znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 91/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., M., zastúpeného advokátkou Mgr. L. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv „vyplývajúcich z čl. 46 a čl. 48   ods.   2“ Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a jeho uznesením z 24. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ndt/1/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   B.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základných práv podľa „čl. 46“ a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) a jeho uznesením z 24. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ndt/1/2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   v pozícii poškodeného   v prípravnej   fáze trestného   konania   vedeného   pre   zločin   podvodu   podľa ustanovení   §   221   ods.   1   a 4   písm.   a)   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších predpisov.

Na   základe   návrhu   Generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) podaného 11. januára 2012 najvyšší súd namietaným uznesením rozhodol v zmysle ustanovení § 47 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   o nepripustení   účasti   poškodených v predmetnom trestnom konaní.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu   jeho základných   práv, pretože mu bola takýmto postupom   odňatá možnosť uplatňovať práva poškodeného v trestnom konaní,   a to práva vymedzené ustanoveniami § 46 ods. 1 a 3 Trestného poriadku.

Sťažovateľ argumentuje, že odňatie týchto práv sa vzťahuje aj na možnosť nazerať do spisového materiálu, čo mu ako poškodenému sťažuje možnosť zistiť osobu skutočného páchateľa   (príp.   páchateľov)   ako   pôvodcu   (príp.   pôvodcov)   škody,   a teda   aj   možnosť uplatniť   si   svoj   nárok   na   náhradu   škody   proti   uvedeným   osobám   v občianskoprávnom konaní. Sťažovateľ dôvodí, že momentom doručenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu mu začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie označeného nároku, a teda existuje dôvodná   hrozba, že   v dôsledku   nemožnosti   identifikácie   subjektu,   ktorý   škodu   spôsobil (páchateľa trestného činu), mu bude fakticky znemožnené uplatniť si nárok na náhradu spôsobenej škody v občianskoprávnom konaní.

Podľa   sťažovateľa   označeným   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, preto v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv „vyplývajúcich z čl. 46 a čl. 48 ods. 2“ ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho   uznesením   z 24.   januára   2012   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Ndt/1/2012 a predmetné uznesenie zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   najvyššieho   súdu   došlo   k neprípustnému okliešteniu   jeho   procesných   prostriedkov   ochrany   spojených   s postavením   poškodeného v trestnom konaní, ktoré sa   podľa jeho názoru premietlo do porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čiastkového základného práva garantujúceho právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).

Právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu poskytuje ústava   každému   právu,   ktoré   je v právnom poriadku   Slovenskej republiky upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej   republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatňovaní práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných   orgánov   Slovenskej republiky,   keďže   konanie súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je v rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (III. ÚS 70/01). Takýmto zákonom, ktorý upravuje postup všeobecného súdu v trestnom konaní, je Trestný poriadok.

Rámec   povinností   štátnych   orgánov,   voči   ktorým   smeruje   právo   na   súdnu   a inú právnu ochranu, upravuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každé konanie štátneho orgánu, ktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, protirečí príkazu ústavnej normy.

  Postup všeobecného súdu, keď tento nekoná v súlade s procesnoprávnymi predpismi konania, treba považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 26/94).

Ústavný   súd   tak   pri   posúdení   námietky   sťažovateľa   v intenciách   prezentovanej judikatúry sústredil svoju pozornosť na relevantnú právnu úpravu, a teda na zodpovedanie otázky,   či   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodol   o nepripustení   účasti   poškodených v dotknutom trestnom konaní, mal dostatočnú oporu v príslušnej procesnej norme.

Podľa ustanovení § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí   trestu,   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom,   má   právo   záverečnej   reči   a   právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Podľa ustanovení § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Podľa ustanovení § 47 ods. 3 Trestného poriadku ak je v tej istej veci veľký počet poškodených, spravidla prevyšujúci sto, a jednotlivým výkonom ich práv by mohol byť závažným   spôsobom   ohrozený   účel   a   rýchly   priebeh   trestného   stíhania,   rozhodne v prípravnom konaní na návrh generálneho prokurátora o účasti poškodených v trestnom konaní najvyšší súd uznesením, ktoré sa doručí navrhovateľovi. Ak návrh nebol zamietnutý, generálny prokurátor zabezpečí, aby bolo uznesenie vhodným spôsobom zverejnené.Najvyšší súd v namietanom uznesení postup podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku   (§   47   ods.   3)   odôvodnil   poukazom   na   návrh   generálneho   prokurátora,   podľa ktorého   v posudzovanej trestnej veci počet poškodených vyšetrovanou trestnou činnosťou bol ustálený na 109 fyzických osôb, ktorých výsluchy museli byť realizované na viacerých miestach   Slovenskej   republiky,   a až   následne   bol   určený   ako   miestne   príslušný na realizáciu   trestného   konania   Odbor   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Nitra. Vychádzajúc z uvedeného dospel generálny prokurátor k záveru, že tieto okolnosti signalizujú, že výkon práv zo strany tohto rozsiahleho počtu poškodených môže závažným spôsobom ohroziť účel a rýchly priebeh trestného konania. Najvyšší súd sa s takýmto   záverom   stotožnil   ako   s dôvodným   a rozhodol   o vylúčení   účasti   týchto poškodených v dotknutom trestnom konaní v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Trestného poriadku. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zároveň zdôraznil, že procesné postavenie poškodených ako také ostáva zachované, avšak bez možnosti realizácie práv vymedzených ustanoveniami § 46 ods. 1 a 3 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označených   základných   práv sťažovateľa   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   v posudzovanom   konaní (sp. zn. 2 Ndt/1/2012), pretože je zrejmé, že najvyšší súd aplikoval platnú a účinnú právnu normu (§ 47 ods. 3 Trestného poriadku), a postupoval teda zákonným spôsobom v súlade s relevantnými   ustanoveniami   trestnoprocesného   kódexu,   keď   splnenie   podmienok na uplatnenie   inštitútu   nepripustenia   účasti   poškodených   v trestnom   konaní   vo   svojom rozhodnutí aj náležite vysvetlil.

Nad   rámec,   avšak   v kontexte   námietok   sťažovateľa   prezentovaných   v sťažnosti, ústavný   súd   poznamenáva,   že   sa   so   stanoviskom   sťažovateľa   o potenciálnom   ohrození možnosti včasného uplatnenia jeho nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní nemožno   stotožniť.   Ústavný   súd   tu   upriamuje pozornosť   na   právnu   úpravu   obsiahnutú v ustanoveniach   §   69   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorých   možno   okrem   okruhu taxatívne   vymedzených   subjektov   trestného   konania   umožniť   nazretie   do   spisového materiálu trestného konania aj inej osobe, ktorá osvedčí relevantný právny záujem (ak je to potrebné   na   uplatnenie   jej   práv).   Zákonodarca,   ktorý   pre   výnimočné   prípady   v záujme garantovania prioritného účelu trestného konania obmedzil práva poškodeného, nepochybne počítal s podporným mechanizmom zakotveným v trestnoprocesnom kódexe, ktorý limituje krajne neprípustné dôsledky takéhoto obmedzenia.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013