nevyhodnotili. Naopak, žalovaným produkované dôkazy, ktoré kauzálne nesúviseli s namietaným diskriminačným konaním považovali za právne významné, pričom skutočne právne významné dôkazy nevyhodnotili.
Sťažovateľ má za to, že v rámci súdneho konania, ktoré inicioval mu nebola poskytnutá náležitá ochrana pred rasovou diskrimináciou.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, článku 5 písm. f) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/247/2011 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2013, sp. zn. 4Co/247/2011 sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť finančné zadosťučinenie vo výške 2000 Eur (slovom: Dvetisíc Eur) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh idevtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnomprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženejnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv a práva zaručenéhodohovorom na podklade nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a ústavnenekonformného výkladu relevantných ustanovení antidiskriminačného zákona. Obenámietky sú v prípade ich dôvodnosti spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedenýchzákladných práv a práva zaručeného dohovorom.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, RecueilIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailovuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenierozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinnýstarostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedliúčastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia [§ 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)] musí vyplývaťvzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej stranea právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).
Pre záver o tom, ktoré nastolené otázky boli v žalovanom konaní pred krajskýmsúdom podstatné, a teda bolo povinnosťou krajského súdu na ne odpovedať, jerozhodujúca metodológia subsumpčnej právno-aplikačnej aktivity všeobecného súduv antidiskriminačných sporoch, ktorá je determinovaná účinnou právnou úpravou.
Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konaniealebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, ženeporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorýchmožno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch musí konajúcivšeobecný súd najprv ustáliť, či došlo ku konaniu (opomenutiu), ktoré je podľa žalobcudiskriminačné. V prípade, ak je toto skutkové zisťovanie pozitívne, vyvstáva druhá otázkaz hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatná, a to či konanie (opomenutie),ku ktorému došlo, napĺňa legálne znaky diskriminácie. Na základe kladnej odpovedena v poradí druhú otázku je potom povinnosťou konajúceho súdu skúmať, či žalovaný unesiedôkazné bremeno vo vzťahu k neporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Popísaná metodológia okrem iného znamená, že ak hneď v úvode svojhorozhodovacieho procesu konajúci súd dospeje ku záveru, že žalobcom tvrdené konanie sanepreukázalo, potom jedinou možnou odpoveďou na druhú otázku je, že k diskrimináciinedošlo, a následne z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany ani nie je podstatné,či žalovaný svoje dôkazné bremeno podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona uniesol.
V posudzovanom prípade bolo vzhľadom na žalobnú argumentáciu sťažovateľaprvoradou úlohou okresného súdu ustáliť, či žalovaný skutočne odmietol pri rozhovore29. júla 2010 zástupcom sťažovateľa poskytnúť požadované ubytovanie. Až potomprichádzalo do úvahy právne hodnotenie o prípadnom naplnení podmienok podľa § 2aods. 2 antidiskriminačného zákona. Okresný súd v tejto otázke skutkovo uzavrel,že „žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami (napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol“.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že zástupcovia sťažovateľa,ktorí boli prítomní pri rozhovore so žalovaným, v konaní vypovedali, že „keď sa dozvedel žalovaný o tom, že ubytované osoby by mali byť osoby rómskeho pôvodu, zmenil prístup, ktorý bol dovtedy kladný, najprv sa vyjadril, že takéto osoby neubytuje a následne pripúšťajúc, že nie je Róm ako Róm vyslovil podmienku, žeby ich musel najprv vidieť“.Okresný súd súčasne uviedol, že citovaná výpoveď je v súlade s prepisom nahrávky,ktorú zástupcovia sťažovateľa z rozhovoru so žalovaným zhotovili a okresný súd juako dôkaz pripustil. Pritom sťažovateľ túto nahrávku označil ako dôkaz „s najvyššou výpovednou hodnotou“.
V popísaných okolnostiach charakterizujúcich skutkovú stránku prvostupňovej fázyžalovaného konania sťažovateľ vo svojom odvolaní s poukazom na nahrávku z rozhovoruz 29. júla 2010 iba opakoval, že „diskriminačné konanie... potvrdzuje priame odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval“. Takéto tvrdenie však bez ďalšíchdôkazných návrhov, prípadne bez ďalšej logickej skutkovej argumentácie nie je spôsobiléúčinne spochybniť skutkové závery okresného súdu založené na skúmaní obsahu nahrávkyv spojení s výpoveďami zástupcov samotného sťažovateľa, ktorí boli priamymi svedkamiinkriminovaného rozhovoru. Preto potom skutkový záver krajského súdu, podľa ktorého„vyjadrenia žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov) v tomto smere neboli definitívne, keď podľa jeho konečného vyjadrenia... prijatie objednávky nevylúčil“, je podľa názoru ústavného súdu pre naplnenie ústavnýchpožiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúci.
Ústavný súd pri uvedenom hodnotení vzal do úvahy aj stabilne judikovaný právnynázor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosťč. 20772/92) z 19. 12. 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môžeobmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).
Krajský súd teda dospel zhodne s okresným súdom k záveru, že ku konaniu,ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa v jeho žalobe malo byť základom diskriminácie a následneaj porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani nedošlo. Preto potom ďalšie nadväzujúceotázky súvisiace s uplatňovaním antidiskriminačného zákona prestali byť otázkamipodstatnými v miere, ktorá by si na základe požiadaviek plynúcich z čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžadovala na ne odpovedať (či išlo o diskrimináciu a či žalovanýuniesol dôkazné bremeno kladené naň § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Fakt, čiokresný súd a krajský súd na tieto ďalšie otázky napokon odpovedali alebo neodpovedali, jez hľadiska ústavno-právneho irelevantný.
Ústavný súd tak uzatvára, že prvá námietka, ktorou sťažovateľ argumentovalv prospech tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivésúdne konanie (nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, jehonepresvedčivosť), je nedôvodná.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú ústavnú nekonformnosť právnych záverovkrajského súdu, tá sa mala dotýkať výkladu už citovaného § 11 ods. 2, ale aj § 2a ods. 9v spojení s § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona.
Podľa § 2a ods. 9 antidiskriminačného zákona diskriminácia právnickej osoby jenedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k tejto osobe z dôvodov podľa § 2ods. 1, ak ide o jej členov, spoločníkov, akcionárov, členov jej orgánov, jej zamestnancov,osôb konajúcich v jej mene alebo osôb, v mene ktorých koná táto právnická osoba.
Podľa § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona za diskrimináciu z dôvodurasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu sa považuje aj diskrimináciaz dôvodu vzťahu k osobe určitého rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu.
V nadväznosti na citované ustanovenia sťažovateľ namietal proti pochybnostiamkrajského súdu o jeho aktívnej legitimácii v žalovanom konaní.
Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd žiadne pochybnosti v naznačenom smerenevyjadril, krajský súd prvostupňový rozsudok potvrdil a neodmietol sa na základevyslovených pochybností o aktívnej legitimácii sťažovateľa zaoberať jeho meritórnymiodvolacími námietkami. Za týchto okolností ,,púhe“ (tento výraz používa samotný krajskýsúd) pochybnosti krajského súdu nemajú právnu, a teda ani ústavno-právnu relevanciu.Nijako sa totiž v procese prieskumu prvostupňového rozsudku na základe odvolaniasťažovateľa neprejavili, lebo krajský súd sťažovateľovo odvolanie meritórne prerokovala rozhodol o ňom. Pochybnosti krajského súdu sa tak dostávajú do polohy akademickejpolemiky, ktorej chýba reálnosť invázie do individuálnej sféry sťažovateľa rámcovanej jehozákladnými právami a slobodami. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietkusťažovateľa týkajúcu sa interpretácie § 2a ods. 9 a § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačnéhozákona v jeho veci konajúcimi súdmi ako nedôvodnú.
Rovnaký záver ústavný súd prijal aj vo vzťahu k interpretácii § 11 ods. 2antidiskriminačného zákona. Sťažovateľove žalobné tvrdenia o tom, že pri rozhovore29. júla 2010 žalovaný odmietol poskytnúť ubytovanie, okresný súd i krajský súd skutkovovyhodnotili ako nepreukázané. Oba všeobecné súdy potom neboli postavené pred riešenienadväzujúcej otázky rozdelenia dôkazného bremena v konaní. Ak totiž sťažovateľako žalobca neoznámil okresnému súdu ani krajskému súdu skutočnosti, z ktorých by bolomožné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, potomv konaní nevznikla potreba skúmania, či žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno.V relácii k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konaniazaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ nepredniesol žiadne dôvody vyznačujúce saspätosťou s okolnosťami jeho prípadu. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva potenciálna väzbana uvedené základné právo iba v argumentácii na strane 6 sťažnosti, ktorá pojednávao požiadavke rovnosti zbraní v súdnom procese. Sťažovateľ tu s poukazom na judikatúruESĽP formuluje iba všeobecnú požiadavku, podľa ktorej „možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy (a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.
Ústavný súd právny názor formulovaný in abstracto akceptuje, sťažovateľ všaknevysvetlil, ktoré jeho stanovisko krajský súd pozorne nepreštudoval, prípadnepri rozhodovaní nevzal do úvahy. Ako už bolo uvedené, odôvodnenie napadnutéhoodvolacieho rozsudku považuje ústavný súd na prvý pohľad za dostatočné a spĺňajúcekritériá kladené naň základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdnekonanie. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania sa takvo svetle sťažnostnej argumentácie javí ako nerozlučne späté so základným právomna súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Keďže ústavný súd nezistilsignály možného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru, má tov popísaných okolnostiach za následok záver o nedôvodnosti sťažnosti aj v častinamietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania garantovanéhočl. 47 ods. 3 ústavy.
K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečiaprostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkýmosobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovejdiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základnéslobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhraduza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
Vo vzťahu k čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru ESĽP,podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoňobhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázaťpravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom(rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131).Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a rozsudkomkrajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených právsťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6dohovoru o odstránení diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie(vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravypre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).
K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie
Podľa čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnýmipovinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážua odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každéhona rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostnéhoalebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práva prístupu na všetky miestaa na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú dopravné prostriedky, hotely,reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky.
Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupoma rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutieďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva hmotnej povahyzaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie, bolo už len nevyhnutnýmdôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostialebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchtodôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12ods. 2 a podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno-aplikačnáaktivita orgánu verejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konaniazakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnuochranu“ (III. ÚS 386/2012). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuťdo právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články ústavya dohovoru obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskejrepubliky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodovbolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenienapadnutého rozsudku krajského súdu a na priznanie náhrady trov konania pred ústavnýmsúdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015
/poznámka strany návrhu uznesenia sú číslované od druhej strany/