znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 91/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť občianskeho   združenia

, zastúpeného advokátkou

, vo veci   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedoknápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazudiskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostnéhoalebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanievšetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoruo odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   a práva   na účinnú   ochranupred všetkými   činmi   rasovej   diskriminácie   zaručeného   čl.   6   Medzinárodného   dohovoruo odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súduv Košiciach sp. zn. 4 Co 247/2011 z 13. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú. O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2013doručená sťažnosť občianskeho združenia

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy,práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na rešpektovanie   súkromnéhoa rodinného   života   zaručeného   čl. 8   dohovoru,   práva   na účinný   prostriedok   nápravyzaručeného   čl.   13   dohovoru,   zákazu   diskriminácie   zaručeného   čl.   14   dohovoru,práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostnéhoalebo etnického pôvodu pri používaní práva prístupu na všetky miesta a na používanievšetkých služieb určených verejnosti zaručeného čl. 5 písm. f) Medzinárodného dohovoruo odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   (ďalej   len   „dohovor   o odstránenídiskriminácie“)   a práva   na   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej   diskriminácie,zaručeného čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 247/2011z 13. júna 2013.

Z predloženej   sťažnosti   a jej príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa na   Okresnom   súdeSpišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobou   z 20.   decembra   2010   podanouproti, (ďalej   len„žalovaný“),   podľa zákona   č.   365/2004   Z. z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v niektorýchoblastiach   a o ochrane   pred   diskrimináciou   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov(antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačnýzákon“) domáhal určenia, že žalovaný sa svojím konaním z 29. júla 2010 dopustil priamejdiskriminácie sťažovateľa ako právnickej osoby z dôvodu etnickej príslušnosti. Navrhovaltiež, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť na vstupe do svojej prevádzkya na svojej webovej stránke text popisujúci konanie žalovaného a hodnotenie tohto konaniaako priamej diskriminácie na základe etnickej príslušnosti. Navrhol tiež okresnému súduuložiť žalovanému povinnosť poskytnúť sťažovateľovi do troch mesiacov od právoplatnostirozsudku bezplatne ubytovacie priestory pre desať osôb v rozsahu dve noci v dohodnutomtermíne.

K priamej diskriminácii na základe etnickej príslušnosti malo podľa sťažovateľa dôjsťtým, že žalovaný ako podnikateľ poskytujúci ubytovacie služby na rokovaní so zástupcamisťažovateľa   29.   júla   2010   údajne   odmietol   poskytnúť   ubytovanie   pre približne   20   osôbrómskeho   pôvodu,   s ktorými   sťažovateľ   plánoval   zorganizovať   stretnutie   ako   s osobamispolupracujúcimi   pri   napĺňaní   predmetu   hlavnej   činnosti   sťažovateľa.   Žalovaný   najprvs poskytnutím   ubytovania   podľa   predstáv   sťažovateľa   problém   nemal,   keď   však   počasrozhovoru zástupcovia sťažovateľa uviedli, že ide o osoby rómskeho pôvodu, svoj názorzmenil.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 215/2010-77 zo 7. júna 2011 žalobu sťažovateľazamietol. Potvrdil sťažovateľovi aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, pretože „v zmysle ust.   §   2a   ods.   9   antidiskriminačného   zákona   môže   sa...   aj   právnická   osoba   v zmysle ustanovení tohto zákona domáhať svojich práv na súde...“. K meritu prerokovávanej žalobyokresný súd uviedol, že „v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný skutočne odmietol poskytnúť   žalobcovi   ubytovacie   služby.   Z celého   vykonaného   dokazovania...   vyplýva, že žalovaný vyjadril len   svoje pochybnosti v súvislosti   s možnými   ubytovanými   osobami (napr.   čo   sa   týka   ich   hygieny),   avšak ubytovanie   neodmietol.   Naopak   odkázal   s ním rokujúcich pracovníkov žalobcu na webovú stránku zariadenia a sami pracovníci žalobcu vypovedali,   že   rozhovor   sa   končil   neurčito   s tým,   že   sa   žalovanému   ešte   ozvú.   Ďalej žalovaného už nekontaktovali, neupresnili požiadavky a teda nemožno uzavrieť, tak ako žiada vo svojom prvom nároku žaloby žalobca, žeby žalovaný odmietol dňa 29.7.2010 poskytnúť   svoje   ubytovacie   služby   a dopustil   sa   tak   priamej   diskriminácie   žalobcu   ako právnickej osoby, na základe etnickej príslušnosti. Aj keď z výpovedí zástupcov žalobcu a žalobcom   navrhovaných   svedkov,   ako   aj   zhotovenej   nahrávky   možno   vyvodiť   určité výhrady žalovaného k niektorým osobám rómskeho etnika, tieto výhrady sa týkali takých skutočností, u ktorých by mal výhrady žalovaný aj u iných osôb, nie Rómov. Z výpovedí svedkov   –   Rómov   vypočutých   v tomto   konaní,   čo   súd   považuje   za   podstatný   dôkaz, ale aj ďalších   svedkov...,   vyplynulo,   že   žalovaný   ani   vo   svojom   súkromnom   živote a ani vo svojej podnikateľskej činnosti Rómov nediskriminoval, nediskriminuje, poskytuje im služby svojho zariadenia a preto nebolo preukázané, žeby došlo k priamej diskriminácii žalobcu na základe etnickej príslušnosti osôb, s ktorými žalobca spolupracuje...“.

Okresný   súd   vyhodnocujúc   priebeh   dokazovania   tiež   zdôraznil,   že   sťažovateľ„ani nemal   skutočný   záujem   o   služby   žalovaného,   o   ubytovanie   osôb, s ktorými spolupracuje v tom čase, pretože napokon sa toto stretnutie ani neuskutočnilo, ani neoslovil iné zariadenie, aby stretnutie mohol zorganizovať. Naopak uskutočnilo sa len jednodenné stretnutie v Košiciach, ktoré občas žalobca organizuje.“.

Sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie.   V ňom   akcentovaldôkaznú   silu   vyhotovenej   nahrávky   rozhovoru   medzi   jeho   zástupcami   a   žalovaným,ktorá „je   priamym   dôkazom   s najvyššou   výpovednou   hodnotou“,   pretože   z jej   obsahu„jednoznačne   vyplýva   odmietnutie   ubytovacích   služieb   z   dôvodu   zakazujúceho diskrimináciu – etnickej príslušnosti osôb. Diskriminačné konanie tak potvrdzuje priame odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval. Dôvod jeho (žalobcu) znevýhodnenia bol zrejmý zo všetkých okolností posudzovanej situácie, pričom rozhodnutie odmietnuť   ubytovanie   bolo   ovplyvnené   predsudkami,   ktoré   odvodzoval   len   na   základe vlastnej negatívnej stereotypizácie vo vzťahu k rómskemu etniku ako takému. Diskriminačné praktiky   žalovaného   boli   preukázané   aj   výpoveďou   svedkyne, ktorá potvrdila,   že   nejde   o ojedinelý   prípad   a rovnakú   skúsenosť   s porušením   zásady rovnakého   zaobchádzania   pri   poskytovaní   ubytovacích   služieb   so   žalovaným   malo v minulosti aj.“.

Sťažovateľ   v odvolaní   ďalej   dôvodil,   že „skutočnosť,   či   v danom   čase   oslovili, alebo neoslovili   aj   iné   zariadenie,   a či   sa   vôbec   neuskutočnilo...   nemá   žiaden   vplyv na skutočnosť,   že   dňa 29.7.2010   mali reálny záujem   o uskutočnenie   takéhoto podujatia a rezerváciu   ubytovania...   Po   vyjadrení   žalovaného   a po   prezentovaní   jeho   postoja voči osobám rómskeho etnického pôvodu už nebol dôvod ho kontaktovať, pretože tento priamo na mieste ubytovanie odmietol rezervovať.“.

Napokon sťažovateľ v odvolaní namietol, že „ak v konaní predložil dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, platí princíp preneseného dôkazného bremena a žalovaný musí v konaní preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. S týmito skutočnosťami sa však súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 247/2011-115 z 13. júna 2013 prvostupňovýrozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Rovnako   s okresným   súdom   zhodnotil,   že „nebolo preukázané,   že   k porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   zo   strany   žalovaného dňa 29.7.2010 skutočne došlo. Vzhľadom na zistený skutkový stav nemožno totiž uzavrieť, že uvedeného   dňa   išlo   zo   strany   žalovaného   o diskriminačné   odmietnutie   ubytovania občanov rómskej národnosti,   pretože   účelom tohto jednania   medzi   zástupcami   žalobcu a ním bola len predbežná informácia o možnosti ubytovania v rámci žalobcom tvrdenej plánovanej   akcie   stretnutia   rómskych   matiek   s deťmi   a nie   uskutočnenie   konkrétnej objednávky ubytovacích (prípadne aj iných, napr. stravovacích a pod.) služieb. Vyjadrenia žalovaného (po skúsenostiach z akcií, ktoré v minulosti robil pre Rómov) v tomto smere neboli   definitívne,   keď   podľa   jeho   konečného   vyjadrenia   (ktoré   potvrdili   vo   svojich výpovediach aj zástupcovia žalobcu) prijatie objednávky nevylúčil a zástupcovia žalobcu ho mali za účelom poskytnutia služieb následne kontaktovať, čo sa však nestalo. Odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa preto konštatuje, že nemôže dôjsť k odmietnutiu niečoho,   čo   zo   strany   konajúcich   osôb,   zástupcov   žalobcu   nebolo   vôbec   urobené (odmietnutiu objednávky, ktorá žalobcom nebola vykonaná).“.

K (ne)uneseniu   dôkazného   bremena   v konaní   krajský   súd   uviedol,   že „povinnosť preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania by žalovaného stíhala iba vtedy, ak by žalobca oznámil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii... skutočne aj došlo. Takéto skutočnosti ale v konaní neboli osvedčené, pretože   oznámenie   o tom,   že   pri   predbežnom   informatívnom   jednaní   žalovaný   najprv odmietal poskytnúť ubytovanie osobám, v mene ktorých žalobca podľa vlastného tvrdenia prostredníctvom zástupcov konal, ale v konečnom dôsledku usmernil zástupcov žalobcu, aby sa vo veci objednávky ešte ozvali, je pre takýto záver nepostačujúci.“.

Na záver svojho odôvodnenia krajský súd vyjadril pochybnosti o danosti aktívnejvecnej legitimácie sťažovateľa v konaní, a to s poukazom na § 2 ods. 9 antidiskriminačnéhozákona, pretože „okruh osôb, v mene ktorých koná právnická osoba by mal byť dostatočne určitý, a nemôže byť považované za preukázané konanie v mene konkrétnych osôb, ak ide len o všeobecný odkaz na rómske ženy s deťmi, tak ako tomu bolo v preskúmavanej veci... Pre záver o tom, že žalobca konal v mene osôb, ktoré sa mali takejto akcie zúčastniť, by zrejme postačovalo preukázanie, že takáto akcia bola skutočne aj plánovaná, mala byť vykonaná,   bola pripravená   a zabezpečená. Dôkazné   bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobcu, ktorý však ani na súde prvého stupňa a ani pred odvolacím súdom neoznačil v tomto smere žiadne dôkazy...“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   sa„nedostatočným spôsobom vysporiadal so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci, pričom nesprávne – ústavne nekonformným spôsobom,   interpretoval   vnútroštátne   právne   normy,   najmä   ust.   § 11   ods.   2 antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu dôkazného bremena, ako aj § 2a ods. 9 v spojení   s   §   2a   ods.   11   písm.   b)   antidiskriminačného   zákona.   V rámci   vykonaného dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ v rámci   konania,   a ktoré   mali   význam   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Navyše   dostatočne nevysvetlil, prečo pri svojom rozhodovaní nekládol dôraz na absenciu hodnotenia rozporov žalovaného vo výpovedi a v nahrávke zaznamenávajúcej priebeh rozhovoru so sťažovateľom a tiež   opomenul   zhodnotiť   procesne   významný   dôkaz   –   svedeckú   výpoveď   svedkyne, riaditeľky mimovládnej organizácie, ktorá rovnako ako sťažovateľ   mala   v minulosti   so   žalovaným   obdobnú   diskriminačnú   skúsenosť.   Súd neprihliadol ani na právni irelevantnosť viacerých svedectiev (svedkyne, svedkov a ) a právne významné skutočnosti v hodnotení opomenul.“.

Sťažovateľ tvrdí aj porušenie princípu rovnosti zbraní, lebo „možnosť uplatňovať svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko k prejednávanej veci, ale aj to, aby súd stanovisko jednej strany pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.

Kritike   sťažovateľ   podrobuje   aj   spôsob,   akým   sa   krajský   súd   vysporiadal s problémom   aktívnej   legitimácie   v   konaní.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je podľa sťažovateľa   v tomto   smere „nedostatočne   odôvodnené,   rozporné   a zakladá arbitrárnosť... odvolací súd došiel k nesprávnym záverom, keď mal za to, že sťažovateľ v súdnom   konaní   vystupoval   v mene   osôb,   ktoré   sa   mali   zúčastniť   akcie.   Sťažovateľ od začiatku   vo   vzťahu   k žalovanému   dňa   29.07.2010,   kedy   k diskriminačnému   konaniu došlo, ako aj počas súdneho konania, vystupoval vo svojom vlastnom mene – ako právnická osoba. Žalovaný neposkytol služby sťažovateľovi ako právnickej osobe, z dôvodu vzťahu k osobám   rómskeho   etnického   pôvodu,   čo   sa   v zmysle   ust.   §   2a   ods.   11   písm.   b) antidiskriminačného   zákona   považuje tiež   za   diskrimináciu z dôvodu   etnického pôvodu. Diskriminačný   dôvod   sa   v tomto   prípade   vyskytoval   jednak   u sťažovateľa   samotného, keďže ide o mimovládnu organizáciu – občianske združenie, ktorej činnosť je zameraná na ochranu   ľudských   práv   na   Slovensku   s dôrazom   na   práva   menšín   a ochranu pred diskrimináciou, predovšetkým z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti, ale súčasne sa diskriminačný dôvod vyskytoval u samotných klientok sťažovateľa (rómske ženy) a ďalších osôb, pre ktoré malo byť pripravované stretnutie realizované (ich deti).“.

Porušenie   práva   zaručeného   čl.   13   dohovoru   vidí   sťažovateľ   v tom,   že „štát nezabezpečil   efektívne   zjednanie   nápravy   v občiansko-právnom   konaní,   ktoré   sťažovateľ za týmto   účelom   inicioval   a v rámci   konania   porušil   jeho   právo   na   spravodlivé   súdne konanie...“.

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, čl. 5 písm. f) a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie je v žalovanom konaní podľa sťažovateľa dané tým, že „etnický pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými súdmi, ktoré skutkové okolnosti prípadu   zľahčovali   a pri   svojom   rozhodovaní   dokonca   s dostatočným   významom neprihliadali ani na svedecké výpovede svedka a svedkyne, ktorí boli priamymi   účastníkmi   rozhovoru   so   žalovaným,   kedy   došlo   k diskriminačnému   konaniu žalovaného,   ako   ani   svedkyne,   ktorá   už   obdobnú   diskriminačnú   skúsenosť so žalovaným   v minulosti   mala...   Neadekvátnou   aplikáciou   platnej   právnej   úpravy všeobecné súdy nedospeli k záveru, že vo vzťahu k sťažovateľovi došlo k porušeniu zásady rovnakého   zaobchádzania   z dôvodu   etnickej   príslušnosti,   neuložili   diskriminujúcemu subjektu žiadne sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne, primerané a odstrašujúce, práve naopak, zamietnutím žaloby ho utvrdili v tom, že jeho konanie je správne. Incident, ktorý bol   predmetom   konania   pred   všeobecným   súdom   nie   je   incidentom   ojedinelým, čo v neposlednom rade dosvedčila i svedkyňa, ktorá mala so žalovaným podobnú skúsenosť,   čo   však   súdy   v rámci   hodnotenia   dôkazov   vôbec   nevyhodnotili.   Naopak, žalovaným produkované dôkazy, ktoré kauzálne nesúviseli s namietaným diskriminačným konaním   považovali   za   právne   významné,   pričom   skutočne   právne   významné   dôkazy nevyhodnotili.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   v rámci   súdneho   konania,   ktoré   inicioval   mu   nebola poskytnutá náležitá ochrana pred rasovou diskrimináciou.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 2,   čl.   47   ods.   3   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ľudských   práv a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, článku 5 písm. f) a čl. 6 Dohovoru o odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   postupom   a rozhodnutím   Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/247/2011 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.06.2013, sp. zn. 4Co/247/2011 sa zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2000   Eur   (slovom:   Dvetisíc   Eur)   v lehote   do   dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   a nahradiť   jej   a jej   právnej   zástupkyni   trovy konania   a trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   SR   v lehote   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie. Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh idevtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by   mohol posúdiť   po jehoprijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnomprerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženejnavrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   a práva   zaručenéhodohovorom na podklade nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu a ústavnenekonformného   výkladu   relevantných   ustanovení   antidiskriminačného   zákona.   Obenámietky sú v prípade ich dôvodnosti spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia uvedenýchzákladných práv a práva zaručeného dohovorom.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   5.   1997,   RecueilIII/1997,   m.   m.   pozri tiež   rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z 9.   12.   1994,Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a   zrozumiteľne   odpovedena všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do všetkých   detailovuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Presvedčivé   a správne   vyhodnotenie   dôkazov,   ako   aj   náležité   odôvodnenierozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinnýstarostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedliúčastníci.   Z   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia [§   157   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)] musí vyplývaťvzťah   medzi   skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   jednej   stranea právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Pre   záver   o tom,   ktoré   nastolené   otázky   boli   v žalovanom   konaní   pred krajskýmsúdom   podstatné,   a teda   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   na   ne   odpovedať,   jerozhodujúca metodológia   subsumpčnej   právno-aplikačnej   aktivity   všeobecného   súduv antidiskriminačných sporoch, ktorá je determinovaná účinnou právnou úpravou.

Podľa   §   2a   ods.   2   antidiskriminačného   zákona   priama   diskriminácia   je   konaniealebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza,zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, ženeporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorýchmožno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch musí konajúcivšeobecný súd najprv ustáliť, či došlo ku konaniu (opomenutiu), ktoré je podľa žalobcudiskriminačné. V prípade, ak je toto skutkové zisťovanie pozitívne, vyvstáva druhá otázkaz hľadiska   poskytovanej   súdnej   ochrany   podstatná,   a to   či   konanie   (opomenutie),ku ktorému   došlo,   napĺňa   legálne   znaky   diskriminácie.   Na   základe   kladnej   odpovedena v poradí druhú otázku je potom povinnosťou konajúceho súdu skúmať, či žalovaný unesiedôkazné bremeno vo vzťahu k neporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Popísaná   metodológia   okrem   iného   znamená,   že   ak   hneď   v   úvode   svojhorozhodovacieho procesu konajúci súd dospeje ku záveru, že žalobcom tvrdené konanie sanepreukázalo, potom jedinou možnou odpoveďou na druhú otázku je, že k diskrimináciinedošlo,   a následne   z hľadiska   poskytovanej   súdnej   ochrany   ani   nie   je   podstatné,či žalovaný svoje dôkazné bremeno podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona uniesol.

V posudzovanom   prípade   bolo   vzhľadom   na   žalobnú   argumentáciu   sťažovateľaprvoradou   úlohou okresného súdu ustáliť, či žalovaný skutočne odmietol pri rozhovore29. júla   2010   zástupcom   sťažovateľa   poskytnúť   požadované   ubytovanie.   Až   potomprichádzalo   do   úvahy   právne   hodnotenie   o prípadnom   naplnení   podmienok   podľa   §   2aods. 2   antidiskriminačného   zákona.   Okresný   súd   v tejto   otázke   skutkovo   uzavrel,že „žalovaný vyjadril len svoje pochybnosti v súvislosti s možnými ubytovanými osobami (napr. čo sa týka ich hygieny), avšak ubytovanie neodmietol“.

Z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   zástupcovia   sťažovateľa,ktorí boli prítomní pri rozhovore so žalovaným, v konaní vypovedali, že „keď sa dozvedel žalovaný o tom, že ubytované osoby by mali byť osoby rómskeho pôvodu, zmenil prístup, ktorý   bol   dovtedy   kladný,   najprv   sa   vyjadril,   že   takéto   osoby   neubytuje   a následne pripúšťajúc, že nie je Róm ako Róm vyslovil podmienku, žeby ich musel najprv vidieť“.Okresný   súd   súčasne   uviedol,   že   citovaná   výpoveď   je   v súlade   s prepisom   nahrávky,ktorú zástupcovia   sťažovateľa   z rozhovoru   so   žalovaným   zhotovili   a okresný   súd   juako dôkaz   pripustil.   Pritom   sťažovateľ   túto   nahrávku   označil   ako   dôkaz „s   najvyššou výpovednou hodnotou“.

V popísaných okolnostiach charakterizujúcich skutkovú stránku prvostupňovej fázyžalovaného konania sťažovateľ vo svojom odvolaní s poukazom na nahrávku z rozhovoruz 29. júla 2010 iba opakoval, že „diskriminačné konanie... potvrdzuje priame odmietnutie služieb, ktoré žalovaný v rozhovore otvorene deklaroval“. Takéto tvrdenie však bez ďalšíchdôkazných návrhov, prípadne bez ďalšej logickej skutkovej argumentácie nie je spôsobiléúčinne spochybniť skutkové závery okresného súdu založené na skúmaní obsahu nahrávkyv spojení s výpoveďami zástupcov samotného sťažovateľa, ktorí boli priamymi svedkamiinkriminovaného rozhovoru. Preto potom skutkový záver krajského súdu, podľa ktorého„vyjadrenia   žalovaného   (po   skúsenostiach   z akcií,   ktoré   v minulosti   robil   pre Rómov) v tomto   smere   neboli   definitívne,   keď   podľa   jeho   konečného   vyjadrenia...   prijatie objednávky   nevylúčil“,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   pre   naplnenie   ústavnýchpožiadaviek na kvalitu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu postačujúci.

Ústavný súd pri uvedenom hodnotení vzal do úvahy aj stabilne judikovaný právnynázor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožnoposudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosťč. 20772/92) z 19. 12. 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môžeobmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).

Krajský   súd   teda   dospel   zhodne   s okresným   súdom   k záveru,   že   ku   konaniu,ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa v jeho žalobe malo byť základom diskriminácie a následneaj porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani nedošlo. Preto potom ďalšie nadväzujúceotázky   súvisiace   s uplatňovaním   antidiskriminačného   zákona   prestali   byť   otázkamipodstatnými v miere, ktorá by si na základe požiadaviek plynúcich z čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžadovala na ne odpovedať (či išlo o diskrimináciu a či žalovanýuniesol dôkazné bremeno kladené naň § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona). Fakt, čiokresný súd a krajský súd na tieto ďalšie otázky napokon odpovedali alebo neodpovedali, jez hľadiska ústavno-právneho irelevantný.

Ústavný   súd   tak   uzatvára,   že   prvá   námietka,   ktorou   sťažovateľ   argumentovalv prospech tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivésúdne   konanie   (nedostatočnosť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   jehonepresvedčivosť), je nedôvodná.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietanú   ústavnú   nekonformnosť   právnych   záverovkrajského súdu, tá sa mala dotýkať výkladu už citovaného § 11 ods. 2, ale aj § 2a ods. 9v spojení s § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona.

Podľa § 2a ods. 9 antidiskriminačného zákona diskriminácia právnickej osoby jenedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k tejto osobe z dôvodov podľa § 2ods. 1, ak ide o jej členov, spoločníkov, akcionárov, členov jej orgánov, jej zamestnancov,osôb konajúcich v jej mene alebo osôb, v mene ktorých koná táto právnická osoba.

Podľa § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačného zákona za diskrimináciu z dôvodurasového   pôvodu,   národnostného   alebo   etnického   pôvodu   sa   považuje   aj   diskrimináciaz dôvodu vzťahu k osobe určitého rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu.

V nadväznosti   na   citované   ustanovenia   sťažovateľ   namietal   proti   pochybnostiamkrajského súdu o jeho aktívnej legitimácii v žalovanom konaní.

Ústavný súd zdôrazňuje, že okresný súd žiadne pochybnosti v naznačenom smerenevyjadril,   krajský   súd   prvostupňový   rozsudok   potvrdil   a neodmietol   sa   na   základevyslovených   pochybností   o aktívnej   legitimácii   sťažovateľa   zaoberať   jeho   meritórnymiodvolacími námietkami. Za týchto okolností ,,púhe“ (tento výraz používa samotný krajskýsúd) pochybnosti   krajského   súdu   nemajú právnu, a teda   ani   ústavno-právnu   relevanciu.Nijako   sa   totiž   v procese   prieskumu   prvostupňového   rozsudku   na   základe   odvolaniasťažovateľa   neprejavili,   lebo   krajský   súd   sťažovateľovo   odvolanie   meritórne   prerokovala rozhodol o ňom. Pochybnosti krajského súdu sa tak dostávajú do polohy akademickejpolemiky, ktorej chýba reálnosť invázie do individuálnej sféry sťažovateľa rámcovanej jehozákladnými právami a slobodami. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietkusťažovateľa týkajúcu sa interpretácie § 2a ods. 9 a § 2a ods. 11 písm. b) antidiskriminačnéhozákona v jeho veci konajúcimi súdmi ako nedôvodnú.

Rovnaký   záver   ústavný   súd   prijal   aj   vo   vzťahu   k interpretácii   §   11   ods.   2antidiskriminačného   zákona.   Sťažovateľove   žalobné   tvrdenia   o tom,   že   pri   rozhovore29. júla 2010 žalovaný odmietol poskytnúť ubytovanie, okresný súd i krajský súd skutkovovyhodnotili ako nepreukázané. Oba všeobecné súdy potom neboli postavené pred riešenienadväzujúcej   otázky   rozdelenia   dôkazného   bremena   v konaní.   Ak   totiž   sťažovateľako žalobca neoznámil okresnému súdu ani krajskému súdu skutočnosti, z ktorých by bolomožné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, potomv konaní nevznikla potreba skúmania, či žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno.V relácii k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konaniazaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ nepredniesol žiadne dôvody vyznačujúce saspätosťou s okolnosťami jeho prípadu. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva potenciálna väzbana   uvedené   základné   právo   iba   v argumentácii   na   strane   6   sťažnosti,   ktorá   pojednávao požiadavke rovnosti zbraní v súdnom procese. Sťažovateľ tu s poukazom na judikatúruESĽP   formuluje   iba   všeobecnú   požiadavku,   podľa   ktorej „možnosť   uplatňovať   svoje argumenty pred súdom neznamená len to, aby každá strana mala možnosť predložiť svoje stanovisko   k prejednávanej   veci,   ale   aj   to,   aby   súd   stanovisko   jednej   strany   pozorne preštudoval rovnako ako stanovisko druhej strany, a aby bolo súdom vzaté pri rozhodovaní do úvahy (a to bez ohľadu na to, či sa súd so stanoviskom strany sporu stotožní alebo nie)“.

Ústavný   súd   právny   názor   formulovaný in   abstracto akceptuje,   sťažovateľ   všaknevysvetlil,   ktoré   jeho   stanovisko   krajský   súd   pozorne   nepreštudoval,   prípadnepri rozhodovaní   nevzal   do   úvahy.   Ako   už   bolo   uvedené,   odôvodnenie   napadnutéhoodvolacieho   rozsudku   považuje   ústavný   súd   na   prvý   pohľad   za   dostatočné   a spĺňajúcekritériá kladené naň základným právom na súdnu ochranu i právom na spravodlivé súdnekonanie.   Namietané   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania   sa   takvo svetle   sťažnostnej   argumentácie   javí   ako   nerozlučne   späté   so   základným   právomna súdnu   ochranu   a právom   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Keďže   ústavný   súd   nezistilsignály   možného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   má   tov popísaných   okolnostiach   za   následok   záver   o nedôvodnosti   sťažnosti   aj   v častinamietajúcej porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania garantovanéhočl. 47 ods. 3 ústavy.

K namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   a čl.   6   dohovoru   o odstránení diskriminácie

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   6   dohovoru   o odstránení   diskriminácie   zmluvné   štáty   zabezpečiaprostredníctvom   príslušných   vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkýmosobám   podliehajúcim   ich   jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovejdiskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základnéslobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdoch   spravodlivú   a   primeranú   náhraduza akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Vo   vzťahu   k čl.   13   dohovoru   ústavný   súd odkazuje   na   judikatúru   ESĽP,podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoňobhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13dohovoru   sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázaťpravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom(rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131).Keďže   ústavný   súd   nedospel   k   záveru,   že   namietaným   postupom   a   rozsudkomkrajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého   z   dohovorom   chránených   právsťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6dohovoru   o   odstránení   diskriminácie,   ktorý   možno   vnímať   ako   špeciálne   ustanovenie(vo vzťahu   k   čl.   13   dohovoru)   poskytujúce   garanciu   účinného   prostriedku   nápravypre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).

K namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   čl.   5   písm.   f)   dohovoru o odstránení diskriminácie

Podľa čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnýmipovinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážua   odstránia   rasovú   diskrimináciu   vo   všetkých   jej   formách   a   že   zaručia   právo   každéhona rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti,   národnostnéhoalebo etnického   pôvodu,   najmä   potom   pri   používaní   práva   prístupu   na   všetky   miestaa na používanie všetkých služieb určených verejnosti, ako sú dopravné prostriedky, hotely,reštaurácie, kaviarne, divadlá a parky.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre   namietané   porušenie   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1   ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupoma rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutieďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   práva   hmotnej   povahyzaručeného čl. 5 písm. f) dohovoru o odstránení diskriminácie, bolo už len nevyhnutnýmdôsledkom   vyplývajúcim   zo vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právnehocharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k   národnostialebo etnickej skupine,   majetok,   rod   alebo   iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchtodôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 12ods. 2 a podľa čl. 14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno-aplikačnáaktivita   orgánu   verejnej   moci   môže   mať   dopad   na základné   práva   účastníka   konaniazakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnuochranu“ (III. ÚS 386/2012). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuťdo právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články ústavya dohovoru obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskejrepubliky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodovbolo potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberaťsa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenienapadnutého rozsudku krajského súdu a na priznanie náhrady trov konania pred ústavnýmsúdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015

/poznámka strany návrhu uznesenia sú číslované od druhej strany/