znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 91/06-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   marca   2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   M.,   Dr.   h.   c.,   B.,   zastúpeného   advokátom doc. JUDr. J. C., CSc., B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 109 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu   v   Bratislave   č. k. 9 Co   56/05-610   z 22.   septembra   2005   v spojení   s rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   18   Ct   26/02-549   z 15.   júna   2004   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 46/2000 z 27. marca 2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. M., Dr. h. c., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2006 doručená sťažnosť JUDr. V. M., Dr. h. c., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom doc. JUDr. J. C., CSc., B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 109 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 9 Co 56/05-610 z 22. septembra 2005 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Ct 26/02-549 z 15. júna 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 46/2000 z 27. marca 2001.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   od   podania   žaloby   4.   júna   1996   bol účastníkom konania vo veci ochrany osobnosti spojenej s návrhom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 56/05-610 z 22. septembra 2005 nadobudol   právoplatnosť   21.   novembra   2005   okrem   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov konania.

Sťažovateľ   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   na   základe článku   v   denníku   S. uverejneného 14. mája 1996, opisujúceho stretnutie občanov na mieste tragického úmrtia R. R., ktorého násilná smrť bola daná do súvislosti s pôsobením vlády, členom ktorej bol sťažovateľ   ako   predseda,   bol   vyvinutý   silný   mediálny   tlak,   ktorý   vyústil   do   toho,   že „... v prezidentskej kampani v roku 2000 na predvolebnom mítingu vo V. ma matka R. R. atakovala pred všetkými prítomnými kyticou kvetov, ktoré práve držala v rukách“.

Všetci členovia vlády podali 4. júna 1996 na Okresnom súde Banská Bystrica žalobu vo veci ochrany osobnosti. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo 6. novembra 1996 rozhodol, že žalovaný v 2. rade je povinný uverejniť ospravedlnenie, a priznal žalobcom náhradu za nemajetkovú ujmu. Žalovaný v 1. rade podal proti rozsudku odvolanie spojené s námietkou   zaujatosti,   o ktorom   Krajský   súd   v Košiciach   rozhodol   tak,   že   vrátil   vec prvostupňovému súdu na doplnenie v otázke procesnej legitimácie.

Na   základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   bola   vec   postúpená   okresnému   súdu   na doplnenie konania. Okresný súd rozsudkom z 24. augusta 1998 uložil žalovanému v 2. rade povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie   a   priznal   žalobcom   náhradu   za   nemajetkovú   ujmu. Žalovaný v 2. rade podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že potvrdil v plnom rozsahu rozhodnutie prvostupňového súdu.

Zástupca   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   podal   z   iniciatívy žalovaného v 2. rade mimoriadne dovolanie, ktorému najvyšší súd rozsudkom z 27. marca 2001 vyhovel. Dovolací súd zrušil rozsudky okresného súdu a krajského súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, že súdy nesprávne posúdili otázku aktívnej legitimácie, lebo „vláda je subjektom odlišným od fyzických osôb, z ktorých sa skladá...“.

Následne   okresný   súd   v zmysle   záväzného   právneho   názoru   najvyššieho (dovolacieho) súdu žalobu členov vlády o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v plnom   rozsahu   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom z 22. septembra 2005 tak, že odmietol odvolanie sťažovateľa   a výrok   prvostupňového   súdu   (okrem   trov   konania)   potvrdil.   Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 21. novembra 2005.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom najvyššieho (dovolacieho) súdu a rozsudkami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   boli   vydané   na   základe   akceptácie   záväzného právneho   názoru   dovolacieho   súdu.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   ako   predseda   vlády (bývalý) má právo obrátiť sa na súd a domáhať sa ochrany svojich práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 109 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 56/05-610 z 22. septembra 2005 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 18 Ct 26/02-549 z 15. júna 2004 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 46/2000 z 27. marca 2001, pričom   zároveň   žiada   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 500 000 Sk.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 109 ods. 1 ústavy vláda sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02).

Zároveň   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   upozorňuje,   že   ak   má sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom,   podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 56/05-610 z 22. septembra 2005, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 Ct 26/02-549 z 15. júna 2004 (fotokópie oboch rozhodnutí boli k sťažnosti sťažovateľa pripojené ako prílohy), zistil, že krajský   súd   vzhľadom   na   záväzný   právny   názor   dovolacieho   (najvyššieho)   súdu,   ktorý okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 18 Ct 26/02-549 z 15. júna 2004 rešpektoval, potvrdil uvedený   rozsudok   okresného   súdu   a odmietol   odvolanie   z dôvodu   nedostatku   aktívnej legitimácie žalobcov.

Navyše,   ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   ustanovenia   §   238   ods.   3   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Sťažovateľ mal teda možnosť domáhať sa ochrany svojich označených základných práv podaním dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 13/01, III. ÚS 203/05.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006